Pavol Croft – Štúdium dejín prehlbuje vnímanie sveta

 

Ponára sa do tmy neandertálskych jaskýň, dotýka sa ruín starovekých miest a pod dohľadom archeológov sa zúčastňuje vykopávok na dodnes nie celkom prebádaných miestach. Popularizátor histórie a archeológie Pavol Croft podniká cesty do minulosti nielen z čírej zvedavosti, ale aj preto, aby z nich priniesol pútavé videá nabité historickými faktami a kuriozitami. Verí totiž, že história vytvára časovú hĺbku, ktorá dokáže ľudí spájať.

 

Na akom mieste som vás zastihla?

Práve som sa vrátil z Turecka, kde som natáčal podklady pre dokument o starovekom meste Chattušaš. Práve ono nám definitívne potvrdilo existenciu veľkej civilizácie Chetitov dlho považovaných za mytologický národ z Biblie. V Chattušaš sa našla aj tabuľka najstaršej mierovej zmluvy na svete, ktorú uzavrel kráľ Chattušiliš III. a Ramesse II. Táto zmluva nebola nikdy porušená a technicky platí dodnes, jej repliku majú dokonca vystavenú aj v budove OSN. Pôvodne som tam chcel ísť natočiť časť dokumentu o Tróji, keďže práve chetitské záznamy potvrdzujú existenciu tohto slávneho mesta, no nakoniec som nazbieral dosť materiálu na samostatný dokument.

 

Vždy sa na vašich cestách vydávate za históriou?

Áno, pre mňa je cestovanie o bádaní, na pláži by som nevydržal dlhšie ako deň (smiech). Navštívil som už mnohé zaujímavé starobylé miesta, tie najúchvatnejšie som našiel na dvoch miestach. V Ázii to boli Ayutthaya a Angkor. Kedysi medzi sebou bojovali a používali slony, aby vytvorili niečo ako diaľnice pre armádu pochodujúcu cez džungľu. Ďalšie miesta som našiel v Turecku – praveké skvosty Göbekli Tepe a Çatal Hüyük. Göbekli Tepe je najstarší kamenný chrám na svete, pochádza z doby 10.000 rokov p.n.l., čiže je o 7.000 rokov starší než egyptské pyramídy. Çatal Hüyük je najväčšie neolitické mesto. Bývalo v ňom až 8.000 ľudí, a to v dobe, keď bežná osada mala asi tak 150 – 250 obyvateľov. Sú od seba vzdialené 350 km a 2.500 rokov, mali veľmi odlišné účely, ale stále tam nachádzame rovnaké prvky ako napríklad kult predkov.

                                                                                                                                    Historik – cestovateľ nie je veľmi typické povolanie, absolventi histórie zväčša končia na školách alebo vo vedeckých ústavoch…

Študoval som na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského históriu a dejiny umenia. Bol to môj sen odmalička, venovať sa dejinám. Zároveň som miloval kreslenie a bol som v tom dobrý. Cestu popularizátora histórie som si vedome nevyberal, tá si vybrala mňa. Venoval som sa tomu od školských čias v rámci historického šermu. Cestovať som začal po tom, čo som skoro prišiel o život. V priebehu dvoch rokov som mal štyri operácie. Keď mesiace trávite na nemocničnom lôžku, tak si prehodnotíte všetko, čo ste doteraz vedeli o sebe a svojich plánoch. Vtedy sme sa s mojou ženou Irinou rozhodli, že chceme vidieť a zažiť svet tu a teraz, lebo zajtrajšok niekedy vôbec nemusí prísť.

 

Čo sa stalo?

V podstate ma takmer zabila úplná hlúposť – absces. Pôvodne bol taký malý, že aj môj lekár ho prehliadol. Môj stav sa zhoršoval, ale mal som veľa práce a aj napriek horúčkam a bolesti som odmietal ísť na pohotovosť. Keď som nakoniec dokríval k lekárovi, poslali ma rovno na operačný stôl, keďže hrozila otrava krvi. Nasledovala séria operácií a nekonečné obdobie hojenia a zrastania otvorených rán. Po tejto eskapáde v roku 2019 sme všetko predali a vybrali sa na rok do Ázie. Tam nás ale zastihla korona, ostali sme zaseknutí v Kambodži a náš pobyt sa značne predĺžil. V auguste 2020 sme sa vrátili do Európy, séria ďalších lockdownov a pozvánok nás doviedla do Grécka, Gruzínska a odtiaľ do Turecka, takže nakoniec naša cesta trvala tri roky. Teraz som prevažne v Bratislave, no ani tu dlho neobsedím a pravidelne sa vyberám do zahraničia. Nabíja ma to energiou, inšpiruje, núti byť aktívny, flexibilný a hľadať neštandardné riešenia.

