… a s nimi štandardná panika: čím obdarovať? Čo napiecť?? Kedy upratať??? Stop! Čas vianočný si žiadne nerváky nezaslúži. Je to predsa čas zázrakov… a nie osemnástich druhov pečiva a seknutých krížov z upratovacieho šialenstva. Odložte teda (aspoň na chvíľu) prachovku či nový recept na zaručene dokonalé medovníčky a poďte objavovať, aké vianočné „zázraky“ pre nás pred mnohými rokmi vymysleli nasledovní páni.
Martin Luther (1483 – 1546)
Čím obohatil ducha Vianoc: Stromčekom so sviečkami a darčekmi na Štedrý deň.
Život pred zázrakom
Bez debaty je veľkou postavou cirkevnej histórie. Muž, ktorý stojí za slovkom „reformácia“, sa však na duchovnú dráhu spočiatku vôbec neplánoval vybrať. Áno, vyrastal pod vedením zbožnej matky Margaret, ustavične ponorenej do modlitieb a takisto aj bohabojného otca Hansa, ale inak to tatko baník so synom videl veľmi prakticky: viera je fajn, ale nejaký fortieľ treba mať. Malý Martin aj so zástupom súrodencov sa odmalička učil obracať okolo domu, nosiť drevo, rozkladať oheň. Keď otec doma v Eislebene urobil tak trochu kariérny skok a z bane sa vyšvihol na člena mestskej rady, začal ambície vštepovať najstaršiemu synovi. V štrnástich poslal Martina do školy v Magdeburgu, ktorá sa zameriavala predovšetkým na vtedajšie „trivium“: gramatika, rétorika, logika – ideálne predpoklady pre budúceho právnika, ktorým sa syn na želanie otca mal stať. Martin školu z duše nenávidel. Ustavične bez peňazí, prakticky nepretržite hladný, chodieval spievať od dverí k dverám „pre sústo chleba“ a celé toto obdobie neskôr prirovnal k očistcu. Hoci na otcovo želanie neskôr začal študovať právo na univerzite v Erfurte, nemalo to dlhé trvanie. Keď sa v júli 1505 vracal s priateľom z univerzity, prekvapila ich búrka. Príbeh je prešpikovaný bleskami, ktoré šľahali napravo, naľavo, až sa podľa historky mladý muž vrhol na zem so slovami: „Svätá Anna, pomôž mi a stanem sa mníchom!“ Martina obloha ušetrila, zato priateľ dostal plný zásah. Martinovi, ktorého to neustále viac ako k právu ťahalo k Bohu, nebolo viac treba. Na veľkú nevôľu otca pustil paragrafy k vode a vstúpil do jednej z najprísnejších reholí, augustiniánskeho rádu v Erfurte. Stal sa z neho kňaz, ktorý brojil proti odpustkom, rozpútal reformačné hnutie, dokázal viesť univerzitné dišputy aj písať katechizmy pre prostý ľud, skladať piesne, prekladať Bibliu a… ozdobiť vianočný stromček tak, ako nikto pred ním.
