Mr. Bean to má v živote veľmi prosté: keď niečo nefunguje, ako má, zaručene príde na vlastné originálne riešenie. Keď zubár v ordinácii „nefunguje“, ako má (pretože ho Pán Fazuľka v záchvate bláznivej kreativity práve paralyzoval injekciou s anestéziou), neotáľa a šup pomôže si sám – vyvŕtať, vyplniť, uhladiť. A nechať divákov, nech sa idú od smiechu popukať… Sú však páni, ktorých medicínske postupy na smiech neboli ani náhodou. Aby zistili, ako sa veci v neznámych oblastiach medicíny majú, neváhali, aby na oltár vedy položili – seba.
Allan Walker Blair (1900 – 1948)
Zákrok, ktorý na sebe praktizoval: Nechal sa pohrýzť pavúkom snovačka jedovatá, ľudovo nazývaná čierna vdova.
Zoznámte sa: S čiernou vdovou.
Kto zabil pavúka, mal mu uhynúť dobytok. Kto našiel doma pavúka a nechcel ho tam, musel ho opatrne vyniesť von. Žiadne vymetanie metlou a splachovanie do záchoda, božechráň, takto sa obrať o šťastie… Snovačka jedovatá, malmiňata zlovestná alebo čierna vdova však rozhodne nie je milý zlatý pavúčik, ktorý je požehnaním pre obydlie. Je to síce fešanda s výrazným červeným znamienkom na zadočku, inak ale prudko jedovatá mrcha, ktorá neboráka samca po splnení jeho partnerských povinností bez okolkov zožerie. A tým pádom „ovdovie“. Možno by mala guráž urobiť to isté aj s človekom, ale keďže to je nad jej fyziologické možnosti, aspoň ho pohryzie. Ku cti jej slúži fakt, že hryzadlá do nič netušiaceho homo sapiens nezakvačí len tak pre nič za nič, ale musí sa cítiť ohrozená. Pre človeka má jej sebaobrana pomerne intenzívne následky a čosi ako bolestivé delírium nie je nič nezvyčajné. Našťastie, rýchla lekárska pomoc v súčasnosti prakticky znemožňuje, aby malo uhryznutie smrteľné následky, ale nepríjemné príznaky môžu pretrvávať niekoľko týždňov.
Nevyskúšam, nedozviem sa
Prvá tretina 20. storočia rozhodne nebola v medicíne žiadny pravek – boli to časy objavov krvných skupín alebo lieku liekov, penicilínu. Zároveň však ešte stále poletovali medicínskym svetom pozoruhodné pozostatky experimentov z 19. storočia, ako napríklad tie od francúzskeho neurológa Charlesa Browna Séquarda: omladenie sa dá dosiahnuť vstrekovaním výťažkov zo semenníkov morčiat. Alebo presvedčenie, že malá nohatá háveď by mohla byť ohrozením pre pána tvorstva. „V odborných kruhoch panuje všeobecný názor, že nie je možné, aby také malé a plaché stvorenie mohlo byť schopné vyvolať u človek závažné všeobecné symptómy uhryznutia,“ napísal začiatkom 30. rokov doktor Allan Walker Blair, lekár na Alabamskej univerzite. Existovali, samozrejme, prípady smrteľného bodnutia hmyzom, ale kde by sa na také čosi zmohol pavúčik veľký sotva jeden centimeter? Blair sa však vo svojej praxi stretol s niekoľkými prípadmi, pri ktorých rodinní príslušníci (samotný postihnutý už bol zvyčajne v úplnej agónii) tvrdili, že toto božie dopustenie na ich blízkom spáchal malý čierny pavúk s červenou škvrnou na zadku. Svedectvá tohto druhu mohli ostať v kategórii „jedna babka povedala“, to by sa však nesmeli dostať do uší 33-ročného atleticky stavaného kanadského lekára, ktorý práve vyhral fakultný tenisový turnaj a v športovej zdatnosti sa naňho nikto z kolegov nechytal. Vedomý si svojho prekvitajúceho zdravia a výbornej kondície, rozhodol sa pre nevídaný experiment: nechať sa dobrovoľne pohrýzť snovačkou a zistiť, ako to s jej jedovatosťou vlastne je.
