Ľudia o žralokoch hovorili ako o pochybení prírody, ona ich hladkala holou rukou. Žraloky sú podľa nej úžasné, dokonalé výtvory prírody, ktoré obývali túto planétu dávno pred nami. „Často o mne hovoria ako o vedkyni,“ zamýšľa sa odborníčka na žraloky Valerie Taylor, „ale ja ňou nie som. Je to len 60 rokov skúseností. Morský svet bol môj učiteľ, moje pracovisko, moja láska a my sme sa s Ronom zaoberali tým, čo ponúka – neznámymi hĺbkami a ich tajomnými tvormi, ktoré pokrývajú 72 % povrchu našej planéty.“
Keď ju sledujeme pod vodou, ako šnorchluje v jasnočervených plavkách, s dlhými blond vlasmi stiahnutými do chvosta, automaticky nám v hlave naskočí predstava príťažlivej Bond girl, ale… Nosila Ursula Andress vo vlasoch červenú stužku ako nejaká roztomilá školáčka? To v žiadnom prípade. Červená alebo ružová mašľa vo vlasoch sa stala poznávacím znamením potápačky Valerie Taylor – od istého času, keď už žraloky nelovila, ale bojovala za ich ochranu, si ju zaplietala do chvosta pri každom ponore. V dokumentárnom filme Playing with Sharks (na streamovacej platforme Disney+ ho môžete vidieť pod slovenským názvom V čeľustiach), ktorý mapuje pozoruhodný život tejto ochranárky podmorského sveta, si Valerie červenú mašľu symbolicky viaže do vlasov aj ako 86-ročná. V úvodných sekvenciách filmu vidíme vetchú starenku, ktorá si balí kufor, aby zo svojho domu na predmestí Sydney vyrazila na Fidži, kde sa naposledy pred takmer desiatimi rokmi potápala s manželom Ronom. Teraz má 86 rokov a kvôli silnej artritíde ťažko chodí (v jednom zábere priam fyzicky cítime jej bolesť, keď si cez rameno oblieka neoprénový oblek), vo vode je však opäť vo svojom živle. „Neviem si predstaviť, že by som sa nepotápala,“ hovorí. „Našťastie je to niečo, čo môžete robiť, aj keď ste starí a slabí. Pretože vo vode lietate.“ V inom rozhovore svoj pocit šťastia z potápania formuluje takto: „Vo vode som mladá. Von z vody som len potkýnajúca sa stará dáma.“
Jediná medzi mužmi
Dnes je Paddington živá, štýlová štvrť Sydney s fajnovými reštauráciami, módnymi butikmi, umeleckými galériami, avšak v čase, keď sa tu v novembri 1935 Valerie May Heiges narodila, šlo o chudobnejšiu časť mesta, na hony vzdialenú svojej dnešnej bohémskej povesti. Valerin otec pracoval ako inžinier pre americkú značku Exide vyrábajúcu olovené batérie, mama sa starala o domácnosť a dve deti. „Nemali sme toho veľa, ale boli sme šťastní.“ Ako štvorročná sa Valerie aj s rodinou presťahovala na Nový Zéland, kde jej otec pomáhal zakladať miestnu pobočku Exide. Po vojne bol i ten najmenší závan luxusu vzácnosťou, Valerie si dodnes pamätá na svoju prvú žuvačku, na chuť prvej čokolády. V roku 1948 sa Novým Zélandom prehnala epidémia detskej obrny, ktorá postihla aj 12-ročnú Valerie. Mesiace ležala nehybná na lôžku, stránku po stránke knižiek o Huckleberrym Finnovi a Tomovi Sawyerovi jej musela obracať službukonajúca zdravotná sestra. Hrozba trvalého ochrnutia ju, našťastie, minula, v škole však zaostala v štúdiu, ťažko doháňajúc dlhé mesiace absencie. V pätnástich školu nadobro opustila a keďže pekne kreslila a maľovala, nastúpila ako ilustrátorka do animačného štúdia New Zeland Film Unit, kde prekresľovala americké komiksy (sama hovorí, že keby nie žralokov, stala by sa z nej maliarka a ilustrátorka). Kreslenie však nebolo jediné, čo jej išlo od ruky. Pokúšala sa uspieť aj ako modelka, paradoxne však bola na túto profesiu príliš chudá, no vďaka svojim dlhým prirodzene blond vlasom sa uchytila aspoň v reklamách na vlasovú kozmetiku Silver Screen. S bratom boli odjakživa vodné živly, potápať sa začala v štrnástich. Podvodný svet ju fascinoval, rozhojdaný chaluhový les jej pripadal magický. „Chcela som vedieť viac. A tak som skočila zo sveta, ktorý všetci poznáme, do iného sveta.“ Cudzieho, nepoznaného, neprebádaného…