Lutherov vianočný zázrak
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden Martin, ktorý si na Vianoce šum zimného lesa užíval… Keďže ale bol už dávno dospelý a doma naň čakal kŕdeľ vyumývaných a sviatočne vyobliekaných detí, nebol čas na prílišné rozjímanie, akurát tak pozberať drevo na oheň a hajde späť do chalupy. Martin mal však hlavu plnú kázne, ktorou chcel v ten večer potešiť svoje ovečky a cestou späť sa v tmavnúcom lese trochu zamotal. K tomu sovie húkanie, potenciálny stret s divým zvieraťom, nebolo, veru, Martinovi Lutherovi všetko jedno. Keď však zdvihol hlavu, cez tmavé konáre jedlí uvidel mihotajúce sa svetielka. Rovesník Mikuláša Kopernika vďaka poľskému učencovi už čo-to tušil o nočnej oblohe, takže sa v duchu poďakoval hviezdnym lampášikom za ich pomoc: „Svetlá z neba, sprevádzajte ma a utešujte, tak ako hviezda viedla Múdrych mužov do stajne počas prvých Vianoc,“ hovoril si údajne počas trmácania tmavým lesom – aspoň tak sa to traduje stáročiami. Domov kráčal s pocitom, že by tento čarovný moment (svetielka prebleskujúce pomedzi vetvičky) rád vykúzlil aj doma, žene a deťom. Našiel maličkú jedličku, odrezal ju, priniesol nepozorovane do „parádnej“ izby, posadil do malej nádoby na stôl. Na stole stál aj svietnik so sviečkami. Luther ich vytiahol, pripevnil na vetvičky a zapálil. (Praktická stránka pripevnenia, keďže vetvičkové držiaky na sviečky neexistovali, ostáva nedoriešenou záhadou.) Rodina bola z tejto dekorácie unesená, keďže stromčeky, ak sa vôbec nejaké na Vianoce vtedy vyskytovali, sa vešali dolu hlavou zo stropu a boli úplne bez ozdôb. Stromček so sviečkami pôsobil vskutku zázračne. A možno je to opätovne len literárne prikrášlenie skutočnosti spred piatich storočí, ale ako v knižke o Lutherovi určenej deťom napísala americká autorka Suzanne Lieurance, veľký reformátor mal zrazu jasno: „Pri stromčeku s blikajúcimi sviečkami si Martin Luther uvedomil tému svojej vianočnej kázne: Božie svetlo svieti v najtemnejšej noci pre všetkých, ale niekedy musíme vzhliadnuť, aby sme ho videli.“
Hans Greiner (1550 – 1609)
Čím obohatil vianočnú atmosféru: Sklenými guľami.
Život pred zázrakom
Keby sme si dnes ozdobovali vianočný stromček ako naši predkovia pred niekoľkými storočiami, zrejme by sa mu najvýstižnejšie hodilo pomenovanie „ekologický“. Malá jedlička z lesa, ktorá neprecestovala stovky kilometrov za zákazníkom – a predovšetkým, ani štipka žiadneho zbytočného budúceho odpadu: na konárikoch zavesené orechy, červené jabĺčka, šišky. Po odstrojení sa všetko zjedlo, prípadne, ako samotný stromček, skončilo v kozube. Potom sa však na scéne objavila rodina Greinerovcov a ajhľa, už ich tu máme! Sklené čačky-mačky, za ktorými sa svet ide pominúť… Ešteže tieto úchvatné nové ozdoby kedysi ani zďaleka nepodliehali módnym trendom a ľudia si s jednou kolekciou vystačili po celý život, ak ich, pravda, zvládli neporozbíjať. Prvým v histórii zaznamenaným nositeľom presláveného mena Greiner bol kláštorný sklársky majster Peter Greiner, narodený okolo roku 1415 v nemeckom Nassachu. Pokračovateľom remesla bol jeho syn, takisto Peter a Petrov syn Hans Greiner I. Práve ten na jar roku 1525 v Durínsku založil sklárne Langenbach. Po desiatkach rokov greinerovské sklárske umenie zviditeľnil jeden z rodových potomkov – Hans Greiner IV. Tento sklársky majster, narodený v roku 1550, mal aj umeleckejšie predstavy o práci so sklom, ako iba sklené tabule či banky pre alchymistov. A rozhodol sa ich realizovať.