Chcete dôkaz? Ja som dôkaz.
Dvanásty november 1933, 10 hodín 45 minút. Doktor Allan Walker Blair berie do ruky klieštiky a z nádoby vo svojom laboratóriu vyťahuje samičku pavúka čierna vdova. Opatrne si ju kladie na koniec malíčka. Ona nelení a v zápale záchrany svojho života sa zahryzne. „Pavúk mal povolené hrýzť desať sekúnd. Po jeho odstránení sa v mieste uhryznutia objavila malá kvapka mierne hnedej tekutiny,“ zaznamenal Blair svoje prvé sekundy „po“. Bol pripravený zapisovať si všetky pocity a fyziologické zmeny rad za radom, netušil však, že to vydrží ani nie dve hodiny. „Pocit sa podobal pichnutiu veľmi ostrou ihlou a bol sprevádzaný pálením, ktoré okamžite naberalo na intenzite,“ znel druhý zápis. Vlastnou rukou si ešte poznačil postupujúce symptómy ako tupá bolesť v celej ľavej ruke, bolesti vo svaloch na krku či pocit všeobecnej nevoľnosti a potom už štafetu v zapisovaní prebrali jeho asistenti. Blairov stav sa totiž rapídne zhoršoval. Dve hodiny po uhryznutí ho už hospitalizovali v nemocnici, pretože sa objavovali „mučivé bolesti v oblasti drieku, brucha a hrudníka, reč bola ťažká a trhavá“. O jednej popoludní mala jeho tvár popolavú farbu, nedokázal sa narovnať ani postaviť, takže ho uložili do teplého kúpeľa, aby zmiernili silnú bolesť. O štvrtej vracal, o pol šiestej sa mu po celom chrbte ľavej ruky objavil červený pálivý pruh. Prežil nepokojnú noc a ôsmej ráno kričal, že sa zblázni. Dostal morfium. O štvrtej popoludní pôsobil ako pri silnom infarkte. Večer sa však zrazu Blairov stav výrazne zlepšil. Extrémne sa potil a pil litre pomarančového džúsu, ale noc bola podstatne pokojnejšia a na ďalší deň, 48 hodín po uhryznutí pavúkom, ho z nemocnice prepustili domov.
Werner Forssmann (1904 – 1979)
Zákrok, ktorý na sebe praktizoval: Sám si zaviedol katéter do vlastného srdca.
Zoznámte sa: S katetrizáciou.
Nebudeme chodiť okolo horúcej kaše: je to invazívna metóda. Deje sa síce v lokálnej anestézii, navyše je rýchla a presná v diagnostike ciev, ale predstava, že do tepny treba natlačiť niečo, čo telom putuje až priamo do srdca, nie je úplne obveseľujúca. Konkrétne to prebieha nasledovne: malá dutá cievka je zavedená do artérie v slabine alebo na predlaktí. Potom ju lekár pod kontrolou rtg prístroja zavedie až ku srdcu. Cez katéter sa vstrekne kontrastná látka do vyšetrovaných ciev, aby sa zobrazili prípadné zúženia. Podľa toho kardiológ zhodnotí, aké je postihnutie ciev srdca a môže odporučiť zavedenie balónika alebo stentu na rozšírenie zúženého miesta. Počas vyšetrenia obyčajne nemajú pacienti žiadne ťažkosti, nanajvýš začervenanie alebo pocit tepla.
