Keď si Briti volili najväčšieho džentlmena 20. storočia, na prvom mieste sa umiestnil Winston Churchill, ktorý krajinu viedol počas ťažkých rokov 2. svetovej vojny ako premiér, druhým sa stal slávny prírodovedec sir David Attenborough a na pomyselnej bronzovej priečke skončil Stephen Fry. Že ste o ňom ešte nepočuli? Tak to by ste mali – ostrovania tohto nesmierne múdreho a vtipného herca, spisovateľa, moderátora a komika milujú. A budete aj vy.
Keď si pozriete jeho scénky, nebudete sa vedieť prestať smiať. Keď si pustíte jeho podmanivý hlboký hlas s dokonalou dikciou, nedokážete prestať počúvať. Keď vezmete do rúk jeho knihu, nebudete ju vedieť odložiť. Čo slovo, to perla, a presne preto sa pred týmto mužom skláňajú davy bežných ľudí, ale aj známe osobnosti či dokonca hlavy korunované. Stephen Fry je, skrátka, majstrom jazyka a britským národným pokladom. Len s koreňmi, ktoré zas tak veľmi britské nie sú.
Génius s rožkami
Stephen Fry bol vraj výnimočným stvorením už od prvého nádychu. Narodil sa 24. augusta 1957 v londýnskej štvrti Hampstead, známej ako stredisko umelcov a vzdelancov, ku ktorým patril i jeho otec Alan John. Legenda hovorí, že pôrodné bolesti prepadli jeho ženu Marianne priamo na prahu domu a kým tam stihol dobehnúť, dieťa bolo na svete. Bol to šokujúci pohľad – kým vyčerpaná matka ležala na zemi, práve narodené bábätko sa vraj snažilo vliezť do domu. Svojich najbližších malý Stephen prekvapoval aj naďalej – už ako štvorročný sa naučil čítať a o dva roky neskôr sa začal zaujímať o literatúru a dejiny. Výsledky školského testovania inteligencie dokazovali, že je takmer génius! Lásku k histórii zdedil po mame, ktorá ju vyštudovala, logické myslenie po otcovi, ktorý pôsobil ako fyzik a podpísal sa pod niekoľko vynálezov zameraných najmä na zlepšenie kvality látok. Hlavou rodiny Fryovcov, do ktorej patril ešte Stephenov starší brat Roger a mladšia sestra Joanna, však bol mamin otec Martin Neumann, rodák zo Šurian, ktorý rozprával so silným maďarským prízvukom. Stephen spomína, že v detstve so zbožňovaným dedkom trávil lenivé školské prázdniny a bol uchvátený jeho radosťou zo života. Príliš si ho však neužil – keď mal sedem rokov, rodičia ho poslali do 300 km vzdialenej internátnej školy a začali mu ťažké časy. „Nikdy som sa ako dieťa nevedel začleniť. Nikdy som nezapadal a mal som pocit, že nikam nepatrím. Žiadna z vecí, na ktorých v detstve záleží, mi nešla. Nedokázal som chytiť loptu, nevedel som kresliť a nemal som hudobný talent. Jediné, čo som mal, bola moja vášeň pre jazyky,“ spomínal neskôr na dobu, keď sa zo všetkých síl vyhýbal kolektívnym športom a radšej si sám kdesi čítal.
