Keď pred tromi rokmi vyšla kniha Un si long silence (Príliš dlhé mlčanie)francúzskej krasokorčuliarky Sarah Abitbol, kde sa priznala, že ako pätnásťročnú ju opakovane znásilňoval jej tréner, športovci, hlavne športovkyne, čo doteraz mlčali, začali rozprávať. Po stovkách sa priznávali, že ich ako maloletých sexuálne zneužívali ich tréneri. Svedectvo Sarah bolo jedno z prvých, čo odhalilo tento tabuizovaný zločin vo svete športu.
Trvalo tridsať rokov, kým sa Sarah rozhodla skončiť s mlčaním a prehovoriť. V úvode svojej knihy píše, že ju venuje všetkým obetiam sexuálnych predátorov a svojej dcére. Aby mohla vyrastať vo svete, kde sa nebude musieť báť. „Dlho bol môj hlas ticho. Ale už nie je. To malé dievčatko, ktoré je stále vo mne, už nechce mlčať. Chce sa postaviť tvárou v tvár pravde. Nerobím to preto, aby som sa pomstila, ale aby som zdvihla hlavu a zatvorila dvere za životom tej obete, ktorou som bola. A hlavne, aby som pomohla ďalším Sarah, ktorým by sa stalo to, čo mne.“ Zo začiatku bola plná rozporov, bála sa pohľadov. Pohľadov svojich blízkych, fanúšikov, čitateľov, ktorí si prečítajú jej riadky. Mlčala tak dlho len preto, lebo sa bála, aby jej tréner, vplyvný a mocný muž vo svete športu, neublížil. Jej manžel bol proti tomu, aby knihu vydala. Čo o nej povedia ľudia? A o ňom? Nechcel byť označovaný ako manžel tej, ktorú znásilnili. Ale Sarah sa nevedela zmieriť s myšlienkou, že muž, ktorý ju zneužíval, zostal bez trestu. A že môže byť stále nebezpečný pre svoje zverenkyne. Minulosť ju prenasledovala a nebola schopná myslieť na nič iné. „Žijem život s hendikepom, uväznená za múrmi úzkosti. Bola som korisťou. V pätnástich som bola zraniteľná a vy ste to využili,“ týmito slovami obviňuje v knihe svojho trénera. Dodnes má strach, fóbie, spomienky na násilnosti sa jej vracajú hlavne v noci. Lebo keď sa to stalo prvý krát, bola noc…
Strach, ktorý sa nestráca
Prvýkrát brala antidepresíva, keď mala dvadsaťsedem rokov, keď sa spomienky vrátili. Radila sa s odborníkmi, učila sa dýchať zhlboka, cvičila jogu, relaxovala vo vani, počúvala hudbu. Pár rokov sa jej aj darilo, strachy sa strácali. Dokázala sama šoférovať a chodiť na nákupy. Znovu sa vedela usmievať a maskovať svoj nepokoj. Prešli roky a nič sa nezmenilo. Tréner trénoval ďalej mladé zverenkyne a Sarah sa nemohla zbaviť myšlienky, že ich tiež zneužíva, robí z nich psychické trosky a ničí im životy. V knihe mu opakovane vyčíta jeho činy. „Možno si to neuvedomujete, ale hlboko ste ublížili môjmu ženstvu. Je dôležité pre ženu objavovať svoje telo s niekým, koho miluje. A vy ste to pokazili. Zničili ste vo mne niečo zásadné, výnimočné.“
Počúvala okolo seba samé „to bolo už dávno, venuj sa niečomu inému“. Iste, stalo sa to pred tridsiatimi rokmi. Ale trauma bola stále živá a ovplyvňovala jej vzťah k ostatným a aj k svetu. Nemala chuť písať o svojom intímnom živote, ani o tom, s kým a ako ho zdieľa, ale pre pochopenie uviedla niekoľko detailov. Dodnes neznáša napríklad dotyky na bradavkách. Tréner jej ich šúchal až do krvi. Keď sa jej narodila dcéra Stella, chcela ju kojiť, no vydržala len dva mesiace. „V čase, keď píšem tieto riadky, moje prsia sú stále citlivé, horúce. Keď sa ma zmocní stiesnenosť, horí mi celé telo – prsia, šija, brucho. Niekedy mám pocit, že moje telo chce zabudnúť. Inokedy mi pripomenie tie špinavé dotyky. Vtedy sa stiahnem do kúta a nik sa ku mne nesmie priblížiť.“ Neznáša ani pohľad na nahé mužské telo. Svoju prácu si tréner robil vždy v noci, iba raz na chvíľu zažal svetlo, aby sa obliekol.
