Tieto štyri ženy sa v istých okamihoch svojho života vydali na púť. Doslova a natvrdo, nie v prenesenom význame tohto slova. Hovorí sa jej Svätojakubská púť alebo Púť do Santiaga de Compostela, mesta v španielskej Galícii. V miestnej katedrále sú uložené ostatky svätého Jakuba, jedného z apoštolov Ježiša Krista. Prvá zaznamenaná púť do Compostely pochádza z roku 951. Čím to, že ešte aj v dnešnej dobe a často mimo náboženský kontext sú ľudia z rôznych kútov sveta ochotní kráčať stovky kilometrov, aby… Aby čo? To je otázka na naše pútničky.
Jana Hoosová
autorka a mentorka projektov a podnikateľských nápadov
Putovala: 34 dní, francúzskou cestou (Camino Frances), zo Saint-Jean-Pied-de-Port do Santiaga de Compostela a potom až do Finisterre, celkom cca 890 km
Ako sa zo mňa stala pútnička: Na Svätojakubskej púti som bola dvakrát. V tínedžerskom veku mi zomrel otec a túto kapitolu života som nemala spracovanú. Monika bola moja učiteľka na vysokej škole. Keď sa z púte vrátila, mala inú tvár, aj energiu. Oslovilo ma to. Toho času som nevedela hovoriť o svojich pocitoch, naplno ich prežívať. No môj smútok chcel von. Zacítila som, že rozchodiť ho by mohla byť moja cesta. Prvý pútnický zážitok bol náročný, ako chodec som bola zvyknutá akurát tak ísť z domu na električku, žiadne diaľkové trasy. Náš pôvodný plán bol prejsť 300 km, lebo sme mali len necelé tri týždne voľna. Ja som však vedela, že sa ešte raz určite vrátim. To „raz“ prišlo v čase, keď som stála na životnej križovatke. Bola som bez práce, bez plánov, s tráviacimi problémami, ale zato s finančným vankúšom. Všetky premenné do seba zapadli… Prvýkrát som kráčala vo dvojici, s bývalým priateľom. Tentokrát som vedela, že chcem ísť sama a pokúsiť sa prejsť celú trasu.
Pripraviť sa na štart: Keďže som začala prvýkrát kráčať francúzsku cestu, chcela som ju dokončiť. Nepohrávala som sa s inými možnosťami. Plánovaniu som veľa nedala, nemám rada pevné štruktúry. Je mi blízke nechávať si miesto pre zmeny a improvizáciu, presný harmonogram ma pocitovo škrtí. Moja príprava bola viac o výbave ako o premyslení trasy. To neznamená, že by som mnou nekráčal aj strach, často ma držal pevne za ruku. Do veľkej miery ma viedla predošlá skúsenosť, mala som predstavu, čo ma čaká. Vedela som, že potrebujem kvalitné a ľahké topánky, dobrý ruksak a pršiplášť. Potom to už bola skôr hra, čo nezobrať, aby sa mi kráčalo ľahko. Fyzickú kondíciu som mala lepšiu, pred začiatkom púte som si prešla asi 3 – 4 pešie výlety cez Karpaty. Najdlhšia trasa mala blízko 30 km. Kúpila som si letenku, ubytovanie na prvú noc a zistila, ako sa dostanem na štartovacie miesto na francúzsko-španielskych hraniciach. V hlave som si vytvorila predstavu, že ak ujdem denne 20 – 25 km, bude to optimálne. Popýtala som sa dvoch priateľov na ich pútnické tipy, zbalila batoh a šlo sa.
