Simonetta Zalová
foto Jozef Barinka
Hovorí, že výskum módy v medzivojnovom období na Slovensku jej dal riadne zabrať. Bolo to ako skladať obrovské puzzle: z archívnych záznamov, zbierok múzeí a galérií, prostredníctvom dobových rodinných fotografií – keďže táto téma nebola u nás ešte preskúmaná. Hoci Slovensko nikdy nepatrilo medzi módne centrá, predsa len slovenská móda veľa vypovedá o tom, aké sme, aké uznávame hodnoty a kde nachádzame vlastný obraz. Ako objavovala neznámu krajinu módy našich babičiek, rozpráva historička módy Zuzana Šidlíková.
Vyštudovali ste dve vysoké školy: na bratislavskej Filozofickej fakulte UK dejiny umenia a na VŠVU odevný dizajn. Ako sa z odevnej dizajnérky stala historička módy? Alebo to mohlo byť aj naopak?
Už na škole ma skôr ako témy „vysokého umenia“ oslovovali tie, ktoré sa týkali úžitkového umenia a dizajnu, teda životného štýlu. Viac doma som sa cítila v praktickom svete odevného dizajnu, ako v teórii umenia. Keď som sa však v roku 2005 vrátila z ročného štipendia v Hamburgu, zhodou okolností som využila možnosť prihlásiť sa na VŠVU na doktorandské štúdium. Vyhovovalo mi, že sa budem môcť venovať téme, pri ktorej využijem poznatky z oboch škôl, keďže som sa rozhodla preskúmať určitú etapu dejín módneho dizajnu u nás. Na tomto základe vznikla kniha Móda na Slovensku v medzivojnovom období (1918 – 1938). Vždy sa mi páčilo hľadať v histórii informácie, ktoré odev zasadzujú do všeobecnejších sociálno-kultúrnych, ideologických či psychologických súvislostí. Je úžasné sledovať, ako sa v niečom napohľad takom „povrchnom“ ako móda odrážajú veľké dejiny…
Téma histórie a vývoja dámskych nohavíc, ktorú ste publikovali v časopise Dizajnum, tak pre vás musela byť skutočnou lahôdkou…
Dejiny dámskych nohavíc predstavujú fascinujúci príbeh ženskej emancipácie. Zo sprvu spoločensky absolútne tabuizovaného odevu sa stal módny mainstream, ktorý prenikol do všetkých vrstiev, všetkých vekových kategórií žien a na všetky svetové kontinenty.
Hoci sa všeobecne prezentuje názor, že Coco Chanel oslobodila ženy od korzetu a obliekla ich do nohavíc, príslušníčky nežného pohlavia začali voľnejšie dýchať už oveľa skôr…
Do „vysokej módy“ priniesol nohavice už francúzsky módny návrhár Paul Poiret. Pod vplyvom kostýmov Ďagilevovho ruského baletu navrhoval nohavice v orientálnom štýle. Od stredoveku sa v našom kultúrnom okruhu nohavice dovoľovali len vo výnimočných prípadoch, nosili ich zväčša ženy s kočovníckym spôsobom života alebo v niektorých oblastiach roľníčky, prípadne sa mohli objaviť u pútničiek. Mimo Európy sa objavujú nohavice napríklad v oblasti Číny, v niektorých regiónoch Japonska, Indii, u arabských národov či napríklad v severských oblastiach, kde bolo nutné odevom zabezpečiť teplo. Veľa však v 19. storočí zmenil najmä šport. Bicyklovanie ako prvý šport inšpiroval ženu obliecť si nohavice, lebo na bicykel sa nedalo vysadnúť bokom ako na koňa a objemná sukňa bola nielen nepraktická, ale aj nebezpečná. Spočiatku ženy nosili tzv. bloomers (turecké široké nohavice). Stále častejšie ich však využívali aj pre iné športové aktivity, turistiku… a postupne aj na plážové promenády, do práce, na doma… A v druhej polovici 20. storočia na ulicu či dokonca do divadla.
Iste však za takéto „nemravné“ oblečenie zožali pohŕdanie a kritiku – stačí spomenúť príhodu, keď sa v roku 1931 Marlene Dietrich objavila v parížskych uliciach v pánskom nohavicovom kostýme a vzbudila taký rozruch, že starosta Paríža ju vyzval, aby urýchlene opustila mesto!
