Veronika Šikulová
Bubnujú jablká, hrušky, orechy a listy šuštia ako sukne, jeseň je moja ako toto miesto, moje sú všetky domy, záhrady, moje sú vinohrady aj fajky z komínov a dym, čo pláva nad strechami, moje je slnko, čo sa odráža na kľučkách a robí prasiatka, moja je táto jeseň, čo ide okolo ako cirkus každý rok. Tancujú vínne mušky, čikajú nožnice, rachocú tunky naložené na vlečkách. Aj autobusy sú červenšie, keď zastanú u nás v Modre. Som dlžná chotáru prechádzku.
K náletom na vinice štartujú kŕdle škorcov z neviditeľných hangárov.
Na jeseň máme s mužom výročie svadby. Sme spolu dvadsaťpäť rokov. Keď sme sa prvý raz stretli, mala som šestnásť rokov a zopár štvoriek na polročnom vysvedčení. Dohodnuté, Marek Mihalkovič začne chodiť k nám a doučovať ma fyziku…
Začali sme sa doučovať v kuchyni. Za chrbtom varila mama večeru, chcela ma mať pod nosom, aby som sa učila a netárala.
Marek spočiatku chodieval na začiatku týždňa – v pondelok, a na konci – v piatok. Medzitým býval na internáte v Bratislave. Po dvoch hodinách doučovania si sadol s mamou a jej mužom Dušanom v obývačke, zjedol večeru, vyfajčil cigaretu, niekedy dostal čaj alebo pohár vína či piva. Peniaze nechcel. Keď k nám prišiel na návštevu tato, neučili sme sa, počúvali sme tata. Prekvapilo ma, že Marek môjmu tatovi tyká.
Od Zúbkových vnučiek z Talianska som dostala balík s voňavými perami. Dnes voňavé perá predávajú hocikde, vtedy v Modre nemal voňavé perá nik. Stále som ich pchala Marekovi popod nos.
– Napíš výsledok.
– S hroznovou alebo jahodovou?
– Obyčajnou ceruzkou. Napíš ho.
– Tak citrónovou.
– Hlavne ho napíš.
– Nenapíšem. Povedz bublinka a napíšem ho.
– Nepoviem.
– Tak ja ho nenapíšem.
– Okamžite sa sústreď, lebo ti capnem varechou, – zamiešala sa do nášho rozhovoru mama.
– Povedz bublinka a ja ho napíšem, – šepkala som Marekovi.
– Odídem, ak nenapíšeš, – šepkal mi Marek.
– Odíď, ja sa nechcem učiť.
Napokon sa nad nás postavila mama, vzala mi tie perá a ja som začala počítať.
Marek sa o seba zvláštne staral a nestaral. Nosil hasičský kabát po dedovi Paľovi. Červené interistické tepláky. Za Inter hrával futbal. Inokedy mal každú ponožku inú a na sebe starú vypratú červenú vetrovku. Nikoho takého ako on som nepoznala.
Mala som rada Sergeja Jesenina. Bola som doňho zamilovaná. Tatuško ho vedel napodobniť. Jeho prednes básne o Jemelianovovi Pugačovovi. Marek mi priniesol Jesenina v ruštine.
– Neskúsime niečo preložiť?
– Chuligánovu spoveď!
Veľmi sa mi páčilo, ako sa v tej básni kotúľa jablko k cudzím nohám a že to je vlastne dar. Rozumela som Jeseninovi a zdieľala jeho obdiv k prírode, zvieratám, jeho svet bol mojím. Páčilo sa mi, keď tatuško vravel o Isadore Duncanovej a jej zvláštnej, až romantickej smrti, ako za ňou vial ten šál. Jesenin bol krásny chlap, milovaný ženami, bol bohém a na rozlúčku napísal báseň vlastnou krvou. Čítala som spomienky jeho sestry, cítila som sa trochu ako ona, jeho mladšia sestra a trochu ako tá Isadora, ktorá bola od neho o niečo staršia, zdalo sa mi, že aj mňa by mohol taký Jesenin mať rád.
Keď sa od nás tato odsťahoval, zdedila som po ňom písací stôl, vyradený z hudobnej školy, registračku, sestru toho stola a izbu s knižkami. Nad stolom som mala obrázok Sergeja Jesenina, Ľudovíta Štúra, skoro Modrana, o ktorom som vedela viac, ako ktokoľvek iný, vďaka mojím nečakaným návštevám tety Janky Petrakovičovej a pani riaditeľky Olinky Pavúkovej v múzeu. O Štúrovi som rada počúvala, čítala som jeho básne, tešila som sa, keď do Modry prišiel básnik Vojtech Kondrót a recitoval štúrovskú poéziu. Kondrót „preložil” básne Karola Štúra. Ten bol riaditeľom modranského gymnázia. Po ňom Janko Kalinčiak.