Krok za krokom, deň za dňom: Na štarte vás v oficiálnej pútnickej kancelárii vybavia pútnickým preukazom i mapkou, ktorá naznačuje trasu a uvádza všetky nekomerčné možnosti ubytovania. To znamená, že tušíte, ako sú rozdané karty, koľko najmenej musíte prejsť, aby ste mali kam na noc hlavu zložiť. Nebrala som so sebou stan, takže som sa plne spoliehala na tzv. albergues, pútnické ubytovne. Niektoré sú zriadené mestom, iné prevádzkované súkromne. Mestské ubytovne majú zväčša väčšiu kapacitu, nižší štandard, sú lacnejšie. Takže sa mi napríklad stalo, že v jednej miestnosti bez dverí nás na poschodových posteliach spalo 40 ľudí, z ktorých traja chrápali tak hlasno, že zvyšok sa nevyspal. Najkomfortnejšie miesto som zažila v izbe pre 6 ľudí, ktorá mala vlastnú toaletu. Počas dňa som jedla, čo som si zbalila. Ráno ľahké raňajky, najčastejšie nejaká instantná kaša, banány, sušené ovocie, orechy, horká čokoláda. Po ceste som sa rada zastavila v miestnom bare na čerstvú pomarančovú šťavu a typické španielske bocadillos, obložené bagety. Nie vždy bola cesta posiata príležitosťami na občerstvenie, často bolo potrebné vybaviť sa na celý deň a dbať na dobré zásoby vody. Po príchode na ubytovňu som si šla vystáť rad na sprchu a dúfala v teplú vodu. To ma vždy znovuzrodilo. Nasledovala studená voda na unavené nohy, rozdýchať zážitky dňa. Potom som si dala veľké jedlo, akúsi „obedovečeru“. Zväčša som našla miestne potraviny, niečo si uvarila. Bežne sa varí aj spoločná večera organizovaná domácimi alebo sa pútnická partia, ktorá istý čas kráča spoločne, dohodne. To ma bavilo. Bolo treba vždy oprať si spodnú bielizeň, tričko, prípadne presušiť zmoknuté veci. Každý deň som si písala denník, prezerala fotky z dňa, prehrávala si spomienky a sledovala mapu s plánmi na ďalšie putovanie. Snažila som sa skoro zaspať – bežne sa o ôsmej, deviatej večer líhalo do postele, niektorí pútnici buntošili už okolo piatej ráno, odchádzali pred východom slnka. Ja som sa snažila vyrážať okolo 6.00 – 6.30, kým slnko nebolo príliš vysoko.
Duch Camino de Santiago: Na ilustráciu si požičiam slová jedného z pútnikov, ktorý mi povedal, že púť nás prevádza troma fázami. Prvá je fyzická: riešime telo, bolesť, nekomfort. Druhá je mentálna: sme veľa v hlave, premýšľame, bilancujeme. A potom príde priestor pre dušu. Neviem, či to u mňa bolo takto kontinuálne, ale cítila som túto líniu. Keď zoberieme naše usedené telá na dennodennú vychádzku (nakoniec som prešla v priemere 27 km za deň), pocítia zmenu a sprvu sa im to nemusí pozdávať. Zvykajú si. Keď sa tak stane, začne svoju agendu riešiť hlava. Čo tu vlastne robím? Mám to za potreby? Deň na púti je tichý, čas tiahly. Na hlasitosti pribúda myšlienkam, ktoré dlho spali, neodvážili sme sa im venovať pozornosť. Aj mne šlo hlavou všeličo. Od pocitov krivdy, obáv až po euforické spomienky na životné okamihy. A potom sa človek ustáli. Ako keď prídete na dovolenku a prvé dva týždne hlava ešte rieši pracovné úlohy, kým pochopí, že nemusí. Púť ponúka obrovskú príležitosť na obyčajné bytie – vstať, jesť, kráčať, vnímať prírodu, zhovárať sa (sám so sebou či s inými), umyť sa, spať. Táto monotónnosť je v niečom veľmi oslobodzujúca. Deň je o tom, že žijem a posúvam sa. To je cieľ a je to dosť. Telo začne spolupracovať, myseľ stíchne a potom sa dejú veci. Napríklad v poslednej časti púte som si nahlas spievala Čerešne a vzápätí som sa hlasno rozplakala. Drali sa zo mňa veci. Ani spev, ani plač by som vo svojom prirodzenom prostredí verejne nepustila von. Hanbila by som sa. Tu to šlo samo, cítila som, že sa domov vrátim o kus slobodnejšia.