Antagonizmus nohavice kontra sukňa vytváral v dejinách módy silné napätie. V širšom kontexte to mohlo znamenať: chcem byť praktická a cítiť sa slobodne, pretože moje postavenie sa môže vyrovnať mužovi, alebo si budem pestovať obraz od muža odlišný, stavať na tradíciách a tradičnom obraze ženskosti. Dnes, samozrejme, tieto kódy nečítame tak radikálne, treba si ale uvedomiť ich spojenie so ženou v prvej štvrtine 20. storočia. Vojna (prvá i druhá) definitívne zmenila pozíciu ženy v rámci spoločnosti. Nohavice však v žiadnom prípade neboli bežnou súčasťou šatníka. Marlene Dietrich a pár ďalších patrili skôr k výnimkám. Po 2. svetovej vojne, keď Dior priniesol „novú ženskosť“, dámy zavrhli nohavice a celkom očarené si začali opäť tvarovať krivky šnurovačkou. Nohavice si však obľúbili mladé ženy, najmä v 60. rokoch sme ich mohli vidieť už aj na ulici počas dňa. A keď mladý Diorov nasledovník Yves Saint Laurent „vynašiel“ ženský smoking, začal sa budovať nový obraz ženskosti: nohavice sa stali spoločensky akceptovaným oblečením v rôznych spoločenských skupinách, u žien rôzneho veku a prakticky aj na všetky príležitosti.
Aký iný výkrik módy zasiahol ženy v medzivojnovom období?
Priniesol ho rok 1925, kedy sa sukne zdvihli až ku kolenám. Táto módna mánia zachvátila všetky ženy, i keď staršie ročníky ešte chvíľu odolávali. Odhalené nohy boli dovtedy tabu, mohli si ich dovoliť len deti.
Vráťme sa ešte na chvíľu k nohaviciam. Ako sa tomuto revolučnému odevu darilo za prvej republiky u nás?
Dámy mali nohavice v obľube, ale predovšetkým ako súčasť športového či voľnočasového typu odevu. Počas dovoleniek na horách, vo Vysokých Tatrách napríklad, sa ženy správali uvoľnenejšie. To nahrávalo aj novým módnym impulzom. V zime lyžovali, v lete podnikali vysokohorské túry, hrali tenis, plávali. V článku „Čo sa nosí v Tatrách“, publikovanom v časopise Živena (1937) napríklad čítame: „Vôbec všetky dámy bez rozdielu chodia tu až do večera v nohaviciach. Najmä cudzinky majú celý výber nohavicových kostýmov a kompletov… Mnohé tenké dámy nosia cez deň, keď nešportujú, mužské kostýmy á la Marlene Dietrich: dlhé mužské nohavice s manšetkou, k nim mužský kabátik a vesta, blúza v podobe mužskej košele s kravatou… Takéto oblečenie je veľmi elegantné, pravda len pre dámy štíhle v bokoch.“
Z potreby voľnejšieho pohybu a jednoduchšej siluety sa menili aj materiály. Napríklad známa bratislavská firma Tausky a synovia na módnej prehliadke v roku 1928 prezentovala kolekciu odevov z pohodlných, športovo pôsobiacich džersejových pletenín, mäkkých a poddajných, ktoré do módy zaviedla Gabrielle Chanel.
Prečo ste si za predmet výskumu dejín módy vybrali práve medzivojnové obdobie?
Z hľadiska emancipácie žien bolo prelomové. Zmenilo sa ich sociálne postavenie, ženy po 1. svetovej vojne museli nahradiť mužov na rôznych pozíciách, vrátane tých, ktoré boli pre ne dovtedy tabu. Našli tak svoje celkom nové uplatnenie. Mimoriadne dynamické zmeny, ktoré sa odohrali v priebehu desiatich – pätnástich rokov medzi dvoma vojnami, priniesli ženám právo voliť (v Československu roku 1919), stali sa ekonomicky nezávislejšie od mužov, po reforme školstva sa im otvorili aj študijné obory, dovtedy určené výlučne mužom (najmä rôzne technické smery) a hoci spoločnosť neprijala všetky tieto zmeny jednoznačne pozitívne, nebolo ich už možné zastaviť.
Možno povedať, že všetko, čo sa dialo na poli módy v Európe, malo odozvu aj u nás?
