Keď získala rolu v erotickom thrilleri Základný inštinkt, mala už 33 rokov a za sebou nemastnú-neslanú kariéru čítajúcu dokopy 18 filmov. Ten film predstavoval jej poslednú šancu. Dostala ju. Potrebovala rozbušku a úloha bisexuálnej vrahyne ňou bezpochyby bola. O desať rokov neskôr ju takmer zabila mozgová porážka, taká silná, že jej lekári dávali päťpercentnú šancu na prežitie. Dostala ju a druhýkrát sa narodila. Preto aj svoje memoáre nazvala The Beauty of Living Twice. Krása žiť dvakrát.
Stalo sa to dva týždne po teroristickom útoku na Dvojičky. V jeden pekný deň koncom septembra bola sama doma, keď odrazu jej hlavu akoby zasiahol blesk (tak to sama popisuje) a ona preletela cez gauč a spadla na konferenčný stolík. Stratila vedomie. Potom však prišla k sebe a fungovala ďalej. Trvalo jej štyri dni, kým sa odviezla do nemocnice, to už jej v hlave búšilo ako kladivom, tŕpli nohy, sotva bola schopná chodiť. Lekári zistili, že má v lebke toľko krvi, až sa jej mozog tlačí dopredu tváre. Nevedeli sa však dopátrať príčiny. Potom jej v inej nemocnici cez stehnovú tepnu zaviedli do tela kameru, ktorá putovala až do mozgu, aby sa tam „poriadne rozhliadla“. Na nič však neprišli. Ale… Krátko pred mozgovou príhodou absolvovala Sharon operáciu prsníkov, nakoľko v nich mala veľký, hoci nezhubný nádor. Nenapadlo jej sa o tom zmieniť doktorom a oni sa na nič okrem hlavy nepýtali. Napokon sa ukázalo, že v dôsledku ležania v posteli na jednom boku (tá poloha jej po operácii najviac vyhovovala) vznikla na oslabenom mieste mozgovej cievy malá zdurenina, tá praskla, začala krvácať a potom sa upchala. Do mozgu krvácala päť dní, počas ktorých za neznesiteľných bolestí hlavy strácala vedomie a zasa sa preberala. Keď bola pri vedomí, jasne si uvedomovala, že umiera. Každým dňom horšie videla, počula, rozprávala, hýbala sa. Na piaty deň ju navštívila mŕtva stará mama Lela, popisuje vo svojej knihe Sharon vedomá si toho, ako bláznivo to môže vyznieť. „Nech sa deje čokoľvek,“ prikázala jej starká, „nehýb krkom.“. Sharon poslúchla a úplne sa znehybnela, čo jej údajne zachránilo život. Prinútila doktorov, aby jej opäť zaviedli kameru do tepny, tentokrát ale z druhej strany. Zábery z kamery odhalili, že má na cimpr campr roztrhnutú pravú chrbticovú tepnu, ktorá jej „pumpovala krv do tváre, mozgu, hlavy a chrbtice. Akoby nestačilo, že som mala obrovskú porážku, teraz som už deväť dní vnútorne krvácala.“ Operácia trvala sedem hodín, počas ktorých jej neurochirurgovia roztrhnutú tepnu nahradili dvadsiatimi tromi titánovými krúžkami. „Nebola som si istá, či budem žiť, alebo zomriem, nebola som si istá, či mám žiť, alebo zomrieť.“ Túto dilemu však za ňu vyriešil osud: znovu sa narodila…
Kráska zo zapadákova
