O fotografiách Vivian Maier sa pred pár rokmi ani nevedelo, že existujú. Dnes ich obdivuje celý svet. Obyčajná žena, opatrovateľka detí s talentom žiť čo najnenápadnejší život. O to nápadnejšie pôsobia jej fotografie. Vivian bola samotárka a čudáčka, ktorá si k telu nepripustila nikoho. Jej fotky sa však hemžia ľuďmi, stovkami ľudí rôznych národností, farby pleti či sociálneho statusu. Tých všetkých vpustila do svojho čierno-bieleho sveta a vo chvíli, keď cvakla spúšťou svojho obľúbeného Rolleiflexu, nik na svete jej nebol bližší.
Čierny chlapec v strede mesta na koni a nad ním – namiesto modrej oblohy – oceľová klenba železničného mosta; starý pán na ulici, podopieraný barlami, ako sa snaží dostať do brány svojho domu, za lakeť ho drží policajt, okoloidúci sa za ním obzerajú (možno si hovoria, je opitý?); malý černoško so šibalskými mikymauzovskými uškami na hlave, v pozadí jeho brat, ktorému sa na chrbte hompáľa kovbojský klobúk; muž v pruhovanom obleku spí, zvalený na prednom sedadle svojho auta; driemajúci starí manželia v autobuse, zmohla ich horúčava alebo únava (zo života); starodávny koč, v ňom dvaja zaľúbenci a za nimi ako tapeta obrovský mrakodrap; osamelý chlapček, vykúkajúci spoza rohu špinavého obchodu; trafikant vo svojej búdke, zavalený novinami, oddáva sa obedňajšej sieste; stará dáma v norkovom kožuchu, sieťka cez tvár a starostlivo upravené vlasy (v mladosti musela byť krásna); chlapček pritískajúci si noštek na sklo, noštek ako gombička; čierna noc, biela róba ženy s kožušinovou štólou, blíži sa k taxíku, ktorý ju odvezie bohviekam…
Každá z týchto fotografií je ako nadýchnutie. Treba do pľúc nasať poriadnu dávku vzduchu, zatajiť dych a potom pomaly vydychovať obláčiky spomienok… Nie je to žiadna vidiecka romantika, kulisy výjavov majú často drsný ráz, hlučné mesto, špinavá ulica, zafúľaný zadný vchod, roh starého krámu… Všade tam ale žijú ľudia. Bieli i čierni, biedni zrobení muži, bizarné tváre žien, osamelí zvráskavení starci… Málokto z nich sa smeje, Američania sa usmievajú až príliš, hovorievala s jemnou výčitkou v hlase…
Poetka predmestia – tak ju nazvali autori dokumentu televízie BBC Vivian Maier Mystery. To pomenovanie jej dokonale sedí. Keď s fotoaparátom na krku vyráža ráno von, v ruke tisnúc kočík s deťmi, zaznamenáva momenty z ulice, každodenné výjavy všedného dňa, ktoré zachytí jej oko a následne hľadáčik fotoaparátu. Cvak! a prchavý okamih tu a teraz znehybnie vo večnosti. Kompozícia tých záberov je však taká dokonalá a vyvážená, ani čoby ich autorka aranžovala ako kyticu kvetov v zátiší, kde má každý lupienok presné určené miesto. V záplave tisícov fotografií občas narazíme na jej tvár, odráža sa od skla výkladu, tvár v spätnom zrkadle auta, čiastočne ponorená v tieni, takmer neviditeľná… Kto bola tá žena, z ktorej na fotografiách zostal iba tieň?