Greinerov vianočný zázrak
Písal sa rok 1590, keď sa Hans spolu s Christophom Müllerom pustili do stavby novej sklárskej huty. Mala slúžiť na jemnejšiu, vycibrenejšiu sklársku prácu. Čosi sa však domrvilo v komunikácii s úradmi (veru, už pred stáročiami vedeli podaktorí úradníci pekne otravovať život) a z výroby v hute nebolo nič. Muselo prejsť ešte zopár rokov, aby sa dielo podarilo. 10. januára 1597 dostal Hans dedičné léno na pôdu v dedinke Lauscha, známej svojím potokom s čistučkou vodou, ktorá sa veľmi hodila na výrobu sklárskych produktov. Postavil tu hutu a začal napĺňať svoj sen: fúkať zo skla rôzne tvary pre radosť a krásu. Isteže, prihodili sa aj počiatočné nepodarky, ale Hans dokázal sklo rýchlo skrotiť a z jeho sklárskej dielne začali vychádzať milé malé „zbytočnosti“ – sklené oriešky, gule, korálky, malé misky. Všetko popri tradičnej sklárskej výrobe, pretože z niečoho žiť treba, všakže. Miestnym sa Hansove drobnosti páčili a občas, najmä pred sviatkami, si dopriali kúpu nejakej vecičky, ktorá síce nebola vôbec praktická, ale pekne sa na ňu pozeralo. Obvykle si ich ukladali na police alebo do košíkov a kochali sa ich priehľadnou krásou. Trvalo však ešte dva a pol storočia, kým si už x-tý Hans Greiner – prapotomok zakladateľa sklární v Lauschi – uvedomil, že sklené drobnosti by sa určite krásne vynímali aj na vianočnom stromčeku. Sklené orechy či ovocie teda zvnútra pri fúkaní okrášlil zmesou dusičnanu strieborného a cukrovej vody, pridal háčik na zavesenie a trblietavý sklený zázrak bol na svete. Hneď najbližšie Vianoce sa vianočné gule dostali až na anglický kráľovský vianočný stromček, o čom hneď písali aj noviny: „Kráľovský strom ozdobený sklenými guľami z rodnej krajiny princa Alberta“ – hlásali titulky k ilustrácii v novinách. Po takejto reklame šli v Británii sklené gule na dračku. A časom sa dokotúľali aj za veľkú mláku. Keď sa v roku 1880 jeden nemecký obchodný cestujúci zastavil v „centovom“ obchode v Lancasteri v Pennsylvánii a ukazoval majiteľovi Frankovi Woolworthovi sklené ozdoby z Nemecka, Frank neomdlieval od nadšenia: považoval ich len za čačky. Napriek tomu ich vzal s dohodou, že sa buď predajú, alebo si ich obchodný cestujúci vezme späť. A čo sa nestalo? Ozdoby zmizli z obchodu za jediný deň. Vianočné gule z malej nemeckej dediny dobyli Ameriku! A samotný Woolworth sa postaral o ich rozšírenie, keďže sa z neho vykľul šikovný zakladateľ obrovskej siete jednotkových obchodov, ktorý hneď pochopil, že sklené ozdoby pôjdu rok čo rok na dračku.
Henry Cole (1808 – 1882)
Čím obohatil Vianoce: Vianočnými pohľadnicami.
Život pred zázrakom
V čase sviatkov by sme nemali zabúdať na našich blízkych. No veď áno, stačí vyťukať „Šťastné a veselé“, kliknúť na „odoslať všetkým“ a je to. Pár sekúnd. Devätnáste storočie však takýmto zázračným tlačidlom nedisponovalo, ani žiadne pred ním, a približne do svojej polovice si muselo vystačiť s perom, hárkami papierov a ochotou ľudí sadnúť si na zadok a prežiť niekoľko večerov zhrbení nad písacím stolom. Totiž keď sa už raz písal list, a je jedno či v lete, alebo pred Vianocami, písal sa poriadne. Míňať papier na jednu vetu sviatočného pozdravu by bol trestuhodný rozmar. Takže sa vypisovalo, prepisovalo, odpisovalo, posielalo všetkým príbuzným… až kým si jeden umelecky cítiaci úradník nepovedal, že by to mohlo ísť inak. Henry Cole bol vôbec muž s otvorenou mysľou: prispel k modernizácii britského poštového systému, keď sa v roku 1839 podieľal na zavedení univerzálnej poštovej známky, riadil výstavbu Albert Hall a usilovne si skrášľoval mimopracovný život – viedol obchod s umením, ktorý sa špecializoval na dekoratívne predmety pre domácnosť. Pod pseudonymom Felix Summerly dokonca písal knižky pre deti. A možno aj preto, že písania mal v živote pomerne dosť, rok čo rok sa musel tak trochu nútiť do vianočnej korešpondencie. Neostávalo mu teda nič iné, iba vydumať, ako celý každoročný proces s posielaním pozdravov zjednodušiť.