A potom sú tu slová, ktoré pre ňu stále znejú neznesiteľne. Napríklad ľúbim ťa. Tréner ich hovoril vždy, keď sa jej zmocnil. Odvtedy nedokázala týmito slovami vyznať lásku žiadnemu mužovi, ani svojej dcére. V jej ušiach sú pošpinené. „Nie je ľahké povedať v štyridsiatich štyroch rokoch, že som bola ako pätnásťročná znásilnená. Znásilnená. Nikdy predtým som toto slovo nevyslovila, len raz pred mojou psychologičkou, štrnásť rokov potom. Dnes som ho prvý krát napísala. Pozerám sa na to slovo na papieri. Hnusí sa mi. Lezie po celej strane. Chce vyskočiť a udrieť do očí. Zašpiní ma, pobúri ľudí. Desí ma. Chcela by som ho zmazať, nejde to. Lebo to je to pravé slovo.“ Odkedy sa rozhodla napísať knihu o svojom zneužívaní, mala nočné mory. Ale postupne sa strach strácal a vystriedalo ho odhodlanie. Podržali ju rodičia, hlavne otec, ktorý, už veľmi chorý, jej kládol na srdce, aby o všetkom napísala. Poslúchla.
Talent zrodený raz za čas
Sarah sa narodila v Nantes 5. júna 1975 a prvýkrát položila nohu na ľad, keď mala päť rokov. Za ruku ju držala mama, ale ona sa pustila, smelo vyrazila a zastala až v strede klziska. Bolo rozhodnuté. Vôbec jej nevadilo, že musí skoro vstávať, korčuľovanie sa jej stalo všetkým. Rodičia ju v tom podporovali. Nemala strach z ničoho, ani zo skokov. Všetko sa jej na ľade zdalo ľahké, prirodzené. Bola ambiciózna a neprestávala trénovať cvik, kým ho neurobila dokonale. „Nemala som dobrú povahu na športovkyňu. Bola som zlostná, keď som nevyhrala, búchala som nohou o ľad, čo je zakázané a hádzala korčule o stenu, keď sa mi deň nevydaril. No nič ma nemohlo odradiť, ľad som milovala.“ Ako desaťročná vyhrávala všetky regionálne súťaže. Taký talent ako ona sa zrodí raz za tridsať rokov, hovorili o nej tréneri. Mala v sebe veľký potenciál, dokázala s ľahkosťou skákať dvojité skoky a robiť piruety, čím si otvorila dvere do národných súťaží. Bola veľkou nádejou.
A potom sa na scéne zjavil on. V elegantnom obleku. Vedela, o koho ide a že jeho zverenci nosia zo súťaží medaily. Aj ona chcela korčuľovať za taký klub. Podarilo sa, tréner si ju vybral. Bolo však treba priniesť obetu, presťahovať sa z Nantes do Paríža. Tak sa aj stalo, aj s rodičmi sa presťahovala do Paríža, prijali ju do školy pre nadaných športovcov a od septembra 1987 sa pre ňu začal nový život. Čoskoro sa zžila s novým prostredím a na každú oblasť korčuľovania mala iného trénera. Jej obľúbeným bol Jean-Christophe, milý a pozorný tréner, ktorý nešetril pre svoju mladú zverenkyňu časom ani dobrými radami. Napredovala a verila si. Pod vedením Jeana-Christopha žala úspechy na súťažiach. Vynikala vo voľných jazdách, povinné jej až tak nešli. Našťastie, táto disciplína sa po čase vytratila zo súťaží a zostal len krátky program s povinnými cvikmi a voľná jazda, kde mohla predviesť svoje schopnosti. Odmalička mala idol – nemeckú krasokorčuliarku Katarinu Witt, dvojnásobnú zlatú olympioničku. Napodobňovala jej štýl, jazdila na rovnakú hudbu. Darilo sa jej. Ako štrnásťročná si vykorčuľovala druhé miesto na majstrovstvách Francúzska pre juniorov. Mala štrnásť a svet športu jej otváral dvere.