Istým spôsobom áno, lebo prepojenie Viedeň – Budapešť- Bratislava fungovalo aj po rozpade Rakúsko-Uhorska. Štatistiky hovoria, že v roku 1910 žilo v Bratislave 41 % Nemcov, 40 % Maďarov a iba 14 % Slovákov. O dvadsať rokov neskôr už počet Slovákov a Čechov narástol na 48 %. To však hovoríme len o kozmopolitnej Bratislave, Slovensko vo všeobecnosti bolo agrárnou krajinou. Avšak práve vďaka pretrvávajúcej viacjazyčnosti (nemčina, maďarčina) krajčírske salóny odoberali módne časopisy, takže aj v menších mestách sa vedelo, čo práve letí v Paríži, Viedni či Budapešti.
Existovali v tom čase už špecializované časopisy o móde?
Nie, v Čechách síce v medzivojnovom období už niekoľko takých vychádzalo, na Slovensku však nevznikli. Fungovali ale módne rubriky v spoločenských orientovaných magazínoch – Živena, Slovenský svet či Nový svet, v ktorom, napríklad, rubriku módy s názvom „Parížanka Slovenkám“ viedla od roku 1931 redaktorka so pseudonymom La Rose France. V jednom zo svojich príspevkov píše: „Paríž tancuje, zabáva sa. Modisti zostavujú budúcu módu, ktorá vraj má byť deliciózna. Akonáhle sa dostane na verejnosť, ponáhľam sa sosnámiť s ňou slovenské čitateľky.“ Rušné obchodné styky medzi Bratislavou a Viedňou potvrdzuje aj známa rakúska firma Zwieback, ktorá prostredníctvom svojich katalógov zasielala módne odevy aj bratislavským klientkam. V Bratislave mali svoje pobočky i niektoré prestížne obchodné domy, napríklad rakúsky M. Neumann (sídlil na Michalskej 8), František Rolný, ktorého zakladateľ pochádzal z Prostějova (dnešná Laurinská ulica) či Jan Nehera, ktorý svoju v poradí už 35. predajňu otvoril na bratislavskej Obchodnej ulici. Dominantné postavenie však mala spoločnosť Tausky a synovia, „najväčší módny dom horného Uhorska“, ktorý v Bratislave fungoval viac ako deväťdesiat rokov a vo svojom ateliéri zamestnával vlastných módnych dizajnérov. O tom, že textilný a odevný priemysel bol v našom hlavnom meste (popri stavebníctve a kovopriemysle) druhý najrozšírenejší, svedčí aj štatistika, ktorú som našla v mestskom adresári z roku 1922 – v Bratislave v tom čase fungovalo 11 obchodov s klobúkmi, 269 pánskych a 187 dámskych krajčírov, 2 továrne na bielizeň, 17 výrobcov bielizne, 28 modistiek, 65 obchodov s látkami, 9 farbiarní látok a 5 obchodov predávajúcich šijacie stroje.
Z toho vyplýva, že šitie na zákazku u krajčíra či v módnom salóne bolo najrozšírenejšie…
Áno, počet krajčírov dokonca stúpal (v roku 1936 ich v mestskom adresári bolo zapísaných 401 pánskych a 395 dámskych), aj keď nebol krajčír ako krajčír – v tomto remesle panovala striktná hierarchizácia. Najvyšší sociálny status mali krajčíri a krajčírky, ktorí obliekali solventných zákazníkov, herečky a iné významné osoby (napríklad salón Christa Nase, Modesalon Mary, salón Gitty Nemešovej). Tí najnižšie postavení nevyužívali také reprezentatívne salóny, šili jednoduchšie odevy, často iba prešívali či šaty rôzne upravovali. Konfekcia stála v tejto hierarchii sprvu na úplne najnižších priečkach. Konfekčné oblečenie (v zmysle hromadnej sériovej výroby), ktoré sa vyvinulo zo šitia odevov „pre sklad“ (uniformy a jednoduché pracovné odevy), využívali sprvu dedinčania a slabšie sociálne vrstvy. To ale hovoríme o konci 19.storočia, v medzivojnovom období rozvoj konfekcie naberá na obrátkach – ako dôsledok celosvetového boomu továrenskej výroby (za príklad môže poslúžiť expanzia obuvníckej firmy Baťa). Aj Rolného reklama vystihuje ducha danej doby: „Odev Rolný všetkým!“. Podľa súdobých štatistík hotové odevy u neho tesne po vojne nakupovalo 10 % obyvateľstva, v roku 1935 to už bolo 75 %.