Prvý raz sa Sharon Vonne Stone narodila 10. marca 1958 v Pennsylvánii. Dievčina vyrastala v „drsnom“ Meadville, industriálnom meste vzdialenom sto kilometrov od Pittsburghu. Jej otec pracoval ako robotník pri lisovacom stroji v miestnej továrni, cez víkendy veľa poľoval a rybárčil. Mama bola doma, starala sa o veľkú záhradu, na jeseň zavárala ovocie a zeleninu, domácnosť viedla pevnou rukou, potrpela si na čistotu, domáce jedlo a slávnostné večere na Vianoce či Deň Vďakyvzdania. Vždy otca čakala s teplým jedlom, aj keď prichádzal z továrne neskoro večer, nikdy sa nevracal do tmavého bytu. Rodičia sa milovali celý život: „Otec bol matkiným rytierom,“ píše Sharon. „Keď vstúpila do miestnosti, postavil sa, odtiahol jej stoličku, každý večer jej poďakoval a pochválil ju za výborné jedlo.“ Obaja pochádzali z drsných pomerov, našli sa ako dvaja stroskotanci a držali jeden druhého ako „obete pustošivej búrky“. Mike bol ich prvý syn, potom prišla na svet Sharon, prívesok staršieho brata, nasledovala sestra Kelly a nakoniec o sedem rokov mladší Patrick. Sharon spomína, ako sa hrávali v domčeku, čo im postavil otec v záhrade na starom dube. Už ako desaťročná vedela nasadnúť na kosačku a pokosiť celý pozemok, na jeseň hrabala lístie, v zime sa aj so súrodencami brodila obrovskými závejmi do školy. Otec ju zapriahol aj do chlapských prác, spolu miešali betón a stavali múr, v lete celá rodina hrala golf. Musela poslúchať, inak jej mama strelila takú facku, „že mi stena dala druhú“, fyzické tresty boli prirodzenou súčasťou výchovy. S otcom však rada viedla i vášnivé debaty, keď ju napríklad mal pustiť do kina, musela mu najskôr vysvetliť, prečo chce ten film vidieť. Vreckové nedostávala, bolo treba si naň zarobiť, a tak po domoch predávala hrnce alebo obsluhovala fritézu v McDonalde.
Keď ako päťročná nastupovala na základnú školu, zaradili ju rovno do druhej triedy. Stále bola popredu s učivom, bola ako taký „malý otravný vševedko“, ktorý spochybňoval učiteľov výklad argumentujúc, že ona o tom kdesi čítala niečo iné. Mala pätnásť a ju (a ešte štyroch chlapcov) v rámci stredoškolského experimentu pre mimoriadne nadané deti poslali na vysokú školu Edinboro University. Navštevovala kurzy anglickej literatúry, umenia a modernej architektúry. Po prednáškach na výške doučovala svojich spolužiakov na strednej. V sedemnástich vyhrala okresnú súťaž krásy Miss Crawford County a na Miss Pennsylvania sa zúčastnila ako finalistka. Rok nato bola tehotná. Jej prvá vážna známosť, o päť rokov starší chalan Dí si všimol, že už dlhší čas nemá periódu a akosi sa zaoblieva. Jej samej to vôbec nedošlo. Dí potom zariadil interrupciu, ale až v Ohiu, vtedy sa v Pensylvánii nedalo ísť len tak na potrat a už vôbec nie v osemnástich. Sharon bola vydesená, o sexe prakticky nič nevedela, doma sa s ňou mama o sexe nikdy nerozprávala… V tom čase ale atmosféra v ich rodine bola na bode mrazu. Starší brat Mike lietal po ušil v drogách, nielenže ich sám bral, ale s nimi aj obchodoval. Raz sa takmer predávkoval kokaínom, to sa o neho už zaujímala FBI. Súd mu naparil pätnásť rokov za mrežami. Rodičia boli zúfalí, a tak ani veľmi nenamietali, keď Sharon odišla z domu…
Pripravená skočiť do ringu
