„Jedna rastie vysoko, jedna hlboko a jedna divoko. A všetkým narastú zuby.“ Týmito slovami uvádza americká spisovateľka V. E. Schwab svoju novinku – upírsku romancu Uložte naše kosti do polnočnej pôdy (vydal Slovart), v ktorej rozohráva príbeh troch žien odmietajúcich podriadiť sa očakávaniam okolia. Jej hrdinky chcú žiť, túžiť a milovať podľa vlastných pravidiel. Pri stretnutí v Bratislave sme sa s ňou rozprávali o upíroch, čokoláde a sile snívania, ale aj o tom, prečo je písanie pre ňu zároveň aktom slobody.
1. V rámci svojho európskeho turné veľa cestujete, striedavo trávite čas v USA a v Škótsku. Ovplyvňuje vás cestovanie aj po kreatívnej stránke?
Inšpiráciu čerpám z každého miesta, ktoré navštívim, píšem však len doma v Edinburghu. V susedstve som si našla takú malú kaviarničku, kam chodievam písať. Vtedy totiž potrebujem, aby sa svet okolo mňa zmenšil a aby mohol narásť svet vo mne. Cestovanie je však pre mňa a moju tvorbu nevyhnutné. Ako čitateľku ma vyrušuje, keď prostredie, v ktorom sa dej odohráva, pôsobí ako plochá kulisa. V mojich príbehoch má prostredie rovnakú dôležitosť ako postavy. Takže na cestách zbieram miesta, zbieram atmosféru. Vždy sa pýtam seba samej, ak by som mala toto miesto opísať v troch vetách, aké tri detaily by som si vybrala? Hľadám tak spôsob, ako zachytiť esenciu miesta, vypichnúť veci, ktoré by spoznal domáci, ale ktoré by zároveň ocenil cudzinec.
2. Ktoré detaily by ste použili pri opise Bratislavy?
Veľmi ma zaujal váš hrad. Ten pohľad naň, to svetlo… Keď ho porovnám s Prahou, kde je architektúra gotická, ornamentálna, grandiózna, pôsobí váš hrad jednoducho, stroho, až asketicky, ale pritom je krásny. Vyníma sa hore na kopci ako symbol, má v sebe silu, pôsobí pevne, sebavedomo. Bratislavský hrad mi udrel do očí ako prvý.
3. Čo je pre vás popri cestovaní najväčším zdrojom inšpirácie?
Umenie v akejkoľvek forme. Hovorím tomu studňa kreativity. Človek nemôže tvoriť, keď je prázdny, potrebuje neustále prijímať podnety zvonku. Ročne prečítam okolo sto až stopäťdesiat kníh, milujem seriály, filmy. Mojím najobľúbenejším zdrojom inšpirácie je však hudba, asi preto, že sa nebije s rozprávačským hlasom v mojej hlave, ako sa mi to občas stáva pri pozeraní filmu alebo pri čítaní. A sem-tam narazím na niečo, čo vo mne vyvolá nesmiernu potrebu tvoriť.
4. Čo to bolo naposledy, napríklad?
Film Hriešnici, ten ma úplne odrovnal. Keď som vyšla z kina, jediné, po čom som túžila, bolo ísť domov a písať. Teraz sa zasa veľmi teším na nový album skupiny Florence and the Machine, pretože táto hudba ma vždy dokáže nabiť neskutočnou energiou.
5. Aká hudba vás sprevádzala pri písaní najnovšej knihy Uložte naše kosti do polnočnej pôdy?
Narazila som na Kiki Rockwell, a teda jej tvorba, to je niečo… je nahnevaná, folklórna, príbehová, pôsobí takmer ako chorál. Pri písaní som počúvala množstvo rôznorodej hudby, ale tieto skladby ku mne prehovárali a dokázali mi rozbúšiť srdce.
6. Hrdinky vašej knihy sú tiež nahnevané. Divoká Sabine – pretože vie, že v hrách, ktoré hrajú muži, môže byť iba odmenou pre víťaza, nežná Charlotte – pretože jej nie je dovolené milovať a neistá Alice – pretože jedna prehýrená noc ju oberie o to najcennejšie. Hoci ich spája kvír identita a vzdor, povahovo sú odlišné. Ktorá z nich vám je najbližšia?