V tom čase každý salón, krajčírska dielňa či obchodný dom niesli meno svojho, zväčša ešte žijúceho zakladateľa. Mnohé osudy však kruto poznačila vojna…
To bola veľmi smutná časť môjho výskumu. V národnom archíve som preštudovala množstvo materiálov, ktoré zahŕňali aj udania, keď sa potenciálni arizátori snažili pre seba uchmatnúť podnik pôvodných židovských majiteľov, deportovaných do koncentračných táborov. Arizácii sa nevyhli napríklad ani bratislavské firmy Buxbaum, Blau & Weinberger, Dedeo a Löwy, obchod s galantérnymi doplnkami U Motýľa (Zum Schmetterling), firmy Weiss & Fürst (jeden zo spolumajiteľov Jakub Lachowicz skončil aj s manželkou v Osvienčime) či Julius Rosenzweig (jeho „Šatný dom“ sídlil na dnešnej Obchodnej ulici), ktorého do Osvienčimu deportovali v roku 1942…
Odhliadnuc od Bratislavy, ako to vyzeralo s odevnou tvorbou inde na Slovensku? Dalo sa v medzivojnovom období vôbec hovoriť o fenoméne zvanom slovenská móda?
Dobové materiály, ktoré som študovala, od začiatku ponúkali odlišný pohľad na slovenskú a českú odevnú tvorbu: Čechy boli vždy viac späté s mestským prostredím a Slovensko zviazané s vidiekom. Navyše si treba uvedomiť, že po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku samostatného Československa sa u nás začal pestovať romantizujúci mýtus prebudenej slovenskosti, a ten sa obracal k „vlastným koreňom“, teda k folklórnym tradíciám a ľudovej umeleckej tvorbe. Svedčia o tom aj články v dobových časopisoch: keď sa hovorilo o českej móde, spomínali sa známe pražské salóny ako Podolská, Rosenbaum, Roubičková, kým skromná zmienka o slovenskej móde takmer vždy zahŕňala obrázok ženy v kroji, stojacej niekde pri dedinskom plôtiku. V článku „Slovenská žena od prevratu“ z pera Marienky Pálka-Lackovej doslova čítame: „Jemnosť slovenskej ženy je najlepšie vyjadrená v slovenskej výšivke.“ Na druhej strane však spoločnosti ako Lipa či Detva, ktoré zastupovali slovenský ľudový umelecký priemysel (okrem odevov aj doplnky a bytové doplnky, výrobky z dreva), zažívali v 30. rokoch mimoriadnu expanziu, aj keď sa tá týkala najmä zahraničných trhov, vystavovali na rôznych veľtrhoch po svete (Johannesburg, Paríž, Filadelfia, Dakar, Barcelona) a značnú časť produkcie vyrábali na export. Detva mala svojich odberateľov v Barcelone, Londýne, Rio de Janeiro, Kapskom meste či Bombaji.
Neláka vás posunúť sa v čase a zmapovať niektoré z novších období v našich dejinách módy?
Vo vydavateľstve Slovart aktuálne pripravujeme s kolektívom autorov publikáciu Móda na Slovensku. Ja sa venujem 20. storočiu, kde spracúvam tri kapitoly: módu medzivojnovú, socialistickú a po roku 1989. Okrem toho pracujem v Centre výskumu VŠVU výlučne na výskume odevnej kultúry v období socialistického Československa.
Pre skôr narodených bude etapa socialistickej odevnej tvorby určite najzaujímavejším čítaním…
A viete, že mňa dobové reálie prinútili o tomto období uvažovať s istým rešpektom? Aj napriek obrovskej kritike, za socializmu totiž niečo ako „systém odevnej tvorby“ na Slovensku skutočne fungovalo. Samozrejme, na trhu vládol permanentný nedostatok istých typov odevov, ale faktom ostáva, že systém odevného priemyslu tu existoval (od výroby vlákien cez výrobu tkanín až po výrobu odevov), fungoval trh, stabilné miesta odbytu, robili sa prezentácie, veľtrhy…
… ale nik módu vyprodukovanú týmto systémom nechcel nosiť!
