Áno, na Slovensku vypukol folklórny boom, potvrdzuje to aj bývala tanečnica z Lúčnice. Podľa nej je krásne, že aj ľudí, ktorým doteraz nič nehovoril, dokáže folklór zrazu inšpirovať v každodennom živote – v móde, dizajne či cestovaní. Možno je to nová šanca pre folklór – aby sa z neho nestala hrdzavá konzerva, ale aby sa natrvalo zakonzervoval v každom z nás, hovorí súčasná riaditeľka súťaže Miss folklór Barbora Palovičová.
- Kdesi ste povedali, že takí ľudia ako Štefan Nosáľ, dlhoročný šéf Lúčnice, sa rodia len raz za sto rokov. Predsa, je niekto, kto by ho mohol nahradiť?
Pán Nosáľ bol legendárna osobnosť našej kultúry a po jeho odchode na večnosť už nič nebude také ako dakedy. Ale tak to býva, je to prirodzený kolobeh života a prirodzený bude aj ďalší vývoj súboru. Zanechal po sebe mnoho šikovných nasledovníkov, ktorým záleží na tom, aby jeho dielo žilo ďalej, aby Lúčnica bola stále mladá, krásna a pútala pozornosť divákov po celom svete. Možno sa teraz ukáže niekto, kto svojím talentom ohúri publikum tak, ako už desaťročia ohurujú Nosáľove choreografie. Ale Nosáľ bol len jeden a jeho miesto sa nahradiť nedá.
- Kto vám spieval ľudové uspávanky, keď ste boli ešte malá?
Keďže obaja rodičia sú od mladosti spätí s folklórom, otec aj profesionálne ako dlhoročný sólista SĽUK-u, ľudová pieseň znela v mojich ušiach od kolísky. Aj mama mi spievala uspávanky, ale viac spomína na to, ako sa naša starká, otcova mama, rada so mnou zatvárala do izby v našom dome v Ponikách a uspávala ma spevom. Starká ma učila ľudové piesne od raného detstva a ja som si ju nahrávala na magnetofónové pásky. Robila som si taký vlastný etnologický výskum, mám na to tie najkrajšie spomienky…
- Nezažívali ste v puberte obdobie vzdoru?
Vraj som bola veľmi dobré dieťa a obdobie puberty ma ako keby minulo, v porovnaní s mojím mladším bratom. Ten mal pubertu asi aj za mňa (smiech). Všemožnými spôsobmi sa snažil podobať na svoj idol Marilyna Mansona. Doma teda často okrem folklóru znela aj metalová hudba a bratova gitara, a to ma asi ovplyvnilo, lebo k rocku som si našla cestu aj ja. Začala som hrať na gitare, ale inklinovala som viac k slovenskej či československej hudbe. Všetky diely trampských spevníkov Já a písnička som ovládala naspamäť. Rada som počúvala tiež skladby kapely IMT Smile, s ktorou som sa napokon stretla na jednom pódiu počas spoločného projektu IMT Smile & Lúčnica.
- Viete hrať na cimbal. Prečo ste si vybrali práve tento nástroj?
Keď sme sa presťahovali z Bratislavy do Banskej Bystrice, nastúpila som do 3. ročníka ešte pôvodnej školy na Kuzmányho ulici, kde fungovali triedy s rozšíreným vyučovaním hudobnej výchovy. Všetci žiaci povinne museli navštevovať hudobnú školu a učiť sa hre na ľubovoľný hudobný nástroj. Mňa sa vtedy ako novej spolužiačky ujala Ivka Figuliová, ktorá sa v hudobnej škole Jána Cikkera učila hrať na cimbal. Jej hra ma natoľko uchvátila, že hneď na druhý deň ma rodičia museli prihlásiť do cimbalovej triedy. Hodiny cimbalu u najláskavejšej pani učiteľky Gitky Chupáčovej som milovala celých deväť rokov. Najviac ma bavilo hrať rôzne štylizované folklórne skladby, mala som rada tzv. rumunské sirby alebo Brahmsove uhorské tance, môj najobľúbenejší bol č. 6. Živý cigánsky tanec fis mol si doteraz rada zahrám ako jediný spamäti. Páči sa mi, ako sa dnes cimbal čoraz viac dostáva do popredia a môžeme ho počuť nielen ako súčasť ľudovej muziky, ale aj ako koncertný nástroj, či v rôznych hudobných fúziách s jazzom, popom či folkom. Cimbal najradšej počúvam v súznení s fujarou, píšťalou, ľudským spevom alebo len tak sám. Vtedy najviac vynikne jeho jedinečnosť a sila.
