Simonetta Zalová
foto Hotel Erlenhof
Dvojmestie Kotschach-Mauthen medzi Korutánskymi a Gailtalskými Alpami, iba pár kilometrov od hraníc s Talianskom, ponúka výborný východiskový bod pre celodenné túry po okolí, vrátane návštevy malebných talianskych mestečiek, prosciutterieSan Daniele ba i výletov k moru! Kým však dosiahnete Adriatik, pozývame vás lodičkou na vyhliadkovú plavbu po jazere.
Korutánsko je najjužnejšie položená spolková republika Rakúska a keďže susedí s Talianskom a Slovinskom, je už mierne „šmrncnutá“ lahodným stredomorským podnebím.
Poviete si, jazero ako jazero
… a predsa – Weissensee na úpätí gailtalských hôr je najvyššie položené jazero v Alpách. Má ľadovcový pôvod a pokojne môžete pred jeho názov zaradiť predponu „eko“. Jeho voda je taká priezračne čistá, že by sa z neho dalo bez obáv napiť. Ale si aj zarybárčiť: množstvo rýb – kapry, zubáče, pstruhy, šťuky, liene – sú spoľahlivým indikátorom čistej vody v jazere. Voda má v lete príjemných 24 stupňov a každý hotel pri jazere má vlastnú plážičku s pohodlným vstupom do vody. Pobrežie meria 23 km a ak sa chcete dostať z východnej na západnú stranu, dá sa to loďkou, bicyklom či pešo. Autom okolo jazera sa však nepreveziete – pre autá zjazdné cesty tvoria len tretinu obvodu jazera. Takmer by sa dalo povedať, že na Weissensee je pre všetky motory vstup zakázaný. A platí to aj pre motorové člny!
Okrem faktu, že Weissensee je najvyššie položené alpské jazero, môže sa popýšiť prinajmenšom dvomi ďalšími „naj“: V roku 1974 tu rybári chytili najväčšieho pstruha v Európe (vážil 22 kg!) a každú zimu zamŕzajúce jazero vytvorí najväčšiu ľadovú plochu v Európe – s rozlohou 6,4 km². Jej pevnosť si vyskúšal aj Timothy Dalton alias James Bond v snímke Dych života (1987) – v tejto bondovke agent 007 uniká nepriateľovi z Bratislavy cez Rakúsko, kde so svojím automobilom Aston Martin pristáva na zamrznutej ľadovej ploche alpského jazera… V zime sa na Weissensee konajú preteky, maratón na korčuliach, ľadový golf, curling a ľadový hokej.
Poviete si, dedinka ako dedinka
… a predsa – ktorá dedina s niečo iba 250 obyvateľmi sa môže pochváliť piatimi vodnými mlynmi? Miestni gazdovia ich na potoku Trattenbach zrekonštruovali a dnes v nich melú múku ako za starých čias. Každý mlyn má meno odvodené od priezviska sedliaka, ktorý ho vlastní. Takže počítajme: Hanseler-, Vorbeter-, Groaßn-, Richter-Freiberger- a Mattlamühle. Každého môžete navštíviť, určite vás aspoň jeden pozve dnu a ukáže, ako sa za dávnych čias mlela múka a piekol poctivý sedliacky chlieb.
Do horskej obce Maria Luggau v údolí Lesach, lebo o tomto kúte Korutánska je reč, prichádzajú i pútnici, aby sa v miestnom kostole poklonili Panenke Márii. V priľahlom kláštore totiž od roku 1591 sídlil rád Servitov (Rád služobníkov Máriiných), ktorí v modlitbách a kázaniach rozjímali o utrpení Panny Marie Sedembolestnej a takto sa cibrili v kresťanskej viere a jej cnostiach.
Poviete si, šunka ako šunka
… a predsa – gurmáni vedia, že prosciutto di San Daniele pochádza z mesta rovnakého mena v talianskom regióne Benátsko-Friuli. Oproti známejšej parmskej šunke je táto tmavšia, jemnejšia a sladšia, lebo sa do nej pridáva málo soli. Vo vysokej nadmorskej výške mestečka San Daniele sa čerstvý vzduch z hôr stretáva s prímorským jadranským vánkom a toto vzdušné prúdenie šunku doslova masíruje a významne ovplyvňuje jej jedinečnú chuť i textúru.
Korutánci Talianom konkurujú aj inou regionálnou gastronomickou lahôdkou – slaninou, pomenovanou podľa údolia, z ktorého pochádza. Gailtaler Speck má charakteristickú červenú farbu mäsa a snehobielu slaninku, ktorá sa vinie okolo neho ako perinka a jeho výroba podlieha prísnym pravidlám: špeciálny druh prasiatok musí pochádzať výlučne z tohto regiónu, rovnako ako krmivo, z ktorého výdatne priberajú (ich ideálna váha sa pohybuje okolo 150 – 160 kg). Základom tradičnej metódy výroby gailtalskej slaniny je macerovanie tučných častí mäsa v zmesi soli, korenia a rôznych byliniek. Každý farmár má vlastný recept, ktorý sa dedí z generácie na generáciu. Počas údenia sa ku špeciálnemu bukovému drevu pridávajú vetvičky borievky, dávajúce mäsu charakteristickú chuť a vôňu.
Gailtalský „špek“ sa pridáva aj do miestnej pochúťky „frigga“, obzvlášť sýteho jedla, kedysi tradičného pokrmu miestnych drevorubačov a horských robotníkov. Frigga pripomína našu zemiakovú placku a pripravuje sa z cibule, slaniny, zemiakov a syra. Podáva sa s polentou, upečenou kukuričnou kašou.
Poviete si more ako more
… a predsa – zaskočí vás, ako blízko je tu more! Stačí prejsť rakúske hranice, minúť niekoľko rozkošných talianskych mestečiek a ani sa nenazdáte a už sa v diaľke črtajú pieskové pláže prímorského letoviska Grado. S pevninou ho spája hrádza, ktorá ústí v starobylom centre mestečka s úzkymi uličkami a malebnými námestiami, odkiaľ sa dajú nerušene pozorovať kŕdle plachetníc, kotviacich v prístave. Okolo Grada sa rozprestiera lagúna, vyše osemhektárová prírodná rezervácia, v ktorej hniezdi množstvo vzácnych vtákov.
Poviete si priesmyk ako priesmyk
… a predsa – len málo sa ich podobá priesmyku, ktorý Rakúšania označujú Plöcken Pass a Taliani Passo di Monte Croce Carnico. Leží vysoko v Korutánskych Alpách (v nadmorskej výške 1.360 m) a tvorí prírodnú hranicu medzi rakúskym Korutánskom a talianskou provinciou Friuli-Venezia Giulia. Prejazd cez priesmyk s hlbočiznými roklinami sa stal vyhľadávaným adrenalínovým zážitkom najmä pre motorkárov, ale aj milovníkov histórie, obzvlášť tej, ktorá sa viaže k 1. svetovej vojne. V priesmyku, v jednej z hlavných frontových línii, sa v krutých bojoch stretávali armády Rakúsko-Uhorska a Talianska. Dnes na miestach krvavých bitiek nájdeme múzeum pod holým nebom so zachovalými bunkrami, barakmi, postriežkami či podzemnými tunelmi. Dajú sa prezrieť v rámci naplánovanej hodinovej túry, ale pokojne tu možno prežiť aj celý deň a zoznámiť sa s históriou a každodennou realitou, akú zažívali vojaci v 1. svetovej vojne.
Náš tip na ubytovanie:
Hotel Erlenhof v mestečkuKötschach-Mauten,iba pár minút od horského prechodu Plöcken Pass.