„Milovala som pocit beztiaže,“ takto zvykla opisovať svoje zážitky z kozmu. V kontexte dneška jej vtedy vyrieknuté slová dostávajú nový význam, keď už poznáme všetky tie bremená, ktoré musela so sebou celý život vláčiť. Vo vesmíre zakúšala niekoľko prchavých chvíľ slobody, inak žila v okovách vlastných strachov a v obave z verejnej diskreditácie. Nikdy nebola celkom sama sebou.
Tú reklamu zbadala v študentských novinách na Stanforde. Nadpis znel: NASA to recruit Women. NASA robí nábor žien. „V momente som vedela, že to chcem,“ hovorí budúca astronautka v dokumente Sally, ktorý o nej nakrútila režisérka Cristina Costantini. Bolo to niekedy v januári 1977, keď NASA (Národný úrad pre vesmír a letectvo) ako reakciu na zákon o rovnakých príležitostiach žien a menšín v zamestnaní vypísala konkurz na 30 – 40 nových astronautov. Po prvý raz teda mali šancu dostať sa do vesmírneho programu ženy. Žiadosť podalo vyše 8.000 uchádzačov, z toho 1.500 žien. Aké mala Sally šance? Sama prozaicky odhadovala, že celkom slušné – ale skôr v zmysle dostať sa vo výberovom procese čo najďalej, nie že by mohla byť prvou ženou, čo poletí do vesmíru. „Vyrastala som v čase rozmachu vesmírneho programu,“ počujeme ju hovoriť. V novinách sa stále písalo o úspechoch NASA, na školách žiaci spolu s učiteľmi na veľkých čiernobielych televízoroch vzrušene sledovali prvé štarty rakiet. „Myslím, že všetky decká vtedy snívali, že sa stanú astronautmi.“ Sally milovala vedu, no ako mnohé dievčatá na strednej si začala uvedomovať „tie jemné podtóny“, ktoré naznačovali, že kariéra vedkyne môže byť pre ženu oveľa ťažšia ako pre muža. „Začala som strácať sebaúctu, sebadôveru… Keďže vesmírny program bol vždy len pre mužov, vôbec mi nenapadlo, že by som sa mohla stať niekedy astronautkou.“ Teraz sa však dialo niečo nepredstaviteľné. Jej prihlášku prijali, ba o pár mesiacov neskôr sa dozvedela, že ju vybrali do užšieho výberu 208 finalistov. Ako čerstvá doktorandka astrofyziky na Stanfordskej univerzite mala perfektné vzdelanie, akurátny vek 26 rokov a na výberovú komisiu vraj zapôsobila i jej skvelá fyzická kondička. Keby sa nenadchla pre fyziku, možno by sa z nej stala profesionálna tenistka. Na univerzite sa venovala aj golfu a pozemnému hokeju. S ľahkosťou prešla všetkými dvadsiatimi štyrmi kolami výberového konania, okrem podrobných lekárskych vyšetrení a dôležitého osobného pohovoru a eseje zvládla meranie srdcovej frekvencie na bežiacom páse, testy na kinetózu a či dokáže bez náchylnosti na klaustrofóbiu zotrvať v tzv. záchrannej guli, čo bol prístroj na prežitie s priemerom 91 cm, ktorý astronautovi v ohrození života zaručoval prívod kyslíka. Rok po tom, čo objavila oznam NASA, jej v januári 1978 riaditeľ letových operácií George Abbey zatelefonoval, že bola vybraná do finálnej tridsaťpäťky programu NASA Astronaut Group 8. Pätnásť z prijatých uchádzačov malo byť vyškolených na pilotov astronautov a dvadsať na astronautov špecialistov, ktorí mali vykonávať rôzne úlohy súvisiace s misiou kozmickej lode. Výcviku sa malo zúčastniť šesť žien, traja Afroameričania a jeden príslušník japonskej menšiny.