Naspäť v Sydney sa spolu s rodičmi usadila na plážovom predmestí Port Hacking. V tom čase tam fungovalo množstvo klubov potápania a lovenia rýb harpúnou či oštepom, ale ich osadenstvo tvorili samí muži. Valerie mala krátko po dvadsiatke, keď do jedného takéhoto klubu vstúpila. Spomína, že na prvých majstrovstvách v love rýb harpúnou bolo registrovaných sedem žien. Mužov sa zúčastnilo asi sedemsto. Okrem športového zreteľa jej otec mal problémy so žalúdkom a najlepšie trávil ryby, a tak harpúnou sa Valerie starala aj o pravidelný prísun potravy na ich stôl. V tomto športe bola taká dobrá, že sa stala austrálskou šampiónkou. „Vtedy bol oceán plný života,“ spomína. „Vzali ste si z neho, čo ste chceli a nijako sa to neprejavilo.“ Nik vtedy netušil, že sa to raz môže dramaticky zmeniť. Niekedy v tom čase zabila svojho prvého žraloka. Prvého a jediného. Dodnes to ľutuje. Ale žraloky boli aj pred Spielbergovými Čeľusťami postrachom. V Austrálii sa organizovali súťaže v ich love, udeľovali sa tituly svetových rekordmanov v počte zabitých žralokov, boli to bohapusté masakry, ktorým sa nikto nepriečil. Rybári nazývali žraloky „božím pochybením“, a pritom o nich nevedeli zbla nič.
Nikto predtým to nerobil
Harpúnovanie Valerie prinieslo nielen tituly, ale aj manžela. Ron Taylor bol takisto ako ona členom klubu St George Spearfishing, a to nie hocakým, bol jeho najžiarivejšou hviezdou, majstrom sveta v love rýb harpúnou z Tahiti. Okrem toho fotografoval a s podvodnou kamerou snímal morskú divočinu. Sám si vyrobil svoje prvé podvodné puzdro na kameru, bol manuálne neskutočne zručný a vynachádzavý. Keď po prvý raz uzrel Valerie, „toto pekné blonďavé dievča z klubu“, hneď vedel, že našiel svoju podvodnú modelku. Sprvu to vraj bolo vzrušenie z morského sveta, ktoré tých dvoch spojilo, ale od spoločného koníčka nebolo ďaleko k romantickej láske. Vzali sa v decembri 1963, Valerie mala 28 rokov, Ron bol od nej o rok starší. Spočiatku sa živili všeličím, stále intenzívnejšie však nakrúcali krátke filmy zo života pod morskou hladinou, samozrejme s Valerie ako plavovlasou modelkou, ktorá sa nebojí plávať medzi obrovskými bielymi medúzami alebo kŕmiť fúzaté morské tulene. Filmové spoločnosti sa však dožadovali dramatickejších výjavov, a tak sa Valerie neváhala priblížiť k plachtiacim rajam alebo chytať do rúk čudesné ryby, morské hady či chobotnice – to sa nevidí len tak, na to by si predsa nikto normálny netrúfol! Filmárski manželia veľmi rýchlo pochopili, že ak chcú zo svojej práce vyťažiť maximum, musia sa zamerať na najväčších podmorských predátorov. Tých, pri ktorých ľuďom tuhne krv v žilách. Na žraloky! Keď v roku 1956 začala v Austrálii vysielať prvá televízna stanica, „túžba divákov po akýchkoľvek záberoch žralokov nás prinútila hľadať týchto ‚nebezpečných‘ predátorov v pobrežných vodách. Natáčanie žralokov v ich prirodzenom prostredí sa pre nás stalo spôsobom života,“ spomínala pre časopis Australian Geographic.