Nevyskúšam, nedozviem sa
V roku 1861 sa traja vedci, Bernard, Chauveau a Marey rozhodli zmerať vnútrosrdcový tlak. Priamo vnútri srdca a bez toho, aby nejakého neboráka museli rezať a nebodaj ho nechtiac pripraviť o život. Musí to ísť predsa aj inak, napríklad cez tepnu. Vyskúšali to na zvieracom (ne)dobrovoľníkovi, keď trubicu s hrúbkou prsta vložili do hlavnej žily krku a posunuli až do srdca, kde zmerali tlak. O necelých sedemdesiat rokov neskôr tento zákrok fascinoval 24-ročného Wernera Forssmanna, študenta medicíny v Berlíne. Zaujímal sa o diagnostiku srdcových ochorení a keďže vtedy praxoval na patológii, videl množstvo zničených sŕdc, ktoré by sa mohli dať vyliečiť ešte počas pacientovho života. Keby do nich niekto videl. Predpokladal, že by bolo podstatne efektívnejšie, keby sa srdce dalo preskúmať inak ako röntgenom či fyzikálnym vyšetrením. Navyše, ak by sa priamo do srdca mohli dostať lieky, bol by to cielený zásah. Skrátka, do srdca sa treba dostať stoj čo stoj, inak budú presné diagnózy stále iba tápanie. Môže to byť revolúcia v medicíne a záchrana nespočetného množstva ľudských životov! Myšlienka, že možno nakuknúť do srdca človeka bez toho, aby ho lekár rozrezal, nemala obdobu. Nik ešte nič také neurobil. A neurobíte to ani vy, kolega, pretože je to číre bláznovstvo, ktoré by chudáka pacienta mohlo stáť život – zamietol Forssmannov nápad jeho šéf. Ofučaný mladý doktor zapíjal v ten večer svoje rozladenie v bare a tam prišiel na geniálny nápad. Nechcú mu to dovoliť na pacientovi? Tak sa skúsi do svojho srdca dostať sám.
Chcete dôkaz? Ja som dôkaz!
Apríl 1929. Mladý doktor Werner Forssmann stojí tak nízko v nemocničnom hierarchickom rebríčku, že nemá prístup ani ku skrinkám s katétrami. Neostáva mu teda nič iné, len obalamutiť zdravotnú sestru Gerdu Ditzen, ktorá má pre mladého lekára slabosť, a tak súhlasí s týmto bláznivým experimentom, ba dokonca je ochotná sama byť pokusným pacientom! Forssmann pristal na hru, hoci od začiatku vedel, že zákrok chce robiť na sebe. Presvedčil sestru, aby si ľahla a začal ju akože pripravovať na zákrok. Pichol jej anestetikum do paže, potom potajme aj do svojej a keď cítil, že ruka je pripravená, rozrezal si žilu a strčil do ruky katéter. Cítil, ako sa katéter trie o steny žily, pri kľúčnej kosti cítil zvláštny tlak a nutkanie na kašeľ. Potom požiadal sestru, aby zavolala do röntgenového oddelenia, keďže potreboval určiť polohu katétra. Až vtedy si Gerda uvedomila, že katéter nie je v jej ruke. Jej protesty už boli zbytočné, takže ho radšej odprevadila na rtg. Röntgen ukázal, že katéter je nutné ešte zatlačiť, kým nebol v žile 60 centimetrov a nedosiahol svoj cieľ: komorovú dutinu srdca. „Bolo to neuveriteľné. Dostal som sa do vlastného srdca.“ Pre Forssmanna to bol úžasný moment: urobil to, čo nik nepovažoval za možné. A prežil to. „V tej chvíli som sa cítil hrdinsky. Bol to úžasný moment v histórii medicíny.“
Barry Marshall (73)
Zákrok, ktorý na sebe praktizoval: Vypil roztok s baktériou helicobacter pylori, aby dokázal jej súvislosť so vznikom žalúdočných komplikácií.
Zoznámte sa: S Helicobacterom pylori.