Moje naj zážitky: Asi v tretine trasy sa mi zapálila okostnica. V deň, keď to začalo, sa mi od bolesti zdvíhal žalúdok pri každom kroku, myslela som, že neprejdem ani 500 metrov do najbližšej dediny. A tam som stretla mojich priateľov z Kórey. So slzami v očiach som sa im zverila. Vysvitlo, že jeden z nich je masér a po 30 minútach čarovania mi uvoľnil svaly a ja som bola schopná kráčať. Nohu som si naďalej liečila masťou, bolo nutné spomaliť. Mala som šťastie, udialo sa mi to v rovinatej pasáži púte. Nebyť toho, musela by som chôdzu prerušiť alebo úplne skončiť. Po vyše týždni sa mi uľavilo, bolesť ustupovala a už ma čakali kopce a výškové metre. Cítila som nervozitu, či to zvládnem, či mi moja noha nedá stopku. S veľkou úľavou som dokráčala na vrchol horského mestečka O Cebreiro, jednej z najnáročnejších častí púte. Šlo sa mi dobre, s radosťou. Mala som plán prenocovať v tamojšom albergue. Získané endorfíny ma ale ťahali pokračovať. Skúsila som to – ešte 5 km k ďalšiemu ubytovaniu. Tesne pred cieľom sa mi už plietli nohy, nevládala som, došli mi sily. A tu sa mi prvýkrát stalo, že v ubytovaní nebolo miesto. Rukami nohami som sa snažila vysvetliť, že prespím aj pod stolom, ale nebolo to možné. Na mape bolo najbližšie ubytovanie vzdialené 6 – 7 km, na to som nemala síl. Majiteľka mi lámanou angličtinou zavelila počkať, zdvihla telefón. Vrátila sa so správou, že mi na mape ukáže, kam kráčať. Vraj je to vybavené. Dva kilometre. Chcelo sa mi plakať, no pokračovala som. Prišla som k rodinnému domu, kde bučala krava, kikiríkal kohút, okolo vládla divoká príroda. Čakala ma pani, vzala ma do izby. Bol to jediný z dní, kedy som mala vlastnú izbu a VAŇU! Napustila som si vodu a plakala. Od šťastia, aj od úľavy. Okúpaná som zišla do podzemnej miestnosti s blčiacim krbom. Pani sa ma opýtala, čo mi navarí. Polievka, dám si polievku. Nevedela som sa dojesť, zajedala som ju domácim chlebom. Potom mi na stole pristál čerstvý kravský syr. V tom čase som nič s laktózou nemala v ústach takmer 2 roky, robilo mi to v žalúdku šarapatu. Zjedla som 30-dekovú hrudu s absolútnou chuťou a bez následných problémov. Ten deň som prešla 38 km a šla na pokraj svojich možností, aby som na konci dňa zažila nečakanú starostlivosť a komfort. Čaro neznáma, čo čaká za najbližším rohom, je na púti veľmi silná vec.
Daniela Danihelová
učí cudzinky a cudzincov slovenčinu, seniorky jogu a pomáha v neziskových organizáciách
Putovala: 35 dní po Camino Frances (Francúzska cesta), zo Saint-Jean-Pied-de-Port do Santiaga de Compostela a odtiaľ až k oceánu – k majákom vo Finisterre a Muxii, spolu vyše 900 km; o dva roky neskôr po Camino Primitivo, z Ovieda do Santiaga de Compostela, 14 dní, celkom cca 320 km
Ako sa zo mňa stala pútnička: Na cestu do Santiaga de Compostela (a ešte kúsok ďalej) som sa vybrala asi preto, že tá cesta existuje. Lákalo ma kráčať po miestach, kadiaľ ľudia putujú už vyše tisíc rokov. Je to kus histórie v našich európskych končinách. Stopy a príbehy, ktoré sú v pútnických cestách zachytené, vnímam ako niečo špeciálne. Občas som si čosi prečítala, občas som počula, že sa niekto na cestu vybral. Ja som zatiaľ vo voľných chvíľach chodila viac po horách u nás či v zopár iných krajinách. No cítila som, že Santiago je tu a že keď príde správny čas, vykročím i ja. A že s najväčšou pravdepodobnosťou budem zažívať ten pocit, ktorý je asi neprenosný, no tí, čo ho poznajú, presne vedia, o čom hovorím. Len tak ísť krajinou, ktorá sa každým krokom mení. Život sa príjemne zjednoduší, netreba riešiť každodenné drobnosti a povinnosti. Myslím si, že kráčanie máme v génoch. Je to ten najprirodzenejší a najjednoduchší pohyb. Ľudia sa odjakživa presúvali. Páči sa mi ísť odniekiaľ niekam. Nechávať za sebou prejdené kopce, lúky, lesy, polia, rieky, mosty… a mať stále nejaké pred sebou. A áno, potom človek príde tam, kam mal namierené. No hoci je to možno na chvíľu pomyselný cieľ, je to len pokračovanie cesty.
