Moja kamarátka mala otca, ktorý nerád čítal knižky, ktoré napísali ženy. Inak, niektoré ženské autorky, pokiaľ ide o literatúru, vedia byť riadne skeptické. Vždy ma poteší, keď sa mi do rúk dostane knižka nejakej súčasnej spisovateľky. Väčšinou sa to v nich len tak hemží ľuďmi, najmä ženami, a ich malými príbehmi. Každá poviedka či príbeh je ako dom či byt, naozaj v nej niekto býva a je, postavy zanechávajú za sebou možno až príliš očividné stopy, posmrdkáva to tam naozajstným životom, čo sa nemazná. Zavše sa dokonca zdá, akoby samé autorky nemali tie svoje hrdinky rady a podkladajú tým svojim babám v knižkách nohy, kde sa len dá. Niektoré knižky pripomínajú Chaplinove grotesky. Vtipné, ženy v nich padajú, opúšťajú ich muži, majú smrteľné choroby, pijú, ich životy sú škaredé, všedné, niekedy sú sirotami z detských domovov, nedarí sa im takmer v ničom, no všetko robia nonšalantne a spisovateľky to opisujú ľahko, s úsmevom, aj sa zasmejeme, veď z cudzích hrncov naša polievka nekypí, potom nám však zostane smutno, happy endy sa nekonajú, naopak, zavše chýba len gilotína.
Všetky hrdinky, hlavné aj tie vo vedľajších úlohách, pani spisovateľky čepcujú a niekedy aj oskalpujú, nezostanú dlžné nič ani mužom, hoci v ženskej literatúre majú ako vo včelíne skôr úlohu trúdov. A ako trúdy sa aj chovajú. Neschopní, neverní, utekajúci pred zodpovednosťou. Naopak, ženy sú silné, držia spolu ako svorka. Svorka, taká, ktorú predávajú v železiarstve, ale trebárs aj svorka vlkov. Silná, tvrdá, surová. Spolu, ale aj každá zvlášť. Chorá sa postará o syna, aj tá, ktorá zomiera v hnusnej nemocnici na chodbe, aj tehotné to zvládnu, aj opité, aj osamelé matky starajúce sa vo svojom jednoizbovom byte o svoje detiská, aj tie, čo sa vezú s deťmi k rodičom na návštevu na vidiek, aj tá chudera, ktorá po dovolenke ochorie na rakovinu, aj ženy, ktoré o svojich poltergeistoch nikomu nevravia, len konajú…
Takmer sa zdá, že by sme v súvislostiach so ženskými románmi mali vravieť o širokej ženskej duši. A hoci tety spisovateľky väčšinou svoj génius loci nezaprú, trampoty ženské sú globálne, hranice nehranice, nihilizmus aj akási tragikomickosť sú medzinárodné, pokojne vlastné hoci poľskej, francúzskej, alebo aj americkej náture. Hrdinky sa rodia všade každý deň! Dojíma ma ich biednosť, opustenosť, rozveseľuje šmrnc, s akým vždy zatočia so starosťami, a zaráža ma, že tie ženské duše, aj tie spisovateľské, aj tie napísané, majú väčšinou v sebe akúsi priestrannosť, šírku, v ktorej sa dokáže rozvinúť paleta toľkých, zavše možno až zanedbateľných odtieňov. Niektoré ženy sú pritom statočné ako vojačky. A hoci je doba, v ktorej sa príbeh odohráva, dnešok, ony s tými svojimi zbabranými životmi bojujú ako na fronte. Všetky tiahnu v prvej línii, ich „mama“, pani spisovateľka ich tam postavila možno preto, aby sa vedelo, že sú chrabré, vydržia blokádu nevšímavosti a ignorancie tohto sveta so zaťatosťou sebe vlastnou.
Však aj ja stále robím koprdance, kotrmelce, na vychodených chodníkoch sa tuším ani neviem správať… Na vedľajších cestách je vždy veselšie a rušno. A na smetisku dejín ani nehovorím, tam je úplná žúrka. To je môj obor, keď niečo treba pokaziť alebo stratiť, volajte Veronu!
To je to, spisovateľka, teraz ja, nemusí, a možno by ani nemala, počúvať žiadne volania. Ani kritikov. Ak necíti naliehavú potrebu, trebárs, že keď toto a toto nenapíšeš, neurobíš, vyvalí ti bok, netreba, aby čokoľvek písala.
Svet má tém a tém, tie súčasné sú možno zavše príliš „korektné”, mne sa však obyčajne ani v živote korekcie nepáčia. Povedzme, že inou, dosť naliehavou mojou témou by mohla byť prirodzenosť, cit pre spravodlivosť, humor, na tom si, mimochodom, dosť zakladám, volanie po slobode, aj v tvorbe… Necítim potrebu zdôrazňovať, že som žena pri písaní, pretože sa ako žena cítim, vnímam tento svet, jeho poryvy, nevnímam ženskú a mužskú literatúru, autorov si vyberám podľa svojho dosť snobsky intelektuálne ladeného čitateľského vkusu a ak sa knižka ponúka s tým, že pertraktuje naliehavé témy, to ma skôr odradí.
Minule som videla módnu prehliadku a všetky manekýnky vyzerali ako námesačne a tri štvrtina z nich sa mi nepáčila a myslela som na to, že by namiesto takých chudých mimoniek mohli šaty predvádzať roboty, také japonské, čo vyzerajú ako živé, lebo tieto vyzerali ako mŕtve, teda neživé, ako v tom Márquezovi, že „budeme sa snažiť, aby ste žili, aj keď zomriete“. Aspoň jedného veselého robota mohli na rozveselenie medzi tie bledé papuľnaté vychrtlé smutné ženy strčiť! Šaty boli krásne takmer všetky, akoby sa jedny od druhých odvíjali, vyzerali ako asociácie na jednu tému…
Žiadneho konkrétneho čitateľa ani čitateľku si pri písaní nepredstavujem. Keď píšem, čítam si text nahlas, snažím sa počúvať jeho rytmus, jednotlivé slová ako nezainteresovaný čitateľ. Podobne sa svoj text snažím čítať. Potom ho posúvam, aby som si overila, či to funguje…
Ja ibaže som na nás všetky pyšná. Lebo čosi máme my, všetky ženy spoločné.
Hlavné je vedieť, že v dome, teda v knižke niekto je a že nie sme v tom samé… Prajem vám v septembri dáke dobré čítaníčko! Vaša Veve
Veronika Šikulová