Od tenisu k astrofyzike
O svojom otcovi Sally v dokumente hovorí, že bol „veľmi, veľmi inšpiratívny“. Dale Ride pôsobil ako učiteľ na komunitnej vysokej škole v južnej Kalifornii a vzdelaniu pripisoval veľký význam. Obaja rodičia boli veriaci a pracovali v miestnom zbore presbyteriánskej cirkvi. Ich mladšia dcéra Karen pokračovala v rodičovských stopách a stala sa presbyteriánskou pastorkou. Keď sa mama dozvedela, že Sally poletí ku hviezdam, zažartovala: „Uvidíme, ktorá z vás sa dostane prvá do neba.“
Sally Kristen Ride sa narodila 26. mája 1951 v štvrti Encino v Los Angeles. Jej o rok mladšia sestra Karen, ktorej nikto nepovedal inak ako Bear, na ich detstvo spomína takto: „Vyrastali sme v Encine v Kalifornii. Naši rodičia, Joyce a Dale Ride, nás povzbudzovali, aby sme tvrdo študovali, robili všetko pre to, aby sme boli čímkoľvek, čím sme chceli byť. Aby sme boli zvedavé a udržiavali si otvorenú myseľ a srdce a rešpektovali všetkých ľudí ako Božie deti.“ Sally mala vo všeobecnosti pekné detstvo, ale chýbala v ňom blízkosť. Objatia, vrelé city, túlenie. Rodičia nikdy neprejavovali city, ani voči sebe navzájom, ani voči dcéram. Sally sa nemala kde naučiť vyjadrovať svoje emócie, aj neskôr v NASA spomínali jej kolegovia, že nikdy nevedeli odhadnúť, čo si naozaj myslí. Vďaka tejto rezervovanosti navonok pôsobila vyrovnane. Horšie to však bolo, keď sa mala prejaviť v súkromnom živote…
Hrať tenis začala ako deväťročná žabka a rýchlo sa z nej stala veľmi zapálená a talentovaná hráčka. Aj vďaka tenisovému štipendiu nastúpila v štrnástich na prestížnu súkromnú školu Westlake School for Girls. „V tom čase to bola klasická dievčenská škola s dobrým tenisovým tímom a dobrým učiteľom angličtiny, v podstate však bez matematiky, fyziky a chémie.“ Zatiaľ jej to nevadilo, hrala tenis a čoskoro sa vypracovala na hráčku národnej úrovne. Dilemu šport, alebo veda však vyriešila v prospech vedy a nastúpila na kalifornskú univerzitu, kde ako jediná žena navštevovala kurzy kvantovej mechaniky. V treťom ročníku prestúpila na Stanford University, tam získala bakalársky titul z fyziky a anglickej literatúry, neskôr magisterský titul a v roku 1978 obhájila doktorandskú prácu o interakcii röntgenových lúčov s medzihviezdnym prostredím.
Mercury 13 je šťastné číslo
V sedemdesiatych rokoch sa to v NASA hmýrilo úspešnými bielymi americkými mužmi, ktorí si nedokázali predstaviť, že by sa ženy niekedy mohli stať kozmonautkami. Hoci zamestnávala takmer 4.500 žien (18 % všetkých zamestnancov), iba 310 pôsobilo vo vede a inžinierstve a v Johnsonovom vesmírnom centre v Houstone pracovali na odborných pozíciách len štyri ženy. Pre prvý a dovtedy jediný pokus začleniť ženy astronautky do vesmírneho programu sa ujal názov Mercury 13 (inak Women in Space) a bol to zo súkromných zdrojov financovaný výskumný projekt, ktorý mal testovať zdravotnú