Mamu nemala rada. Ba priam ju nenávidela. O svoje deti sa príkladne starala, dievčatá naučila všetko praktické do života. O to ale nešlo: Sharon mamu nenávidela za jej odmeranosť, takmer až bezcitnosť. Bola presvedčená, že ju nemiluje. Mama nikdy žiadnu lásku v detstve nezažila, a tak ju svojim deťom ani nevedela prejavovať. Skutočný príbeh maminho života sa Sharon dozvedela až o desiatky rokov neskôr a niektoré najbolestnejšie podrobnosti, až keď začala písať svoje memoáre. Vedela, že mama nežila so svojimi rodičmi od deviatich rokov. Myslela si, že za to mohla ich žalostná chudoba – historka o tom, ako zvykla dostať na Vianoce pod stromček jeden pomaranč, sa v ich rodine tradovala roky. V skutočnosti však sadistický otec Clarence bil svoju dcéru remeňom, prípadne konármi z malinových kríkov tak strašne, až si jej zjazvený chrbát konečne všimla učiteľka telocviku. Zaúradovala sociálka a mama šla do náhradnej rodiny. V deviatich rokoch sa z nej stala kuchárka, práčka a upratovačka, ktorá svojich adoptívnych rodičov oslovovala pán a pani. V šestnástich prišlo vykúpenie, otehotnela, vydala sa a založila si vlastnú rodinu. Sharon zdedila jrásu po otcovi, všetci z jeho rodiny boli pekní, stará mama Lela chodila vymódená v kostýmčeku z Paríža od Elsy Schiaparelli. Otcova rodina prišla zlými investíciami o všetky zarobené peniaze z ropných vrtov, čo bolo zvlášť kruté, keďže sa do Ameriky vysťahovali počas veľkého hladomoru, ktorý zachvátil ich írsku domovinu. Sharon hovorí, že okrem írskej v jej žilách koluje škandinávska a francúzska krv…
Práve kvôli bratovi rodičia napokon súhlasili, aby zanechala štúdium na univerzite a začala sa naplno venovať modelingu. Bolo lepšie odísť z domu, ako sledovať Mikeov strmý pád. Keď ho zatkli, všelikto sa im za vyzradenie komplicov vyhrážal a život rodiny sa celkom vykĺbil z normálu. A tak mama zaviedla Sharon do modelingovej agentúry do New Yorku. Eileen Ford si ju skúmavo prezrela a potom sa vyjadrila, „že by ma najradšej zhodila zo schodov, aby zo mňa striasla trochu toho dedinského sadla. Napriek tomu súhlasila, že ma zoberie.“ Sharon sa ako modelka uchytila hlavne v reklamách, kde bolo treba pekné tváričky, na predvádzacie mólo bola príliš nízka a príliš „tučná“. To počúvala neustále – o svojej vidieckej slanine. Ale ako fotomodelke sa jej darilo, robila reklamu na kozmetickú značku Clairol, diétnu colu či v tom čase slávnu vôňu Charlie. Istý čas žila v Paríži i v Ríme. Otec sa však s jej kariérou modelky nemohol zmieriť a nepresvedčili ho ani jej utešené honoráre. „Mal pred očami svet, kde ženy budú niečo znamenať,“ vysvetľuje Sharon. Zo svojej dcéry chcel mať univerzitne vzdelanú dámu, architektku, čo bolo v tej dobe takmer výlučne mužské povolanie. Bál sa, že modeling len využije jej krásu a potom ju odkopne ako použitú rohožku. Sharon však tvrdí, že vždy od samého začiatku si vyžadovala rešpekt. Nedúfala v neho, ale vyžadovala si ho. Preto sa často dostávala do konfliktu so svojimi nadriadenými, tvrdí, že nedostala zákazky, ktoré mohla dostať, že ju bojkotovali, ohovárali, vysmievali sa jej. Modeling ju nebavil, chcela byť herečkou. Prvýkrát zažiarila vo filme Woodyho Allena Stardust Memories (Spomienky na hviezdy prach), kde ako „pekné dievča vo vlaku“ pošle utrápenému hrdinovi, alias Woodymu, zvodný bozk. Hoci jej vystúpenie vo filme trvá len pár sekúnd, „teraz nastal čas, aby som sa presťahovala do Hollywoodu a skočila do ringu“.