Coleov vianočný zázrak
Je celkom bežné, že umelci vianočné skladby nahrávajú uprostred leta a niečo podobné platilo aj pre Henryho Colea. Ktovie prečo mu v máji 1843 namiesto radosti z pučiacej prírody chodili po rozume trampoty s písaním decembrových listov. Možno práve preto, že táto tortúra bola ešte ďaleko a na stole ho nestrašili čakajúce prázdne hárky, zrazu sa v uvoľnenej mysli objavila Ona: jednoduchá karta s vianočným motívom a predtlačeným vinšom. Bolo to úplne prosté, ba geniálne. Dostal nápad, akurát si netrúfol ho aj zrealizovať. Oslovil teda umelca Johna Callcotta Horsleyho a poveril ho zdanlivo jednoduchou úlohou: vytvoriť všeobecne zrozumiteľnú ilustráciu, z ktorej bude každému jasné, čo znázorňuje. Callcott sa pustil do práce a v decembri prišiel s prototypom prvej vianočnej pohľadnice. Veci nabrali spád, z litografickej tlačiarne vyšlo 2.050 kusov, z ktorých časť ručne vyfarbil profesionálny maliar a šup s nimi k zákazníkom. Cole ich v tom roku predával vo svojom obchode a rozhodne sa z nich nestali vianočné ležiaky. Jeden mimoriadne vyťažený pán doktor si ich hneď na prvý šup zobral päťdesiat a na druhý deň sa prišiel Colemu poďakovať za tento zázrak, ktorý ho zbavil nočnej mory z vypisovania listov. Prvá vianočná pohľadnica bola vskutku nevídaná inovácia: kartička s ilustráciou, štandardným želaním „A Merry Christmas And A Happy New Year To You“ a riadkami pre adresu odosielateľa aj adresáta. Hutné, stručné, výstižné. Hoci s tou výstižnosťou to nebolo až tak v poriadku. Ilustrátor Horsley vytvoril kresbu z troch panelov: ľavý a pravý boli poňaté charitatívne – chudobní tam dostávajú jedlo a šaty. To bolo v súlade s dobrými mravmi. Do stredu však Horsley umiestnil šťastnú rodinku, ktorá nesedela pod jagavým stromčekom, ani sa netešila z darčekov – rodinka si pri stole popíjala zo šiestich pohárov vína. A jeden, akoby sa nechumelilo, pridŕža matka pri ústach malého dievčatka! Obhajcovia striedmosti boli pobúrení: sme vari národ pijanov?! Toto má vystihovať naše vianočné zmýšľanie? Coleov vianočný vynález sa teda nezaobišiel bez kritiky, ale to nič nezmenilo na skutočnosti, že ľuďom sa pohľadnice páčili a bez problémov sa predali nielen lacnejšie čiernobiele, ale aj farebné kusy, ktoré stáli celý šiling – v tých časoch pomerne veľká suma. O masovej výrobe však ešte niekoľko rokov nemohla byť reč. Pohľadnice si síce rýchlo obľúbila kráľovská rodina, ktorá sa na nich každý rok nechávala sviatočne portrétovať a boli to prvé „oficiálne“ vianočné pohľadnice na svete, ale do širokého povedomia sa tieto pozdravy dostali až od roku 1855, keď sa v novinách začali objavovať ich reklamy.
Edward Hibberd Johnson (1846 – 1917)
Čím obohatil Vianoce: Elektrickým osvetlením stromčeka.