spôsobilosť žien astronautiek a ktorý NASA nikdy oficiálne neschválila. Realizoval sa v rokoch 1959 – 1960 a absolvovalo ho trinásť žien, všetko skúsených pilotiek s množstvom nalietaných hodín, avšak „iba“ s komerčnými pilotnými kvalifikáciami. A to bol prvý kameň úrazu z množstva ďalších, ktorým museli čeliť. Dovtedy totiž NASA požadovala, aby všetci astronauti prichádzali z radov vojenských testovacích pilotov, ktorí už prešli prísnymi testami a výcvikom. V tom čase však žiadna nádejná astronautka nemala túto kvalifikáciu, pretože ženy sa na tieto posty neprijímali. Napriek tomu sa im v testoch vypracovaných pre mužov astronautov nezvyčajne dobre darilo. Neodrovnal ich ani špeciálne zaťažený stacionárny bicykel, ani naklápací stôl, ktorý testoval ich krvný obeh, ani ľadová voda, vstrekovaná do uší, aby vyvolala závrat a lekári mohli následne merať, ako rýchlo sa ich organizmus dostane do normálu. V prospech žien hral fakt, že sú menšie, spotrebujú menej kyslíka a vzhľadom k ich hmotnosti sa zmenšuje aj ich odporový koeficient pri štarte rakety. Wally Funk, najmladšia adeptka programu Mercury 13, ktorá doň nastúpila ako 21-ročná, dokonca v jednej zo skúšok porazila všetkých dovtedy testovaných astronautov, vrátane hviezdneho Johna Glenna, prvého Američana, ktorý obletel zemeguľu. Dokázala zotrvať v izolačnej nádrži (bez halucinácií a iných zdravotných komplikácií) neuveriteľných 10 hodín a 35 minút! Toto zariadenie, známe tiež ako nádrž so senzorickou depriváciou, naplnené roztokom vody a epsomskej soli malo simulovať stavy beztiaže a testovať psychiku, kognitívne funkcie a zmyslové obmedzenia, ktoré s ním súvisia. Nádejným kozmonautkám sa darilo až tak dobre, že pred záverom bol program náhle ukončený, hoci sa o ňom horlivo diskutovalo v špeciálnom výbore Snemovne reprezentantov. Vtedajší viceprezident Lyndon Johnson na list adresovaný šéfovi NASA direktívne načmáral: „Zastavme to hneď!“ a v podobnom duchu sa vyjadrovali aj mnohé ďalšie mužské autority. Vedecký redaktor novín The Dallas Times Herald pateticky vyzval viceprezidenta, aby povolil ženám „nosiť nohavice a hrať biliard, ale prosím, nepúšťajte ich do vesmíru“. Sovieti však boli iného názoru. 16. júna 1963 „pustili“ na obežnú dráhu zemegule súdružku Valentinu Tereškovovú. Tá letela do vesmíru nielen ako prvá žena na svete, ale aj úplne sama. Američanom spadla sánka, vo vesmírnych pretekoch ťahali za kratší koniec. Rok pred Sally Ride vzlietla do vesmíru ďalšia sovietska kozmonautka Svetlana Savická. Sally, ktorá sa ako prvá Američanka vydala na vesmírnu misiu v roku 1983, dvadsať rokov po Tereškovovej, bola až treťou ženou vo vesmíre…
Miesto pre ženy