Prelomový bod
Začiatky však boli všetko len nie ružové. Vláčila sa po konkurzoch a keď sa zdalo, že už-už rolu dostane, producenti či režisér sa rozhodli pre inú herečku. Začala brať hodiny herectva u známeho hollywoodskeho kouča Roya Londona (študoval u neho aj Brad Pitt či Robert Downey jr.), veľmi si ho vážila a dodnes neprestáva čerpať z toho, čo ju naučil. Medzi Hviezdnym prachom a Základným inštinktom za desať rokov natočila osemnásť filmov, z ktorých väčšina nestojí za zmienku, ale ak predsa, tak spomeňme napríklad Bane kráľa Šalamúna (King Solomon‘ Mines), vďaka ktorým s Richardom Chamberlainom strávila niekoľko mesiacov v Zimbabwe a Južnej Afrike; komédiu Policajná akadémia 4: Občianska patrola; akčný film Viac než zákon (Above the Law), v ktorom debutoval mladý Steven Seagal (na pľaci Sharon napomenul, aby nestála pri ňom tak blízko, lebo narúša jeho čchi). Rolu v akčnom sci-fi Total Recall, kde bojovala ako zradná manželka Arnolda Schwarzenegera, zobrala len preto, že film režíroval Paul Verhoeven, ktorého veľmi obdivovala. A teraz Verhoevenovi ležal na stole scenár k filmu Basic Instinct. Išlo o na svoju dobu náročný filmový projekt, jednak kvôli téme samotnej (spojenie sexuálneho pudu a smrti), ale aj otvorene erotickým scénam okoreneným fyzickým násilím. Sharon scenár čítala a po úlohe bisexuálnej autorky detektívok Catherine Tramell doslova prahla. Lenže podľa jej agenta nebola dosť sexi… Sharon vysvetľuje, že v Hollywoode sa herečky posudzovali podľa toho, či sú „fuckable“ (kvôli neschopnosti nájsť slušný slovenský ekvivalent ponechajme tento výraz nepreložený). „O mne sa zhodli, že nie som,“ glosuje. Lenže čo by to bolo za ženu s IQ 154 (jedným z najvyšších v Hollywoode), keby niečo nevymyslela. Strategicky nafotila polonahé fotky do Playboya – na obálke časopisu debutovala v júli 1990, a to už mala 32 rokov! „Nikto si nemyslel, že som sexi. A pravdepodobne nie som, ani som nikdy nebola. Ale bola som dosť chytrá na to, aby som si uvedomila, že musím vyzerať sexi.“ V jednom staršom rozhovore opisuje, ako na schôdzku s Verhoevenom prišla v obtiahnutých koktailových šatách, lebo vraj hneď odtiaľ ide na párty. To bol onen povestný „last touch“, ktorý režiséra presvedčil, že je pre rolu Catherine tá pravá. „Muži sú vizuálne stimulovaní, a to zvyčajne stačí, aspoň na začiatok,“ lakonicky zhodnotila svoj manéver. Popravde však, na rad prišla až ako trinásta. Dvanásť herečiek pred ňou rolu v Basic Instinct odmietlo, hlavne kvôli násilným sexuálnym (i bisexuálnym) scénam. Michael Douglas chcel za partnerku Kim Bassinger a neskôr Juliu Roberts, ale nepochodil ani u jednej. Nasledovala Meg Ryan, Demi Moore, Geena Davis, Michelle Pfeiffer. Douglas nechcel risknúť taký kontroverzný film s neznámou herečkou, ale nemal na výber. Slávna scéna, keď si Catherine pred skupinou detektívov prehodí nohu cez nohu (a odhalí tak, že nenosí spodnú bielizeň), vznikla bez vedomia Sharon. Tak aspoň znie jej verzia tohto príbehu. Režisér ju vraj vyzval, aby si vyzliekla nohavičky, keďže