V päťdesiatych rokoch minulého storočia mohli bežní ľudia žraloky vidieť iba ako bezvládne mŕtvoly na dne rybárskych lodí, poprípade vypitvané či rozrezané na mäsiarskom stole, ale to, ako reálne žijú a ako sa správajú vo vode, o tom sa nevedelo takmer nič. Podmorskí filmári tých čias sa dali spočítať na prstoch jednej ruky: Jaques-Yves Cousteau, Stan Waterman, Hans Hass, Ron Taylor… Ron a Valerie sa zvyčajne na filmovanie žralokov pripravovali tak, že ich lákali na rybí tuk, ktorý nechali kvapkať do vody a potom Ron, reťazami priviazaný za členky o loď, s trupom ponoreným vo vode, poprípade v rôznych iných akrobatických pozíciách, nakrúcal žraloky, ako plávajú, vynárajú sa z vody, útočia na rybie návnady, ktoré im Valerie hádzala z paluby, smejúc sa, akoby sa hrala doma na koberci na mačku a myš. „Mali sme celé ihrisko pre seba,“ spomína po rokoch. „Nik pred nami nič také nerobil.“
Ako čas plynul, Taylorovci si čoraz intenzívnejšie uvedomovali, že za rybami sa treba potápať stále hlbšie a ďalej. Predstava, že všetko, čo človek vyloví, sa do oceánu ako švihnutím čarodejného prútika vráti, nefungovala. Obaja s Ronom cítili, že im niečo v ich práci nehrá. Nemalo to logiku. „Snažil som sa priblížiť k rybe, aby som spravil krásne fotky,“ zamýšľal sa Ron, „a potom idem cez víkend von a začnem ich zabíjať. To nebolo správne.“ Dohoda padla bez zbytočných rečí a znela jednoznačne: Odteraz budeme loviť ryby len s kamerami!
Modrá voda, biela smrť
„A potom prišla naša veľká šanca,“ spomína Valerie v dokumente o svojom živote. Film Blue Water, White Dead si vysnil Peter Gimbel, Američan, ktorého fascinovali žraloky. Jeho 99 minút trvajúci dokument sa dodnes považuje za prvý film, ktorý na plátne zachytáva najväčšieho morského predátora, Carcharodon carcharias, Great White Shark, ľudovo nazývaného aj Veľký biely (správny slovenský názov je však Žralok modrý).
V roku 1969 Gimbel hľadal mančaft, ktorý už čo-to so žralokmi zažil, a tak oslovil Taylorovcov plus ďalších dvoch potápačov. Poľovačka na Veľkého bieleho začala asi 200 km od pobrežia Južnej Afriky, posádka tam však naďabila „iba“ na žralokov dlhoplutvých. Filmovali ich z bezpečia kovových klietok, vznášajúcich sa pod morskou hladinou, ku ktorým boli priviazané ako návnada ostatky mŕtvej veľryby. „Bolo to akoby sme pretočili čas. Vstúpili sme do pravekého sveta, ktorý sa za milióny rokov nijako nezmenil.“ Keď padlo rozhodnutie, že vyjdú z klietok a pošpacírujú sa medzi dlhoplutvými, Valerie napadla jediná myšlienka: „Umrieme tu. Teraz zomrieme… Napriek tomu som to chcela skúsiť.“ Také ľahkovážne, ako by sa na prvý pohľad zdalo, to však nebolo. Klietku opúšťala vyzbrojená vyše metrovou drevenou palicou s tupým koncom. Filmári si totiž všimli, že predtým, ako sa zahryzli do ryby, aj keď už bola mŕtva, žraloky do nej štuchli rypákom. Znamenalo to čosi ako povel k útoku. Aby sa etablovali ako členovia svorky, skúsili to rovnako. „Keď do nás vrazili, oplatili sme im to silnejším úderom do žiabier.