Tieto ženy inšpirovali svet. Každá z nich sa rozhodla konať, prakticky sama a na vlastnú päsť, zvrátiť chod dejín, zmeniť smerovanie ľudských osudov, vyburcovať verejnú mienku, pomôcť blížnym. Také obyčajné ženy v bielych ošetrovateľských uniformách…
Florence Nightingale (1820 – 1910)
Jej misia: Z ošetrovateľstva, pôvodne ignorovanej a zaznávanej činnosti, vytvorila rešpektované zamestnanie pre ženy.
Povedali o nej: „Keby sa vrhla do politiky, mohla sa stať prvou britskou premiérkou.“ V ankete BBC „Sto najväčších Britov všetkých čias“ obsadila 52. miesto.
Viktoriánske Anglicko ju oslavovalo ako sväticu, v tých časoch snáď nebolo človeka, ktorý by nepoznal dobrotivú „dámu s lampou“. Sláva jej mena sa v tej dobe dala porovnať hádam len s kráľovnou Viktóriou. A keďže do dejín vstúpila ako zakladateľka moderného ošetrovateľstva, deň jej narodenia sa od roku 1965 oslavuje ako Medzinárodný deň ošetrovateliek. Medaila Florence Nightingale, ktorú udeľuje Medzinárodný výbor Červeného kríža, je zároveň najvyšším vyznamenaním na poli ošetrovateľstva.
Boh ju povolal do služby
Nikdy netrela biedu, jej rodičia patrili k privilegovanej vrstve bohatých Londýnčanov so všetkými snobskými maniermi, vrátane tej, dávať svojim deťom mená miest, kde boli počaté. Florence sa teda volala podľa talianskej Florencie, kde prišla 12. mája 1820 na svet. (Jej sestra bola Parthenope, čo je grécky názov mesta Neapol). Dievčatám sa dostalo mimoriadneho vzdelania a treba povedať, že Florence bola inteligentná žiačka: vedela sa vyjadrovať, brilantne konverzovať, písať chytré listy, vynikala v matematike i filozofii. V sedemnástich šokovala rodinu, keď prehlásila, že sa chce stať ošetrovateľkou a svoje rozhodnutie zaštítila Najvyšším, Boh sa jej vraj zjavil osobne a povolal ju do služby. Rodinu, hlavne matku, ktorej najväčšou ambíciou bolo svoje dcéry dobre vydať, mohol šľak trafiť. A tá potupná práca, o ktorej jej bláznivá dcéra splietala samé nezmysly!
Na ošetrovateľky sa v tých časoch hľadelo zvrchu: ak opomenieme mníšky v kláštoroch, boli to väčšinou staré vdovy alebo negramotné dievčatá, ktoré v živote nečakalo iné šťastie, len vynášať smradľavé nočníky… Florence sa však na nič podobné nechystala. S božím požehnaním hodlala zasadnúť do Jeho vrcholového manažmentu a komplet preorganizovať celé britské zdravotníctvo. Nadväzovala kontakty s vplyvnými osobnosťami, usilovne sa vzdelávala, snorila po nemocniciach doma i v cudzine a všetko podrobne šacovala. Za prelom vo svojom života označila návštevu nemocnice (blázinca a trestnice v jednom) v nemeckom Keiserwerthe, ktorý spravovala cirkev. Tam aj absolvovala štvormesačný kurz lekárskej odbornej prípravy, na ktorom stavala ďalej. V Londýne potom prevzala dozor nad zariadením pre staré a choré šľachtičné v Harley Street, kde po prvý raz naplno rozvinula svoje manažérske schopnosti. Okrem viacerých užitočných reforiem vymyslela napríklad i zvonček pri lôžku pacientky, aby v prípade núdze mohla k sebe zavolať sestru. Na Harley Street sa zdržala niečo vyše roka, potom odcestovala – do vojny.
