Odkedy sa Ria Gehrerová začala venovať domácemu násiliu na ženách, znervózňujú ju texty pesničiek, ktoré ako tínedžerka obdivovala, lebo sa jej zdali prudko romantické. Ako mamu ju zasa vytáčajú rozprávky o princeznách, ktoré neriešia nič iné iba ženíchov. A ako novinárku ju roky znepokojovali príbehy partnerského násilia, ktoré neraz skončili tragicky. Až o tom napísala knihu. Mohla by sa volať Anatómia násilia na ženách. Ona jej však dala názov Bola to láska…
1. Prečo sa vaša kniha volá Bola to láska?
Pretože si násilie často zamieňame práve za lásku. Po útokoch na ženy si v médiách neraz prečítame, že muž bodal či strieľal, lebo ženu príliš miloval a nevedel sa zmieriť s rozchodom, s tým, že o ňu príde. Ale to nie je láska. To je násilie.
2.V knihe píšete, že už niekoľko rokov si zaznamenávate prípady zavraždených žien svojimi partnermi. Kedy to začalo a pamätáte si na svoj prvý zápis?
Na prvý zápis si nepamätám, ale veľa som čítala o Miroslave zavraždenej v roku 2015. Stalo sa to v Starej Turej a z Trenčianskeho kraja pochádzam i ja, takže som mala zvláštny pocit, že sa to stalo veľmi blízko. Miroslava mala vtedy 42 rokov a na zverejnených fotografiách vyzerala podobne ako moja mama, podobne ako ženy z dediny, odkiaľ pochádzam, mala deti v mojom veku, hovorila som si, že možno máme aj spoločných známych. O prípade sa veľa písalo, lebo sa nakoniec ukázalo, že polícia v prípade vážne pochybila. Podcenila ženin strach o život. Miroslava totiž v novembri 2015 na policajnej stanici oznámila, že jej manžel Tibor má zbraň a vyhráža sa jej zabitím. Po podaní trestného oznámenia ju však policajt poslal domov bez toho, aby muža zadržali alebo mu aspoň zabavili zbraň. Ešte v ten deň ju manžel pri úteku z domu zastrelil a následne zastrelil aj seba.
3.Vzhľadom k verve, s akou ste sa do tejto témy zahryzli, by si človek mohol myslieť, že násilie na ženách je aj vašou osobnou témou…
To je. Môj dedko bol v podstate celý život násilný k mojej babke a za domáce násilie bol nakoniec aj odsúdený a odsedel si vo väzení niekoľko mesiacov. So starými rodičmi sme v detstve žili v jednom dome, takže si presne pamätám, ako sme vždy tŕpli, v akom stave príde domov, či bude opitý, ako veľmi bude agresívny, ako rýchlo zaspí. Voči mne nikdy nebol násilný, ale strach a ohrozenie som prežívala veľmi intenzívne. Preto som presvedčená, že aj deti, ktoré doma sledujú násilie voči svojim blízkym, sú obeťami násilia. A netvrdím to len ja, ale aj odborníci, ktorí sa téme násilia v rodinách profesionálne venujú. Deti, ktoré sú svedkami násilia, môžu mať výrazné problémy so svojím duševným, ale aj fyzickým zdravím.
4.Vraždy žien blízkymi, zväčša ich partnermi, označuje pojem femicída. Mohli by ste ho bližšie vysvetliť?
V skratke sa dá povedať, že femicída je vražda ženy z dôvodu, že je ženou. Patria sem vraždy žien manželmi, partnermi či expartnermi, ale tiež vraždy zo cti, ktoré zvyknú páchať otcovia či bratia. Ženy sú často vnímané ako tie, ktoré by mali spĺňať predstavy spoločnosti, ako by sa mali správať, vystupovať, rozhodovať sa. A ak to žena náhodou nespĺňa, násilní muži majú pocit, že môžu vziať zodpovednosť do vlastných rúk a jej „neposlušnosť“ napraviť. Muži, ktorí sú k svojim partnerkám násilní, v sebe dokážu veľmi dobre zhromažďovať a dusiť pocity nespravodlivosti a nespokojnosti a viniť z nich svoju ženu. Niekedy to prerastie až do pocitu, že najspravodlivejšie bude, ak ju zabijú. Prekvapivo to nie je tak ďaleko od presvedčenia konzervatívnych moslimských mužov, že ženy by mali chodiť zahalené a ak to nerobia, mal by ich za to stihnúť trest.