Nesporulujúca gramm-negatívna palička s charakteristickou spiriliformnou periodickosťou bunkovej steny. Tak vidí odborník tento podlhovastý skrutkovitý útvar. Laický pohľad je jednoduchší: má bičíky, ktorými sa presúša po žalúdku. Má ureázu, ktorá ho chráni pred kyselinou žalúdka. Má amoniak, ktorý poškodzuje žalúdočnú sliznicu. Má lipopolysacharidy, ktoré spôsobujú zápal. Skrátka a dobre: bičíkovec jeden krpatý – a čo všetko dokáže mať na rováši! Keby sa všetky jedince tohto druhu rozhodli, že začnú svojim hostiteľom robiť v žalúdku šarapatu, začala by sa v bolestiach krútiť značná časť obyvateľstva zemegule. Podľa odhadov je viac než polovica populácie nositeľom tejto baktérie, aj keď mnohí nemusia mať celý život žiadne ťažkosti. V prípade, že helicobacter udrie svojou silou na steny žalúdka, spôsobuje chronický zápal, vredy, nádory. Baktéria je zodpovedná až za 70 % prípadov rakoviny žalúdka. Nepríjemných príznakov chronických žalúdočných ťažkosti vie byť celkom dosť – zlé trávenie, plynatosť, bolesti brucha, napínanie na vracanie, grganie, zápach z úst, kožné vredy a zápaly… nič, bez čoho by sa človek nedokázal zaobísť.
Nevyskúšam, nedozviem sa
Koncom 70. rokov 20. storočia sa mladý lekár od protinožcov Barry Marshall každých pár mesiacov zapálil pre inú špecializáciu. „V rámci praxe po oddeleniach Royal Perth Hospital som bol zakaždým presvedčený, že presne toto je to, čo chcem robiť. Chcel som byť hematológom, geriatrom, patológom, gynekológom… ale asi najviac ma nakoniec uchvátila gastroenterológia,“ prehlásil po rokoch Marshall o odbore, ktorý mu priniesol celosvetové uznanie. Každú noc mali príjem pacienta s veľkým krvácaním v žalúdku. A niekedy niektorý zomrel. Prezeral ich patológ Robin Warren, ktorý v žalúdkoch s vredmi objavil špirálovité baktérie. V zásade si to nechával pre seba, pretože nemal ambíciu urobiť s čímkoľvek dieru do sveta, zvedavému mladému stážistovi však zopár svojich objavov ukázal. Z občasných návštev patológie sa vyvinula intenzívna spolupráca, pretože obom hlodala v hlave jedna a tá istá myšlienka: nie sú tieto neznáme drobné útvary zodpovedné za paseku vnútri žalúdka? Pre Marshalla to bola voda na mlyn: „Rád robím veci inak, vzpieram sa autoritám. Bolo fascinujúce vidieť naživo baktérie, ktoré ste nikde v lekárskych knihách nenašli. Navyše, v lekárskych knihách sa písalo, že v kyslom prostredí žalúdka nemôžu žiadne baktérie prežiť. Bodka.“ Pre Marshalla ani náhodou. Pustil sa do štúdia dostupných zdrojov a našiel veľmi rozptýlené odkazy na ťažkosti v žalúdku, ktoré sa zdali byť prepojené s baktériami – a tieto odkazy siahali až sto rokov dozadu. Marshall stále viac prichádzal na chuť hypotéze, že nie stres, korenisté jedlá či príliš veľa kyseliny v žalúdku, ako znelo všeobecne uznávané lekárske presvedčenie, ale neznáme baktérie spôsobujú žalúdočné problémy a možno to vedie aj ku vredom. Marshall si pospájal dve a dve – a po dvoch rokoch prieskumnej práce bol presvedčený, že s Warrenom majú správny vzorec: baktérie rovná sa ochorenie žalúdka. Keď pokusmi zistili, že tieto baktérie neprežijú stret s pepto-bismolom, začali ho podávať pacientom spolu s antibiotikami a u väčšiny nastalo zlepšenie. Lekárska komunita sa však stále tvárila, akoby hrach na stenu hádzal. Chýbali seriózne štúdie. „Usilovali sme sa helicobacterom nakaziť zvieratá. Nešlo to. Chceli sme nakaziť ľudí. Ale to bolo vraj neetické. Bolo to hrozné. Videl som ľudí, ktorí takmer umierali na krvácajúce vredy a ja som vedel, že všetko, čo potrebujú, sú antibiotiká a nie blokátory kyselín.“ V tom čase už bol Marshall zúfalý. „Všetci boli proti mne, ale tušil som, že mám pravdu. Keďže nás nikto z etablovaných vedcov nebral vážne, musel som to vážne zobrať ja.“
Chcete dôkaz? Ja som dôkaz!
