Boris Vian býval na samom vrchu oproti Prévertovým dverám a v jedno jesenné ráno šiel po schodišti dolu k Prévertovcom vypýtať cigaretu pre svoju krásnu ženu Ursulu. Medzitým Prévert, ktorý býval o polposchodie nižšie a fajčil tri škatuľky cigariet denne, vyšiel na terasu, prešiel po streche Moulin Rouge a zaklopal u Vianovcov na terasové dvere, lebo mal neodbytnú chuť na cigaretu a poslednú vyfajčil ani nie pred piatimi minútami.
Večer u Vianovcov oslavovali. Pár prevrhnutých pohárov, sem tam stopy na vankúšoch a koberci po prepálenej cigarete, pomerne dosť mastných škvŕn a rozliateho vína, naozaj len malá oslava, nič výnimočného, až na prasknutú vázu a dijonskú horčicu, ktorá kvapkala na obal z jazzovej platne.
Keď sa Jacques dozvedel, že Boris práve šiel k nemu po cigarety schodišťom, hlasno a dobrácky sa rozosmial a utekal za ním nazad domov. Medzitým však aj Boris rozveselený náhodou stúpal po schodišti do svojho bytu za Jacquesom.
Doma obaja zistili, že sa minuli. A tak sa Boris rozbehol ponad Moulin Rouge cez strechu a Prévert schodišťom, no opäť sa minuli. Urobili niekoľko koliesok, naháňali sa po schodoch a po terase, až keď tu zrazu Prévert celý zadýchaný vidí na terase fajčiť Vianovu krásnu ženu Ursulu cigaretu, ktorú na Prévertovom stole našla Janine. Mávla naňho rukou a ponúkla mu šluka. A tak tam stáli a fajčili a na pozadí sa otáčali červené krídla Moulin Rouge…
Boli že to časy, keď chodil Boris ku Jacquesovi a Jacques k Borisovi a míňali sa a ich ženy Ursula a Janine vykúkali zo dverí a šibalsky na seba pomrkávali.
A inokedy sa stretli na schodisku a keď okolo seba prechádzali, vždy zavadili lakťami jedna o druhú.
A takto si žili, až kým nepomreli. Un jour, ils sont mort, comme on dit.
Paríž. Stany. Burkina Faso, Pobrežie slonoviny a Mali. Niekoľko desiatok, stoviek, stoviek rodín stanuje v centre mesta… Paríž objavuje národné špecifiká. Všetky francúzske učky s pravítkami pri mape s francúzskym šarmom skandujú: „Od rovinatého pobrežia s lagúnami a nížinami na juhovýchode sa terén mierne dvíha smerom k severu. Tretinu krajiny pôvodne pokrývali tropické lesy, ktoré boli z veľkej časti vyrúbané francúzskymi plantážnikmi. V lesoch sa ťažilo tropické drevo. Riedko osídlenú severnú plošinu dnes pokrýva trávnatá savana. Územím od severu k juhu pretekajú štyri rieky: Cavally, Sassandra, Bandami a Komoé. Zvyšok tropického pralesa obýva zvyšok vzácnych živočíchov, opíc a nosorožcov. Získaním nezávislosti od Francúzska začali písať nové dejiny.“
Mená niektorých krajín poznám len zo známok z Pofisu.
„Chystáme sa reorganizovať v súlade s potrebou zastaviť šírenie vojenského napätia na juh, čo povedie k zníženiu našej vojenskej stopy na severe,“ povedal monsieur le president le Macron a radšej nespomenul spoločnú minulosť, nespútané manželské hádky aj po rozvode, tak prihodilo sa, že predtým manžel ženu zavše chytil aj pod krk, odborníci vravia, že šlo o škrtenie, ach, ako si tí Francúzi s Afričanmi kedysi spolu vandrovali, kočovali, kšeftovali, ničili tropické pralesy, rúbali stromy, ťažili diamanty, zlato, železnú rudu, ako si hodovali, banány prekladali ananásmi, kto seje vietor?
Pod vašimi oknami sa večer namiesto Paríža rozprestiera iné mesto. Vo farebných stanoch spia kávoví a kakaoví Tuaregovia, Berberi, Sarakolovia, Bozovia, obrezaní chlapci aj dievčatá, ich predkožky sa vraj v noci premieňajú na jašteričky a klitorisy na škorpióny, Ulbovia, Mauri, Bambari, pastieri, rybári, roľníci, Lobiovia, Bauleovia, Betovia, Kruovia, Malinkovia, predvoľba 00223, 00226, vo vreckách, v záševkoch na vetrovkách, v záhyboch búnd a svetrov a možno aj za nechtami niektorí majú sivý piesok, a niektorým sa možno sníva o Čiernej, Červenej a Bielej rieke, o opičích hlavách, ktoré majú aj po smrti zvláštnu moc, o piesočných dunách, o suchom vetre, púštnych búrkach, o vlhkých a smutných, smutných trópoch.
