Ten muž značne zanedbaného vzhľadu už takmer zošalel od samoty, dni sa mu zlievajú v jeden, dávno stratil pojem o čase i realite, v šírom, nekonečnom búrlivom oceáne je sám ako prst, v hlave má vypálenú čiernu dieru a jediná vec, na ktorú dokáže ešte myslieť, je svetlo… Tak si mnohí z nás možno predstavujú strážcu majáku, muža zúfalca či dobrodruha, ktorý sa vo veži svetla utopenej v mori a zmietanej búrkami nechal pochovať zaživa. Čo však keď sú strážkyňami majákov ženy? Čo nám ich príbehy hovoria a bolo vôbec niekedy možné, aby žena zastávala túto prácu, od ktorej často bočili aj najtvrdší chlapi?
V dochovaných záznamoch pobrežnej stráže Spojených štátov figurujú mená vyše stovky žien (iné údaje hovoria až o 170), ktoré sa hlavne v priebehu 19. storočia starali o majáky na rôznych miestach po celej Amerike. Z ich príbehov vyplýva, že strážkyňami svetla sa stali skôr riadením osudu, než by si tento džob vyslovene zvolili. Napokon, v 19. storočí existovalo len minimálne množstvo profesií, ktoré mohli ženy vykonávať. Stať sa strážkyňou majáku bolo nezvyčajné, nie však nemožné. Možno aj preto, že do určitej miery sa starostlivosť o chod majáka podobala ženským prácam v domácnosti, veď udržiavanie ohňa sa od pradávna považovalo za doménu žien.
Z literatúry či filmov máme zafixovanú značne zromantizovanú či naopak dobrodružnú predstavu strážcu majáka ako osamelého morského vlka žijúceho na vlastnú päsť ďaleko od civilizácie. V skutočnosti však každý muž, ktorý nastupoval do služby a bol ešte slobodný, sa snažil predtým rýchlo oženiť, a tí, čo už mali ženu a deti, sa k majáku sťahovali ako rodina. Iba na extrémne odľahlých miestach v mori slúžili slobodní muži, väčšina ostatných misií bola rodinnou záležitosťou. Na mužovej práci sa často podieľala manželka i deti, a preto nečudo, že ak sa so strážcom majáka niečo stalo, do služby po ňom nastúpila jeho žena. Alebo dcéra, ako dokazuje jeden z príbehov. Prvou strážkyňou majáka v zaznamenanej histórii bola Hannah Thomas, ktorá sa starala o maják Gurnet Point v plymouthskom zálive, zatiaľ čo jej manžel bojoval vo vojne za nezávislosť. Keď v roku 1776 padol, Hannah slúžila na majáku nasledujúcich desať rokov. U kompetentných úradov ženské nástupníctvo prešlo aj preto, lebo o túto prácu sa žiaden z mužov príliš netrhal, a tak najjednoduchšie bolo nechať vdovy alebo dcéry pokračovať v tom, čo sa naučili od svojich mužov a otcov.
Ženy strážkyne majákov museli byť nielen odvážne, statočné a vytrvalé, ale aj fyzicky silné, lebo v tejto práci okrem psychickej odolnosti bolo treba napínať aj svaly: na vrchol majáka často viedli desiatky strmých schodov a v časoch, keď sa svietilo ešte lojom či petrolejom, bolo treba do lampášovej miestnosti navláčiť vedrá a vedrá paliva. V noci tiež v pravidelných intervaloch naťahovať mechanizmus svetiel, pozorovať šíry horizont a, samozrejme, bdieť, keď iní spali. Nehovoriac o tom, koľko ľudských životov mnohé z týchto nebojácnych žien zachránili, keď sa v silných búrkach a fujaviciach vydali na pomoc námorníkom z prevrátených či stroskotaných lodí. Aj preto sa ich platy, ako jedným z mála, zväčša takmer rovnali platom mužov. Stálo im to zato?
Katherine Walker (1848 – 1931)
Jej maják: Robbins Reef Light v New York Harbor.
V službe: Na majáku odpracovala 33 rokov.