Postupne mu však narástli poriadne rožky. Hoci sa veľmi dobre a rýchlo učil, bol aj veľmi hyperaktívnym, náročným a neurotickým dieťaťom a v škole stále vyrušoval. Všetko sa ešte zhoršilo, keď sa v trinástich zamiloval do chlapca. Hormóny ním začali lomcovať, nevedel sa vyrovnať so svojou sexualitou a začal robiť poriadne vylomeniny. Obľúbil si napríklad lozenie po strechách vysokých budov a kostolov. „Rodičia ma nakoniec zobrali ku psychológovi, a ten mi niečo predpísal. Už vtedy si ale uvedomili, že mám duševný problém,“ vysvetľuje Fry. Veľmi to však nepomohlo, mladíka vylúčili z viacerých stredných škôl, trpel depresiami a v sedemnástich skončil po pokuse o samovraždu v nemocnici. Trochu radosti do jeho temných myšlienok prinieslo aspoň leto po maturite. Raz si pri odchode z podniku omylom vzal bundu akéhosi rodinného známeho a vo vrecku našiel peňaženku s dvomi kreditnými kartami. Namiesto toho, aby všetko vrátil a šiel spať, vydal sa na cestu po Británii. Z peňazí banky platil hotely a nákupy, užíval si život… až kým ho raz v izbe nečakala polícia a neskončil na tri mesiace za mrežami a s podmienkou na ďalšie dva roky. Nápravné zariadenie však v tomto prípade splnilo svoj účel a on sa rozhodol, že za príšerným detstvom treba spraviť hrubú čiaru. Jeho ďalší cieľ bol jasný: zvládnuť prijímačky na Cambridge.
Stephen, Hugh a Emma
Ako tínedžer miloval kostoly, najmä hudbu a architektúru, chvíľu dokonca zvažoval povolanie kňaza („Bol by zo mňa úžasný kňaz, keby v tom nebol jeden malý problém – neveril som v Boha.“), napokon si zvolil štúdium anglickej literatúry a začal účinkovať v študentskom divadle. Robil to tak bravúrne, že neunikol pozornému oku iného študenta na Cambridgi, Hugha Laurieho. Keď sa stal šéfom komediálnej skupiny Footlights, poprosil spoločnú kamarátku Emmu Thompson, aby ich zoznámila. Bolo to ako zo sna – dvojica si okamžite sadla ku stolu, spoločne napísali pieseň a v podstate sa ako spriaznené duše už nikdy nerozlúčili. „Rada by som si o sebe myslela, že som bola úplne zodpovedná za fenomén Fry – Laurie, ale samozrejme, že by sa stretli, lebo im odjakživa bolo súdené, aby boli priateľmi,“ spomínala herečka na významný moment v dejinách. Šlo o prelomový okamih, všetci traja sa totiž mali zapísať do histórie. Najskôr spolu povyhrávali niekoľko divadelných cien a potom si ich talent všimli aj v televízii. Už v roku 1982 spolu nakrútili tri časti zábavnej relácie There’s Nothing to Worry About! (Niet sa čoho báť!), ktorá sa o rok neskôr s menšími zmenami presadila pod názvom Alfresco. Fry a Laurie sa podpísali pod scenár a spolu s Emmou, ale aj Robbiem Coltraneom (Hagrid z Harryho Pottera) si v mnohých skečoch tiež zahrali.
Partička dostala v rovnakom čase aj ponuku na seriál The Crystal Cube, v ktorom rozoberali rôzne vedecké témy. Ich televízna premiéra s témou „genetika“ však bola zároveň aj derniérou a v BBC sa rozhodli v projekte ďalej nepokračovať. Dôvodom bolo, že program kombinoval prvky sci-fi a mockumentu, teda vymyslené udalosti prezentovali ako skutočné. Fry však veľmi ľutovať nemusel, o prácu totiž aj s Lauriem rozhodne núdzu nemali. Spolu účinkovali v dnes už kultovom televíznom seriáli Čierna zmija v hlavnej úlohe s Rowanom Atkinsonom a predovšetkým ako komediálne duo získali vlastnú televíznu reláciu. V A Bit of Fry & Laurie (Štipka Frya a Laurieho) nadviazali na slávnych Monty Pynthon a divákom ponúkli skvelé scénky, inteligentný humor a hudobné čísla. Ako napísal jeden z recenzentov „Pythonov bolo päť. Fry a Laurie s nimi držia krok vo dvojici.“ Popritom stihli ešte film Kennetha Branagha Peter’s Friends (Petrovi priatelia) či štyri sezóny seriálu Jeeves and Wooster o vzťahu zámožného, no ľahkomyseľného aristokrata (Laurie) a jeho prefíkaného sluhu (Fry), ktorým dvojica definitívne potvrdila svoj status brilantných komikov.