5.Vaša kniha sa miestami číta ako čierna kronika, ale s jednou ženou, ktorá útok partnera prežila, sa vám podarilo hovoriť…
Tú ženu jej partner už pred rokmi viackrát bodol nožom a pokúsil sa zabiť aj seba, nakoniec obaja prežili. Boli vtedy mladý pár s malým dieťaťom. V ich vzťahu sa násilie začalo rýchlo stupňovať a prešlo od kriku k vyhrážkam až k napadnutiam. Dvojica mala malého syna, pre ktorého sa snažili udržať rodinu pokope, ale nakoniec sa rozhodli rozísť, lebo obaja vedeli, že spolu nedokážu fungovať bez násilia. Muž sa však s rozchodom nevedel zmieriť, preto svoj hnev obrátil voči svojej partnerke. Za pokus o vraždu dostal niekoľkoročný trest. Žena našťastie prežila a je rada, že sa jej nakoniec podarilo vybudovať nový rešpektujúci vzťah. So synom, z ktorého sa stal medzičasom tínedžer, sa o otcovom násilí otvorene rozprávajú. Nechce, aby sa z tohto rodinného príbehu stalo tabu.
6.Existuje čosi ako univerzálny model partnerského násilia?
Násilie často vyzerá ako striedanie lepších a horších fáz vo vzťahu, hovorí sa tomu cyklus násilia. Muž môže byť v jednej chvíli láskavý a pozorný, v ďalšej odmeraný a mĺkvy, a nakoniec vybuchnúť v násilnom amoku plnom výčitiek. Po ňom môže opäť nasledovať láskavá fáza plná udobrovania, zbližovania a pozornosti, neskôr sa opäť objaví stupňujúce sa napätie a výbuch. Toto je klasický model násilia. V niektorých vzťahoch to však vyzerá ako nepretržité opatrné našľapovanie okolo násilníka a snaha nepodráždiť ho. Násilie môže vyzerať rôzne. Spozornieť treba najmä vtedy, ak sa žena svojho muža začne báť. Môže sa to prejavovať aj tak, že žena sa pri debatách s ním vyhýba niektorým témam a snaží sa mu vo všetkom vyhovieť. Ak jej vyčíta, že do posilňovne chodí len baliť chlapov, prestane tam chodiť, ak je k nej nepríjemný, keď bola vonku s kamoškami, preruší s nimi kontakt. V začiatkoch vzťahu je však veľmi ťažké spoznať, že môže ísť o násilníka. Títo muži zvyknú byť veľmi pozorní a intenzívni. Často sú vnímaní ako „tí praví“. Po tom, čo vo vzťahu opadne prvotná zamilovanosť a začnú sa objavovať prvé konflikty, treba sledovať, či sa s partnerom cítim bezpečne napriek tomu, že na niečo nemáme rovnaký pohľad.
7.„Prečo od neho neodišla?“ To je asi najčastejšia otázka, ktorou ľudia zareagujú na domáce násilie. Odpoveďou zväčša býva, že žena ostáva kvôli deťom či peniazom, vy však odhaľuje ešte jeden, oveľa menej známy dôvod – strach…
Presne tak. Často si myslíme, že ženy s násilníkmi zostávajú preto, lebo svojich mužov neskonale milujú. Výskumy ale ukazujú, že dôvodom zvyčajne nie je láska, ale strach, čo by sa stalo, ak by sa žena bránila, odporovala či pokúsila sa vzťah ukončiť. Bojí sa, že násilie sa ešte vystupňuje, nevie, čo bude s ich spoločnými deťmi, obáva sa, že nebude mať kam ísť, že sa agresívneho muža nezbaví ani po rozchode. Sú to racionálne obavy a nepríjemné dilemy, s ktorými ženy odchádzajúce z násilného vzťahu niekedy zápasia celé roky.
8.Keď ste svoju knihu písali, aké dilemy ste v sebe riešili?