Ako Katherine k majáku prišla
Katherine sa narodila v mestečku Rumbach, hlboko vo vnútrozemí západného Nemecka a keby žila doma, je celkom pravdepodobné, že šíru morskú hladinu by jakživ nevidela. Osud sa s ňou nemaznal: zakrátko po vydaji ovdovela. Príliš mladá na to, aby rezignovala na život, pobalila svojich päť slivák a s malým synom (Jacob mal vtedy sedem rokov) nasadla na loď, smer Amerika, zem zasľúbená. V New Yorku začala nový život. Chvíľu sa zvŕtala okolo hrncov a v penzióne, kde varila, sa k nej priplichtil John Walker, bývalý námorný kapitán, toho času strážca majáka v Sandy Hook. Ich randenie začalo pod rúškom výučby angličtiny a Katherine sa ani nenazdala a už sa sťahovala k novému manželovi na jeho štáciu do majáka. Sandy Hook Lighthouse stál na piesočnom výbežku polostrova rovnakého mena, síce v odľahlej časti, ale stále na pevnine, takže sa doň dalo dostať suchou nohou. Maják bol súčasťou domu, v ktorom Walkerovci žili. Pri dome si Katherine založila zeleninovú záhradu a často manželovi asistovala pri zažínaní svetiel. Idylka však netrvala dlho, po roku úrady Walkera preložili na maják Robbins Reef Light. A to už bola iná káva… Katherine si zúfala, mužovi sa dokonca vyhrážala, že od neho odíde, na to príšerné miesto ju nik nedostane, veď sa tam nedá žiť!
Jeho Veličenstvo Robbins Reef Lighthouse
„Keď som prvýkrát prišla na Robbins Reef, pohľad na vodu všade navôkol vo mne navodil hlboký pocit osamelosti. Najprv som odmietala vybaliť kufre, ale postupne, po troškách, som ich predsa len vypakovala. Napokon boli všetky prázdne a zostala som.“ Začiatky na Robbins Reef boli pre ňu kruté. V 19. storočí sa z New Yorku stal najrušnejší americký prístav, no dostať sa doň bolo často otázkou života a smrti. Množstvo lodí v jeho nebezpečných vodách stroskotalo. V reakcii na to dala vláda vo vodách Atlantiku valiacich sa do prístavu postaviť majáky pre bezpečný vjazd lodí do zálivu New York Bay. Robbins Reef Lighthouse bol z nich úplne prvý. Týčil sa jednu míľu severne od Staten Island na nebezpečnom skalnatom výbežku vyrastajúcom priamo z oceánu a bol prístupný iba po vode. A nielen to. Kamenistý útes nemal žiadne prístavisko, ak sa teda Katherine chcela z loďky dostať domov do majáka, musela sa vyškriabať po nebezpečne strmom rebríku. Život na tomto kuse skaly, bičovanej silnými prúdmi okolitých vôd, bol smutný a izolovaný. Walkerovcom robili spoločnosť akurát čajky a tulene. Dvakrát ročne k majáku priplávala loď privážajúca zásoby: niekoľko ton uhlia pre generátor a palivo na rozsvietenie lampášov, plus mzda pre strážcu majáku. Po jedlo a všetky osobné zásoby si Walkerovci museli na pevninu dochádzať sami.
Život na majáku každodenný
„Pozor na svetlo, Kate,“ tak zneli posledné slová kapitána Walkera, ktoré vyriekol na smrteľnom lôžku, keď ho zmohol zápal pľúc. Po dvoch rokoch manželstva si Katherine opäť mohla obliekať vdovecké šaty. Zostala sama ako prst, s dvomi deťmi, odrezaná od sveta v majáku, kvôli ktorému chcela opustiť svojho muža. Jej budúcnosť bola neistá, lebo keby aj chcela na Robbins Reef zostať, v tom čase oficiálne zamestnať ženu ako strážkyňu majáka ani nešlo, úrady by ju v tejto funkcii nikdy neschválili. Lenže! Nikto z mužov sa na Robbins Reef nehrnul, čo ako sa kompetentní snažili. Päť rokov Katherine svietila v majáku ako „pomocná sila“, kým ju úrady konečne oficiálne vymenovali do služby na Robbins Reef Lighthouse. To už jej maják tak prirástol k srdcu, že by ho nevymenila za nič na svete. Zo života na pevnine ju chytala hrôza: „Mám strach od chvíle, keď vystúpim z trajektu. Bojím sa električiek a áut, nikdy by som nenastúpila do žiadnej z týchto mašín,“ glosovala pani Walker svoje pocity z občasných pobytov v meste.
Možno sa cítila osamelá, ale práce mala plné ruky. Novinárovi z The New York Times povedala, že „starostlivosť o svetlo je náročnejšia ako o rodinu a deti“. A to po niekoľko rokov musela svoje deti každé ráno naložiť do člna a veslovať vyše poldruha kilometra na pevninu a poobede po škole pre ne zasa prísť. Neskôr dcéra Mary pobývala u príbuzných na pevnine a domov chodila iba na víkendy. Aj na Vianoce Katherine nechávala deti na pevnine, chápala, že potrebujú zábavu a spoločnosť im seberovných, no zároveň vedela, že jej svetlo „nesmie nikdy sklamať námorníkov, ktorí sú od neho závislí“.