Pripraviť sa na štart: A tak som teda vykročila. U nás končilo leto, v Španielsku už nebolo tak horúco. Rozhodla som sa pre najznámejšiu, francúzsku trasu Camino Frances. Obvykle ľudia vyrážajú z mestečka Saint-Jean-Pied-de-Port vo Francúzsku. Prvý deň sa cesta cez Pyreneje prehupne do Španielska a potom už stále putujete viac-menej iba na západ. Vedome som si nerobila žiadny podrobný plán. Vedela som, že cesta je výborne značená, terén nie je náročný, prevýšenia neveľké, miest na prespatie je akurát. Vďaka rekreačnému športovaniu a našim kopcom som bola presvedčená, že cesta je zvládnuteľná. A dodnes si myslím, že ju zvládne každý, kto nie je domased a aspoň trochu sa hýbe. Z môjho pohľadu je však výzvou celková vzdialenosť. Nikdy predtým som nekráčala toľko dní po sebe. No naše telo je zázračné a po pár dňoch sa človek zžije s vlastným rytmom a tempom. Cesta do Santiaga nie sú žiadne preteky. Najlepšie je ísť s rešpektom ku svojim nohám. Praktický základ vidím v dobre rozchodených topánkach a v batohu, ktorý neťaží. Na rozdiel od absolvovaných vandrov po horách je logistika v Španielsku veľmi jednoduchá. Nevláčite teplý spacák, stan, jedlo. Cesta prechádza cez mestečká či dedinky so základnými potravinami, vodu netreba hľadať a aj keby ste chceli, medvedie stopy nenájdete. Internet nepotrebujete.
Krok za krokom, deň za dňom: Áno, presne tak plynie čas. Kroky a dni. Každý ide, lebo by rád niekam prišiel. Trpezlivosť je namieste. Myslím si, že ak sa človek ocitne na ktorejkoľvek ceste do Santiaga (a zrejme nielen tam), stáva sa súčasťou jedinečnej pútnickej rodiny. Nemusíte nikomu nič vysvetľovať, lebo všetci vedia, čo a ako. Z rozprávania s inými viem, že všetci to zažívajú podobne. Tú úžasnú ľahkosť bytia, keď stačí ráno nahodiť batoh a ísť. Mať oči a myseľ otvorené. Neviem, ako to tam funguje, no funguje to. Idete, stretávate ľudí a po čase si uvedomíte, že ste stretli presne toho, koho ste mali stretnúť. Vďaka vlastnému tempu sa onedlho zladíte s ľuďmi s podobnou „rýchlosťou“. Takže sa večer či po pár dňoch znovu a znovu niekde zvítate, podelíte sa o zážitky a ide sa ďalej. V lokálnych ubytovniach je základná jednoduchá výbava so sprchami, kuchynkou, spoločnými priestormi, kde sa večer posedáva a pokračuje v príjemných rozhovoroch. A, samozrejme, pri vchode stoja police pre zaprášené topánky, v izbách poschodové postele. Občasné hlasné chrápanie niekde nablízku, ktoré sa však mne osobne v príjemnej večernej únave a vďaka okamžitému spánku rýchlo vytratilo. Keďže už bola jeseň, ráno som vychádzala do tmy. No o to viac svetla bolo večer. Z môjho pohľadu stačí mať zoznam ubytovní a podľa neho sa riadiť. Vedieť, kde sa v ten deň dá prespať. A potom tam prísť, alebo ísť ešte o kúsok ďalej. Podľa chuti a únavy.
