Veronika Šikulová
(predjarné zápisky)
1. Odvšadiaľ v našom, mojom, tatovom dome na kopci, hamrštíle, sme upratali. Tata sme rokmi vymietli ako nejakú pavučinu a zrazu nezostal po ňom ani smrad…
Zostal, nikomu to nehovorte, zostal na povale.
Včera som vyliezla na povalu, našla som tam naše, tatuškove a moje staré včelíny, plásty, voňavé ako šľak, list od Škvoreckého z Plamenu do Romboidu, dva staré Romboidy a hlavne zo strechy visí čosi ako lampa, čínsky lampión, má to také cáry, je to obalené niečím hebkým, čo vedia vyrábať iba zvieratá, je to obrovské a dokonalé sršnie hniezdo. Je v ňom ticho, sršne sú asi na výlete, alebo sa vysťahovali niekam inam, je to ako lampášisko, nádherné, s obrovskými medzerami v plástoch, kus z toho bol na zemi, vzala som si to domov, ani som na tej povale nedýchala.
Nosili sme suché raždie na kopu v záhrade, nosila som, ale nevedela som zabudnúť na to hniezdo, takmer som kvôli nemu nespala. Večer som šla plávať a zbodla som čokoládu, lebo som bola hladná aj zamyslená a zabudla som, že sa chcem postiť, a že tato, vtáky nad záhradou, všetko živé, ako si žije na svete, a ja že som práve človek a nie sova či vrana alebo sršeň. Keby som bola, mám dom.
Volala mi kamarátka, že mi museli zabiť tú moju kozu. Ani som to nemala komu povedať, len mi vyhŕkli slzy a sopeľ z nosa. Umrela potupne, museli ju zabiť, lebo nejaké hovädo jej hodilo cez ohradu suchý chlieb v igelitovej taške. Zjedla aj tú. Strašne vraj trpela, tak ju zarezali.
Barborke som kúpila balónik a ako sme si tak vykračovali, stretla som troch chlapov, ktorých poznám z videnia z kostola, predstavte si, pozdravili ma pochválen, ako nejakú sestričku, a ja že až na veky vekov amen.
Stále som sama s deťmi a koľko zážitkov mám. Mám písať román, najradšej by som však písala iba o tých rastlinnostiach a zvieracích okršlekoch, o tajných zajačích chodníčkoch, hniezdach a koze, ktorá vedela loziť po stromoch, ktorú som nosila na rukách, s ktorou som spávala v posteli…
Keby som bola vtáčkom, letela by som za les, kebych bola jahodú, bílym kvítkem v háji, voňala bych daleko v širokém po kraji – spievaval mamin druhý muž astronóm, ktorý od nás ušiel, lebo to nevydržal.
2. Moja Barunka je mrnčadlo. Tak mi hovorieval tato. Zubadlo alebo mrnčadlo. Stále mraučí a niečo chce. Vecan sa vrátil z akéhosi večierku. Pýtam sa ho, fajčil si? Hovorí, áno. Pil si? Povie áno! Začnem kričať, rozplače sa a objíma ma, že to chce skúsiť. Je mi do revu, Marek kričí, a tak si tu žijeme. Život je robota, pomyslím si.
Čítam výklady k žalmom od Borisa. Večer v posteli akoby mi niekto prezrádzal nejaké tajomstvo. Zaľahne mi v ušiach a ledva prehĺtam.
Kým žil tato, nechodila som do kostola.
Včera som od rána kopala. Okopala som jahody, priviazala zlomený egreš, vyplela okolo fíg, natĺkla kolíky, ostrihala vinohrad, urobila fašírky, zemiaky, šalát, pohostila deti, popoludní som upiekla jahodový a marhuľový osúch a kúpila Marekovi košeľu.
Do knižnice ktosi daroval šlabikár. Môj prvý šlabikár. Našla som v ňom báseň Tma sa tisla a potešila som sa. Našla som aj ako Jano a Paľo pália drevo. Aj slovo páľava, ktoré ma fascinuje.
