Ó, kde sú tie časy, keď som zápasila so zubármi, keď som im vykopávala do vzduchu z nerezových podnosov zubárske náčinie, ktoré s cinkotom dopadalo na biele kachličky, kde sú tie časy, keď som ich hrýzla do prstov a zápästí a oni ma vyhadzovali z ordinácií, fackali, prosili, kde sú tie časy, keď ma k zubárovi sprevádzala moja dobrá mama psychiatrička a za mojím chrbtom si kreslila na čelo neviditeľné kolieska… Kde sú tie časy, keď som zubárov uplácala, aby mi pichli injekciu pred zákrokom, aspoň úplne malilinkatú injekcijčku, ktorá bolela ako fras, ale vždy sa mi zdalo, že to, čo malo nasledovať, sa dalo prežiť.
Mama bola doktorka, pomáhala chorým ľuďom, ale ja som vždy mala pocit, že sa nás akoby tá jej pomoc netýkala, lebo nás so sestrou vždy odbila so slovami: „To nič nie je.“ Nič to, že sme sa porezali, zranili, spadli, vykĺbili si ruky, doudierali sa, na druhý deň sme museli ťahať do školy, a všetci vždy boli chorejší ako my dve, nám nebolo nikdy nič a ešte sa tým aj chválila pred svojimi kolegami a kolegyňami, ktoré mali doma pravé choré detiská.
Od malička mám pred zubármi rešpekt.
Kdeže sú časy, keď v suteréne našej zédeešky mala ambulanciu pani zubárka Ivona Krátka a hocikedy cez hodinu priniesla sestrička pozvánky, žiaci tí a tí napochodovať láskavo do čakárne! Zavše nás viedla v dvojstupe za sebou ako kačeny a všetci sme plakali. Najviac som rúkala ja. V ordinácii som kopala nohami, hrýzla pani zubárku, ktorá rátala moje kazy. „Dvojka vpravo hore maličký kaz, trojka v poriadku…“
Napokon som sa vrátila do triedy urevaná, spotená s pozvánkou pre mamu: Vaša dcéra odmieta ošetrenie chrupu. Dostavte sa s ňou dňa toho a toho o 9. hodine do školskej stomatologickej ambulancie. Amendolores! Mama bola stokrát horšia ako zubárka.
Na prízemí našej školy bolo hocikedy počuť zubársku vŕtačku! Keď sme vrieskali na školskom dvore, niekedy sa vystrčila zubárka alebo sestrička hlavu z okna a po mene nás zahriakla: „Verona, keby si bola taká odvážna v ambulancii!“
Vždy nás bolo viac, ktorých rodičia odpratali nazad k zubárovi. Na rozdiel od prvej návštevy, plakali sme potichu. Zopárkrát som si dala zub zaplombovať a hrdá vpochodovala do triedy, ale pamätám si aj spolužiakov, ktorí šli dva-trikrát, napokon aj s rodičmi a jedného z frajerov školy raz dokonca ťahali po ležiačky po schodoch.
„Vaša dcéra odmieta ošetrenie chrupu. Dostavte sa s ňou do ambulancie! – písala doškriabaná školská zubárka Ivona Krátka do žiackej knižky mojim rodičom, keď som spotená od plaču opúšťala školskú ambulanciu. V čakárni ďalší zápasníci – Macho a Lacika. Chudera.
Rodičia si doma prečítali poznámku v žiackej knižke a obaja sa začali vyhovárať, mama predsa chodí do nemocnice na pol siedmu a o pol štvrtej domov, nemôže si vziať dovolenku a otca natiahlo aj v pôrodnici. Neznášal zvady, hluk, napätie a ordinácie… Vyhrala mama. S rodičovskou zúrivosťou ma dohnala do ordinácie, stačilo zopár mamovských hmatov a pohľadov a školská zubárka Ivona Krátka si prišla na svoje. Občas som ju nenápadne kopla alebo uhryzla. Keď sme vychádzali z ambulancie, obe doktorky, psychiatrička aj zubárka žartovali. V čakárni sedeli nahnevané ďalšie mamy: pani Machová a Laciková.
„Však to nebolelo, Veronka…“
„Vôbec,“ smiala som sa natešená, že aspoň na rok mám pokoj.
Myslím, že mi neveril ani Lacika, ani Macho, mali uši a počuli.
Doma som chcela sestre poukazovať svoje „rany“, no mama návštevu zubára ako obyčajne bagatelizovala a degradovala na hysterický výstup.
Inokedy nás zasa očkovali proti tetanu. Do školskej zborovne prišla sestrička Lujza, postrach všetkých detí v našom meste so svojou kamarilou – doktorkou a ešte jednou pomocnou sestrou. Sestrička Lujza bola taká výrazná, že pri nej každý doktor aj riaditeľ nemocnice vyzeral ako jej asistent, mierne zakríknutý. Spievala v modranskej dychovke, pri svadbách, krštinách aj na pohreboch.