Tieto ženy reprezentujú tri etapy mňa a mojej identity. Alice nevie, kto je, ani kým chce byť. Charlotte presne vie, kto je, ale bojí sa, že ju preto nebudú milovať. Sabine presne vie, kto je a bez ospravedlnení tým aj je. Kedysi som bola Alice, neskôr som bola som Charlotte, teraz som Sabine – teda bez toho vraždenia (smiech).
7. Hoci každá z týchto hrdiniek je z inej doby a prostredia – Sabine zo Španielska 16. storočia, Charlotte z viktoriánskej Británie a Alice zo súčasnej Ameriky, všetky čelia tlaku prispôsobiť sa požiadavkám svojho prostredia. Téma spoločenských obmedzení, ktoré na ženy kladú patriarchálne normy, sa vo vašich knihách objavuje opakovane…
Vidím problém najmä v tom, ako sa dnes ženy strážia a odsudzujú navzájom. Napríklad v jednej knihe mám postavu – ženu, ktorá sa správa ako muž. Má ambície, túži po moci, sleduje svoje záujmy. A práve za ňu dostávam najviac nenávistných reakcií a takmer výlučne od žien. Myslia si, že mala zomrieť, že si to, čo urobila, musí odpykať. O mužskej postave by také čosi nikdy nepovedali. To isté sa deje aj pri postavách v knihe Uložte naše kosti do polnočnej pôdy, všetok hejt prichádza od žien. Od mala nás učia nielen zaberať čo najmenej miesta a prispôsobovať sa, ale aj trestať tie z nás, ktoré to odmietnu.
8. Ktorý problém spojený s postavením žien v západnej spoločnosti dnes považujete za najpálčivejší?
Jednou z hlavných tém mojej najnovšej knihy je túžba. Ako ženy sme vedené k tomu, aby sme nehľadeli na svoje potreby, nieto ešte na svoje túžby. Takže vo svete, kde sa sotva môžeme postaviť za svoje potreby, dovoliť si ísť za svojimi túžbami sa považuje za sebectvo. Čo si to dovoľujeme mať ambície? Čo si to dovoľujeme mať túžby? A ešte sa navzájom trestáme, aby sme si ukázali, kde je naše miesto. Robíme to v mene tých, ktorí nás utláčajú. Sami sebe sme si nepriateľkami. A to je podľa mňa teraz najnaliehavejšie, aby sme si my, ženy, a obzvlášť kvír ženy, vzali späť svoj priestor.
9. Na vašich knihách je sympatické, ako prirodzene v nich existujú kvír postavy – nie ako symbol či téma, ale ako ľudia so svojimi príbehmi. Ako o tom premýšľate pri písaní?
Pred časom som prišla za istým vydavateľom s knihou, v ktorej bola kvír postava a on sa spýtal, prečo je táto postava kvír, aký to má význam pre dej? Odvetila som: A aký má význam pre dej, keď je postava hetero? Osobne napríklad nepotrebujem príbehy o coming oute, som vďačná, že existujú, ale potrebujem príbehy, v ktorých prosto žijeme, bojujeme s monštrami alebo monštrami sme – zažívame dobrodružstvá a zažívame ich bez ohľadu na našu identitu.
10. Po knihe Neviditeľný život Addie LaRue, do ktorej ste podľa vlastných slov vložili obrovský kus seba samej, ste si sľúbili, že už nikdy sa tak neobnažíte. A predsa opäť prichádzate s nesmierne osobným príbehom…
V knihe Neviditeľný živote Addie LaRue som jednou z postáv, ale nie – ako si mnohí myslia – tou hlavnou. Roky som sa držala v úzadí, na okraji, a to bol jeden z dôvodov, prečo som chcela napísať túto knihu. Chcela som napísať lesbickú záporáčku. Vždy som milovala záporákov a antihrdinov a myslím, že kvír ľudia majú rovnaké právo byť záporákmi ako hrdinami. Pretože aj my máme nuansy, vrstvy, odtiene, sme zložití, komplikovaní. Byť na piedestáli je nuda. A ja nie som nudná a chcela som mať slobodu napísať postavu, ako som ja. A bolo to desivé, pretože, samozrejme, postaviť samú seba do svetla reflektorov, je desivé.
Veronika Sebechebská
foto archív V.E.Schwab
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2025)