Košeľa sa Marekovi nepáčila.
Vinco sa večer učil angličtinu.
Ja som čítala.
Dnes večer je v Modre večer duchovnej poézie, organizujú evanjelici, cirkevný zbor. Otvára to Vladimír Petrík. Mám tam niečo čítať a mám trému. Nik z našich so mnou nechce ísť.
3.
Prší tu. Ale včera podvečer bolo krásne červené nebo a svetlo ako keby ušlo z nejakého obrazu. Bola som v Bratislave a domov som šla vlakom. Do Pezinka. Aj Pezinok a vlastne aj Bratislava sú mi domovom. V Modre mám hodenú kotvu. Čítala som si knižku a vystúpila omylom v Šenkviciach. Výborne, ako vždy. Na nástupišti stáli ľudia. Obrázok si uložím ako fotografiu.
Sedela som s Tinou Čornou a Vladom Petríkom. Tina mi dala knižku, potom ma šla odprevadiť, stretli sme na ulici skladateľa Bergera, obom nám pobozkal ruky, každej obidve, skoro sme mu dali dáždnikom po hlave, aké sme boli nešikovné.
Sme doma, je pôst, ja kolenkujem v kostole, potom niečo uvaríme, napíšeme a potom bude večer a zajtra. Marekov tatko Jožo hovorí, že nič iné človek nemá, iba vzťahy na tomto svete… Veľmi sa nemám s kým porozprávať o tom, na čo myslievam, ale máme sa v knižnici rady. Samé baby, stále sa smejeme a pritom, niekedy jedna smutnejšia ako druhá.
4. Bola som v knižnici, mala som tam čítačku a besedu. Autori tohto regiónu… Prečítala som o tatovi. Myslím, že ľuďom sa páčilo. Vlastne ma aj pochválili.
Som trošku chorá, ale moc si to neškrabem. Dnes sa odplazím do hamrštílu a mienim tam robiť, lebo u nás doma, to je ako keby niekto chcel robiť v rodeu. Chcela som ujsť už dnes ráno, nakoniec to vyzerá na obed, lebo nie som zbalená, nenavarila som deťom, tá akcia ma odbachla na celé popoludnie. Počkal ma potom Julo Balco, Pezinčan, povedal, že sa mu moja knižka páčila. A ja som bola v rozpakoch. Tak vážne mi to povedal.
Náš farár celú zimu odhŕňal sneh. Po uliciach. Od kostola dolu. To ten predtým nerobil.
Stále mi je zima. Stále. Zima. Jedna z mojich kolegýň ma včera po čítačke objala, mala som chuť jej povedať, nech ma ešte drží, že mi je zima.
Doma krik a rozprávky. Najprv maličkej, o hríbiku, potom veľkému – Lomidrevo, Valivrch a Miesiželezo. Laktibrada tam tým dvom vrelú kašu z pupku žerie. S posekaným bujakom…
Samé zlé destinácie. Keď dopíšem román, otrasiem sa. Chcem do konca apríla zamakať.
Idem navariť guláš na dva dni, pobaliť svoje štyri handry a sto kníh.
Barborka je milé dievča. Veľmi sa na mňa podobá. Aj Vinco, ale ten inak. Ten skôr na tata. Ale len tie zlé oné… Divočák. Nemá v sebe ten druh osamelosti či smútku ako tato a trochu aj ja. Baruna akoby hej. Hrozne jej záleží, aby sme ju ľúbili. Aj ja sa bojím, že sa niekto naštve, ohrdne mnou.
Žeriem antibiotiká, postím sa, žeriem aj antidepresíva, lebo ide jar, tak sa ja jarím, tak sa mne zelení… Mám snežienok ako nejaká primadona! Všade samá snežienka. Aj vy máte? Vtáčky spievajú?
Želám vám pekné predsviatky aj sviatky, k baraním narodeninám všetko dobré a dlhú, peknú a teplú jar… Nech sa zelení… Aj okolo vás, aj vo vás. Veve