Prvého februára 1978 americká verejnosť spoznala mená 35 kandidátov a kandidátok na nových astronautov. Prirodzene, všetku pozornosť médií strhlo sa seba šesť žien, okrem Sally Ride aj Judith Resnik, Anna Fischer, Shannon Lucid (jediná matka v tíme), Margaret Seddon a Kathryn Sullivan. Astronaut Mike Mullane neskôr spomínal, že oni, muži, boli v tú chvíľu doslova „neviditeľní“. Mike bol vojenský pilot, príslušník ozbrojených síl, chlap na svojom mieste, ktorý absolvoval vyše 130 misií vo Vietname. Na ženy hľadel cez ich prsia a zadok, trúsil sexistické vtipy a ako dnes hovorí (keď kvôli svojim štyrom vnučkám otočil v názoroch o 180 stupňov), jeho kolegyne ho museli nenávidieť. V dokumente vysvetľuje, že vtedy, podobne ako iní chlapi v tíme, mal pocit, že ženské adeptky „nesplatili svoj dlh, tak ako my“. Tým „my“ myslel vojenských pilotov, ktorí čelili nebezpečenstvám, o akých sa ženám ani nesnívalo. A teraz si majú byť rovní?! „Nikdy som nepracoval so ženami, bol som veľmi podozrievavý, či sú schopné fungovať v nebezpečnom svete, nechápal som, v čom by mohli byť prínosom.“ V dokumente Sally sa objavuje aj sekvencia, v ktorej Gordon Cooper, jeden z prvých astronautov NASA, dostane od reportéra otázku: „Je vo vesmírnom programe miesto pre ženy?“ Cooper odpovedá okamžite a bez štipky humoru: „No, mohli by sme použiť ženu a poslať ju do vesmíru namiesto šimpanza.“
Kozmonautický výcvik však šesticu mladých žien nijako nešetril. Najskôr museli zvládnuť širokú škálu predmetov, vrátane úvodu do programu raketoplánov, inžinierstva a fyziológie vesmírnych letov, astronómie, orbitálnej mechaniky a aerodynamiky. V laboratóriu neutrálneho vztlaku, čo je výcvikové zariadenie pod vodou s maketami rôznych zariadení raketoplánu, vykonávali simulované úlohy, ktoré ich čakali na misii. Na floridskej leteckej základni Homestead si ich zobrali do parády školitelia z výcvikovej leteckej bojovej posádky, s ktorými nacvičovali pády do vody, vysadenie z vyše stometrovej výšky nad vodou v plnej letovej zbroji a v Oklahome sa učili vyskakovať z lietadla T-38. Čerešničkou na torte bol výcvik v tzv. kométe zvratkov (vomit comet), lietadle so zníženou gravitáciou, ktorá mala simulovať stav beztiaže, keď sa stroj rúti strmhlav dole ako pri voľnom páde.
Sally, si hviezda!
Na jednej strane sa mladé astronautky snažili zapadnúť do mužského kolektívu, na druhej hľadali spôsoby, ako prelomiť rodové stereotypy a čeliť hlboko zakorenenému sexizmu v tejto testosterónmi nabitej profesii. Anna Fischer hovorí, že všetky sa intuitívne obliekali ako muži, nosili khaki nohavice a tričká, tak veľmi chceli, aby ich ostatní brali ako členov tímu, nie ako ženy. Podľa Sally NASA sama veľmi nevedela, čo s nimi, jej pracovníci sa k nim správali povýšenecky a nadradene. V dokumente pobavene spomína, ako sa jej vývojári pýtali, či na šesťdňovú misiu do kozmu stačí sto menštruačných tampónov a ako jej pripravili špeciálne kozmetické vrecúško s kolekciou líčidiel (ktoré nikdy nepoužila), obsahujúcou očné tiene a linky, maskaru, odličovač a rúž na pery.