Sláva prišla po smrti
Vivian Maier počas života nafotila viac než 150.000 fotografií. Neukázala ich však nikomu, ani jednu nepublikovali žiadne noviny či časopisy, ani jedna nevisela na žiadnej výstave. Fotila pre vlastné potešenie, nikdy fotografiu neštudovala profesionálne, bolo to jej celoživotné hobby. Medzi jej prívržencami kolujú rôzne teórie, prečo svoju tvorbu neprezentovala na verejnosti – podľa jedných z dôvodu, že žijúc bez otca iba s matkou, stránila sa mužov, ktorí prevažne stáli na čele vtedajších umeleckých inštitúcií, podľa ďalších sa kvôli svojmu francúzskemu pôvodu vždy cítila tak trochu ako cudzinka, a teda v submisívnom postavení. Američan John Maloff, ktorý jej dielo predstavil svetu, zasa tvrdí, že fotografiu používala, aby „zaplnila dieru vo svojej emocionalite“. A to ju uspokojovalo. Jednoducho, nemala potrebu ukazovať verejnosti svet, ktorý objavila pomocou hľadáčika fotoaparátu. Chcela pozorovať, nie byť pozorovaná…
Príbeh jej slávy sa začal odvíjať až po jej smrti.Presnejšie – vo chvíli, keď John Maloff zavesil jej fotky na Flickr. Vlna záujmu sa podobala tsunami. Všetci chceli vedieť, kto je autorom tých podmanivých čierno-bielych fotiek a kde, preboha, trčali celých päťdesiat rokov! Odpoveď mnohým vyrazila dych. Jedna žena. Obyčajná žena. Opatrovateľka detí. Gazdiná, slúžka, pestúnka. Už samotné povolanie ju akoby automaticky urobilo neviditeľnou. Žena, ktorá žila životy iných ľudí, v ich rodinách, bez vlastnej strechy nad hlavou, ktorej životný priestor tvorila malá služobná izba v cudzích domoch a ktorá sa stará o cudzie deti, nikdy nie o vlastné… Jej deň ovládla rutina, kočík, park, pieskovisko, uvariť, nakŕmiť, umyť, uložiť spať… Poviete si, ó, aký nudný život! A potom narazíte na jej fotky a žasnete.
Američanka s francúzskym prízvukom
Obyčajná tvár, ani pekná, ani škaredá, obyčajné oblečenie, krátky strohý účes, impozantná výška 177 centimetrov. V tvári pohľad outsidera, nepreniknuteľný výraz, ani náznak úsmevu či akejkoľvek inej emócie. Bezvýrazný hlas, ťažký kabát, rovná pánska košeľa, dlhá sukňa, nevzhľadné, zväčša mužské topánky. Vraj mala jemný francúzsky prízvuk, a to ju robilo záhadnou a tajomnou. Nikdy sa nesmiala, Američania sa usmievajú až príliš veľa, hovorievala…
Narodila sa 1. februára 1926 francúzskej matke, otec bol Rakúšan. Jej rodičia sa zoznámili už v Amerike, ona sama prišla na svet v newyorskom Bronxe, štvrti prisťahovalcov, ktorú v 20. a 30. rokoch minulého storočia ovládali gangy pašerákov alkoholu a iné kriminálne živly. Keď sa jej rodičia načas rozišli, bývala v podalpskej dedinke Saint-Bonnet-en-Champsaur na juhovýchode Francúzska, odkiaľ pochádzala rodina matkinej strany. Jej matka Maria žila v New Yorku od sedemnástich rokov. Emigrovala do Ameriky ešte so svojou mamou, ktorá ju porodila, keď mala šestnásť. Ušli pred hladom i hanbou, obe pracovali poväčšine ako slúžky. Otec striedal rôzne zamestnania, živil sa ako predavač v obchode s potravinami, pracoval v továrni na výrobu cukroviniek, ako kurič a tak podobne.
Vivian začala fotografovať vo Francúzku a mohla mať niečo po dvadsiatke. Prvé zábery alpských dediniek vznikali na skromnom fotoaparáte Kodak Brownie s jednoduchým objektívom (tento prvý masovo dostupný prístroj nestál viac ako jeden dolár). Fotiť sa nikdy neučila, nenavštevovala žiadnu školu či kurz, jediná stopa, týkajúca sa jej fotografických zručností, vedie k americkej fotografke Jeanne Bertrand (pochádzala z toho istého kraja ako Vivianina matka), u ktorej podľa sčítania ľudu z roku 1930 Maria s dcérkou bývala. Nič viac o možnom pakte „učiteľka a jej žiačka“ nevieme, známe však je, že Jeanne sa zameriavala hlavne na portrétnu fotografiu. Vo Francúzsku žila Vivian počas veľkej hospodárskej krízy, v rokoch 1932 – 1938 a tiež neskôr, na prahu dospelosti, keď prepadla čaru fotografie, avšak bez vzdelania a možností, ako sa v tomto obore uplatniť profesionálne.