Dobre sa o teba postarám
A potom prišiel úder, jej trénera vyhodili z klubu. Jean-Christophe si našiel miesto trénera v Nice a ona chcela ísť za ním. Aj by sa boli dohodli, len sa nenašla pre ňu škola. Zostala teda v Paríži. Bola bez nálady, nemala chuť ďalej korčuľovať. Jedného večera sa však u nich doma ukázal sám najväčší tréner. Keď sa ho Sarah spýtala, prečo musel Jean-Christophe odísť, odpovedal, že klub na to mal svoje dôvody a že ona sa nemusí obávať, nájdu jej náhradných trénerov a sám bude dohliadať na jej kariéru. „Máš veľký potenciál a budeš môcť ísť na veľké súťaže. Dobre sa o teba postarám,“ boli slová, ktoré jej adresoval.
Začali tréningy. Nový tréner nebol tak technicky zdatný ako Jean-Christophe, zato dokázal na svojich zverencov kričať a byť násilnícky. Keď sa mu niečo nepáčilo, vedel byť krutý. Chytil ich za krk a šmaril o mantinel. Aby predišiel problémom, využil čas, kým Sarah príde domov z tréningu a zavolal medzitým jej rodičom. Sťažoval sa na jej povahu, tvrdil, že je tvrdohlavá a nedá sa s ňou vydržať. Mama ju zakaždým vyhrešila a ona nemala šancu vysvetliť situáciu. Tréner osobne dohliadal na to, aby cviky, napríklad šnúru, robili technicky čo najdokonalejšie. Pritom sa ich dotýkal, jeho telo bolo súčasťou ich tiel. Odvtedy Sarah neznáša parfum Fahrenheit, ktorý cítila, keď ju tréner priľahol a rozťahoval jej nohy. Nenávidela tieto prípravy, ale on bol šéf. Jej kariéra bola v jeho rukách, rodičia mu verili a rešpektovali každé jeho rozhodnutie. Znášala teda jeho dotyky i plesknutie po zadku zakaždým, keď vybehla na ľad. Mal to byť vraj otcovský prejav, ktorý prinášal šťastie. Nikto neprotestoval. Sarah nemala rada jeho metódy a odzrkadlilo sa to aj na jej korčuľovaní. Nenapredovala, nerobila pokroky. Skoky jej nešli ako predtým, bola nervózna, stratila iskru. V lete mala ísť ako každý rok na sústredenie, kde trénovali krasokorčuliari z celého Francúzska. Kto ho absolvoval, mal zaistený postup na súťaže v ďalšej sezóne. Sarah to vedela, no túžila ísť za Jeanom-Christophom do Nice a trénovať u neho. No tréner s tým nesúhlasil. Vyhlásil, že keď sa nezúčastní sústredenia pod jeho vedením v La Roche-sur-Yon, vyhodí ju z klubu. Nezostalo nič iné, len prikývnuť.
Nočné tajomstvá
Mala vtedy pätnásť, tréner okolo tridsaťpäť. Na sústredenie prišiel so svojou manželkou. Dievčatá a chlapci spali na iných poschodiach. Sarah bola rozhodnutá stráviť na sústredení dva mesiace, lebo chcela postúpiť na majstrovstvá Francúzska. A potom to prišlo. Uprostred noci sa zobudila na známy hlas. „Nemyslíš, že je zvláštne, že som tu a sedím na tvojej posteli?“ Bol to tréner. Svietil jej baterkou priamo do tváre. Nezmohla sa ani na slovo. Tréner bol bledý, jeho oči dokorán. Bol cítiť alkoholom. Naklonil sa k nej a povedal: „Pozri, mám rád svoju ženu, ale v kútiku srdca ľúbim teba.“ Bozkával ju. Bola zhnusená, ale neschopná sa pohnúť. Ohmatával jej prsia, jeho dlane sa dostali pod nočnú košeľu, tie dotyky boli surové, spôsobovali jej bolesť. Mala strach, chcela utiecť, kričať, ale bola ako paralyzovaná. Keď odchádzal, povedal: „Toto je tajomstvo a musí zostať medzi nami.“ A rukou jej prešiel po tvári. Zatvoril jej pritom oči aj ústa. Symbolicky, aby vedela, že má mlčať. Ležala schúlená na posteli a nevedela zaspať. Nerozumela tomu, čo sa stalo. Veď on bol jej tréner, jeho žena spala hneď na druhom poschodí. Čo bude robiť? Ako sa má tváriť na klzisku? Ráno sa bála pohľadov kamarátok. V hlave jej zneli trénerove slová: je to naše tajomstvo. Na ľade sa správal, akoby sa nič nestalo. Ale vedela, že sa stalo niečo zlé, čo ju bolelo a hovorila si, že snáď sa to už nezopakuje. Ale zopakovalo. Do diára si poznačila šifrou sedem dátumov, kedy v noci za ňou tréner prišiel a čo jej robil. Nikomu nikdy o detailoch nerozprávala, ani po rokoch svojej psychologičke. Až v knihe opísala jeho perverzné chúťky, ktorým sa musela podvoliť.