Pravdou je, že produkcia módnych noviniek domácich odevných závodov nebola dosť flexibilná. Odevný priemysel mal svoje limity, viazali nás kvôli devízam veľké exportné objednávky, snažili sme sa byť ako krajina vo výrobe čo najviac samostatná. Systém však bol vybudovaný, nastavený a rozbehnutý… V 80. rokoch sa začali sľubne rozvíjať licenčné spolupráce so zahraničnými značkami – napríklad s Lee Cooper. Žiaľ, po roku 1989 sa trh pomaly rozpadával, 90. roky boli úplne likvidačné, povedala by som, že ešte ničivejšie ako znárodnenie po roku 1945. Stratili sme celé zázemie textilnej i odevnej výroby, dielne sa rozpadli, stroje popredali či rozkradli, niektoré podniky pohltila exekúcia, kvalifikované šičky, pletiarky, strihačky, krajčírky ostali bez práce a zutekali do iných odvetví. Celý systém v podstate skolaboval. Prišli sme o Odevné závody kapitána Nálepku v Prešove, bratislavské Závody MDŽ, Poľanu, Merinu, Slovenu, Slovenský hodváb v Senici a mnohé ďalšie väčšie či menšie závody. Na trhu sa horko-ťažko udržali Makyta a Ozeta, a to len vďaka tomu, že veľká časť ich súčasnej produkcie sa šije pre zahraničné značky…
V 90. rokoch sme zaznamenali aj niekoľko pokusov založiť čisto slovenské odevné módne značky. Zväčša však skončili tak rýchlo, ako začali…
Asi máte na mysli Zoe, Lifeline či Twigi… Prvé dve už dávno neexistujú, Twigi síce funguje, ale v menšej podobe. Po 89. roku u nás vznikli aj outdoorové značky ako Treksport, Zajo, Nordfinder, a tie sa držia dodnes. Výrazne sa orientujú na export, a to im pomáha prežiť. V súčasnosti jednu z mála lastovičiek u nás predstaje značka Justplay, ktorá fungovala na začiatku ako veľkoobchod, no dnes už má i niekoľko kamenných predajní v Bratislave, Trnave, Žiline či Prievidzi. Najskôr dovážali odevy z Číny, dnes sa už časť produkcie navrhuje v bratislavskom ateliéri, vo firme dokonca pôsobia tri či štyri mladé slovenské módne dizajnérky z VŠVU. Investícia do dizajnu im pomáha odlíšiť sa od konkurencie.
Celkovo však situácia v slovenskej odevnej tvorbe vyzerá tak, že domáce značky prakticky neexistujú, takže keby sme aj chceli nosiť slovenskú módu, ak opomenieme módnych návrhárov, ktorí obliekajú známe osobnosti a tvoria na individuálne zákazky, nemáme si čo obliecť.
Problém je, že slovenskí dizajnéri, ktorí by aj chceli šiť v menších sériách, nemôžu nájsť výrobcov či malé manufaktúry, schopné produkovať malé kolekcie po desať – pätnásť kusov. Ako príklad uvediem tvorbu Dany Kleinert, ktorá sa zameriava na úplety. Minulý rok vyhrala Národnú cenu za dizajn s kolekciou, ktorú realizovala v nitrianskom pletiarenskom podniku. Avšak skôr, ako si stihla cenu za skvelú kolekciu prevziať, firma skrachovala…
Zrejme domáci výrobca jednoducho nemá šancu udržať sa na trhu popri veľkých nadnárodných reťazcoch, ktoré chrlia kolekciu za kolekciou za veľmi prijateľné ceny…
Textilný priemysel ako jeden z prvých padol za obeť globalizácii. Dnes sa však situácia pomaly mení, napríklad Poľsko disponuje množstvom drobných textilných manufaktúr, ktoré spolupracujú s lokálnymi dizajnérmi, dokonca i s veľkými nadnárodnými značkami. Myslím, že hľadanie vlastnej identity (aj v odevnej kultúre) má u nás širší kontext. Svedčí o nastavení spoločnosti, ľudia jednoducho nepociťujú potrebu podporiť domáci trh a nejde len o odev. Slováci nekupujú ani slovenské potraviny, tak prečo by si mali kúpiť slovenskú sukňu? Vo všeobecnosti sa dá povedať, že nákup lacného textilu z východných trhov nás „pokazil“: zvykli sme si nakupovať veľa, často a lacno, po jednej sezóne polovicu z ledva nosených vecí vyhodiť a nakúpiť ďalšiu várku. Ale je to asi aj prirodzený výsledok demokratizácie odevnej kultúry – začal sa s výrobou odevnej konfekcie a pokračoval prekročením lokálneho trhu. Všetko má však svoje limity…
… čo patrí aj k aktuálnej téme „etiky módy“. Ako každý globálny problém zasahuje aj do nášho časopriestoru.