Pred úvodnou tlačovou konferenciou sa všetkých šesť astronautiek rozhodlo postupovať spoločne: vyjadrovať sa len k práci a držať si súkromný život pod pokrievkou. A to bol problém, pretože médiá prahli po pikoškách z ich súkromia. Ako sa vyjadrila Kathryn Sullivan: „Nezaujímali sa o naše nádeje v oblasti výskumu vesmíru ani o to, čo sme chceli robiť. Zaujali stereotypný pohľad: romantika, make-up, móda… Pohľad, ktorý zvyčajne používali pri reportážach o ženách.“ Sally na tlačovke požiadala novinárov, aby ju neoslovovali „slečna Ride“. „Buď mi hovorte doktorka Ride, alebo Sally, vyberte si.“ Keď sa jedna z reportérok spýtala, v čom vidí Judith Resnik rozdiel medzi ženou astronautkou a mužom astronautom, Judith ju požiadala, aby jej nekládla takéto otázky. „Chcem, aby ste to vystrihli, dobre?“ hovorí na kameru. Aj Sally dostávala otázky typu: „Myslíte si, že ste rovnako dobrá ako muž astronaut?“ („Áno,“ znela jej pevná odpoveď). Pri otázke, či plánuje byť matkou a či bude môcť po pobyte vo vesmíre vynosiť dieťa, vidieť, že sa ovláda len tak tak. „Všetci chceli vedieť, aký druh líčenia používam,“ referovala Sally v rozhovore s Gloriou Steinem v roku 1983. Poprípade boli zvedaví, ako vyzerajú (ženské) vesmírne toalety. Nikoho nezaujímalo, čo bude Sally vo vesmíre vlastne robiť a ako dobre je pripravená na plnenie úloh (jej práca ako letovej špecialistky spočívala v ovládaní robotického ramena, ktoré malo vyložiť vo vesmíre komunikačné satelity a uviesť ich do činnosti). Keď sa Gloria Steinem opýtala, ktorú otázku považovala zo všetkých za „najhlúpejšiu“, Sally odpovedala: „Bezpochyby si myslím, že najhoršia otázka, akú som dostala, bola, či som sa rozplakala, keď sme mali v simulátore poruchu.“ (Sally na ňu odpovedala tak, že sa obrátila na kolegu z posádky Ricka Haucka: „Rick, prečo sa ľudia na tieto otázky nepýtajú teba?“)
Ku koncu ročného výcviku už bolo jasné, že karty sú rozdané. Nastúpi do raketoplánu Challenger Judith Resnik alebo Sally Ride? Kolega astronaut John Fabian v dokumente spomína, že každá z horúcich kandidátok na vesmírny let bola úplne iná. Krásavica Judy bola zlatíčko, „rada sa zabávala a strhávala na seba pozornosť. Sally pôsobia tichším a pokojnejším dojmom, v každej situácii sa správala ako profesionálka. Nikdy som ju nevidel prejavovať emócie.“ V záverečnom rozhodovaní NASA napokon uprednostnila Sally Ride. „Je čas uvedomiť si, že ženy v tejto krajine dokážu robiť čokoľvek,“ vyhlásila Sally, keď sa dozvedela o svojom menovaní do päťčlennej posádky raketoplánu Challenger. Ostatné ženy to cítili rovnako. V deň štartu 18. júna 1983 sa v areáli Kennedyho vesmírneho strediska na Floride zhromaždilo takmer pol milióna ľudí (a nezvyčajne veľa žien), aby sa stali očitými svedkami letu prvej Američanky do vesmíru. „Sally, si hviezda! Sme s tebou!“ Mnohé ženy stáli na strechách karavanoch a mávali americkou zástavou. „Ženy majú právo presadiť sa. Snáď to nepokašle pre nás všetky!“ vyjadrila sa na kameru jedna z účastníčok krátko pred štartom raketoplánu. Sally si dobre uvedomovala, koľko žien po celom svete bude od tej chvíle k nej vzhliadať ako k svojmu vzoru. „Skutočnosť, že som bola prvou Američankou, ktorá letela do vesmíru, so sebou niesla obrovské očakávania,“ zaspomínala si neskôr. Ako sa mohla za týchto okolností verejne priznať, že je lesbička?