Horko-sladké časy
V súkromí to však také ružové nebolo. Pracovné tempo Frya bolo šialené a navyše z duše nenávidel hlučné večierky plné ľudí, ktoré k jeho novému životnému štýlu patrili. Skončil na kokaíne. Ako neskôr priznal, drogy bral šialených 15 rokov, no údajne nebol nikdy pod ich vplyvom na javisku alebo v televíznom štúdiu. Boli preň vraj ako puding – sladká bodka na záver jedla. Užíval ho však v štúdiách BBC, v kanceláriách najznámejších novín, vo Windsore, v Snemovni lordov, ba aj v kúpeľni Buckinghamského paláca. „Nebral som kokaín preto, že som mal depresiu alebo bol pod tlakom. Bral som ho, lebo sa mi to naozaj, naozaj páčilo,“ napísal v jednej zo svojich autobiografií. Drogy však súviseli aj s jeho duševným ochorením. Ako o mnoho rokov neskôr vysvitlo, trpí bipolárnou poruchou, ktorá spôsobuje striedanie manických a depresívnych fáz a kým nedošlo k jej diagnostike a stanoveniu liečby, kokaín predstavoval akýsi únik. „Skúste si predstaviť, že ste v stave, keď sa vaše nálady môžu extrémne meniť bez toho, aby ste to dokázali nejako ovplyvniť. Buď ste plní energie, alebo úplne na dne a v hlave máte samovražedné myšlienky.“ Kým vám nepredpíšu prášky, ktoré sú „legálne a pravdepodobne o čosi menej nebezpečné a menej drahé“, existujú podľa Frya len dve veci, aby ste dostali svoje nálady pod kontrolu: alkohol a kokaín.
Ani drogy mu však z hlavy čierne myšlienky nevyhnali. „Keď som nakrúcal komediálny program, do kamery som sa smial, no popritom si hovoril: Ku*va, chce sa mi umrieť.“ Tlak bol enormný – pôsobil v televízii, divadle i rozhlase, písal, často žúroval… a jedného dňa sa naň všetko zosypalo. Tri dni pred premiérou hry Cellmates (Spoluväzni) v roku 1995 sa počas skúšky priamo na pódiu zosypal a jednoducho ušiel. „Zabil by som sa, keby som nemal možnosť zmiznúť,“ vysvetlil po rokoch. Najskôr si sadol do auta a zvažoval, že sa otrávi výfukovými plynmi, potom zmenil názor, odviezol sa na juh a sadol na trajekt cez Kanál. Tri dni bol nezvestný a skutočne veril, že sa do Anglicka už nikdy nevráti. Z lode vystúpil v Belgicku a niekoľko dní sa nikomu neozval. Leví podiel na jeho túžbe po smrti mal zrejme aj fakt, že hoci sa mu v práci veľmi darilo, o svoje šťastie sa nemal s kým podeliť.