The Lady with a Lamp
Barón Sidney Herbert, jeden z vplyvných priateľov Florence, zastával v britskom parlamente post vojenského sekretára. Keď v roku 1854 vypukla Krymská vojna, s jeho podporou 34-ročná Florence sformovala šík dobrovoľníčok, ktoré sama vytrénovala a spolu s niekoľkými rehoľnými sestrami sa v počte 53 ošetrovateliek dostavila do kráľovskej vojenskej nemocnice v Scutari (ázijská časť Istanbulu). Ranených pacientov našla v hroznom stave, vyhladovaní ležali bez ladu a skladu na zhnitých matracoch, nemocnica bola zamorená blchami a potkanmi, haprovali dodávky liekov, nefungovala kanalizácia, lekári boli prepracovaní a na smrť unavení. Kto z vojakov prežil na bitevnom poli, ešte nemal zďaleka vyhraté: niekoľkonásobne viac ich následne zomieralo na rôzne infekcie, týfus, choleru či úplavicu… Florence si vyhrnula rukávy a vrhla sa do práce. Stačilo niekoľko týždňov a organizáciu nemocnice držala pevne v rukách. Zaviedla prísnu hygienu, pravidelné upratovanie a čisté lôžka, zriadila práčovňu, dala opraviť kanalizáciu, trvala na pravidelnom vetraní izieb a vydávaní stravy v presne určenom čase, lekárov prinútila, aby si niekoľkokrát denne umývali ruky. Doktori sa pod fúzy ponosovali, že slečna Nightingaleová im do všetkého strká nos, a vôbec, prečo nesedí doma a namiesto toho máta po nociach v nemocnici! O jej legendárnych nočných vizitách si už v Londýne čvirikali vrabce: totiž každú noc sa vypravovala na šesťkilometrový pochod po nemocničných chodbách, svietiac si na cestu malým lampášom (dnes symbolom ošetrovateľstva). Jeden z doktorov s nevôľou priznal, že „slečna Nightingaleová tu teraz kraľuje s absolútnou mocou“. Vojaci ju však milovali, písala za nich listy domov, zostavovala závety, ba dokonca zaviedla systém, prostredníctvom ktorého mohli do Anglicka posielať svoj žold. Za niekoľko mesiacov od jej príchodu do Scutari sa úmrtnosť vojakov v nemocnici znížila z takmer polovice na dve percentá! Stala sa národnou hrdinkou. Spievalo sa o nej v kabaretoch, pouliční veršotepci skladali rýmy o tom, ako tento anjel v blikajúcom svetle lampy poletuje od jedného lôžka k druhému, prestížne noviny Times informovali o každom jej kroku, podobizeň Dámy s lampou sa zjavovala na papierových vrecúškach či keramických šálkach, v múzeu Madam Tussaud návštevníkov vítala jej vosková figurína a konečne – samotná kráľovná Viktória jej poslala na znak vďaky diamantovú brošňu s nápisom „Blahoslavení milosrdní“.
Margaret Higgins Sanger (1879 – 1966)
Jej misia: Bojovala za sexuálnu osvetu a plánované rodičovstvo, akurát že to občas prehnala a jej názory niekedy hraničili s rasizmom.
Jej heslo: „Deti rovná sa voľba, nie náhoda.“
Toho pocitu sa nezbavila do konca života. Že jej matka nemusela zomrieť, keby ju na smrť nevysililo osemnásť tehotenstiev. Pani Higginsová porodila 11 živých detí a zomrela na rakovinu krčka maternice ako 49-ročná. Otec Margaret bol voľnomyšlienkar, ateista a socialista, rodinu však sotva vedel uživiť, a tak jeho deti vyrastali v chudobe a núdzi. Margaret sa narodila ako šiesta v poradí, staršie sestry ju podporovali v štúdiu a keď mala dvadsať, nastúpila do programu pre ošetrovateľky v nemocnici na predmestí New Yorku. O dva roky neskôr sa vydala za Williama Sangera, narodil sa jej syn, potom ešte jeden (a dcéra, ktorá ako maličká zomrela).
