Simonetta Zalová
Churchillova matka: a jej tetovanie
Rok 1904. V tom roku akrobatka Maud Stevensová urobí dohodu s cirkusovým umelcom Gusom Wagnerom: ona s ním pôjde na rande a on ju naučí tetovať.
Viete si predstaviť, že by britská kráľovná Alžbeta mala tetovanie? Nepredstaviteľné! A čo jej predchodkyňa, kráľovná Viktória, jedna z najrešpektovanejších žien v britskej histórii? Kto by uveril, že táto upätá dáma vždy celá v čiernom, s prísnym výrazom tváre, tá, čo dala meno celej jednej generácii bledých, neduživých a večne chorľavých viktoriánskych paničiek, skrývala na svojom tele obrázok, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani slávny pirát Jack Sparrow! A ten obrázok? Vraj to bol bengálsky tiger, bojujúci s hadom…
Tetovanie v Británii prišlo do módy s návratom námorníkov a vojakov z dobyvačných výprav do zámoria a jeho popularita sa rozšírila aj do aristokratických kruhov. Jeruzalemský kríž pravdepodobne zdobil rameno aj kráľovninho syna Eduarda VII., ktorý po matke prebral žezlo nad Commonwealthom. Lordi, admiráli, dôstojníci, vojvodovia, tí všetci podľahli móde tetovania a našlo sa aj zopár odvážnych dám, ktoré si dali skrášliť telo. K nim patrila aj lady Jennie Churchillová, matka budúceho britského premiéra Winstona Churchilla. Táto vychýrená krásavica, ktorej podobizne sa predávali po celom Londýne, trikrát vydatá, známa svojimi voľnomyšlienkárskymi názormi, rešpektovaná v tých najvplyvnejších kruhoch, nosila tetovanie – ako náramok – ktoré jej obopínalo zápästie. Bez škrupúľ, všetkým na očiach…
Hoci tatérmi boli v tom čase predovšetkým muži, história zaznamenala i niekoľko prvenstiev medzi ženskými vyznávačkami tohto umenia. Prvou ženskou tatérkou v Spojených štátoch bola cirkusová umelkyňa Maud Wagnerová, ktorú tetovať naučil jej manžel Gus Wagner. Wagnerovci mali spolu dcéru Lovettu, ktorá to s ihlou a atramentom skúšala už od deviatich rokov. Na počudovanie, Lovetta nemala na sebe ani jedno tetovanie. Jej matka si to nepriala a keď Gus Wagner predčasne zomrel, Lovetta vyhlásila, ak ju nepotetoval otec, tak to do konca života nedovolí nikomu inému.
Zaujímavosť:
Olive Oatman
Vstúpila do histórie ako prvá známa beloška s tetovaním. Nemala ho však z vlastného rozhodnutia, o čom svedčí aj inkriminované miesto: niekoľko zvislých čiar ťahajúcich sa jej po brade od oboch kútikov úst. Olive v trinástich rokoch spolu so sestrou uniesli Indiáni, ostatnú rodinu povraždili. Červenokožci s dievčatami zaobchádzali veľmi kruto, ako s otrokyňami. Neskôr sa obe výmenou dostali k inému indiánskemu kmeňu. Mohavskí Indiáni s nimi nakladali už lepšie, ako s plnohodnotnými členmi kmeňa. Z toho dôvodu dievčatá dostali tetovanie – podľa indiánskej viery sa totiž iba tak mohli dostať po smrti na druhý svet. Olivia žila medzi Indiánmi do devätnstich rokov (sestra medzitým zomrela), potom prišla záchrana – vojaci z pevnosti Yuma si všimli bieleho dievčaťa a vymenili ju za kone a prikrývky.
Jean-Jacques Rousseau: všetky deti šupol do sirotinca
Počas rokov 1746 – 1752 sa tento čelný predstaviteľ osvietenstva stal päťkrát otcom. Ani jednému z detí nedal meno.
V súvislosti s jeho menom sa všetkým pedagogicky založeným dušiam ihneď rozbliká v hlave žiarovka: Emil, alebo o výchove. Áno, tak znie názov učencovho prevratného diela, v ktorom kritizoval vzdelávanie detí, odtrhnuté od reálneho života a prírody. Rousseau na svoju dobu veľmi moderne a pokrokovo vyzdvihoval aktívny prístup k vyučovaniu, ktorý by u žiakov podnecoval samostatné myslenie a tvorivosť.
O vlastné deti sa však zaujímal pramálo, ešte aj zvieratá sa k svojim mláďatám chovajú zodpovednejšie. Zo svojej práčky Thérèse si spravil milenku a ona s ním zostala 33 rokov až do Rousseauovej smrti. Kdesi napísal, že k tejto žene nikdy nepocítil ani najmenší záchvev lásky a mal ju len na uspokojovanie vlastných sexuálnych potrieb. Thérèse bola slúžka, Rousseau ňom opovrhoval, veď nevedela ani čítať, ani písať a on už za svojho života patril k najjasnejším francúzskym intelektuálom – ako „prorok pravdy“ bol ozdobou tých najvychýrenejších dobových salónov. Podstata jeho učenia sa zakladala na myšlienke, že ľudia sa rodia všetci dobrí a pokazia sa len vinou zlej spoločnosti. Preto vyzýval na návrat k prírode a ľudskej prirodzenosti. Keď vydal svoju Rozprava o pôvode a základoch nerovnosti medzi ľuďmi, v salónoch velebený a oslavovaný, si márnivo navrával, že hádam ani niet v kultúrnej Európe človeka, ktorý by dosiahol jeho múdrosť a intelektuálnu úroveň.