Leto 1984. Laboratórny technik Neil Noakes vyberá z Petriho misky niekoľko baktérií, zmieša ich s vlažným hovädzím extraktom a naplní šálku. Potom ju podá kolegovi gastroenterológovi Barrymu Marshallovi a trochu zhrozene pozoruje, ako si jej obsah bez mihnutia oka vleje do hrdla. „Čakal, že rovno padnem mŕtvy, ale mne bolo normálne. Tak som odišiel na svoje štandardné obchôdzky.“ Ešte pred samotným experimentom Marshall podstúpil endoskopiu, ktorá ukázala, že jeho žalúdok je úplne zdravý. Ďalšia bola v pláne o týždeň. Asi po troch dňoch si všimol, že keď večeral svoje obľúbené čínske jedlo, ostalo mu sedieť v žalúdku ako kus olova. Na ďalší deň vracal. A cez víkend sa ho mama spýtala: „Čo máš zápchu? Máš veľmi nedobrý dych.“ Pre Barryho to bolo jasné znamenie, že sa niečo deje. Dokonca mu to potvrdili aj vlastní spolupracovníci, ale až po niekoľkých týždňoch. „Keď som sa ich pýtal, prečo mi o mojom dychu nepovedali hneď, iba sa ošívali, že je to predsa neslušné…“ Na ôsmy deň šiel Marshall na endoskopiu, a tá to znázornila v plnej kráse: sliznica bola vážne poškodená. Biopsia ukázala, ako sa baktérie lepia na bunky, tie sa odlupujú a slizničná vrstva sa stenčuje. „Presne, ako som očakával. Takže skvelý experiment!“ Doma až také nadšenie nezavládlo – Marshallovu manželku zachvátila hrôza, že helicobacter bude ako blcha skákať z jedného na druhého, nakazí sa ona aj všetky štyri deti. „Bola trochu paranoidná, že budeme mať všetci vredy a rakovinu. Tak som začal brať antibiotiká.“
Evan O’Neill Kane (1861 – 1932)
Zákrok, ktorý na sebe praktizoval: Sám si vyoperoval slepé črevo len v lokálnej anestézii, aby dokázal, že celková pri operáciách nie je potrebná.
Zoznámte sa: S anestéziou.
Riadená otrava s následným bezvedomím. Aj takto sa dá opísať anestézia, ktorej názov pochádza z gréčtiny a znamená „bez vnímania“. Začiatkom minulého storočia už, samozrejme, bola medicína ďalej ako v starom Egypte či Sýrii, kde pacientom muselo pred operáciou stačiť vypiť odvar z mandragory, ale predstava uspania rajským plynom, ktorý prvýkrát pri operácii použili v Bostone roku 1846, vzbudzovala obavy, že človek sa už z toho raja nemusí vrátiť naspäť – čo, mimochodom, patrí medzi rozšírené predoperačné strachy dodnes. Faktom však ostáva, že mechanizmus, ktorým sa pri anestézii „vypína vedomie“, dodnes nie je celkom objasnený. Stav, keď človek nemá nad sebou kontrolu a je vydaný napospas lekárom, inštinktívne navodzuje pocit ohrozenia. Na druhej strane, je to neoceniteľná pomoc – lekári môžu vykonávať aj tie najzložitejšie operácie bez toho, aby pacient akokoľvek trpel.