Sadie a jej zlý potrat
Margaret si osvojila myšlienky a svetonázor svojho otca. Stýkala sa s newyorskými ľavicovými intelektuálmi, ba dokonca vstúpila do ženského výboru socialistickej strany. Pracovala ako zdravotná sestra v East Side, najchudobnejšej časti Manhattanu, dennodenne navštevovala tehotné ženy a načúvala ich príbehom: o zúfalstve, že sú opäť tehotné, hrôzostrašné historky ako si samy pomohli s nechceným tehotenstvom, o nevydarených potratoch, za ktoré platili zdravím a neraz aj životom. K takým patrila i Sadie – ošetrovala ju po škaredom potrate, ktorý si sama privodila. Zdôverila sa jej, že keď prosila lekára o radu, ako zabrániť ďalšiemu tehotenstvu, iba na ňu vyštekol, že má prestať sexovať. Po ďalšom potrate Sadie zomrela. Jej smrť sa pre Margaret stala mementom. Rozhorčená vytiahla do boja, aj keď to sprvu vyzeralo na boj s veternými mlynmi. Od roku 1873 v Amerike totiž platil federálny zákon (tzv. Comstock laws), ktorý z dôvodu „oplzlosti“ bránil ženám v prístupe k akýmkoľvek informáciám týkajúcim sa antikoncepcie. Margaret ho však ignorovala a v roku 1915 začala vydávať osemstránkové noviny The Woman Rebel, o rôznych možnostiach, ako sa vyhnúť počatiu. Poštový úrad ich zakázal distribuovať ako nemravné, rovnako tak ďalšie noviny Family Limitation, ktorý dokonca graficky znázorňoval rôzne spôsoby kontracepcie. Margaret verejne hlásala, že každá žena má právo byť absolútnou paňou svojho tela, hoci potraty nepodporovala. Tvrdila, že ak bude sexuálna osveta účinná, interrupcie vymiznú prirodzene.
Pred zatknutím ušla do Anglicka, no pobyt v exile využila naplno. V Londýne sa zoznámila s názormi sexuológa Havelocka Ellisa, že aj ženy majú právo vychutnať si pôžitok zo sexu (avšak za predpokladu, že sa zbavia strachu z nechceného tehotenstva, doplnila si Margaret). V Európe tiež objavila novú antikoncepčnú pomôcku, pesar. Táto malá vecička, oveľa účinnejšia a spoľahlivejšia ako rôzne čipky, hubky či výplachy, ju nadchla natoľko, že začala s jeho (ilegálnou) distribúciou do USA.
Náhubok na ústach
Po návrate z Londýna to rozbalila naplno. V roku 1916 otvorila prvú antikoncepčnú poradňu v Amerike – ženy stáli v rade na konzultáciu a za poplatok 10 centov dostali informácie, ako pesar používať a kde si ho môžu obstarať. Po desiatich dňoch nemravnice rozprášila polícia, ale Margaret aj tak stihla „obslúžiť“ vyše 400 žien. Súd sa však vyjadril jednoznačne: žena nemá právo vykonávať sexuálny styk s pocitom bezpečia a s vylúčením možnosti počatia. To sa už ale o antikoncepcii horlivo diskutovalo na verejnosti, Margaret mala tisícky podporovateliek, jej zatknutie a následný súdny proces zdvihol v krajine vlnu aktivizmu za práva žien a kontrolu pôrodnosti. Tlak na legislatívu bol taký veľký, že Najvyšší súd v New Yorku napokon povolil predpisovať antikoncepciu ženám, avšak len z vážnych zdravotných dôvodov.