Nedokázala sa sústrediť na tréning, nespávala a v hlave mala zmätok. Aj vtedy, keď ju prišli rodičia cez víkend navštíviť a tréner ich pozval do reštaurácie, nedala na sebe nič znať. Bavili sa ako jedna veľká spokojná rodina. Ten, ktorý mal v rukách jej osud korčuliarky a rodičia, pyšní na svoju dcéru. Prečo mlčala aj pred nimi? „Moji drahí rodičia, vy ste všetko obetovali pre mňa, presťahovali ste sa kvôli mne, investovali všetky peniaze do mňa a teraz som mala všetko nechať len tak? A mala som opísať všetky tie nechutné veci, ktoré so mnou robil tréner? Mlčala som.“
Vykúpenie
Po návrate do Paríža si myslela, že sa všetko vráti do starých koľají. Spávala v bezpečí svojej izby. No tréner neprestával s útočením. Vysvetľoval jej mame, že Sarah potrebuje viac trénovať, lebo nepostupuje tak, ako by si želal. Ale čas, ktorý mali venovať tréningu, využil celkom ináč. Celé dva roky si pýtal povolenie od jej mamy, aby mohla zostávať dlhšie na klzisku. Bol stále agresívnejší, šepkal jej do ucha obscénne slová a ona mu nedokázala odporovať. „Bála som sa, čo by sa stalo, keby som mu kládla odpor, následkov, škandálu a sklamania rodičov.“ Zneužívanie pokračovalo a ona sa cítila čím ďalej, tým horšie.
A potom prišlo vykúpenie. Francúzska krasokorčuliarska federácia organizovala výber korčuliarov pre športové dvojice. Povedala si, že nemá čo stratiť a snáď korčuľovanie s partnerom jej vráti energiu. Vždy sa jej páčili športové dvojice, najťažšia disciplína, v ktorej dovtedy Francúzsko nesúťažilo. Mala všetky predpoklady: merala meter päťdesiatpäť, vážila štyridsaťtri kíl. A našiel sa aj partner, vysoký, energický, odhodlaný. Po prvýkrát ju niekto zdvihol vysoko nad zem a ona pocítila, že môže lietať. So Stéphanom Bernadisom si rozumeli od prvej chvíle. A čo bolo najdôležitejšie, zbavila sa trénera, lebo on netrénoval dvojice. Stéphane ju zachránil. Po dlhom čase bola konečne sama sebou. Nasadla na nový vlak plná elánu a chuti do korčuľovania. So Stéphanom si nedali vôbec malé ciele: ich víziou boli majstrovstvá sveta. Trénovali do úmoru, ale „znovu som našla v sebe dôveru, život bol krásny. So Stéphanom šlo všetko hladko. Nosil ma ako pierko, veľa sme sa spolu nasmiali. A robili sme pokroky.“ Tieň trénera, zdalo sa, bledol. Už nespomínala na všetky tie nechutné veci, ktoré s ňou stváral. Darilo sa jej žiť v tomto milosrdnom zabudnutí jedenásť rokov.