 

Čo vás priviedlo k láske k histórii?

V detstve som mal ilustrovanú knihu o rytieroch a stredovekom vojenstve, ktorú som si rád listoval. Prelomový bod nastal, keď som si prečítal kapitolu o bitke pri Crécy z knihy Quo Vadis od Hansa Hufa. Natoľko ma to oslovilo, že som začal čítať o stredoveku a rytieroch úplne všetko, k čomu som sa vedel dostať.

 

Ako vznikol nápad nakrúcať videá o histórii na sociálne siete?

Môže za to nuda z lockdownu na Kréte. Nebolo čo robiť, jedine sa prechádzať po jaskyniach okolo mora. Zo srandy som tam natočil smiešne video, kde hovorím, že som objavil grécku Altamiru, kde sú stopy po živote Aborigénov. Tam totiž chodieva miestna mládež tráviť voľný čas. Nájdete tam ohnisko a srdiečka nakreslené po stenách. Zavesil som to na TikTok a video malo zrazu tisícky pozretí! Niektorí ľudia to zobrali vážne a veľmi sa tešili, že na TikToku je aj vzdelávací obsah. Tak som si povedal, že tam vyskúšam dať aj skutočné historické zaujímavosti. A fungovalo to.

 

Ako si vyberáte témy pre príspevky?

Podľa toho, čo ma aktuálne zaujíma a kde sa nachádzam. Ale podľa počtu pozretí vidím, že najviac ľudom rezonujú témy, o ktorých už niečo vedia. A tak videá o Grécku a Sparte či Slovanoch majú desiatky až stovky tisíc pozretí, zatiaľ čo o praveku, Chetitoch alebo Gruzínsku len pár tisíc.

 

Aké musia byť vzdelávacie videá, aby zaujali?

V prvom rade je dôležité vedieť, s kým sa rozprávate. Napríklad na Instagrame je skvelý česky historik Martin, ktorý vedie profil Dějepis pro studenty, kde pomáha žiakom pripraviť sa na maturity. Mňa sledujú najmä ľudia vo veku od 24 rokov, ktorí radi cestujú, ale nestačí im len prísť a vidieť, chcú vedieť, na čo sa pozerajú. A tak sa snažím podávať informácie tak, aby boli užitočné a zaujímavé pre nich a zároveň aj tak, aby mohli zahviezdiť pred kamarátmi a rodinou tým, že vytiahnu nejakú historickú pikošku. Trebárs v Istanbule, keď budú prechádzať cez most ku Galate, vysvetlia ostatným, ako bol prístav kedysi chránený pomocou obrovskej reťaze pripevnenej na brehoch zálivu Golden Horn.

 

Držíte si nejakú tému v talóne, ale je náročnejšia na prelúskanie?

Takých tém je veľmi veľa, či už z praveku, staroveku alebo mám aj niekoľko stredovekých osobností ako napríklad Eleonóra Akvitánska, Štefan z Blois či Bohemund, o ktorých by som chcel spraviť články a dokumenty. Najväčší problém je nájsť si na to celé čas. Takže na začiatku roka si vždy spravím plán, čomu sa chcem venovať a čo naozaj dokážem spracovať v rozumnom čase a musím sa toho držať, ináč nič nestihnem.

 

Ste prokrastinátor?

Nie, vzhľadom na fakt, že mám tri roboty a popri popularizácii histórie sa venujem ešte ilustrácií a so ženou sme doteraz mali aj firmu na výrobu historických šperkov Thesauri Temporum, musím si všetko dôkladne plánovať. Samozrejme, niekedy sa mi stáva, že niečo nejde a potom sa mi do toho veľmi nechce. To ale väčšinou znamená, že som prepracovaný a potrebujem oddych. V takýchto stavoch mi najviac pomáhajú prechádzky v lese.