V roku 1921 Margaret stála pri zrode Americkej ligy pre antikoncepciu, ktorá sa neskôr stala základom pre Medzinárodnú federáciu pre plánované rodičovstvo (Slovenská spoločnosť pre plánované rodičovstvo je jej riadnym členom od roku 1992). O dva roky neskôr založila prvú legálnu antikoncepčnú kliniku a pre svoju vec získala množstvo významných osobností – ropný miliardár John Rockefeller junior, napríklad, ju finančne podporoval dlhé roky.
Vždy vedela, že musí byť na očiach, preto tak veľmi dbala na komunikáciu so širokou verejnosťou. Neúnavne prednášala po celých Spojených štátoch, hoci nie všade ju vítali s otvorenou náručou. V Bostone v roku 1929 jej predstavitelia mesta pohrozili, že ak vystúpi na verejnom zhromaždení, dajú ju zatknúť. Postavila sa teda na pódium s náhubkom na ústach a jej reč predniesol bostonský profesor Arthur Schlesinger.
Napísala množstvo kníh (ako prvú Môj boj za kontrolu pôrodnosti), vydala dve autobiografie a z listov, ktoré jej adresovali nešťastné ženy, zostavila knihu s veľavravným názvom Materstvo v otroctve. Mohla byť spokojná, pár rokov pred smrťou sa dočkala aj vynálezu prvej antikoncepčnej pilulky Enovid. Napokon, na jej vzniku mala svoj podiel, keď presvedčila dlhoročnú priateľku, bohatú vdovu Katharine McCormick, aby na vývoj tabletky investovala dva milióny dolárov z vlastného vrecka. Aj keď manželstvo označila za „degenerovanú inštitúciu“, vydala sa po druhý raz, zároveň si však užívala sexuálnu slobodu, ba podľa niektorých zdrojov bola chtivá po sexe, až tak, že si kupovala pozornosť mladších mužov.
Claire Bertschinger (64)
Jej misia: Jej práca počas hladomoru v Etiópii inšpirovala britského hudobníka Boba Geldofa k zorganizovaniu najmasovejšieho charitatívneho koncertu Live Aid.
Bob Geldof o nej povedal: „Dali jej moc nad životom a smrťou, akoby bola sama Bohom. To by bolo neznesiteľné pre každého, nieto ešte pre niekoho v takom mladom veku…“
„Hanbila som sa a zároveň som sa obviňovala, že nemôžem pomôcť všetkým, že väčšinu z nich posielam na istú smrť. Cítila som sa ako nacista, ktorý odsúdil nevinných ľudí v koncentračných táboroch na smrť.“ Takto v knihe spomienok Moving Mountains opísala svoje pocity, keď ako zdravotná sestra Červeného kríža slúžila v severoetiópskom meste Mekela. Počas veľkého hladomoru v polovici 80. rokov mala na starosti podvyživené deti a každý deň ich mohla do programu kŕmenia vybrať asi päťdesiat. „Mali sme potraviny len pre zlomok chorých detí. Preto sme vyberali len tie, ktoré mali najväčšiu šancu na prežitie.“ To znamenalo pridŕžať sa koeficientu výšky a hmotnosti, ktorý u vybraných detí nepredstavoval menej ako 60 – 75 % podvýživy. O tých sa dalo predpokladať, že na kŕmenie zareagujú pozitívne, pretože tie najviac podvyživené by aj tak do dňa, dvoch zomreli… Claire ich kŕmila trikrát denne vysoko kalorickým mliečnym nápojom z roztopeného masla, sušeného mlieka, cukru a vriacej vody. Stávalo sa však, že niektoré na výživu nereagovali dobre. „Najhoršia práca bola s deťmi, ktoré odmietali jesť… Niektoré sústo prehltli, iné ho vypľuli. Aj napriek tomu, že hladovali, stratili chuť do jedla. Trpela som s nimi.“
Po stopách kapitána Drakea