Termíny bio, eko, organic či fairtrade, ktoré vídame na etiketách potravín, nie sú neznáme ani v textilnom a odevnom priemysle. Vo svete sa slovné spojenie móda a morálka skloňuje už od 90. rokov minulého storočia, stačí spomenúť „zelenú kráľovnú“, anglickú módnu návrhárku Katherine Hamnett alebo jej mladšiu kolegyňu Stellu McCartney… Faktom je, že textilný priemysel mimoriadne zaťažuje životné prostredie a nejde len o pesticídy, ktoré znečisťujú rieky a pôdu, ale aj o množstvo chemikálií a farbív, ktoré sa dostávajú aj do hotových odevov. Mnohé veľké firmy ako adidas, Nike, H&M sa preto zaviazali, že do roku 2020 odstránia všetky nebezpečné látky zo všetkých svojich dodávateľských reťazcov. Certifikáty ako Green Cotton Organic, Oeko-Tex Standart 1000, Soil Association odkazujú na kvalitu výrobku z hľadiska šetrnosti k životnému prostrediu i ľudskému zdraviu. Označenie Fairtrade zasa garantuje férové ceny výrobcov tretieho sveta, korektné pracovné podmienky a zákaz detskej práce.
A potom sú tu ešte second-handy, ktoré predávajú oblečenie z druhej ruky…
Áno, dopyt po nich stále rastie, čo je skvelé. Na jednej strane sa tým znižuje odpad, na druhej to istým spôsobom podporuje tvorivosť – hľadanie v rôznorodej ponuke je pre niekoho otravné, pre iného inšpiratívne. Taktiež vidieť, že v posledných rokoch sa znížila kvalita predávanej konfekcie mnohých značiek, v second-hadoch nájdete odevy často kvalitnejšie, hoci staré niekoľko sezón. Na Slovensku, kde ekonomická situácia nedovoľuje nákup nákladnejších odevov, sa obchody s týmto tovarom stali dôležitým fenoménom.
Vizitka: Zuzana Šidlíková (35)
Pochádza z Bratislavy. Vyštudovala dejiny umenia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a odevný dizajn na VŠVU. Absolvovala študijný pobyt na VŠUP v Prahe, Muthesius Hoschschule v Kieli a ročnú stáž na Hochschule für angewandte Wissenschaften v Hamburgu. Pracovala ako redaktorka v časopise Dizajnum, v roku 2010 ukončila doktorandské štúdium na VŠVU, kde momentálne pracuje v Centre výskumu. V roku 2011 jej vo vydavateľstve Slovart vyšla kniha Móda na Slovensku v medzivojnovom období (1918 – 1938) a o dva roky neskôr Textilná tvorba a dizajn v 20. – 21. storočí. Momentálne pracuje na výskumnej úlohe odevnej kultúry v období socialistického Československa a spolupodieľa sa na knihe Móda na Slovensku, ktorá má v Slovarte vyjsť koncom roka 2014.
Časopis Živena, 1919:
„Keď je teraz taký živý do základu idúci národný duch u nás, že vo všetko chceme byť samosvoji, myslím, že by bolo načase i s odevom sa tak zariadiť, že by sme sa my Slovenky nepozerali za svetskou módou, ale aby sme si pre seba ustanovili istú slovenskú módu, podľa vzoru takých našich národných krojov, ktoré by boli tomu príhodné… Aby sme sa my Slovenky slovensky odievali, že by nás svet už po odeve poznal… Nie sme už viacej otrokyne Maďarov, Boh nám to sám pomohol, nebuďme teda ani otrokyňami módy, výmyslov všakovakých.“
Časopis Vesna, 1930
„Dáma má vždy cestovať v kostýme bez zbytočných ozdôb. Svetlá halenka s prípadnou farbistou kravatkou je vždy vkusná. Poltopánky s nízkym opätkom, punčochy vlnené alebo priadzové. Nikdy nie hodvábne. Rukavice aspoň dvoje, aby pri vystúpení z vlaku sa mohli zameniť… Keď sa dáma prechádza cudzím mestom, nechodí len v sukni a blúzke, to si môže dovoliť doma. Neukazuje to na jej vkus a eleganciu. Mať cestovný plášť len preto, že je to predpísané, a nechať ho visieť v skrini v hoteli, prechádzať sa prípadne aj bez klobúka, je neslušné.“
Časopis Nový svet, 1937:
„Čo budete nosiť v lete, milostivá? Celkom iste nejaké veselé a ľahunké letné šatôčky. Tohto roku bude veľmi moderný umelý hodváb, jednofarebný práve tak ako pestro vzorkovaný. Všetky tieto utešené vzory, ktoré sme pre vás objednali priamo v Paríži, máme už na sklade, príďte sa len pozrieť.“