Svoju šichtu začínala po západe slnka, keď začula streľbu z ostrova Governors Island – to bol signál na zažatie petrolejových lámp, ktorých svetlo sa v lampášovej veži v šesťsekundových intervaloch odrážalo od veľkej Fresnelovej šošovky na diaľku 12 kilometrov. Do lámp bolo treba pravidelne dolievať petrolej a nakrútiť stroj (podobný mechanizmu v hodinách), ktorý poháňal rotujúcu šošovku a udržiaval svetlo v chode. V noci toho veľa nenaspala (zvykla si zdriemnuť poobede), pretože aj keď stačilo hodinový mechanizmus naťahovať každých päť hodín, robila to pre istotu každé tri. Počas hmlistých nocí obsluhovala motor hmlovej húkačky. Ak by siréna zlyhala, musela sa vyšplhať na vrchol veže a tĺcť na zvon, aby montéri z pevniny prišli sirénu opraviť. Tiež bolo treba zapisovať rôzne údaje ohľadom nočnej služby a denne sa venovala lešteniu lámp a šošovky. A potom tu bola druhá šichta, starostlivosť o dom, varenie, pranie, upratovanie. Plus dve deti k tomu. Útroby majáka postupne premenila „na útulné, čisté a znamenite upravené päťizbové obydlie,“ ako napísal vo svojej reportáži jeden novinár. „Rada pracujem. Vďaka práci sa cítim spokojná a šťastná,“ zhodnotila Katherine svoj život v inom rozhovore.
Harriet Colfax (1824 – 1905)
Jej maják: Michigan City Lighthouse na jazere Michigan Lake.
V službe: Na majáku odpracovala 43 rokov.
Ako Harriet k majáku prišla
Harriet sa narodila v americkom meste Ogdensburg, ktorého hranice sa dotýkajú s Kanadou. V mladosti učila hudbu a dávala hodiny klavíra a spevu. Aj o tri roky mladšia Ann Hartwell bola učiteľka, obe ženy sa spriatelili a stali sa celoživotnými spoločníčkami. Ich spolužitie vyvolávalo otázniky a dohady o charaktere ich vzťahu, ktorý ony nikdy nekomentovali. Reportér časopisu The Technical World, ktorý Harriet navštívil v roku 1904, napísal: „Tieto dve ženy sa priatelia už trištvrte storočia… stále spolu žijú v majáku, verné svojej osamelej, ale prospešnej úlohe. Takže ten, kto je im naklonený, môže nechať svoju fantáziu pracovať, ako len chce…“
Do Michiganu, mladého mesta s názvom odvodeným od jazera, na brehoch ktorého iba nedávno vzniklo, sa Harriet tesne pred tridsiatkou presťahovala aj s mladším bratom. Richard Colfax tu založil miestne noviny a ona mu pomáhala v tlačiarni. Po dvoch rokoch však zomrel, skolila ho tuberkulóza. Mal iba 26 rokov. Harriet spolu s Ann, ktorá za ňou prišla rok predtým, v rýchlo prosperujúcom Michigane zakotvili nastálo, chvíľu obe učili, keď Harriet dostala nápad uchádzať sa o prácu strážkyne majáka. Podľa rôznych klebiet ju získala iba vďaka bratrancovi, kongresmanovi a neskoršom viceprezidentovi vo vláde generála Granta. Tak či onak, v roku 1861 slečna Harriet Colfax nastúpila do verejnej služby ako oficiálna strážkyňa majáka Michigan City Light. Spolu s Ann sa nasťahovala do štvorcového vidieckeho domu s majákom priamo na jeho streche. Okrem tohto hlavného, Hariet mala na starosti aj ďalšie dva majáky nablízku. Tie pomáhali námorníkom trafiť do Trail Creek, niekoľko kilometrov dlhého vodného prítoku, po ktorom sa zvážalo obilie a drevo a ktorý sa vlieval do jazera Michigan.