– Ne každyj umejet peť… Skús to preložiť.
– Hroznová alebo malinová?
– Prierez ihlanom. Ostrúhaj si ceruzku, nakreslíme si to.
– Ja si to nenakreslím, nemám ceruzku.
– Skús pohľadať.
– Ceruzku mám, ale zlomenú, strúhadlo hľadať nebudem, lebo strúhadlo nemáme a ani pravítko. Prekladajme.
– Nie, rysuj perom.
– Kde mám perá?
– Vzal som ti ich, vrátim ti ich, keď pôjdem domov, rysuj mojím.
– Fuj, aké škaredé pero!
– Ty si škaredá!
– Verona, píš, lebo bude bitka! – kričala z izby mama.
– Verona, bude bitka! – smiala sa mi sestra.
– Marek, kašli na ňu, poď si zapáliť, – ľutovala ho mama.
– Nejdem, už kreslí.
– Nekreslím.
– Tak začni a všetkých prekvap, – šepkal mi Marek.
Chvíľami sa mi zdalo, že nemá zmysel pre humor, že sa so mnou nechce kamarátiť, že ma chodí doučovať a zaujíma ho iba tá fyzika a matematika.
Hodiny a hodiny som počítala. Vypísala som zopár zošitov. Strany voňali po hrozne, po jahodách či citróne. Niekedy som sa rozplakala a rozmazávala po strane slzy. Nenávidela som matematiku a fyziku. Nemala som rada ani naše stretnutia s Marekom.
Keď mama nebola doma, okamžite som ich rušila. Nikdy nie vopred. Neotvorila som mu. Neskôr mama nechávala doma sestru, aby mu otvorila a aby akože dozerala, či sa učím. Všelijako som ju uplácala, aby ma zatajila. Skryla som sa do skrine. Od malička mám klaustrofóbiu, nechala som si odchýlené dvere. Sestra vpustila Mareka dnu, dvere zamkla a usadila ho v obývačke. Ponúkla mu pivo a spolu písali list riaditeľovi pivovaru. Čo mu písali, neviem, sedela som v tej skrini medzi kabátmi s naftalínom a zomierala od strachu. Inokedy ma zatajila a potom z okna za ním zakričala, že som doma.
Mama nemohla počúvať, ako sa s Marekom ustavične naťahujeme, tak nás presťahovala do izby. Dvere budú otvorené.
Odrazu začal k nám chodievať ten Marek akosi častejšie. Naučil ma derivovať ako diabol. Myslím, že som tromfla všetkých. Nik nederivoval ako ja! Dušan, mamin manžel, mi rysoval rysy na deskriptívu a technické kreslenie.
Na hodinách som sa vždy rozplakala. Prierez ihlanom. Narysujeme si rovinu pí, mí a ný… Kolmo na rovinu pí narysujeme čiaru. Nemám ceruzku, nemám strúhadlo, sklápa sa mi rysovací stôl… teraz zvisle narysujeme… Šikulová, ste o pípol pozadu, čo ste doteraz robili? Prečo plačete? Kde máte ceruzku? Požičajte jej niekto ceruzku! Ani vreckovku nemáte? Šikulová, za dvere! Rys prinesiete z domu. Šikulová, neplačte mi tu, ste ako rádio, choďte sa vysmrkať a vráťte sa, inak dostanete neospravedlnenú hodinu. Šikulová, prečo lozíte pod stolom? Šikulová, neodkresľujte, aj tak to urobíte zle.
A doma počítaj, počítaj, počítaj…
Čítala som Marínu. Ako nikto nikdy. Každý verš či slovo zvlášť. „Veď nohy a zem sú jedna rodina!”
– Čo je to nekonečno?
– Nič.
– Nie nič, povedz, čo to podľa teba je.
– Nula.
– Nekonečno je nula? Prečo.
– Kdesi v diaľke sa stretnú.
– Otvor si zošit.
– Nevládzem.
– Kde máš tie voňavé perá?
– Stratila som ich.
– Bublinka.
– Preložme niečo.
– Nepreložme, napíšeme báseň.