Vysnená rola
Prakticky od detstva si uvedomoval svoju náklonnosť k rovnakému pohlaviu a zo žartu dokonca tvrdí: „Myslím, že to začalo už vtedy, keď som vyšiel z maternice. Pozrel som sa späť na matku a pomyslel si, že toto je poslednýkrát, čo som cez čosi také prešiel.“ Doba však homosexuálnym vzťahom nepriala, a tak sa ako 22-ročný radšej dobrovoľne rozhodol pre celibát na dlhých 16 rokov. Neskôr síce priznal, že jeho abstinencia bola v skutočnosti dôsledkom nedostatku sebadôvery, nikdy ju však neľutoval. „Čo za boha vytvorí ľudské bytosti tak, aby nachádzali potešenie v tých telesných orgánoch, ktoré sú hneď vedľa vylučovacích orgánov, alebo s nimi dokonca zdieľajú funkciu?“ vysvetlil svoj postoj. „A úprimne, všetky tie vlhké chocholaté oblasti ľudského tela s čudnými pachmi: ako niekomu môžu pripadať atraktívne?“ Dôležitú úlohu v jeho odriekaní však zrejme zohrávali aj duševné problémy. „Uvedomil som si, že som sa po celý život snažil ovládať svoje city a predstavoval som si, že treba všetko investovať do práce.“ Keď mu však konečne v 37 rokoch diagnostikovali bipolárnu poruchu, veci sa pohli aj v jeho intímnom živote. V roku 1995 stretol o 12 rokov mladšieho Daniela Cohena a vášnivo sa zamiloval.
Vrátil sa do Anglicka, ku svojim blízkym aj k práci a v roku 1997 dokonca získal rolu svojho života. V životopisnej dráme Oscar Wilde stvárnil pod boku Juda Lawa spisovateľa, ktorého nesmierne obdivoval už od trinástich rokov. Mali spolu mnoho spoločného – obaja pochádzali z vážených, akademicky založených rodín, obaja mali mimoriadne vyberaný dar slova a obaja boli homosexuáli. Tragický životný príbeh plný kreativity, no aj zakázanej lásky, bol Fryovi nesmierne blízky a vyniesol mu nomináciu na Zlatý glóbus. Kritici hovorili o takmer dokonalej kópii Wildea a Fryov výkon dokonca vyhlásili za najlepší v histórii britského filmu. Aj v nasledujúcom desaťročí sa mu na plátne darilo a menšie postavy si zahral v mnohých zaujímavých projektoch ako napríklad Stopárov sprievodca po Galaxii, V ako Vendetta či filmy o hobitoch. Spolupracoval s najuznávanejšími režisérmi vrátane Tima Burtona, Guya Ritchieho či Petra Jacksona a v roku 2002 si napokon sám sadol na ich stoličku a nakrútil satirickú milostnú komédiu Bright Young Things (v českom preklade Rozverná mládež) o skupinke mladých ľudí, ktorí na začiatku 20. storočia čelia osobným i celospoločenským tragédiám.
Úspešná očista
Popri filmoch sa venoval i rozhlasu a vrhol sa tiež na písanie. Už v roku 1991 vydal prvú knihu The Liar (Klamár) o živote Angličana, ktorému nič nemožno veriť. Čiastočne v nej vychádzal z vlastných spomienok, okorenil ich však takým brit(s)kým humorom, že sa kritici chytali za bruchá. „Klamár je neuveriteľne zábavný – strana za stranou tých najhrubších a neraz oplzlých vtipov,“ napísal Literary Review. Na úspech o tri roky nadviazal románom The Hippopotamus (Hroch) o „starom zatrpknutom záletnom básnikovi a divadelnom kritikovi, ktorý večne páchne od whisky“. Keď ho vyhodia z práce, prijme zákazku od svojej smrteľne chorej krstnej dcéry a začne vyšetrovať povesti o zázračných uzdraveniach. Jeho tretí román Making History (Ako sa rodia dejiny) sa venuje alternatívnej realite. V nej sa hlavnému hrdinovi podarí vrátiť do minulosti a sterilizovať otca Adolfa Hitlera. Ako však čoskoro vysvitne, jeho náhradník je oveľa efektívnejším führerom – síce šarmantnejším, no rovnako bezohľadným a oddaným konečnému riešeniu. V roku 1997 vydal autobiografiu Moab is My Washpot (Moáb mi je nádobou na umývanie) o prvých dvadsiatich rokoch svojho života. Knihu vnímal ako očistu a otvorene v nej prehovoril o nerozvážnostiach svojej mladosti, ale aj o významných mužoch vo svojom živote – bratovi Rogerovi, najlepšom kamarátovi Joovi, staršom Oliverovi, ktorý ho zvádzal, ale najmä o 13-ročnom Matthewovi, do ktorého sa zamiloval a vo vysokej tráve s ním prežil niekoľko nádherných chvíľ. „Bol tým najkrajším, čo som v živote videl,“ píše s láskou o dnes už ženatom mužovi, s ktorým je stále v priateľskom kontakte. Dotkol sa aj svojich židovských koreňov a pripomenul aj dedka Neumanna. Podobne ako všetko, čoho sa kedy chytil, i jeho knihy korunoval veľký úspech.