Hlavnou dilemou bolo, ako o násilí hovoriť a písať tak, aby som neohrozila žiadnu obeť násilia – či už išlo o ženu, alebo dieťa. Mnohé príbehy v texte sú anonymizované, aby zverejnenie príbehu náhodou násilníka nezaskočilo a nechcel sa žene pomstiť. A tiež som v sebe dlho nosila otázku, koľko toho chcem napísať o vlastnej rodine. Bála som sa, že ak verejne priznám, že aj v našej rodine sa objavilo násilie, budú moje ďalšie novinárske texty o domácom násilí zľahčované tým, že som zaujatá. Potom som si však uvedomila, že domáceho násilia je v našej spoločnosti toľko, že je takmer nemožné, aby existoval človek, ktorý sa s ním v širšej rodine či medzi známymi nestretol. Podľa najnovších výskumov totiž má na Slovensku každá druhá žena skúsenosť s nejakou formou domáceho násilia.
9.Ako sa predstava lásky a partnerstva menila v čase vo vašom živote?
Ako tínedžerka som za vrchol lásky považovala túžbu byť stále s frajerom, nepohnúť sa od seba a keď sme neboli spolu, tak na seba aspoň myslieť, písať si správy, telefonovať, vedieť o všetkom, čo robíme. V podstate existovať len jeden pre druhého. Keď si človek v prvej zamilovanej fáze zvykne na takúto blízkosť podporenú hormónmi, môže byť pre neho ťažké vyrovnať sa s tým, že to tak nezostane navždy. Súčasťou dlhodobého vzťahu je aj schopnosť prijať, že zamilovanosť netrvá večne. Raz som o zamilovanosti a fázach lásky dokonca urobila rozhovor s párovou terapeutkou a bol veľmi úspešný, lebo mýtus o pravej a večnej láske až za hrob je veľmi rozšírený. Keď pominie zamilovanosť a hormóny opadnú, niektoré páry si začnú myslieť, že sa vo vzťahu niečo kazí a hľadajú vinníka. V násilnom vzťahu prichádza obviňovanie partnerky, že sa o seba nestará, podozrenia z nevery, žiarlivé scény. Môže to prameniť práve v nerealistickom pohľade na lásku. Nepomáhajú tomu ani mýty, že existuje „ten pravý“ alebo „tá pravá“. Vytvára to obrovský tlak na to, aby naše vzťahy boli dokonalé. Dnes sa mi zdá, že najlepší je taký vzťah, ktorý nám dáva slobodu neriešiť stále len vzťah samotný.
10.Váš manžel bol osem mesiacov v rodičovskej službe. Aký vplyv to malo na vaše spolužitie a rodičovstvo ako také?
Keď mal syn takmer dva a pol roka, vrátila som sa plnohodnotne do práce a manžel zostal plnohodnotne s malým doma. Obaja sme vďaka synovi mali možnosť oddýchnuť si na istý čas od pracovného kolotoča a myslím, že nám to prospelo. Takáto pracovná prestávka dokáže dať ľuďom vzácnu perspektívu, že v práci nie sú nenahraditeľní. A tiež to môže zmeniť pohľad partnerov na seba navzájom. Po návrate do práce som pochopila, aké náročné je niekedy prísť z práce domov a okamžite sa sústredene venovať dieťaťu. Až vtedy som si naozaj uvedomila, že ani pre môjho muža to niekedy nemuselo byť ľahké. Novinári si často nosia prácu domov vo svojej hlave. Premýšľajú nad textami, spätnou väzbou, zapisujú si nápady na nové články, sledujú, čo sa práve deje. Myslím, že mesiace na rodičovskej nám obom pomohli lepšie sa vcítiť do toho druhého, nesúťažiť, kto to má ťažšie a kto je unavenejší a byť k sebe navzájom láskavejší. Odporúčam všetkým rodičom.
Nonstop krízové linky
Národná bezplatná nonstop linka pre ženy zažívajúce násilie: 0800 212 212
Aliancia žien Slovenska: 0903 519 550, alianciazien@alianciazien.sk
Okrem toho vo viacerých mestách Slovenska fungujú intervenčné a iné centrá, ako napríklad Bezpečný ženský dom Luna v Trenčíne, Žena v tiesni v Martine, Centrum Slniečko v Nitre, Poradenské centrum Náruč v Čadci a Žiline, Bezpečný ženský domov Dúha v Bratislave, Fenestra v Košiciach, Pomoc rodine v Michalovciach a ďalšie.
Simonetta Zalová
foto Tomáš Hrivňák
Ďalšiu polovicu otázok a odpovedí si prečítate v marcovom čísle MIAU (2026)