Možnože viem, na čo v tých stanoch myslíte! Kebyže ste tu boli doma! Nie ste o nič horší. Aj lepšie by vám bolo. No čo by bolo pre vás najlepšie?
Potichu sa s tým iným mestom, čo je tu večer namiesto Paríža, zhovárame, chodíme okolo horúcej kaše ako okolo dákej rieky, dokola a dokola, tu sme už raz boli? Áno, ale iba v rozhovore a ten je stále o ničom, hovorme radšej o umení, trebárs že Banksyho Plť medúzy à la Theodor Géricault v Calais…
Ticho, tu spia ženy s deťmi! Pod hlavou igelitové tašky, ťažné mulice subsaharskej Afriky, sedacie svaly, rite, v Paríži teraz letí jorubský štýl, burus, kofia aj khanga, kiteng okolo hrudníka, pása aj hlavy, stará známa veľká boubou pozostávajúca z tuniky, nohavíc a klobúka, ó, a… a pssst, kladú si Parížanky na pery upravené nechty a chodia po špičkách, lebo ženy zabalené v dekách a starých kabátoch sa nemajú budiť, prináša to nešťastie, tie zobúdza pani zima.
Celý Paríž sa medzitým, čo tu tieto chrápu, náhli do metra. Aj tam tamtam zachumlaní do diek a starých kabátov snívajú svoje bohatierske sny. Včera večer sa sediac na chodníku napchávali banánmi a jablkami, stonkovým zelerom, mrkvou a občas im úst vypadol kúsok bagety… Šťastné a veselé, to sú vaše darčeky, usmievali sme sa a chodili okolo držiac sa za nosy a srdcia sa nám pritom roztápali ako vosk a naši psi sa do toho červeného vosku prilepovali a slabšie nátury sa doňho ponárali a topili sa v ňom, niektorí naťahovali ruky a museli ich tí utečenci z neho vyťahovať.
Inak, aj okolo obchodného domu Bon Marché to v Paríži na Vianoce žilo. Vo výkladoch vyhrávala hudba, tancovali kankán bagety, vyhadzovali do luftu kolená a briošky z toho odpadávali, banány tancovali na povraze, hokkaido tekvice sa otvárali ako hrnce, kapusty sa vyzliekali, mrkvy vyskakovali z debničiek, nerezové sitká džemovali, pokrievky na medených hrncoch poskakovali, panvice a rajnice mali ciferníky z varešiek a bežali raz dopredu a potom sa čas vrátil, otvárače na fľaše mali rozcvičku a práve upažovali, nik vo výklade nevedel, koľko je hodín a póry sa krútili raz doprava a raz doľava, príbory nadskakovali, kukurice robili skákajúcim mrkvám krovie, pančuchy sa vlnili ako prúžkované hady v rytme indickej píšťaly, ponožky sa párili, okoloidúcim na ulici rozdávali zamestnanci Bon Marché zlaté balóny a deťom lízanky a všetci sa jeden o druhého prilepovali, no a keď som sa večer vracala domov, na ulici sa začalo veľké prezliekanie do pyžamka…
Až budete stáť na bulvári Clichy pred Moulin Rouge, pozrite sa doľava. Hneď vedľa známeho kabaretu uvidíte uzulinkú uličku. Je to jedna z mnohých malých uličiek, ktoré z Clichy vedú do vnútra blokov, ktoré sú lemované zvláštnymi domami so záhradami. Cité Veron. V jednom dosť nenápadnom dome, ktorý leží až na konci uličky, žil spisovateľ, hudobník a spevák Boris Vian a básnik Jacques Prévert. Ich byty mali spoločnú veľkú terasu s výhľadom za zadnú časť Moulin Rouge.
Dnes je v Paríži všetko trochu inak, mesto je plné utečencov, mladých chlapcov zo subsaharskej Afriky, ktorí utekajú pred vojnou. Všetci sú rovnakí – akoby ušli z Vianovej básne, hymny všetkých dezertérov na svete, ktorú naspieval Jaromír Nohavica: Pánové nahoře, já píšu vám dnes psaní/a nevím vlastně ani, budete-li ho číst,/přišlo mi ve středu do války předvolání,/je to bez odvolání, tím prý si mám být jist./Pánové nahoře, já už to lejstro spálil,/už jsem si kufry sbalil, správ cové vrátil klíč,/ pánové nahoře, uctivě se vám klaním/ a zítra vlakem ranním odjíždím někam pryč.
Do roku 2024 Vám všetkým prajem hlavne mier, vaša Veve
Veronika Šikulová