Keď sa v dvadsiatich piatich rokoch vrátila do New Yorku, začala pracovať ako opatrovateľka detí. Po piatich rokoch, ktoré strávila u jednej rodiny v americkom Southamptone, presťahovala sa na predmestie Chicaga, kde šestnásť rokov (1956 – 1972) pracovala pre istú židovskú rodinu. S Gensburgovcami ju spájali nadštandardné vzťahy – v ich dome mala vlastnú kúpeľňu, ktorej časť si zariadila ako fotokomoru. Ale zasa až také srdečné vzťahy to neboli… Nik z rodiny nemal do jej izby prístup, Vivian sa s nikým o svojej vášni pre pouličnú fotografiu nebavila. Počas života u Gensburgovcov si filmy vyvolávala sama, keď sa od nich odsťahovala, bola nútená ich nosiť do fotolabov, udávajúc pritom rôzne falošné mená. A to bol aj dôvod, prečo sa jej doma začali kopiť nevyvolané cievky – John Maloff v jej pozostalosti našiel vyše dvetisíc nevyvolaných filmov!
Jedno z detí, o ktoré sa starala, Lane Gensburg, dnes už vyše päťdesiatročný daňový právnik, spomína na ňu s ozajstným pohnutím: „Bola ako naša druhá matka,“ vyznal sa. „Bola ako Mary Poppins, aj ona mala úžasnú schopnosť zaujať deti.“ Svojich zverencov brávala na nezvyčajné miesta a upozorňovala ich na neobvyklé veci. Ukázala im napríklad pouličné oslavy čínskeho nového roku, brávala ich do štvrtí, kam by spolu s rodičmi nezablúdili ani omylom, zatúlali sa na bitúnok, kde sledovali vykladanie oviec z nákladných áut… Alebo prehovorila roznášača mlieka, aby ju spolu s deťmi svojou malou dodávkou zviezol do školy. Priniesla domov hada, aby chlapci na vlastné oči videli jeho šupinatú kožu. A keď mala voľno, skočila na moped a odfrčala preč. Alebo si zašla do kina.
V čase, keď pracovala u Gensburgovcov, dostala malý kapitál z predaja malej farmy v Alsasku – podielu dedičstva po ktoromsi príbuznom,. Za utŕžené peniaze sa vybrala na polročnú cestu okolo sveta. Navštívila Thajsko, Indiu, Jemen, Puerto Rico, Egypt, Francúzsko, Taliansko… a všade fotila. Gensburgovci si zatiaľ najali náhradnú opatrovateľku. Pani Nancy Gensburgová spomína, že po návrate z ciest Vivian mlčala ako ryba. Keď ju vyzvali, aby sa s nimi podelila o zážitky z cudzích miest, veď ich precestovala neúrekom, prípadne ukázala, čo nafotila, iba odvrkla: „To je súkromné.“ A tým to skončilo. Bodka, punktum.
Čudáčka a vetešníčka
Za celý čas, čo u nich pracovala, nedostala jediný telefonát niekoho z rodiny. Na tom sa zhodli všetci zamestnávatelia Vivian. Pritom jej matka žila až do roku 1975. Nevieme ani, či sa stýkala s bratom Charlesom. Nikdy nehovorila o svojich príbuzných, o priateľoch či nebodaj o nejakom mužovi, ktorý by eventuálne mohol byť jej milencom. Keď ju človek oslovil „pani Maierová“, opravila ho, že je slečna. „A som na to hrdá!“ dodala.
Ak bolo fotografovanie jej „úchylkou“ v dobrom zmysle slova, nutkanie hromadiť veci (tzv. messie-syndróm) jej občas prerástlo pekne cez hlavu. Mala problém s vyhadzovaním zbytočných vecí: oblečenia, klobúkov, topánok a špeciálne novín – u Gensburgovcov v kúpeľni sa stohy potlačeného papiera týčili od zeme po strop…
Nie všetky rodiny, u ktorých pracovala, na ňu spomínajú ako na dokonalé stelesnenie Mary Poppins. Napríklad rok sa starala o deti známeho televízneho moderátora Phila Donahuea, a tie si ju pamätajú ako „excentrickú Francúzku, ktorá nás ťahala na neznáme miesta a servírovala nám odporné sendviče s arašidovým maslom a marhuľami…“