Jeho Veličenstvo Michigan City Lighthouse
Na prekvapenie mnohých – je to maják na jazere. Lenže na akom jazere! Michiganské jazero je jedno z piatich navzájom prepojených sladkovodných jazier, najväčších na svete, súhrnne nazývaných Veľké jazerá (The Great Lakes). Len pre predstavu, Michigan Lake, tretie najväčšie, má rozlohu väčšiu ako Slovensko. Obrovská vodná plocha ovplyvňuje počasie v okolitých pobrežných mestách, zimy na jazere sú kruté, teploty klesajú hlboko pod nulu a hoci jazero nikdy kompletne nezamrzlo, ľadová plocha v extrémnych mrazoch dokáže pokryť jeho veľkú časť. Nehovoriac o rôznych duchárskych historkách sprevádzajúcich dejiny jazera, ako keď sa v roku 1892 na ňom potopil škuner Western Reserve. Jediným preživším bol kormidelník, ktorého vraj ľudia ešte aj mnoho rokov po nehode vídavali plaviť sa po hladine…
Prvý maják na jazere vztýčili takmer zarovno so založením mesta. O dvadsať rokov si však vyžadoval prestavbu, jednoduchú tehlovú vežu nahradila serióznejšia stavba s lampášovou vežou, deväťuholníkovou miestnosťou nad strechou domu, v ktorej sa nachádzala Fresnelova šošovka. Tá vrhala biely lúč svetla na vzdialenosť 15 míľ do jazera. O ďalších pár rokov mesto predĺžilo prístavné východné mólo a postavilo vyvýšený chodník a drevenú vežu s ďalším svetlom na konci 450 metrovej oceľovej konštrukcie. K tretiemu majáku na západnom móle sa dalo dostať len po vode, čo pre Harriet znamenalo každodenné veslovanie na vratkom člne tam i späť.
Život na majáku každodenný
Kým sa na rozsvietenie majákov začal používať petrolej, Harriet prvých takmer 20 rokov svietila bravčovým lojom. Ten často v zime zmrzol, a tak ho musela roztápať, čo bol únavný a nebezpečný proces. Niekedy sa stalo, že kým sa v zlom počasí doterigala k majáku, loj opäť stvrdol a ona sa musela vrátiť a znovu ho roztopiť. Predstavte si ju, ako sa zababušená vo vlniaku a v dlhých sukniach po zem, čo sa jej pletú pod nohy, plahočí ľadovým vetrom v snehovej metelici či víchrici, v ktorej rozbúrená vodná hladina zalieva mólo a spenené, niekoľkometrové vlny v pravidelnom rytme narážajú do stien majáka. Harriet sa potáca, v jednej ruke ťažké vedro plné roztopenej masti, v druhej lampáš, sklonenou hlavou statočne rozráža vzduch, vietor sa pokúša podlomiť jej kolená, sneh ju štípe na tvári, kvôli hmle sotva vidí na krok, nieto ešte na koniec zamrznutého móla s majákom. Odomkne vežu a začne stúpať po strmom schodisku, ktoré sa v búrke nebezpečne trasie, stoná a kvíli. Premočená na kožu a premrznutá na kosť vystúpi do lampášovej miestnosti, zapáli svetlo a rovnaké útrapy ju čakajú na ceste späť. Raz sa stalo, že len pár minút po zažatí sa maják pod náporom víchrice zrútil do mora. Chýbalo málo a bolo by po nej… Za normálneho počasia to však bola bežná každodenná rutina: po západe slnka zapáliť svetlá, o polnoci vyčistiť sklo a pristrihnúť knôty, aby svetlo jasne žiarilo naďalej a po východe slnka ho uhasiť. Popritom byť ostražitá, číhať na prichádzajú lode, nonstop mať oči otvorené a modliť sa, aby sa nič nestalo…
Ida Lewis (1842 – 1911)
Jej maják: Lime Rock Lighthouse v Newporte.
V službe: Na majáku odpracovala dovedna 54 rokov, z toho ako oficiálna strážkyňa 32 rokov.
Ako Ida v majáku prišla
Ida mala dvanásť rokov, keď jej otca, bývalého lodného pilota americkej pobrežnej správy vymenovali za strážcu majáka na Lime Rocku. Najskôr býval na pevnine a k majáku vzdialenom dvesto metrov od pobrežia denne po západe slnka dochádzal. Za búrok a zlého počasia doveslovať na ostrovček Lime Rock bývalo často extrémne namáhavé, až životu nebezpečné. Ak sa nedalo vrátiť späť, prespal v malej drevenej chatrči pri majáku. Po dvoch rokoch v službe vláda na Lime Rocku postavila dvojposchodový dom a Hosier Lewis sa doň presťahoval natrvalo aj s rodinou, manželkou a štyrmi deťmi. Ida ako najstaršia už predtým otca sprevádzala, keď odchádzal do služby, obsluhovať svetlá majáka sa učila za pochodu a okrem toho perfektne veslovala. Kým boli súrodenci malí, každé ráno ich vozila na loďke do školy a zo školy, takže si riadne zatrénovala. Bola silná, nebojácna, k tomu ešte aj skvelá plavkyňa a otcovi vždy poruke, pripravená pomôcť vo dne i v noci… Rodinná idylka však netrvala dlho. Štyri mesiace po tom, čo sa Lewisovci zabývali v majáku, otca ranila mŕtvica a ostal nemohúci. Obsluhu majáka tak prebrala jeho manželka a tínedžerka Ida jej výdatne pomáhala. Chcela mamu odbremeniť čo najviac, lebo jej sestra bola dlhodobo chorá a opatera si vyžadovala väčšinu času. Tak pracovali bok po boku, matka, dcéra a invalidný otec. Keď kapitán Hosier po pätnástich rokoch zomrel, oficiálnou strážkyňou majáka sa stala jeho žena Zoradia. V skutočnosti však väčšinu prác vykonávala aj tak Ida. Po smrti matky bola za strážkyňu majáka vymenovaná práve ona, hoci jej údajne k tejto funkcii dopomohol generál Ambrose Burnside, vojnový hrdina a neskorší guvernér Rhode Islandu, ktorý Idinu statočnosť veľmi obdivoval. Oficiálnou strážkyňou sa tak stala vo veku 37 rokov.