A Thérèse? Všetkých päť detí, len čo prišli na svet, putovalo na príkaz ich otca do sirotinca. „Či by som mohol dosiahnuť vyrovnanosť mysle, nevyhnutnú pre moju prácu, keby môj podkrovný byt ovládol… hluk, ktorý spôsobujú deti?“ vyznal sa zo svojich obáv filozof, ktorý na inom mieste deklaruje svoj „des zo zla všetkého druhu“ a „neschopnosť nenávidieť či ublížiť“. Otec Rousseau sa však ani neobťažoval dať svojim deťom mená, nikde nezaznamenal dátumy ich narodenia a ani sa nezaujímal, čo sa s nimi stalo. Perspektíva na prežitie vo vtedajších sirotincoch bola mizerná: dve tretiny odložených detí sa nedožili jedného roka, iba štrnásť zo sto dovŕšilo sedem rokov. Otcovstvo sa však Rousseauovi nepodarilo utajiť, a tak z času na čas voči nemu vypenili na povrch anonymné výpady. Aj sám Voltaire, s ktorým sa Rousseau prel kvôli náboženstvu, spísal pod cudzím menom pamflet, v ktorom ho obvinil, že je vrah a syfilitik. Ten však, zaštiťujúc sa Platónom tvrdil, že urobil „dobré a rozumné“ rozhodnutie, keď deti zveril do sirotinca, a teda do rúk štátu, ktorý sa o ne postará lepšie, než vlastní rodičia.
Zaujímavosť:
Nahý Rousseau
Jean-Jacques bol exhibicionista. Ako mladík blúdieval uličkami Turína a keď išla okolo nejaká žena, stiahol si nohavice a vystrčil na ňu svoj biely zadok. Svojim čitateľom vrelo odporúčal masturbáciu ako spôsob uvoľnenia a ochranu pred pohlavnými chorobami. Navyše, ak má masturbujúci živú predstavivosť, „umožňuje mu, aby podrobil svojim chúťkam všetky ženy.“
Dcéra Victora Huga: od lásky zošalela
Júl 1863. V halifaxskom hoteli sa istá dáma ubytuje pod menom Mrs. Pinson. Volajú ju „tajomná francúzska lady“.
Dnes by sme jej správanie označili anglickým výrazom stalking a ju pasovali do roly stalkera, teda človeka, ktorý priam chorobne prenasleduje osobu svojho záujmu. Adéle v umení stalkingu bola majsterkou, až napokon ju patologická posadnutosť milovaným mužom zbavila zdravého rozumu a uvrhla ju do blázinca.
Balzac o nej povedal, že je najkrajšia ženou, akú kedy videl, maliari ju túžili portrétovať, jej slávny otec, spisovateľ Victor Hugo, si ju pestoval ako vzácny kvietok. K životu jej nechýbalo nič, všetkého mala dostatok, až prebytok. Okrem lásky, žiaľ… Adèle mala 26 rokov, keď sa zamilovala do britského poručíka Alberta Pinsona. Playboy v sexi uniforme ju dokonca požiadal o ruku, ona ho však odmietla. Pinson druhýkrát svoju ponuku nezopakoval a žiar lásky k Adèle v jeho srdci pomaly uhasínal. S dievčinou sa však dial presný opak: jej posadnutosť Pinsonom naberala chorobné rozmery: erotománia v jej prípade naznačovala jeden z príznakov schizofrénie, ktorou trpela. Pinson pomaly začínal tušiť, že bude lepšie zmiznúť z dosahu jej pozornosti, a tak sa dal odveliť do kanadského Halifaxu. Najprv jej na listy odpovedal, no potom s tým radšej prestal – jej nástojčivosť ho desila. A mala prečo. Adèle, navzdory všetkým dobovým konvenciám, odcestovala za Pinsonom. Sama! V Halifaxe sa vydávala za pani Pinsonovú, blúdila ulicami mesta, svojho milého hľadala za okennými tabuľami krčiem, kde vojaci popíjali a bavili sa s ľahkými ženami. Lásku však Pinson už neopätoval a Adèle chradla, prestala sa kúpať, česať, málo jedla. Choroba postupovala a ničila telo, najmä však dušu zúfalej Adèle. Susedia sa sťažovali, že tá bláznivá ženská bez ustania pochoduje po izbe, kričí alebo sa hlasno rozpráva sama so sebou. Na Barbadose, kam Adèle Pinsona nasledovala o niekoľko rokov neskôr, po nej deti hádzali kamene, tak vychádzala von len v noci… Tu Adèle spoznala Madame Baa, ktorá sa nejako dopracovala k pôvodu nešťastnice a informovala jej otca. Hugo urobil potrebné kroky, aby dostal dcéru späť do Paríža a v roku 1872 sa ako 42-ročná vrátila domov. Rodina ju umiestila v sanatóriu, síce pre nóbl pacientov, ale aj tak to bol len blázinec. Tu Adèle prežila druhú polovicu svojho života, presne 43 rokov…
Zaujímavosť:
Donchuan Hugo
Parížsku herečku Juliette Drouet si Victor Hugo vydržiaval ako milenku dlhých 50 rokov. Oficiálne pre neho pracovala ako sekretárka a tajomníčka, keď kvôli nemu opustila svoju hereckú kariéru. Žila ako mníška a von vychádzala len v jeho spoločnosti. O ich vzťahu vedel v Paríži každý, vrátane Hugovej manželky. Veľký Francúz bol vraj veľký záletník, okrem manželky a oficiálnej milenky si rád odskočil do náručia iných žien, história spomína mená: Leonie Aunet či Alice Ozy, ktoré sa tešili jeho priazni.