ich kamera vidí pod šatami, lebo sa od ich bielej farby odráža svetlo. Až počas pracovného premietania pochopila, do čoho sa namočila. Verhoeven utŕžil zúrivú facku a rovno z premietania zamierila za svojím právnikom. Napokon však uznala, že tá scéna dokonale sedí k obrazu Catherine ako nenásytnej femme fatale. „Základný inštinkt bol mojím osemnástym filmom. Celé roky som strávila natáčaním hrozných filmov a celkom dobrých seriálov v období, keď ešte televízia nevládla svetu. Túto úlohu som získala, keď som mala tridsaťdva rokov… Uvedomovala som si, že to bola moja posledná šanca – pre filmový priemysel, do ktorého som sa ešte ani nedostala, som začínala byť príliš stará. Potrebovala som prelomový bod.“
Kto má takýto sex
Sharon aj po rokoch tvrdí, že pri žiadnej inej úlohe nemusela tak sústredene pracovať so svojou „temnou“ stránkou. Základný inštinkt ju emocionálne totálne vyšťavil, prenasledovali ju nočné mory, krvavá scéna, ako bodá do hrude svoju obeť, sa jej zjavovala v snoch. Odkiaľ na to čerpala silu? Hovorí, že sa oprela „o skúsenosti a jazvy osemročného dieťaťa“. V knihe zaletí ku spomienkam na pohreb starého otca Clarencea, áno, toho, čo jej mamu šľahal konármi z malinových kríkov. Spomína na deň, keď so sestrou stáli pred jeho rakvou a dohadovali sa, či je skutočne mŕtvy. Sharon bola staršia, mala jedenásť rokov, tak to zostalo na nej. Štuchla do stuhnutého tela prstom a „odrazu sa mnou ako hromada ľadu prevalilo uspokojenie. Konečne bol mŕtvy.“ Dovtedy navštevovať starých rodičov patrilo k dobrým móresom rodiny. V ich smradľavom dome neprestajne skuvíňal húf mačiek priviazaných za labky k nohám vane. Clarence bol pedofil, najmä malú Kelly perverzne obchytával. Osemročná Sharon sa na to musela pozerať, zatiaľ čo babka strážila dvere („Moja stará mama, ktorú ten diabol každý deň mlátil, sa tiež stala diablom.“). Sharon nechápala, ako ich mama mohla nechávať s dedkom samé. Nenávidela ju za to. Spomína, ako sa raz, keď jej Clarence ukázal, čo má v nohaviciach, od strachu pocikala. Bozk na rozlúčku znamenal, že jej svoj obrovitánsky jazyk strčil hlboko do krku. „Je veľmi zvláštne, keď dieťa pri svojej prvej skúsenosti so smrťou cíti radosť a úľavu,“ glosuje Sharon desivú kapitolu svojho života. Keď Catherine Tramell ubodala svojho milenca na smrť, Sharon myslela na dedka Clarencea. „Úplne som sa do toho ponorila a vypustila svojho temného anjela…“ Mnohovrstevný charakter hlavnej hrdinky však herečke priniesol aj oslobodzujúce chvíle. Catherine ju naučila, že žena sa nikdy nesmie stať obeťou mužov. „Na policajnej stanici sa mohla cítiť lapená a vystrašená. Namiesto toho si však pomyslela: Toto bude zábava.“. S mužmi sa Catherine hrala ako mačka s myšou. A čo obávané sexuálne scény? Tie ju nechali celkom chladnou. Presnejšie, boli jej smiešne. „Kto má takýto sex? Poznáte ženy, ktoré majú orgazmus v týchto anatomicky nemožných polohách? A za dve minúty? Prosím, pošlite ich ku mne domov, nech sa niečo priučím,“ smiala sa herečka v jednom z dávnejších rozhovorov pre Playboy.