Duch Camino de Santiago: Myslím si, že je tam. Pre každú pútničku alebo pútnika má asi jedinečnú podobu. Pre mňa to bola kombinácia ubiehajúcej krajiny a príbehov ľudí na ceste. Camino Frances prechádza niekoľkými španielskymi provinciami, každá je niečím typická – hory, vinice, polia, lesy, kopce zvažujúce sa k oceánu. Odlišné farby a dary zeme v podobe fíg, černíc, jabĺk, orechov, gaštanov. Pohostinnosť prírody bola čarovná. Aj ranné hmly, ktoré sa s vychádzajúcim slnkom v jednom momente zdvihli ako roleta. Kostoly, zvonice, staré kamenné domy s bridlicovými strechami. Pasúce sa kravy, okolo domov psy a mačky. Miestni ľudia, ktorí sú na pútnikov zvyknutí. No a predovšetkým spolupútnici. Všetci sme na chvíľu nechali svoj bežný život doma. Možno práve preto, aby sme zistili, ako sme si na tej ceste všetci podobní. To poznanie sa mi páčilo. Každý bol na ceste a každý kráčal. Niekedy som šla celý deň sama a len občas niekoho pozdravila. A niekedy som sa zarozprávala na pol dňa. Ľudia si odpradávna radi rozprávali príbehy a tu je na to skutočne výnimočná príležitosť. Možno vďaka tomu všetkému sa mi šlo celý čas príjemne a radostne.
Príchod do Santiaga pred katedrálu bol zážitok. Na námestí je zrazu množstvo ľudí, ktorých nepoznáte a nikdy ste ich nevideli. Stretávajú sa tam všetky svätojakubské cesty. Pred katedrálou sa dajú presedieť celé hodiny a pozorovať úžasnú atmosféru a spriaznenosť. Ľudia si mávajú, objímajú sa, smejú sa, plačú od dojatia… Potvrdzujem, je to tak. A keď ponad hlavy pútnikov zhromaždených v katedrále preletí slávna kadidelnica, čas akoby sa zastavil. Vôňa kadidla sa tu šíri po stáročia. No mojím skutočným záverom bola ešte trojdňová cesta k oceánu k majákom vo Finisterre a Muxii. Tam sa už nedá kráčať ďalej (Finisterre odkazuje na pôvodný latinský výraz finis terrae: „koniec sveta“), iba sa pri majáku otočiť a kráčať naspäť, domov – navždy týmto putovaním obohatená.
Moje naj zážitky: Zrejme celá tá cesta (jedna aj druhá) akoby mi zjasnila všetky zmysly. Stále si viem vybaviť mnohé detaily, miesta, stretnutia, príhody… Ako chlapec ponúka pre pútnikov vodu s citrónom a kým sa zasa niekto objaví, číta si pred domom rozprávky. Ako v odľahlej dedine stretnem miestneho chlapíka a napriek jazykovej bariére sa hodinu rozprávame o stromoch, pretože latinské názvy to istia, ako si robíme spoločnú taliansko-francúzsko-kanadsko-slovenskú večeru, ako nám úžasná holandská seniorka (klavírna virtuózka) hrá večer v malej ubytovni pre osem ľudí koncert tak, že pustí vlastný koncert z telefónu a klaviatúrou je stôl, Japonec, ktorý navštívil Bratislavu a pamätal si názvy niektorých ulíc, pocit, keď som po piatich týždňoch prvýkrát nasadla do autobusu a vnímala ubiehajúce okolie inou rýchlosťou… každý deň niečo, tu a teraz, na ceste.
O dva roky som sa vrátila. Camino Primitivo je vraj pôvodná cesta do Santiaga. Podľa tradície bol prvým pútnikom do Santiaga astúrsky kráľ Alfonz II., ktorý sa v 9. storočí vybral na púť z mesta Oviedo. To je dodnes hlavným mestom Astúrie, pozoruhodne krásnej provincie severného Španielska. A spred tunajšej katedrály cesta aj začína. Táto trasa je najkopcovitejšia, práve to ju robí jedinečnou. Za výstupy ponúka odmenu v podobe skvelých výhľadov na hornaté vnútrozemie. Svieže lesy a občasný dážď sú pre blízkosť oceána prirodzené. Cesta vedie len cez jedno mesto s katedrálou – slávne Lugo. Bola som zvedavá, či to bude podobné. Stretnutia, príbehy, príroda. A veru bolo. S niekoľkými ľuďmi si stále píšeme a dali sme si navzájom pozvania na návštevy svojich krajín. Už u nás bol kamarát z Kolumbie a ďalší z Francúzska.