Jeho veličenstvo Lime Rock Lighthouse
Lime Rock je malý ostrovček vytŕčajúci z Atlantického oceánu kúsok od prístavného mesta Newport, dnes označovaného za „svetové mesto plachetníc“. Počas 18. storočia, kým ho nevystriedal New York, bol Newport hlavným obchodným centrom na východnom pobreží. Okolo polovice 19. storočia sa začali bohatí Američania presúvať na leto do Newportu a stavať si na pobreží Atlantiku honosné letné sídla. Neskôr tu mali prepychové vily celé klany novodobých miliardárov ako Vanderbiltovci, Astorovci či Widenerovci. V čase, keď na majáku slúžila Ida a jej rodina, sa na Lime Rock dalo dostať len po vode, dnes ostrov s pevninou spája malá hrádza. Maják mal pôvodne tvar štvorcovej žulovej veže vybavenej lampou na petrolej a Fresnelovou šošovkou 6. rádu. Dnes nesie meno svojej najslávnejšej obyvateľky a je tak jediným majákom na svete pomenovaným na počesť svojho strážcu, respektíve strážkyne. Bravo, Ida Lewis Rock Light!
Život na majáku každodenný
Keď sa o Idinej misii dozvedeli novinári, začalo sa v tlači pretriasať, či je vhodné, aby žena vykonávala túto ťažkú, hrubú mužskú prácu a veslovať ako Herkules sa tiež považovalo za výsostne „neženské“. Nehorázne bolo, aj keď žena vedela plávať, údajne to môže mladým dievčatám privodiť rôzne zdravotné komplikácie vrátane neplodnosti. Ida si však z takých rečí robila veľké guľové a kritiku svojich plaveckých a veslárskych výkonov odbila slovami: „Iba somár môže považovať za neženské zachraňovať ľudské životy.“ Na pevnine v meste ju nič nelákalo, a tak radšej zostávala na Lime Rocku. Najskôr s rodičmi, potom iba s mamou, občas so súrodencami a napokon úplne sama. O majáku sa vyjadrovala ako o svojom dieťati (ktoré nikdy nemala), vzhľadom na nepretržitú pozornosť, akú si vyžaduje. Dennodenne, v piatok či sviatok, 365 dní v roku presne po západe slnka v lampášovej kupole uviedla do chodu osvetľovacie teleso, do lampy bolo treba dolievať petrolej, o polnoci orezať knôty, počas dňa leštiť sklá a šošovku, viesť majákový denník a popritom prijímať hostí, ktorí za stále slávnejšou strážkyňou prichádzali zblízka aj zďaleka. Jej otec sa zabával počítaním ľudí, ktorí sa s ňou chceli zoznámiť, údajne v jedno leto na Lime Rock prišlo deväťtisíc návštevníkov, mnohí z nich významné a prominentné osobnosti, vrátane politikov, štátnikov, ale aj sufražetiek, pre ktoré sa stala symbolom ženskej sily. Dostávala množstvo listov, darov ba i ponuky na sobáš. Jednu z nich aj využila, keď sa ako 28-ročná vydala za kapitána Williama Wilsona, s ktorým sa presťahovala do Connecticutu, stovky kilometrov od milovaného Lime Rocku. Po dvoch rokoch však bola späť v majáku. S Wilsonom sa síce nerozviedla, o manželovi však nikdy nehovorila, iba raz sucho poznamenala, že o ňom nepočula už 25 rokov.
Simonetta Zalová
foto Wikimedia Commons
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2025)