Pre Hollywood mŕtva
Krátko po Základnom inštinkte začala nakrúcať western Rýchlejší než smrť (The Quick and the Dead), do ktorého bola zaangažovaná aj ako spolu producentka. Vďaka nej sa vo filme objavil neznámy austrálsky herec Russel Crowe i mladý Leonardo DiCaprio. Mimochodom, štúdio DiCapria nechcelo a do filmu ho obsadilo iba pod podmienkou, že ho Sharon vyplatí zo svojho honoráru. „A tak som to urobila.“ Ale ani skvelé herecké obsadenie na čele s Geneom Hackmanom filmu nezaručilo úspech. Čo sa týka tržieb, bol to prepadák a aj kritiky sa niesli v dosť vlažnom duchu. Zato mafiánska dráma Kasíno ostrieľaného Martina Scorseseho získala v roku 1995 hneď niekoľko nominácií na Oscara, vrátane tej pre najlepšiu herečku. (Zlatú sošku však Sharon vyfúkla Susan Sarandon za film Mŕtvy muž prichádza). V Špecialistovi so Sylvesterom Stalloneom ako tajomná femme fatale mstí smrť svojich rodičov, v Diabolskej pasci (Diabolique) s Isabellou Adjani kuje s manželkou svojho milenca vražedné plány, v Križovatke (Intersection) s Richardom Gereom sa rieši opäť manželský trojuholník, akurát tu netradične vystupuje v úlohe podvádzanej manželky. Kvôli snímke Posledný tanec (Last Dance) sa nechala zavrieť do ženskej väznice, ale ani tento film v Hollywoode veľa vody nenamútil. Vrchol jej kariéry znamenali dve nominácie na Zlatý Glóbus, za film The Mighty (Outsideri), kde sa vcítila do roly matky na smrť chorého chlapca a komédia Muse (Múza), v ktorej sa pokúšala oživiť kariéru kedysi slávneho hollywoodskeho scenáristu.
Po mozgovej porážke Sharon odchádzala z nemocnice ako troska: „Kráčala som trhane, celé telo som mala naklonené, pravú nohu som trochu ťahala za sebou, ľavú stranu tváre som mala skrútenú a ovisnutú, od kolena smerom nahor som nič necítila… Čiastočne som stratila sluch v pravom uchu a veľmi som schudla.“ Pred očami sa jej mihotali farebné machule a pri reči koktala, týchto príznakov sa zbavila po piatich mesiacoch, keď jej konečne nasadili správne lieky. Približne po roku „som bola schopná ovládať pero a udržať ho na papieri“. Stratila krátkodobú pamäť, keď doma naďabila na záhradníka, považovala ho za zlodeja. Rekonvalescenciu sprevádzali strašné bolesti hlavy, pocit, že jej horí noha, nevedela čítať, nepamätala si ani, kam položila hrnček s čajom. Spávala cez deň a celé noci bdela. Vôbec netušila, či sa jej život ešte niekedy vráti do starých koľají. Či bude schopná pamätať si filmové texty. Či bude ešte niekedy vyzerať ako Sharon Stone. Z toho najhoršieho sa dostala za dva roky. Hoci pri nej neochvejne stála rodina, stratila manžela, celú plejádu priateľov a čo sa Hollywoodu týkalo – „prišla som o miesto v rade“…
Záchranné lano jej v roku 2005 hodil Bernard Arnault, šéf luxusného koncernu LVMH – stala sa tvárou línie Capture kozmetickej značky Christian Dior. Nechcela veriť, že ona, veď v tom čase mala 47 rokov! Dokonca pozvala ľudí od Diora k sebe domov, aby sa prišli na ňu pozrieť. „Sharon Stone sme vybrali kvôli jej celosvetovej príťažlivosti ako krásnu a žiadanú ženu po štyridsiatke, šikovnú a nezávislú,“ písalo sa vo vyhlásení spoločnosti Parfums Christian Dior. Onú nezávislosť si potvrdila nemalým honorárom, vďaka ktorému sa opäť postavila na nohy a mohla si plniť svoje sny.
Simonetta Zalová
foto Sita, HBO Max
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2023)