Inokedy sme sa len zhovárali.
– Požičaj mi toho Nezvala.
– Nezválaj ho.
Marek mi priniesol Radiqueta Diabol v tele. Ukazujem knižku mame. Mama povie: Blázon.
Prečítam knižku, prinesie Fromma, Umenie milovať.
Zdá sa mi, že sa málo učíte, musím sa s tým Marekom porozprávať, povedala mama, vzápätí mi Marek berie Fromma a vnúti Očarenú dušu.
V škole sa mi posmievajú spolužiačky. Budeš s ním chodiť, uvidíš.
Nikdy, ani keby bol na svete jediný muž.
Každý večer posielam pusu do neba Jeseninovi. Páčia sa mi herci, niektorí chlapci v škole. Víkend čo víkend chodievam za tatuškom. Tato vraví, že takého ako Miško Barčík by som si mala nájsť. Najradšej by som si kvôli tatovi našla rovno toho Miška, ale je medzi nami veľký vekový rozdiel a v Hamrštíle je aj tak najkrajší a najzaujímavejší muž náš tato.
Niekedy idem na doučovanie k Mihalkovičom ja. Marekov tato ma usadí do kuchyne ako starú známu a vypytuje sa.
– Dá sa dýchať?
– Ako je na svete?
Ja sa smejem, všetko je mi smiešne.
Na konci roku mám trojky. Vďaka Marekovi, Bohu a celej doučovacej kamarile.
Napokon som s Božou a Marekovou pomocou aj zmaturovala. Vďaka nemu som sa nejako prederivovala až ku dvojke z matiky. Marek už nechodieval iba v pondelok či piatok, ale takmer každý deň. Stali sa z nás kamaráti. Prekladali sme Jesenina, písali básničky, nahlas si čítali. Na Silvestra v maturitnom ročníku som od Mareka dostala zamilovaný list. Zahanbila som sa a chvíľu sa mu vyhýbala.
Moje zamilované listy mali adresáta v Pezinku. Ani na jeden neprišla odpoveď.
Ani na ten Marekov neprišla.
K Mihalkovičom som niekedy zašla aj sama, na kus reči s tatkom Jožom. Páčila sa mi jeho zvláštna zvedavosť na to, čo poviem.
Začala som chodiť na vysokú školu do Bratislavy, cestovávala som každé ráno s Marekom. Obyčajne sme žartovali. Vystúpili sme na Račianskom mýte, zapálila som si cigaretu ako skúsená fajčiarka, dokonca som sa nechala pozvať od Mareka na pivo.
– Vedia doma, že fajčíš?
– Nevedia.
– Tak ja im to poviem.
– Nepovieš.
– Už si narástla, začala si klamať, – povedal Marek.
Našla som si aj frajera, ktorý študoval o rok vyššie ako ja. Zoznámila som ich s Marekom, sedávali sme u jeho deda v modranskej kuchyni a pili víno. Inokedy sme spolu zašli za tatom do Hamrštílu.
Po svadbe mojej sesternice sme sa však s frajerom rozišli.
Bola to pekná a veselá svadba, cítila som sa vtedy trochu ako Nataša Rostovová z Vojny a mier. Mala som šaty, ktoré mi poslal bratranec Jaro Vanda z Ameriky na stužkovú, nádherné, biele.
Keď som minule pozerala akúsi televíznu stanicu, ktorá vysiela módne prehliadky z Paríža či New Yorku, napadlo mi, že ja som nikdy nemala dlhé šaty. Nebola som ani nevesta ako sa patrí, aj na tanečnú som mala požičané šaty od sesternice Elenky Vandovej, ktoré dostala z Francúzska. Keby som však mala povedať, ktoré šaty boli v mojom živote najkrajšie, alebo najdôležitejšie, boli by to tie biele z New Yorku, ktoré som si bola vyzdvihnúť na modranskej pošte, nedočkavo som ich ešte tam otvorila a zakrútila sa mi hlava ako Popoluške, keď v dlani rozlúskla prvý orech.
Od tej svadby sme s Marekom spolu.
Svadbu sme mali v Modre a v budmerickom kostole. Na oboch nám hral tato. Svadobnú noc sme strávili s tatom na terase v Hamrštíle.
– Ešte sa spolu naspíte habadej, – povedal tato, keď sme nadránom kráčali z Hamrštílu. Dozrievalo hrozno, začínala sa jeseň.
Peknú jeseň, vaša Veve