Netrvalo dlho a medzi Sarah a Stéphanom to začalo iskriť. Pocítila, že je šťastná, zaľúbená, milovaná. Ich láska bola viditeľná aj na ľade. Navzájom sa povzbudzovali, pomáhali si, boli skutočnými partnermi. Bývalý tréner si žil ďalej svojím životom, so Sarah sa občas stretli, ale ona sa ho už nebála. Mala svojho osobného strážcu. Úspechy nedali na seba dlho čakať. Po prvom roku spoločného korčuľovania obsadili 2. miesto na majstrovstvách Francúzska a v nasledujúcej sezóne vystúpili stupienok najvyšší, kde sa udržali ďalších desať rokov.
Achillova päta
Účasť na majstrovstvách sveta brali ako životnú výzvu a nebojácne vyštartovali na ľad v konkurencii najlepších párov sveta. Aj keď obsadili štrnáste miesto z osemnástich, povedali si, nevadí, prídeme zasa a vyhráme. Nasledovali majstrovstvá Európy a sedem rokov trvajúca šnúra víťazstiev. Najprv to bola bronzová medaila v roku 1996 a potom zo stupňov víťazov až do roku 2003 nezostúpili. Stali sa z nich mediálne známe osobnosti, sympatická zaľúbená dvojica bola miláčikom publika. V roku 1998 sa zúčastnili na olympijských hrách v japonskom Nagane, pre športovca najdôležitejšej a najkrajšej súťaži. A hoci sa Sarah nepodaril jeden zo skokov a medailu nezískali, bola to nezabudnuteľná skúsenosť. Majstrovstvá sveta v Nice v marci 2000 boli dramatické. Pár dní pred súťažou neznámy útočník napadol Stéphana a bodol ho do ramena. Ich účasť bola ohrozená, ale Sarah trvala na tom, že musia súťažiť, predsa sa nevzdajú. Stéphane sa dal prehovoriť a so sebazaprením a boľavou rukou za aplauzu publika odjazdili svoj program. Porotcovia vyťahovali vysoké čísla, na krku sa im skvela bronzová medaila a oficiálne sa stali súčasťou svetovej krasokorčuliarskej elity. Sarah sa dotýkala nebies, keď jej Katarina Witt prišla osobne zablahoželať.
Pripravovali sa na olympijské hry v Salt Lake City v januári 2002, keď Sarah začal pobolievať členok. Mali natrénované a ich cieľ bol jasný – získať medailu. Pred šampionátom ju však noha stále bolela. Zverila sa s tým tímovej lekárke, a tá jej odporučila mezoterapiu. Súhlasila, no noha bolieť neprestávala. Keď pri jazde skočila, pocítila neznesiteľnú bolesť, spadla a nedokázala sa postaviť. Vyšlo najavo, že má roztrhnutú achilovku a musí podstúpiť operáciu. So Stéphanom boli v šoku. Prečo sa to stalo? Titulky v novinách boli plné Sarah na vozíku.
V nemocnici jej oznámili dobrú správu. Síce noha bude po operácii trochu kratšia, ale bude môcť znovu korčuľovať. Tiež sa dozvedela, že sa stala obeťou medicínskej chyby. Mala dostať celkom iné ošetrenie a mohla by štartovať na olympijských hrách. Súťaže pozerala v televízii. „Vyplakala som všetky slzy, ktoré som mala.“ Krasokorčuliarska federácia s ňou už nepočítala, no ona sa nevzdávala. Odmietala skončiť a bola rozhodnutá vrátiť sa na ľad v ešte lepšej kondícii. Vypočítala si, že má dostatok času na tréningy do majstrovstiev Francúzska aj Európy. „Bola som vždy bojovníčka a nedám sa odradiť nejakou achilovkou! Od svojich piatich rokov som neprestávala športovať a predsa teraz neprestanem.“ Ako si povedala, tak aj urobila.
Tichý nepriateľ strach
A potom zrazu dostala strach. Niečo v jej vnútri sa triaslo. Nevedela si to vysvetliť, myslela si, že je to následok zranenia. Netušila, že ide o traumu z minulosti, ktorá ju prenasleduje. Skúsila vyjsť z domu, ale po niekoľkých metroch zastala, nemohla kráčať ďalej. Aj keď ju na prechádzke sprevádzala kamarátka, strach ju neopúšťal. Týždne, mesiace, roky.