Claire chcela byť zdravotnou sestrou odmalička, už ako dievčatko obväzovala plyšovým mackom labky. Trpela dyslexiou, čítať a písať sa poriadne naučila až v jedenástich. Narodila sa ako štvrté (a posledné dieťa), najmladšia a najslabšia, a ako sama hovorí: „Nik okrem mňa odo mňa nič neočakával.“ V trinástich si urobila kurz prvej pomoci a zaúčala sa v teréne na rôznych víkendových podujatiach. V šestnástich odišla zo školy a zapísala sa do prípravného zdravotného kurzu, ktorý úspešne absolvovala. Potom vystriedala niekoľko miest vrátane práce na pohotovosti v Cambridge a popritom snívala, že raz odcestuje ďaleko od západnej civilizácie. Prvá šanca sa jej naskytla, keď ju vzali do expedície po stopách britského moreplavca sira Francisa Drakea, s ktorou sa ocitla v Paname a Papue-Novej Guiney. Z potkanieho moču sa nakazila leptospirózou, bojovala so stopercentnou vlhkosťou, hmyzom, špinou, primitívnou hygienou a nedostatkom jedla, no nič z toho ju neodradilo a po návrate domov sa prihlásila do služieb Medzinárodného výboru Červeného kríža. Na prvú misiu odišla do vojnou zmietaného Libanonu. Mala na starosti evakuáciu zranených aj zásobovanie. Rok na to, v júli 1984 sa ocitla v Etiópii.
Vedia vôbec, že sú Vianoce?
Po kŕmení ešte vyšetrovala deti, takmer stovku denne. Mali svrab, vracali, kvárili ich hnačky a kožné choroby, mnohým v dôsledku infekcií hrozila slepota… Rodičov učila základom hygieny a zdravotnej starostlivosti, etiópske matky nechápali, že po prepustení dieťaťa z centra musia dôsledne pokračovať v podávaní liekov a kŕmení. Hnačky sužovali aj Claire, bola doštípaná od bĺch, umývala sa v lavóre so studenou vodou, vlasy si ostrihala úplne nakrátko, aby sa lepšie udržiavali. Jediný luxus predstavovali čokoládové tyčinky, ktoré jej sestra posielala z Londýna, zabalené do novín, aby ich neukradli colníci. Po večeroch z malého tranzistora počúvala rádio BBC. A raz za šesť týždňov dochádzala na koordinačné porady do Addis Abeby. To bol jediný čas, keď sa mohla okúpať a dosýta nejesť. V októbri prikvitol do Mekely televízny štáb BBC. Redaktor Michael Buerk ju zastihol totálne vyčerpanú, pracovala desať hodín bez prestávky, v krajine sa zhoršila politická situácia a vojaci zablokovali prístupové cesty, ona a jej tím nemali lieky ani zásoby potravín. Spomínala, že Buerk jej pripadal ako chlap, ktorý kladie nezmyselné otázky typu, či rozhodovanie o živote a smrti malých detí s ňou niečo robí. „Samozrejme, že to so mnou niečo robí!“ odpovedala podráždene. „Čo si myslíte? Puká mi srdce!“ Buerkov dokument odvysielaný na BBC spustil celosvetovú masovú záchrannú akciu, ktorej súčasťou sa stal aj Live Aid, v tom čase najväčší charitatívny koncert na svete. Keď frontman írskej skupiny The Boomtown Rats Bob Geldof v televízii počul Claire rozprávať, ako jej „puká srdce“, zburcoval 40 muzikantov vrátane Stinga, Bona, Georga Michaela či Paula McCartneyho a pod názvom Band Aid nahrali jeden z najväčších vianočných hitov všetkých čias Do The Know It’s Christmas? (Vedia, že sú Vianoce?), ktorého výťažok z predaja šiel na fond obetí etiópskeho hladomoru.
Dorothea Dix (1802 – 1887)
Jej misia: Najväčšia reformátorka v amerických dejinách psychiatrie. Jej práca zmenila spôsob, akým sa zaobchádzalo s duševne chorými.