Sestrička Lujza na chodbe školy znamenala pohromu.
Očkovačka.
„Idú náš ščípit!“ kričali žiaci, ktorí dochádzali z okolitých dedín.
Okamžite nám všetkým zabehlo. Po chodbe kráčala sestrička Lujza, klopkali jej opätky a všetky učiteľky, zástupkyňa aj riaditeľka, vyzerali pri nej ako pomocný personál.
Chalani si čistili uši.
Baby nechty.
Všetci sme si všetko čistili.
Sestrička Lujza o nás vedela všetko. Kontrolovala deťom vlasy, či nemajú vši, kontrolovala nechty, uši, zuby, kontrolovala, či nám nie sú malé papuče, kontrolovala nám zrak, vedela čo mávame na desiate aj na večere, poznala nás všetkých po mene rovnako ako našich rodičov.
„Macho, nech ti mama kúpi nové papuče. Tieto sú ti malé.“
„Poď sem, poď sem, túto výražku si tu minule nemal.“
„Zuzka, choďte k očnej a nehrb sa!“
A medzitým náš „ščípila“.
Vrešťali sme ako satani všetci. Ona sa zvonivo smiala a o chvíľu bola s očkovaním hotová. Domov sme všetci po tetanovke krívali.
Nie úplne všetci. Moja sestra napríklad zostala v škole s tým, že chodiť nevládze a domov neodíde. A tak nám podchvíľou vyzváňali všelijaké skupinky detí, že „Tetá, vaša Agata nemôže chodiť, máte prísť po ňu“. A mama po ňu nešla, lebo očkovačka to je nič, veď sa mladej dáme napokon domov uráči a nezostane tam spať. A deti vyzváňali. A mama nechodila.
Šla, až keď sa stmievalo a ako na potvoru mala auto v oprave, šla peši. A ja som šla s ňou, nevadí, že aj mňa očkovali, krívala som ako Quasimodo za mamou, lebo som chcela vidieť, čo so „začšípenou“ sestrou urobí. Za nami roj detí. Všetky chceli vidieť, kto vyhrá. Neurobila nič.
„No, poďme, dvíhaj sa! Ja ťa nebudem niesť.“ Sestra sa pokúsila zodvihnúť, ale opäť klesla bezvládne na zem.
„Ja ťa nebudem niesť, ukáž nohu,“ sestra ukázala nohu.
„To nič nie je, postav sa.“ Sestra sa nepostavila.
„Teta, ja tu mám bicykel,“ ponúkol sa akýsi chlapec.
A tak naša mama, ktorá nám nikdy neuznala žiadnu bolesť či chorobu, posadila zaočkovanú Agátu na bicykel a tlačila ju domov, kráčajúc medzi deťmi, z ktorých sa jej každé žalovalo na dáku krivdu či bolesť, všetky jej ukazovali svoje zaočkované nohy, vyrážky, škrabance, zaplombované zuby a tá naša mama ich všetky ľutovala a určite bola v tej chvíli tou najlepšou mamou, o ktorej večer rodičom tie deti rozprávali, zatiaľ čo doma Agáte povedala: „A zajtra, milá Agátka, si musíš zohnať nejakého iného šoféra od školy, ja mám nočnú.“
Zvláštne, že na žiadnu doktorku si nepamätám, ale sestričku Lujzu, ktorá nás „ščípila“, štítkovala, pozerala, či nemáme lordózu a skoliózu, tú si pamätáme všetci. Poznala nás všetkých. Vedela, kto bude plakať, kto je šteklivý, kto si nenechá pichnúť injekciu a treba ho pozvať do ambulancie.
Minule som videla na fotke všetky naše učky. Asi školská oslava. Všetky – Margolienová, Glasová, Benkovská, Bezáková, Futáková, Rojková, Malacká, Janogová, Bartošová, Hrdlovičová, Marková, Fodorová, Bachanová, Hlavenová, Zochová, Porkertová, Eckertová, Vančová… Aj naša zubárka Ivona Krátka tam s nimi bola a aj veselá sestrička Lujza s krásnym hlasom, ktorá chodila spievať s modranskou dychovkou a všetkých nás poznala po mene… Aké boli mladé a pekné!
Keď moja sestra nastúpila do škôlky a zaostala na prechádzke, zdalo sa jej, že
zablúdila. Rozplakala sa: „Kde ste, moje pani učitieľky?“ kričala z plného hrdla.
Kde ste všetky? Už ste len na fotografii?
Želám vám všetkým veľa zdravia, uvarte si októbrový čaj a prezrite si staré fotografie! Vaša Veve
Veronika Šikulová