Hana Habánová
gynekologička a pôrodníčka na bratislavských Kramároch
Putovala: 12 dní, prvýkrát po Camino Primitivo, považovanej za najťažšiu trasu, z Ovieda do Santiaga de Compostela, 320 km a o rok neskôr po pobrežnej trase Camino Portugués z Porta do Santiaga, 280 km
Ako sa zo mňa stala pútnička: Niekoľko rokov som okrajovo vnímala možnosť púte do Santiaga, ale vždy som si hovorila, že to nie je nič pre mňa. Ruksak, spacák, hostel. Vždy som si našla lepší dovolenkový plán a hovorila som si, že mám iné priority v živote. Až počas zdanlivo nikdy nekončiacej druhej vlny pandémie, kedy sa môj život, pracovný ani osobný, nevyvíjal podľa mojich plánov, sa vo mne zrodil nápad absolvovať púť do Santiaga. Hoci moja špecializácia je iná, strávila som niekoľko mesiacov ako lekárka na COVID oddelení a cítila som sa veľmi izolovaná. Túžila som po zmene, po niečom, čo by znova naštartovalo môj život. Povedala som si – teraz, alebo nikdy. Pôjdem a hotovo. Na púť som sa vybrala sama, niežeby som sa spoločnosti bránila, ale nepodarilo sa mi nikoho presvedčiť, aby šiel so mnou. Keď som si v máji 2021, keď sa otvorili hranice a znovu bolo možné voľnejšie cestovať, kupovala letenku do Ovieda, mala som zmiešané pocity. Trochu aj strach, aké to bude, či to zvládnem. Ale zvládla som to a spoznala úžasných ľudí, ktorí sa mi stali na niekoľko dní druhou rodinou.
Pripraviť sa na štart: Existuje niekoľko trás a keď som sa rozhodovala, chcela som absolvovať celé Camino, nie iba jeho časť. Preto som hľadala kratšiu trasu, ktorú človek vie prejsť v rámci dvoch týždňov – na dlhší čas som z práce odísť nemohla. Úprimne, neviem dodnes povedať, prečo práve Camino Primitivo… asi to tak malo byť. Napriek tomu, že turistika predtým nepatrila medzi moje obľúbené aktivity, šla som dobre pripravená. Vďačím zato majiteľke Školy taliančiny, kam chodím, Vierke Orosovej. Camino Primitivo už predtým prešla a dala mi všetky potrebné informácie ohľadom ubytovania, čo a koľko si toho zobrať, aký ruksak a spacák si kúpiť. Poradila mi aj, ako si rozdeliť Camino na etapy. Keďže bola pandémia, rozhodla som sa dopredu rezervovať si ubytovanie na väčšinu nocí. Našťastie vo mne v rámci príprav nerezonoval fakt, že Camino je náročné. Pútnici nastúpajú veľa výškových metrov v krásnej prírode Astúrie a Galície a na rozdiel od ostatných trás je tu menej ľudí aj infraštruktúry. Nejako špeciálne som netrénovala, investovala som do dobrých topánok, vďaka ktorým som nemala vôbec otlaky na nohách.
Krok za krokom, deň za dňom: Áno, aj takto možno charakterizovať Camino. Môj deň sa začínal okolo siedmej ráno, okolo ôsmej som odchádzala z hostela. Niektorí pútnici odchádzali ešte za tmy s čelovkou, ale to nebol môj prípad. Podobne ako doma som začínala raňajkami ešte v albergue. Snažila som sa počas dňa robiť len jednu dlhšiu prestávku. Vodu a niečo malé na zjedenie som mala vždy zbalené so sebou. Dôležitý je pitný režim, vodu si možno dopĺňať v prameňoch alebo u domácich, ktorí sú väčšinou veľmi ochotní. Negatívne ma prekvapili ubolené nohy na konci prvého dňa (smiech), vtedy som si hovorila, či to vôbec zvládnem. Už na druhý deň sa ku mne pridal Poliak Chris a postupne aj ďalších 6 ľudí a spoločne sme prišli až do Santiaga. Krízu som mala šiesty deň putovania. Celý deň lialo ako z krhly a bola zima (mobil ukazoval 9 °C). Po 5 hodinách chôdze v daždi som úplne premokla (aj topánky) a večer som mala zimnicu. Inak sme mali na počasie veľké šťastie, pršalo vlastne len v tento deň. Osobne som žiadne negatívne skúsenosti s ľuďmi nemala. Španieli sú veľmi hrdí na pútnikov z Camino Primitivo. Napriek jazykovej bariére (väčšina domácich rozpráva len po španielsky) sa nám vždy snažili vyjsť v ústrety.