 

Prečo je dôležité popularizovať archeológiu a históriu?

Veru, sú aj dôležitejšie veci, než hrabať sa v minulosti. Mňa to ale baví a zjavne to baví aj ľudí, ktorí ma sledujú. Takže pokiaľ prinášam ľudom malú radosť, na chvíľu ich rozptýlim od ich každodenných starostí a dám im odľahčené témy na konverzáciu s blízkymi, to mi stačí ako dôvod, prečo popularizovať dejiny. Štúdium dejín však predovšetkým prehlbuje vnímanie sveta. Vďaka tomu sa nám formujú nové neurónové siete. Nové vedomosti a zážitky pomáhajú širšie myslieť, pozerať na problémy z iného uhla a nachádzať efektívnejšie riešenia bežných aj náročných úloh. Čím viac vieme o svete, tým viac zisťujeme o sebe. Pomáha to rozvíjať kritické myslenie a byť odolnejší voči pseudovedeckým hlúpostiam, akých je plný internet.

 

Aké najväčšie historické hoaxy ste v poslednej dobe zaregistrovali na internete?

Stále sa to točí okolo toho istého – evolúcia je hoax, mimozemšťania a podobné pohľady, ktoré sú vo svojej podstate až rasistické. Európski kolonizátori kedysi odopierali domorodým kmeňom inteligenciu a znevažovali ich prirodzený vývoj a to isté sa robí dodnes voči pravekým a starovekým spoločnostiam. Tvrdenie, že nedokázali postaviť Göbekli Tepe či pyramídy bez pomoci niekoho vyspelého či dokonca mimozemského ekvivalentu „bieleho pána“ je dehonestujúce pre celé ľudské dejiny.

 

Máte ambície či chuť tieto tvrdenia vyvracať?

Vyvrátiť tieto teórie sa úplne nedá – ako môžete argumentovať proti človeku, ktorého názory nie sú obmedzené realitou? A tak radšej pomáham ostatným pochopiť, na čom sú založené vedecké teórie, aké máme dôkazy a akým spôsobom sa získavajú, aby potom človek dokázal kriticky ohodnotiť informáciu a odlíšiť pravdu od fantázie či zámerných fejkov.

                 

 Okrem nedostatku rozvoja kritického myslenia býva pri výuke častou výčitkou dôraz na memorovanie faktov. Ako to robiť inak, aby dejepis žiakov bavil?

Rád by som povedal, že viem, ako na to – viac príbehov, dynamika reči, lepší vizuálny materiál… Avšak mám kamarátov historikov, archeológov a antropológov, ktorí sa tiež venujú popularizácii a pozývajú ich prednášať do rôznych kútov sveta. Zároveň učia na školách. No keď na škole dávajú tu istú prednášku, za ktorú si ľudia zaplatia ťažké peniaze a tešia sa z nej, o ten istý materiál žiaci nemajú žiaden záujem. A nemyslím si, že za to môžu decká, ktoré sú od prírody zvedavé. Myslím si, že je to komplexná otázka a chce to reformovať celý systém. Máme aj skvelý príklad, ktorým sa možno inšpirovať – Fínsko. Pokiaľ žiaci berú školu ako povinnosť a nie ako radosť, a učitelia nemajú ani dostatočnú finančnú odmenu a ani dostatočný rešpekt zo strany spoločnosti, obávam sa, že žiadna rada z mojej strany nebude na mieste.

 

Prečo je pre nás dôležité analyzovať históriu?