Život pred zázrakom
Periodická tabuľka prvkov, anestézia, spaľovací motor, telegraf, modré džínsy, dynamit, röntgen, zatvárací špendlík… no a, samozrejme, žiarovka! Devätnáste storočie sa priam pretŕhalo v ponuke rôznych objavov a vynálezov, ktoré na seba neraz pekne nadväzovali. Keď Joseph Swan v roku 1878 predviedol prvú verziu žiarovky, asi netušil, že už o rok príde nezávisle na ňom s inou, trochu lepšou verziou Edison, ktorý za ňu nakoniec aj zhrabne celosvetovú slávu. A Edison zasa netušil, že už o tri roky jeho spoločník vo firme žiarovky pospája a vytvorí svietiacu nádheru, ktorá je pre niekoho zdrojom nadšenia a pre iného záchvatu zúrivosti – ak sa šnúra zamotá do nerozmotateľného chuchvalca. Edward H. Johnson sa ako 21-ročný stal asistentom generála Palmera, ktorý mal na starosti stavbu železnice v Kansase a po štyroch rokoch sa presunul na post šéfa Automatickej telegrafnej spoločnosti. Práve tu v roku 1871 prijal nového zamestnanca, o rok mladšieho Thomasa Edisona. Nenápadný mladík bol studnicou geniálnych nápadov a úlohy šéfa a pracovníka sa čoskoro vymenili. Edison si založil vlastnú spoločnosť, v ktorej sa Johnson stal hlavným inžinierom pre systém výroby elektrickej energie. Ako jeden z najbližších Edisonových ľudí úplne presne vedel, čo za mágiu to tá žiarovka je. A ako jej dodať slávnostnejšieho ducha.
Johnsonov vianočný zázrak
Hoci v prípade amerického inžiniera a jeho príspevku k sviatočnej atmosfére ide o svetelný úkaz, nedá sa povedať, že by Johnson vyviedol ľudstvo z vianočnej tmy. Vianoce ani pred Johnsonom neboli utopené v temnote: sviečky vo svietnikoch, oheň v kozube a neraz aj na stromčeku… Sviečky vo vetvičkách síce magicky svetielkovali, ale aj slušne plápolali. Edward Johnson to zmenil. V jeden decembrový deň v roku 1882 si zobral osemdesiat malých žiaroviek vo veľkosti orecha – červených, bielych a modrých – a spojil ich do reťaze. Nič ťažké pre človeka, ktorý mal možnosť nakúkať cez prsty stvoriteľovi žiarovky Edisonovi. A potom 22. decembra zobral túto dlhočiznú vec do salóna svojho domu a obmotal ňou borovicu stojacu uprostred. Urobil „cvak“ a bolo svetlo! Ak sa v tej chvíli Johnson cítil tak trochu ako Stvoriteľ, niet sa čo čudovať. Elektricky osvetlený vianočný stromček uňho doma bol prvý na planéte – veď sa tak stalo iba tri roky od momentu, keď Edison svet ohúril svetlom ukrytým v sklenej banke. Johnson síce žil v newyorskej štvrti, ktorá sa ako prvá dočkala elektrického osvetlenia, napriek tomu pôsobil jeho osvetlený stromček ako zjavenie. „Včera večer som mal možnosť navštíviť dom viceprezidenta Edisonovej elektrickej spoločnosti Edwarda H. Johnsona. V zadnej časti som vstúpil do nádherného salóna. Stál tam veľký vianočný stromček a pohľad naň predstavoval ten najmalebnejší vianočný obraz, aký som kedy videl,“ vznešene sa nad žiarivou udalosťou rozplýval reportér z denníka Detroit Post and Tribune. Striedavo blikajúce žiarovky opísal ako „elegantné sklené vajíčka“ a osvetlenie ako „roztancovanú farebnú hru na strome, na strope aj všade navôkol“. Johnson svojím veľdielom omráčil, to je teda fakt. Pre ľudí to bol svetelný zázrak, ale že by sa hrnuli do podobných výmyslov, to teda nie. Veď ešte desať rokov od vynálezu žiarovky si dokonca ani samotný americký prezident Benjamin Harrison nebol istý, či vypínač nie je cesta na druhý svet: svetlá v Bielom dome vždy večer zapínal a ráno vypínal špeciálne vyškolený zriadenec. Čo v praxi znamenalo, že prezidentovo sídlo žiarilo svetlom celú noc.
Ivana Ilgová
foto archív Wikipedie
Celý článok si prečíta v zimnom dvojčísle MIAU (2020)