Duch Camino de Santiago: Na Camine sa človek stretne sám so sebou. Ako monotónne (a na Primitive často aj s námahou) kráča, vynárajú sa nevyriešené veci, potláčané emócie, ale aj radosť, vďaka. Okrem batohu som si niesla veľa, veľa vecí v hlave… a postupne sa deň po dni vo mne uvoľňovali. Veľmi mi pomáhali aj ľudia, s ktorými som putovala a ktorým som sa zdôverila s mojimi problémami, strachmi. Životnou situáciou, ktorú som riešila. Našla som u nich pochopenie a zároveň aj čas a priestor spracovať veci, ktoré som v sebe dlho potláčala. Ku mnohým veciam som zaujala iný postoj a bola som schopná posunúť sa ďalej. Do Santiago de Compostella sme prišli všetci spoločne ako jedna veľká rodina. Vyrážali sme z albergue zavčasu o piatej ráno, aby sme stihli prísť do Santiaga pred obedom. Katedrála je krásna a pocity, ktoré sa ma zmocnili, keď sme prišli pred ňu (a potom vošli dnu), boli neopísateľné. Dodnes sú to moje najsilnejšie zážitky vôbec.
Moje naj zážitky: Pre mňa bolo celé Camino naj. Rozhodne to bol intenzívny zážitok. Nohy boleli, únava aj svalovica boli. Aj to patrí ku Caminu. Vydať sa na púť považujem za jedno zo svojich najlepších rozhodnutí, hoci sama a s obavami, čo ma čaká, vykročiť za hranicu poznaného za niečím novým… Dodnes som s mojimi spolupútnikmi v kontakte. Každému z nich Camino zmenilo život, jeden zmenil prácu, v ktorej bol dlhodobo nešťastný, ďalší nabral odvahu na ďalšiu životnú etapu. A čo sa mňa týka, niekde medzi Oviedom a Santiagom de Compostella som viac spoznala samu seba, nadobudla väčšiu sebadôveru a mnohé veci, ktoré už nemali byť súčasťou môjho života, som nechala za sebou.
Zuzana Šeršeňová
editorka vo Vydavateľstve Slovart
Putovala: 29 dní, francúzskou cestou (Camino Frances), zo španielskej Pamplony do Santiaga de Compostela, celkom 715 km
Ako sa zo mňa stala pútnička: Na nejakom rodinnom stretnutí sme so sesternicou Editou, outdoorovou osobou, spomenuli Svätojakubskú púť. Obe sme čosi o tom čítali alebo videli niečo v telke. A keďže ma bavia výzvy, tak som tak položartom povedala, poďme na púť na moju štyridsiatku. Edita sa na to chytila a keď sa inkriminovaný čas blížil, chopila sa aktivity, zarezervovala letenky a už sa nedalo cúvnuť. Nie sme veriace, no lákalo nás vybrať sa na cestu, po ktorej už stáročia kráčajú pútnici. Nemala som žiadne očakávania, bola som zvedavá, nikdy som na takomto druhu turistiky nebola. A ani s Editou sme nikdy netrávili toľko času spolu. Na začiatku sme si povedali, že sme zvedavé, ktorá si prvá do denníčka napíše: Neznášam Zuzu / Editu. Ale zafungovalo to až zázračne. Zladili sme sa, mali sme rovnaký ťah na bránu, skoro vstať, prísť čo najskôr do cieľovej destinácie dňa a potom oddychovať, poflakovať sa po okolí, hrať karty, dať si večeru, pivo, víno.