So srdcom na dlani
V roku 2001 začal moderovať slávnostné udeľovanie cien BAFTA (tejto úlohy sa zhostil ešte jedenásťkrát), napísal libreto k filmovej adaptácii Čarovnej flauty, pre rozhlas prerozprával Macka Pu, Harryho Pottera aj Sherlocka Holmesa a vytvoril 20-dielny seriál dvojhodinových blokov o dejinách klasickej hudby. Predovšetkým však v rokoch 2003 – 2015 moderoval zábavný televízny program QI (Quite Interesting, teda Celkom zaujímavé), ktorý sa tešil obrovskej popularite. V ňom súťažiacim dával mimoriadne obskúrne otázky, pri ktorých sa dala len ťažko očakávať správnosť odpovedí a body preto získavali najmä za ich vtipnosť a originalitu. Aby toho nebolo málo, Fry popritom stvárnil hlavnú postavu obhajcu v úspešnom 18-dielnom seriáli Kingdom (Kráľovstvo) a zahral si aj psychiatra v niekoľkých častiach seriálu Bones (Kosti). Hlavne však začal nakrúcať dokumenty. Úplne prvým bola epizóda v seriáli Who Do You Think You Are? (Kto si myslíš, že si?), v ktorom známe osobnosti pátrajú po svojich koreňoch. Cesta ho doviedla až na cintorín v Šuranoch, kde zostal šokovaný. „Všetky hroby boli zničené, telá vyhrabané. Zistil som, že sa tak stalo z dvoch dôvodov: prvým bol jednoducho antisemitizmus, druhým obyčajná hrabivosť, keď sa vykrádači pokúšali získať zlato zo zubov a prsteňov. To sa stalo v priebehu posledných piatich rokov: nebol to zločin nacizmu, ale nedávny zločin,“ prehovoril o nakrúcaní dokumentu, kde nad hrobom svojho pradeda hovorí: „Je to úplne iný svet. Taký blízky, a predsa na míle vzdialený. Môj bože, mám to ale šťastie. Nedokážem si predstaviť, kým by som bol, keby som žil taký život, že by som skončil tu. Vôbec si to nedokážem predstaviť.“
Ešte viac sa však divákom otvoril v ďalšom dokumente Stephen Fry: The Secret Life of the Manic Depressive (Stephen Fry: Tajný život s maniodepresiou), kde prehovoril o svojej bipolárnej poruche. Počas rozhovoru so psychológom odhalil ťažkosti v škole i pokusy o samovraždu, predstavil tiež skúsenosti ďalších osobností na čele s hercom Richardom Dreyfussom či spevákom Robbiem Williamsom. Výsledkom bol úprimný, vtipný i smutný, no najmä nesmierne poučný dokument, ktorý získal cenu Emmy.