História vytvára časovú hĺbku, ktorá dokáže ľudí spájať. V pravekých spoločnostiach bol takým tmelom kult predkov. Zoberme si napríklad neolitické mesto Çatal Hüyük, hoci tam žilo 8.000 ľudí, nemali žiadnu hierarchiu. Dokonca to bola radikálne egalitárska spoločnosť, nemali pojem rodiny, ako ju poznáme dnes a bránili vzniku spoločenských rozdielov. Ako fungovali, keď nemali hierarchiu? Zjavne mali súbory pravidiel. A tmelom ich spoločenstva boli spoločné obrady spojené s lovom a kult predkov. Bolo to na naše pomery dosť morbídne – najprv človeka pochovali, ale približne po roku ho vykopali, oddelili lebku a telo znovu pochovali. Lebku ozdobili, dokonca niekedy z hliny vyformovali tvár zosnulého a táto lebka kočovala z domu do domu. Nakoniec ju použili ako základ piliera v novej stavbe. Tak si vytvorili puto medzi domácnosťami, ktoré sa identifikovali s danou lebkou a to siahalo ďaleko za hranice viditeľného sveta. My dnes už doma nedržíme lebku svojej prababičky, ale v zásade štúdium a analýza dejín plní pre nás tú istú funkciu. Vytvára to časovú hĺbku, cez ktorú sa dokážeme cítiť spojení s obrovským počtom ľudí. Čím hlbšie zachádzame do dejín, tým je náš svet nielen starší, ale aj väčší.

 

Napriek tomu svet stále až tak dobre nepoznáme… O ktorom historickom období máme dodnes najmylnejšiu predstavu?

O praveku. V dnešnej dobe takmer každý rok dochádza k prevratným archeologickým objavom, stále sa nám posúva náš časový horizont a zisťujeme nové veci o živote a fungovaní pravekej spoločnosti. Učebnice s týmto pokrokom nestíhajú držať krok a keby aj stíhali, museli by sa každý rok prepisovať. Jeden z najnovších objavov pochádza z Kene. Archeológovia tam objavili 2,9 miliónov rokov staré stopy o tom, čo médiá nazvali „mäsiarstvo”. Našli tam kosti hrocha so stopami po odrezávaní mäsa a kamenné nástroje. Toto je jeden z prvých dôkazov o zabíjaní megafauny ešte pred príchodom ohňa.

 

Ktoré z historických období by ste chceli zažiť na vlastnej koži?

Záleží na tom, akým spôsobom. Ako cestovateľ v čase, ktorý sa môže hocikedy vrátiť domov – všetky. Chcel by som navštíviť neandertálsku jaskyňu, zažiť plavbu na gréckej triére, dať si medovinu na slovanskom hradisku Bojná a previezť sa parným vlakom Divokým západom. Ak by som v minulosti mal zostať zaseknutý, tak nech sú to staroveké Atény za sokratovských čias. V prvom rade by ma tam nezabili ako démona, čo by sa pravdepodobne stalo v kresťanskej Európe. A pripočítajme k tomu hygienu, podnebie, stravu – je reálnejšie, že by som tam dokázal prežiť. Navyše by som sa tam vedel uživiť ako umelec. Viem maľovať a pracovať s keramikou. Aténska keramika bola vyhlásená a drahá, takže by som mal slušný život.

 

S ktorou historickou osobnosťou by ste si asi rozumeli?

Rád by som si dal pivečko s partiou križiakov z I. križiackej výpravy Robertom Normandským, Robertom Flanderským a Štefanom z Blois. Trebárs niekde v Taliansku, kde sa zdržali, než sa vybrali do Jeruzalema.

 

Pre niektorých len kamene, kosti či črepy, pre iných poklady. Čím si vás získala archeológia?

Máme taký interný vtip: keď sa spýtate archeológa, aký je jeho zdroj, ktorým obháji svoje tvrdenie, archeológ odpovie „ja som zdroj“. Práve archeológia nám dáva hmotné potvrdenia našich predstáv o minulosti.

 

Kde ste našli svoj doteraz najväčší osobný archeologický raj?

Hoci sa mi veľmi páči Turecko, je to Gruzínsko. Tam som objavil nielen prahistorické skvosty, ale aj skvelých vedcov v oblasti archeológie, antropológie a paleontológie, ktorí sa stali mojimi blízkymi kamarátmi. V Gruzínsku sa mi tiež pošťastilo dostať sa k zaujímavému projektu, ktorý organizoval archeológ Giorgi Bidzinashvili – do Terénnej školy archeológie. Tam som sa zoznámil s vedúcimi mnohých projektov a dostal som pozvánky na rôzne vykopávky.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto archív Pavla Crofta

 

Celý rozhovor si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2023)