Na pomníku má napísané: „Bola to tá najúctyhodnejšia a najvýznačnejšia žena, akú Amerika kedy mala.”
Narodila sa v roku 1802 v Maine, najvýchodnejšom štáte USA. Bola najstaršia z troch detí, detstvo nemala veľmi šťastné, s otcom, metodickým kazateľom, sa ustavične sťahovali, otec bol navyše fanaticky veriaci a matka, tá v kuse trpela migrénami, skutočnými aj predstieranými, zahľadená do seba, svoje deti si príliš nevšímala. Dorothea sa starala o dvoch mladších bratov, naučila ich čítať a písať. V dvanástich, keď už nemohla vydržať hádky rodičov a zlovestnú atmosféru v dome, odišla bývať k babičke do Bostonu. Babička z nej chcela vykresať slečnu z lepšej spoločnosti, súcu na vydaj s perspektívnym ženíchom, zaplatila jej hodiny tenisu a kúpila pekné šaty. Dorothea ich však podarovala chudobným. S pomocou vzdialeného bratranca, ktorého očarila jej túžba pomáhať, založila malú školu, kde učila šesť- až osemročné deti. To mala sotva pätnásť rokov. Bratranec Eduard sa do nej zamiloval, ale nepochodil: ona sa stránila sobáša, nepekný príklad z domu jej naháňal strach. U tety, kam utiekla pred Eduardom, otvorila ďalšiu školu a po večeroch ešte zadarmo učila deti z chudobných rodín. Napísala viacero kníh, dnes by sme ich mohli zaradiť medzi literatúru študujúcej mládeže: Morálne príbehy pre mladých ľudí, Meditácie na súkromné hodiny, ale napríklad Konverzácia o všeobecných veciach: sprievodca vedomosťami, tá bola určená skôr rodičom. Aby vedeli, ako majú odpovedať na všetečné detské otázky typu: Prečo sa január volá január? Alebo: Rastie škorica na strome, alebo v zemi?
Ako zvery v klietkach
Kedysi sa verilo, že duševne chorí ľudia sú posadnutí zlými silami, démonmi z pekla, a preto ich treba pochytať a uväzniť, aby neškodili ostatným. Keď sa títo neboráci dostali za mreže, strážcovia s nimi zaobchádzali ako s dobytkom. Ba často ešte horšie! V roku 1841 sa Dorothea vybrala do bostonského väzenia, aby tam v nedeľnej škole zastúpila svojho kolegu. Zostala zdesená. Po prvé z toho, že šialenci (výraz duševne chorý vtedy ešte neexistoval) a slabomyseľné deti žili na jednej kope s kriminálnikmi, zlodejmi a vrahmi. Po druhé, títo ľudia, ktorí nespáchali žiaden zločin, sa tiesnili v špinavých kobkách, pivniciach, maštaliach, zavretí v klietkach či skriniach, pripútaní reťazami spali na holej zemi a keď dostali záchvat alebo kričali, dozorcovia ich bili tyčami, dokiaľ nestíchli. V zdrapoch oblečenia, čo mali na sebe, sa triasli od zimy, pričom strážcovia sa ju snažili presvedčiť, že blázni chlad necítia, vlastne že necítia vôbec nič… Tá mizéria ju chytila za srdce. Rozhodla sa konať. Rok predtým pobudla v Anglicku a tam sa zoznámila s reformnými názormi rôznych intelektuálov, presvedčených, že v sociálnej starostlivosti by mal aktívnu rolu hrať aj štát. Svoju kampaň za reformy ohľadom duševne chorých šikovne postavila na spoločenskom a politickom vplyve významných mužov, ktorých získala na svoju stranu. Tí jej požiadavky potom prezentovali vo vláde či zákonodarných orgánoch.
Simonetta Zalová
foto Sita a Profimedia
Celý článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2017)