Nevyskúšam, nedozviem sa
Robiť lekára v druhej polovici 19. storočia znamenalo napríklad venovať sa pomerne novej odnoži medicíny, takzvanej „železničnej“. Nebola úplne vyhľadávaná, pretože lekári obvykle mohli zabudnúť na čistú operačnú sálu s primeraným vybavením. Doktor Evan O’Neill Kane, člen pennsylvánskeho medicínskeho klanu Kaneovcov, však ochotne ako chirurg pracoval na piatich rôznych železniciach. Jeho zákroky sa odohrávali hocikde na trati, pri železničných nešťastiach, k dispozícii boli len základné materiály a o sterilite si mohol nechať snívať. Urobil tam okolo tisíc zákrokov, pri ktorých mohol použiť nanajvýš lokálne znecitlivenie, keďže na celkovú anestéziu nebolo v daných podmienkach ani pomyslenie. Niekto prežil, niekto nie. Po roku 1900 sa Kane začal venovať nemocničnej chirurgii a ako hlavný chirurg urobil počas ďalších dvadsiatich rokov množstvo operácií, z ktorých mnohé vykonal pod celkovou anestéziou pacienta. Neraz bol svedkom, že pacienti ju neznášali dobre. Objavili sa poruchy správania, poruchy pamäti, ktoré pretrvávali mesiace. A potom tu bola celá skupina chorých, ktorí mali smolu: ak mali srdcové či iné vážne ochorenia, nemohli byť uspaní, pretože sa to považovalo za príliš nebezpečné. Kane to mohol nechať tak, lenže jemu vŕtali v hlave vlastné skúsenosti zo železničných rokov: keď tam dokázali zranení len v lokálnej anestézii prežiť aj horšie útrapy, prečo by sa také slepé črevo, ten malý prívesok v dutine brušnej, nedal vybrať na svetlo sveta len v lokálnom umŕtvení? V budúcnosti by tak operácie mohli podstúpiť aj pacienti, ktorí boli z nich vyradení. A vôbec, celková anestézia je zbytočne nadužívaná a má nežiadúce účinky. Kane mal dobrovoľníka na tento experiment hneď poruke. Seba. A svoj chronický zápal slepého čreva…
Chcete dôkaz? Ja som dôkaz!
Pätnásty február 1921. Šesťdesiatročný doktor Kane sa uvelebuje na operačnom stole. Musí mať trochu inú polohu ako ležiaci pacient podstupujúci operáciu, pretože v polohe ležmo by sám seba operovať nemohol, to dá rozum. Sadá si podopretý vankúšmi, obkolesený zopár kolegami a sestrami. Jedna z nich mu pridŕža hlavu dopredu, aby videl na miesto svojho zákroku. Pichá si novokaín a kým čaká na znecitlivenie, požartuje s okolostojacimi a potom berie do rúk skalpel. „Doktor si celkom pokojne rozrezal brucho, pričom rez kontroloval pomocou zrkadla, ktoré nad bruchom držala zdravotná sestra. Opatrne rozrezal tkanivo a uzatvoril krvné cievy. Keď našiel slepé črevo, vytiahol ho a odrezal na pahýľ. Požartoval a poprosil asistentov, aby ranu uzavreli,“ napísal reportér New York Times, ktorý bol počas zákroku priamo na mieste činu aj s fotografom. Celý postup trval sotva tridsať minút. Keď sa reportér Kanea len pár hodín po operácii opýtal, ako sa cíti, doktor mu s úsmevom oznámil, že „fajn“. Doktor Kane už desať dní po svojej auto-apendektómii stál pri operačnom stole a viedol operácie. Úplný unikát v tých časoch, keďže odstránenie slepého čreva bolo vďaka pomerne veľkej reznej rane náročnejšie na rekonvalescenciu ako pri dnešných laparoskopiách. S výsledkom zákroku bol Kane veľmi spokojný. „Teraz presne viem, ako sa pacient cíti, keď je operovaný v lokálnej anestézii. Nie je to nič, čo by nezvládol a dáva to možnosti všetkým ľuďom so srdcovými alebo inými ťažkosťami, ktoré znemožňujú použitie úplnej anestézie.“
Ivana Ilgová
foto Wikimedia Commons
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2025)