Tenká modrá čiara
V čase, keď Sally vyrastala, sa o gayoch hovorilo ako o desivých ľuďoch a zmienka o homosexuáloch pripadala odpudivá väčšine Američanov. V dokumente o tom svedčí aj dobová anketa, v ktorej sa najskôr objaví postaršia pani a vyjadrí svoj názor: „Je to ohavnosť voči Bohu.“ Iný opýtaný mladý muž si myslí, že byť gay „nie je americké“ a jeden z dvojice tínedžerov má v tom okamžite jasno: „Podľa mňa by ich mali zastreliť.“
Sally Ride si príliš vážila to, čo dosiahla a v tomto ohľade nemienila riskovať. Ako napísala jej životopiskyňa Lynn Sherr: „Nepochybujem, že keby Sally Ride bola otvorene homosexuálna a keby sa prihlásila do NASA, po prvé, nikdy by ju nevybrali za astronautku, po druhé, nikdy by nelietala a po tretie, nikdy by sa nestala prvou Američankou vo vesmíre.“ Novinárka Ann Friedman z magazínu The American Prospect v tejto súvislosti pripomína,
že ešte aj v roku 1990, sedem rokov po astronautickom triumfe Sally Ride, NASA podnikla rázne kroky na diskvalifikáciu ľudí z vesmírneho programu na základe ich sexuálnej orientácie. Čo teda urobila Sally Ride, aby sa ochránila? Vydala sa. V roku 1982 počas príprav na vesmírnu misiu sa zosobášila so svojím kolegom, astronautom Stevenom Hawleym. Steven síce do vesmíru so Sally neletel (svoj prvý pobyt v kozme si užil o dva roky neskôr), ale celkovo sa zúčastnil piatich vesmírnych letov raketoplánov Columbia a Discovery. Pár sa zosobášil tajne, v dome rodičov a médiá sa „radostnú novinu“ dozvedeli až s mesačným oneskorením. V dokumentárnom filme dnes 74-ročný emeritný profesor fyziky Steven Hawley priznáva: „Boli sme skôr spolubývajúci ako životní partneri.“ Napriek tomu si myslí, že ho Sally ľúbila a že „do manželstva vstupovala v dobrej viere“. Podobne hodnotí ich vzťah Tam O’Shaughnessy, partnerka prvej astronautky. „Boli skutočne dobrí priatelia. Mali toho veľa spoločného. On bol astronóm, Sally fyzička. Mali sa o čom rozprávať. Obaja boli nadšení, že ich vybrali za astronautov a obaja mali radi šport, takže medzi nimi vládlo pevné priateľstvo.“
Keď sa Sally vydala, s Tam sa už poznali. Ešte ako tínedžerky sa zoznámili na tenise, ona mala trinásť, Tam bola o rok mladšia. Okolo dvadsiatky svoje priateľstvo obnovili a hoci Sally vedela, že Tam je lesbička, ona o svojej orientácii mlčala. Skutočnosť, že už mala erotickú skúsenosť s dievčaťom, tiež kamarátkou z tenisu, sa Tam dozvedela až o mnoho rokov neskôr. Tam O’Shaughnessy bývala v Atlante a Sally ju tam prišla z času na čas navštíviť. Chodievali spolu behať a vydávali sa na dlhé prechádzky. V jeden jarný deň roku 1985 ich kamarátstvo prerástlo v čosi iné. Uvedomili si, že sa do seba zamilovali. Čo Sally dovolilo konečne sa prejaviť? „Pamätám si, ako som sa prvýkrát vzniesla k oknu,“ opisovala Sally svoj kozmický zážitok, „pozrela sa k horizontu a uvidela veľmi, veľmi tenkú modrú čiaru tiahnucu sa cez celý horizont. Vyzeralo to, akoby niekto vzal modrú ceruzku a obkreslil ňou zem. Potom som si uvedomila, že tá modrá čiara je zemská atmosféra. Bol to nezabudnuteľný pohľad, pretože odvtedy mi bolo zrejmé, aká krehká a jemná je naša atmosféra, že jej nie je veľa, no aká je dôležitá.“ Režisérka Cristina Costantini tento kľúčový moment v dejinách ľudstva spája s osobným príbehom Sally: „Unikla z obežnej dráhy Zeme, z jej gravitácie aj metaforicky… Pri pohľade na Zem z vesmíru začala prvýkrát skutočne premýšľať o imaginárnych hraniciach, ktoré si tvoríme.“ Všetky tie hranice medzi štátmi, medzi pohlaviami, medzi rasami, to sú ľudské výtvory. „Nezmyselné ľudské konštrukty,“ dopĺňa režisérku O’Shaughnessy. „Vesmír jej zmenil život. Keď sa vrátila na Zem, konečne si dovolila byť sama sebou a milovať tých, ktorých skutočne milovala.“
Simonetta Zalová
foto NASA, Disney+
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2025)