Keď jej sňali sadru, noha bola tenká, vôbec si nedokázala predstaviť, ako bude skákať. Lekár jej odporučil rehabilitáciu, ale pri predstave, že bude spať sama v neznámom prostredí, odmietla. Zostala v Paríži a rehabilitovala doma. Začala pomaly trénovať. Nohu nesmela zaťažovať, tak postupovala veľmi opatrne. Ale šlo to a netrvalo dlho, bola opäť vo forme. Len niečo v jej vnútri bolo vyplašené, niečo nebolo v poriadku. Nikomu o tom nepovedala, ani Stéphanovi, ani rodičom.
Koncentrovala sa na majstrovstvá Francúzska. Netrénovala síce tak tvrdo ako predtým, ale bola odhodlaná zúčastniť sa. Pred tým, ako so Stéphanom vykorčoľovali na ľad, venovali si dlhý pohľad. Nik neveril, že sa ešte objavia na klzisku. Prvý skok sa jej nevydaril, ale ostatné dala s istotou. A vyšlo to. Stali sa majstrami Francúzska. Šesť mesiacov po roztrhnutí achilovky a po minimálnych tréningoch boli opäť na vrchole. Nasledovali majstrovstvá Európy. Mesiace, čo zostávali, tvrdo trénovali. Sarah nemala čas myslieť na to, čo ju vo vnútri zožieralo. Jej ľavá noha bola kratšia a slabšia ako pravá, no robila všetko pre to, aby ju dostala do pôvodného stavu. Na súťaži sa neubránila slzám a niečo jej hovorilo, že sú to jej posledné majstrovstvá. Skončili ako vicemajstri a zdalo sa, že sú šťastím bez seba.
Ako šli dni, namiesto toho, aby sa tešila z víťazstva, nenachádzala silu pripravovať sa na ďalšiu výzvu, majstrovstvá sveta vo Washingtone. Na tréningoch to nebola tá stará Sarah, bola ako bez duše. Dokonca uvažovala, že prestane súťažiť a vydá sa na profesionálnu dráhu. Stéphane jej nerozumel. Chce opustiť kariéru chvíľu pred tým, ako by sa mohli stať majstrami sveta? Mala jediné riešenie, bude trénovať so Jeanom-Christophom. Ale ani prítomnosť obľúbeného trénera nepomohla. V mysli jej vyskakovali obrázky z minulosti a bránili jej sústrediť sa na korčuľovanie. A mala bolesti. Všetko ju bolelo. Hlavne jej vnútro sa zvieralo v bolestivom kŕči.
Niekoľko dní pred šampionátom prišli do Washingtonu. Sarah bez motivácie, Stéphane plný nepokoja. Počas jazdy došlo k najhoršiemu – zradil ju členok a prerušila vystúpenie. Povedala trénerovi, že nemôže pokračovať. Dostala panický strach, stratila nad sebou kontrolu. Rozhodca navrhol, aby začali svoj program od začiatku. Súhlasila kvôli Stéphanovi. No bolo to skôr utrpenie ako jazda. Skončili na 12. mieste. Ale jej sa uľavilo. Pár dní potom vydali vyhlásenie, že končia s amatérskou kariérou a budú korčuľovať profesionálne. Vždy milovala korčuliarske show, hlavne pokiaľ šlo o slobodu vo výbere hudby, kostýmov a choreografie. V tom čase im ponúkli deväťmesačné turné so show Holiday On Ice. Vždy to bol jej sen. Mali hrať úlohu zamilovanej dvojice, hoci ich vzťah sa už skončil. Rozišli sa v dobrom a zostali si blízki. Keď nastúpili na turné, nik nevedel o ich rozchode. Ale necítila sa dobre. Nevládala trénovať, jesť, veľmi schudla. Okolie sa jej snažilo pomôcť, ona však mala stále väčší strach z neznámych miest. Zostávala zatvorená vo svojom karaváne a vychádzala až pred predstavením. Začínali jej napadať myšlienky na samovraždu. Načo žiť ďalej, keď je taká nešťastná? Jediná chvíľa, kedy sa uvoľnila, bola, keď korčuľovala. A vtedy spoznala Oliviera Schoenfeldera, sympatického tridsaťštyriročného krasokorčuliara. Bol milý, pozorný, skutočný gentleman. Staral sa o ňu a snažil sa ju utešiť. Nešlo to. Počas turné musela skončiť účinkovanie v show. Nedokázala ovládať svoje telo ani myseľ.
Andrea Miková
foto Profimedia
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2024)