Fry vytvoril aj množstvo ďalších zaujímavých dokumentárnych seriálov, kvôli tomu s názvom Stephen Fry in America (Stephen Fry v Amerike) navštívil každý z päťdesiatich štátov USA, divákom BBC predstavil život medveďov okuliarnatých a v seriáli Last Chance to See (Posledná šanca vidieť) hľadal po boku zoológa ohrozené druhy živočíchov. Sériu ukončil projektom Fry’s Planet Word (Fryova planéta slova) o jazykoch, na ktorú v rozhlase nadviazal programom Fry´s English Delight (Fryovo anglické potešenie) o angličtine, ktorý sa vysielal v rokoch 2008 – 2019. Sám pritom okrem rodného jazyka hovorí aj po nemecky, francúzsky, španielsky a taliansky, dokonca ovláda aj latinčinu a antickú gréčtinu.
Projekty, ktoré menia svet
K významným patril aj dvojdielny televízny dokument Stephen Fry: Out There (Stephen Fry: Tam vonku), v ktorom skúmal postoje k homosexualite v rôznych častiach sveta, pričom stihol vyspovedať známych gayov, ale aj niektoré homofóbne osobnosti vrátane bývalého brazílskeho prezidenta Bolsonara. Z jeho krajiny pritom referoval, že tam každých 36 hodín zavraždia osobu z LGBTI+ komunity, v Indii sledoval, ako eunuchov odsúvajú na okraj spoločnosti a v Ugande snahu postaviť homosexualitu na úroveň hrdelného zločinu. Úplne iným výzvam čelil kvôli nakrúcaniu seriálu Bear´s Wild Weekends (Divoký víkend Beara Gryllsa), keď sa v talianskych Dolomitoch v priebehu dvoch dní viezol na lyžinách helikoptéry, zliezol 150-metrový vodopád, prenocoval v zákope z 1. svetovej vojny a zlanil skalnatý útes. Okrem toho v rokoch 2012 – 2015 pripravoval seriál Stephen Fry: Gadget Man (Stephen Fry: Zaujímavé vynálezy), v ktorom divákom predstavoval jednoduché, ale aj mimoriadne dômyselné „hračky“, ktoré môžu uľahčiť život. On sám za najväčšiu „vychytávku“ považuje zapaľovač, ktorý opísal ako „oheň lusknutím prstov“. Na televízny program nadviazal aj sériou podcastov, v ktorých sa venoval vzostupu ľudstva vďaka objavom – od Gutenbergovej kníhtlače až po komunikačné technológie, ktoré vytvárajú náš dnešný svet.
Žiadneho z jeho priateľov či známych neprekvapilo, že sa venuje práve tejto téme. Herec, spisovateľ a moderátor totiž patrí k veľkým fanúšikom tzv. gadgetov a rôznych technologických noviniek. Dokonca tvrdí, že bol kupcom tretieho počítača Macintosh v Británii (prvé dva vraj kúpil jeho priateľ Douglas Adams) a žartuje, že ešte nevyrobili smartfón, ktorý by si neobstaral. Medzi známymi osobnosťami patrí aj ku priekopníkom internetu – vlastnú stránku spustil už v roku 1997 a podcasty nahráva od roku 2008. Taktiež je veľmi aktívny na sociálnych sieťach, najmä na Twitteri, kde ho sleduje vyše 12 miliónov fanúšikov. Fry je vôbec považovaný za jednu z najvplyvnejších osobností v Británii. Keď televízia BBC udeľovala cenu pre najväčšie žijúce legendy, obsadil 6. priečku. Čitatelia Radio Times ho zvolili najinteligentnejším mužom v televízii a v novinách The Independent sa v roku 2008 stal druhým najvplyvnejším gayom v Británii (po Eltonovi Johnovi). O čosi neskôr sa ako „polyhistor“ a „national treasure“ (národný poklad) stal aj štvorkou medzi najvplyvnejšími osobnosťami na obrazovke a keď sa v roku 2011 respondentov pýtali, koho považujú za najlepšie stelesnenie ušľachtilých a vodcovských vlastností v britských moderných dejinách, stal sa Fry tretím najväčším britským džentlmenom 20. storočia.
Alexandra Kochová
foto Profimedia, archív HBO
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2023)