Príprava na štart: V čase, keď sme cestu plánovali, som vedela len o francúzskej ceste. Vynechali sme prechod Pyrenejí kvôli mojim kolenám. Bála som sa, že sa hneď na začiatku odpálim zostupom 1.000 výškových metrov. Namiesto klasického začiatku v Saint-Jean-Pied-de-Port na francúzskej strane Pyrenejí sme preto vyštartovali zo španielskej Pamplony. Nijako to neovplyvnilo získanie „credencialu“, ktorý je potvrdením o absolvovaní púte – stačí naň prejsť len 100 km. Ako sprievodcu sme používali knihu dvoch českých hispanistiek Svatojakubská cesta. Boli tam všetky dôležité informácie, ktoré sme potrebovali, možnosti ubytovania, informácie, kde je bankomat, v ktorom albergue je práčka a internet. Prekvapilo ma, že putovanie nebolo fyzicky náročné. Kráča sa väčšinou poľnými cestami, prechody cez hory sú pre nás, odchované Tatrami, nenáročné. Stúpania nie sú ani strmé, ani dlhé. Náročnejšie ako samotná chôdza bolo zvyknúť si na ubytovanie s ďalšími ľuďmi s jednou toaletou a kúpeľňou. Každé ráno som si s chuťou obula topánky a tešila som sa, čo deň prinesie. Tie topánky sú asi kľúčové, pohodlné, rozchodené.
Krok za krokom, deň za dňom: Mali sme rozdelené úlohy. Mojou úlohou bolo sledovať trasu, ráno podať hlásenie, koľko kilometrov nás čaká, čo cestou uvidíme, kde by sme mohli nocovať. Prespávali sme v pútnických ubytovniach „albergue“, mnohé boli vskutku zaujímavé, v kostole, pri kostole, v starom krivolakom dome, u pána, ktorý nám na raňajky upiekol chlieb a podával ho s džemom z fíg z vlastnej záhrady. Dôležitou súčasťou púte sú ľudia. Niektorých sme stretávali pravidelne, míňali sme sa, s niektorými sme podebatovali pri večeri alebo na pive. Náš obľúbený bol starší Portugalec, batoh mal naložený na takom vozíčku, nevedel anglicky, my zasa portugalsky, ale vždy sme si mávali, usmievali sa a ukazovali si, koľký raz sa v ten deň míňame.
Duch Camino de Santiago: Uvedomovali sme si, že po tejto trase kráčali nohy tisícov pútnikov. Dnes je to brnkačka, máme ľahké vybavenie, ktorá sa dá oprať, sieť ubytovaní je hustá, je sa kde najesť aj doplniť vodu. No kedysi to muselo mať úplne iné grády. Aj pre neverca má táto púť duchovný rozmer. Byť sám so sebou, nemusieť riešiť nič, lebo o všetko je postarané, nič nepotrebovať, lebo všetko nevyhnutné mám na chrbte. Len sa dívať a vnímať, čo cesta prináša, obdivovať krajinu, ktorá sa počas cesty mení, tešiť sa z ľudí, ktorí sú na ceste spolu s nami. A aj to nepohodlie spoločného prespávania bolo čoraz zanedbateľnejšie. Do Santiaga sme dorazili v daždi, vošli sme do katedrály, posedeli – a čo teraz? Chceli sme ešte aspoň raz stretnúť našich spolupútnikov, rozlúčiť sa, poďakovať. Tak sme sa ich vybrali hľadať a aj sme našli, aj nášho Portugalca s vozíčkom.
Moje naj: Spomienky na púť sa mi aj po rokoch vynárajú často a intenzívne. Som rada, že som to zažila a že nám to s Editou tak dobre fungovalo. Vynárajú sa mi konkrétne miesta, nádherné vitráže v katedrále v Leone, krásny románsky kostol vo Fromiste, albergue, ktorému kraľovala Brazílčanka, čo si stále spievala a hosťom každý večer varila večeru. Edita sa odvtedy do Španielska niekoľkokrát vrátila, mňa to ešte len čaká.
Simonetta Zalová
foto archívy pútničiek
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2023)