Keď v roku 1987 prišla do rodiny Karen Usiskin, to už fotila dobrých tridsať rokov. Hneď v úvodnom pohovore u budúcich zamestnávateľov si dala podmienku: ak ju prijmú, žiada si izbu so zámkom. A tiež ich upozornila: „Keď sa k vám nasťahujem, bude to aj s celým mojím životom. A môj život je uložený v škatuliach, ktoré priveziem so sebou. Usiskinovci ledabolo prikývli, žiaden problém, veď majú garáž i priestranný suterén. To ale netušili, že k nim doteperí zo dvesto objemných škatúľ, ktoré by si zaslúžili vlastný sklad. Za celý rok, čo u nich pracovala, však nenahliadla ani do jednej. Pani Usiskinová spomína, že si nikdy nekúpila nič drahé (hoci si to mohla dovoliť). K bohatstvu prechovávala odpor, identifikovala sa skôr so striedmosťou, až chudobou – a bola na to hrdá. Nechcela napríklad chodiť k lekárovi, lebo vraj málokto si to môže dovoliť…
V starobe doslova živorila, často sedávala bezcieľne na lavičke, s nikým sa nepúšťala do reči, ľudí si nevšímala, nestála o rozhovor. Živila sa mletým hovädzím mäsom, ktoré vyjedala priamo z konzervy. Okolo Vianoc 2008 sa počas prechádzky v meste pošmykla na ľade, spadla na hlavu a skončila na pohotovosti. „Mysleli sme si, že sa z toho bez problémov dostane,“ hovorí Lane Gensburg, ktorý sa aj s bratmi o Vivian v posledných rokoch jej života staral. Chlapci, dnes už muži v stredných rokoch, za ňu platili účty, našli jej uspokojivé bývanie a po nehode ju umiestnili do opatrovateľského domu a chodili navštevovať. Po páde to však s ňou šlo dolu kopcom. Zomrela 20. apríla 2009 vo veku 83 rokov. Gensburgovci rozptýlili jej popol v lese, kam chodili spolu trhať jahody.
A pár dní nato našiel John Maloff na internete jej nekrológ.
Lost and Found
Keď John Maloff kúpil jej fotky, ešte žila. Dozvedel sa, že je chorá a návštevy neprijíma. Keď to po nejakom čase skúsil znova, už bola po smrti…
Maloff sa v Chicagu živil ako realitný maklér a trochu zbieral aj staré hudobné nástroje. V roku 2007 začal zháňal dobové fotografie do knižky, ktorú chcel napísať o štvrti Portage Park. Snoril aj po miestnych bazároch a burzách a keď na aukcii kúsok od miesta svojho bydliska za necelých štyristo dolárov kúpil veľkú škatuľu s niekoľkými tisícmi negatívov, dúfal, že v nej nájde to, čo hľadal. Vtedy ešte nemohol ani len tušiť, že od momentu, keď objemnú škatuľu zloží doma v obývačke, už nič v jeho živote nebude tak ako predtým. Prebral svoj úlovok a zostal sklamaný. Nenašiel nič, čo by mohol použiť do knihy. I keď fotografie neznámeho autora spred pol storočia ho priťahovali ako magnet. Chvíľu mu trvalo, kým vypátral jeho meno. Teda jej meno. Naťukal ho do Googla a – nič. Žiadna zmienka o fotografke menom Vivian Maier. Akoby žiadna ani neexistovala. Oslovil teda organizátorov nedávnej aukcie a zistil, že Vivian je stará dáma, toho času ťažko chorá a stretnutie s ňou je nemožné. Ako sa neskôr dozvedel, to už žila v opatrovateľskom dome a práve nedostatok financií ju prinútil, aby dala do dražby svoje filmy a ďalšie staré rárohy, ktoré v prenajatých skladoch prechovávala v rôznych škatuliach a plastových vreciach.
Keď o niekoľko mesiacov neskôr svoj záujem o starú dámu obnovil a opäť skúšal jej meno zadať do internetového vyhľadávača, z počítača mu vypadol stručný oznam o jej smrti. Paradoxne ho niekto zavesil na internet iba deň predtým, ako začal znovu hľadať možné spojenie s Vivian. Tomu sa hovorí smola… Spojil sa teda s redakciou časopisu, aby zistil, kto nekrológ zadával do tlače. Dostal však iba chybné telefónne číslo aj adresu, čo jeho pátranie značne spomalilo. Medzitým založil blog vivianmaier.com, no tam si fotky, ktoré naň zavesil, akosi nik nevšimol. Potom v októbri 2009 približne stovku Vivianiných fotiek umiestnil na Flickr, webovú lokalitu pre zdieľanie fotografií a vyzval návštevníkov stránky, aby sa k nim vyjadrili. „Napíšte mi, čo mám s týmto materiálom robiť?“ naťukal do počítača odkaz a čakal, čo sa bude diať.
(Celý portrét Vivian Maier nájdete v septembrovom MIAU)
Simonetta Zalová
foto Vivian Maier, Sita