- Tanec ako liek. Najlepšia medicína pre duševné zdravie, tanec ako relaxácia, meditácia, terapia…
Pre mňa je tanec maximálnou eufóriou z najkrajšieho ľudského pohybu. Pri tanci, ale aj speve cítim absolútnu slobodu. Tanec vnímam ako reč tela a spev ako reč srdca. Kedysi ľudia vyjadrovali svoje pocity lyrikou slova a pohybu. Viac sa stretávali, aj pri práci si čas krátili hlavne piesňou. Zažila som čaro autentickej atmosféry pri hrabaní sena, pri páračkách, zabíjačkách, ale aj pri pohreboch. Ako dieťa ma starká brávala na tzv. spievanie pri truhle zosnulého, buď v jeho dome, alebo v dome smútku po dva večery pred samotným pohrebom. Aj ťažké životné situácie ľudia dakedy ľahšie prekonávali s piesňou. To si dnes už ťažko predstaviť. Doba sa zrýchlila a vytratila sa z nej obradnosť.
- Ako riaditeľka súťaže Miss Folklór hovoríte, že v nej nejde primárne o krásu, ale o spojenie s folklórom.
Vyberáme dievčatá, ktoré aktívne žijú folklórom, vynikajú v sólovej interpretácii spevu, tanca či v hre na hudobnom nástroji a navyše sú aj pekné. Napriek tomu, že primárne hľadáme folkloristky, v súťaží sme už mali dievča, ktoré okrem folklóru robilo bojové umenie či súčasný tanec alebo operný spev. Ak niektorá vyniká aj v inej aktivite alebo žánri, nebránime sa ukázať to. V hudbe a umení neexistujú hranice, takže spojenie tradičného s niečím moderným je ideálnou kombináciou a aj akousi vizitkou našej súťaže. To isté sa snažíme ukázať v móde. Namiesto promenády v plavkách máme promenádu tradičných svadobných párt. Krásu našich žien predstavujeme prezentáciou ich talentu v ľudovej či inej umeleckej tvorbe, a nie obnažovaním tela.
- Máte za sebou tri ročníky Miss Folklór, kam sa posunie ten štvrtý?
Už počas 3. ročníka sa nám podarilo zapojiť do súťaže naše krajanky, zahraničné Slovenky z Dolnej zeme z Vojvodiny. Vo 4. ročníku máme ambíciu osloviť aj ďalšie komunity našich krajanov vo svete – uvidíme, ako to bude organizačne a hlavne finančne zvládnuteľné. Po svete je roztrúsených okolo dvoch miliónov Slovákov a myslím si, že ukázať ich snahu o zachovávanie slovenskosti prostredníctvom folklóru je zaujímavá myšlienka aj pre našincov. Vojvodinskí Slováci majú krásne príslovie: „Stretávajme sa, aby sme na seba nezabudli a v tom zabudnutí sa nestratili.“
- Množstvo mladých odevných projektov sa dnes opiera o prvky folklóru. Podľahli ste aj vy tomuto trendu?
Nikdy mi neprišlo zvláštne ísť do spoločnosti v kroji či v akomsi štylizovanom polokroji. V poslednej dobe sa snažím oživiť môj šatník aj oblečením od módnych návrhárok, s ktorými spolupracujem na Miss Folklór. Napríklad Janka Gavalcová je pre mňa osobne kráľovnou v narábaní s modrotlačou. Dnes sa už roztrhlo vrece s krajčírmi, ktorí objavili krásu ľudovej symboliky, môžeme si vyberať dokonca aj podľa regionálnych špecifík. Mňa baví stierať hranice a spájať rôzne regionálne prvky. Napríklad šaty, ktorých rukávy majú tvar podpolianskeho oplecka, ale namiesto klasickej vyrezávanej podpolianskej výšivky je na nich našitý liptovský vzor z modrotlače. V tradičnom kroji by ste to takto nikdy nenašli.
- Keby ste mohli nejaké staré zvyky vrátiť do dnešných dní, čo by to bolo?
V detstve ma fascinovalo rozprávanie mojej starkej o pálení jánskych ohňov. Dedinská mládež sa každoročne na Jána, 24. júna, stretávala na kopci nad dedinou, kde chlapci urobili veľkú vatru. Do skorých ranných hodín sa pri vatre tancovalo a spievali sa prekrásne jánske piesne. Starká rada spomínala, že raz po takejto zábave si zabudla niekde v kríkoch prehodené krpce a vrátila sa domov bosá. A počas jednej takejto zábavy spoznala aj svojho budúceho manžela, môjho starkého. Dnes by sme na takúto tancovačku pri vatre asi potrebovali niekoľko druhov povolení, ale bolo by zaujímavé ju zorganizovať niekde nad Bratislavou.
- Ako si zvykli kedysi ľudia vyznávať lásku?
Myslím, že podobne ako dnes, len vtedy to bolo viac o osobných stretnutiach. Muži sa vyznávali ženám cez ľúbostnú poéziu a cez piesne či vyzvanie do tanca. A menej špekulovali pri výbere partnera, ako je tomu dnes. Ak sa raz dievča zapáčilo chlapcovi, už nezvykol preberať. Ak boli sympatie obojstranné, prišlo k pytačkám a následne ku svadbe.
Simonetta Zalová
foto Jozef Barinka
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2018)