“ Za kvílenia filmovej hudby sledujeme Valerie, ako švacne približujúceho sa žraloka po hlave a očami kameramana priam cítime – keď sa záber zatrasie, bum! – ako mu zviera narazilo do puzdra kamery. Podľa Valerie ich žraloky prijali medzi seba, „lebo vrcholoví predátori sú zvyknutí na to, že ich korisť sa snaží uniknúť, nestojí a bojuje.“ Aj keď Gimbelov podmorský výlet so smrtiacimi obuškami vybavenými výbušnou zmesou (najmenej jeden žralok bol takto poslaný do večných lovísk) neskôr kritizovali rôzni ochranári (hoci s uznaním, že bol poplatný svojej dobe), podvodný kameraman Howard Hall hovorí, že pozorovať húfy žralokov dlhoplutvých, stovky týchto predátorov vo svojom prirodzenom prostredí, je rarita, aká sa len tak nevidí. „Dnes už také zábery nenatočíte.“ (Hall tým naráža na skutočnosť, že od roku 2019 je žralok dlhoplutvý vedený na Červenom zozname IUCN v kategórii „kriticky ohrozený.“ Celková populácia tohto druhu za posledných 60 rokov poklesla o viac ako 80 %.)
Veľký biely však filmárom stále uniká, a tak sa partia presunie do Južnej Austrálie, na miesto príznačne nazvané Dangerous Reef. Tam sa im konečne podarí nafilmovať veľkú bielu ozrutu. „Prvý Great White mi pripomínal vlak, čo sa valí hmlou,“ opisuje svoj zážitok Valerie. Štvorica sa opäť ponára v klietkach, z ktorých visia gigantické návnady a vtedy sa to stane. Jeden žraločí snaživec sa spolu s návnadou zahryzne do oceľovej klietky a chce ju ťahať (aj s potápačom Petrom Lakeom vo vnútri). Lenže klietka je priviazaná ku kotviacej bóji, čo žraloka prekvapí, ale aj naštve. Divoko pohadzuje hlavou na všetky strany, zubami zakvačený do mreží a chudák Peter v klietke poskakuje ako hrkálka, až mu kosti praštia. Napokon pochopí, že je len otázkou času, kedy žralok klietku vytrhne a zmizne s ňou v hlbinách, spoza opasku vytasí nôž a návnadu odreže… Uf!
Na scénu prichádza Spielberg
Či už to patrí k filmovej mytológii, alebo nie, práve táto scéna mala inšpirovať amerického autora Petra Benchleyho k napísaniu knihy Čeľuste. Podľa inej verzie mu vraj neschádzal z mysle článok spred pár rokov o rybárovi, ktorý chytil vyše dvojtonového žraloka niekde vo vodách Long Islandu. Keď v roku 1974 Čeľuste vyšli, stal sa z nich ohromný hit, na zozname bestsellerov hviezdili 44 týždňov. Rok na to sa mal z knihy stať film. Napriek obrovským problémom, ktoré si mladý režisér Steven Spielberg spôsobil tým, že namiesto bezpečia hollywoodskeho štúdia sa rozhodol filmovať na otvorenom oceáne (a tiež napriek neustále sa kaziacemu pneumatickému žralokovi, ktorého ovládalo 14 mechanikov), film, ktorý proti všetkým zákonom uhorkovej sezóny nasadili do kín v lete, znamenal zlomový moment v dejinách kinematografie a navždy definoval to, čomu sa dnes hovorí „hollywoodsky blockbuster“. Ľudia po celých Spojených štátoch stáli v kilometrových radoch na lístky a z Čeľustí stal najzárobkovejší film tých čias.
Peter Benchley, ktorý sa spolupodieľal na tvorbe scenára, sa tiež potápal, poznal aj dokument Modrá voda, biela smrť, Valerie a Ron boli jeho idoly. Keď ich producenti Čeľustí požiadali, aby fungovali ako odborní poradcovia filmu, súhlasili. Valerie si pamätá na mladého Spielberga, hovorí, že jej pripadal ako pubertiak. Spomína, ako režisér trval na tom, aby skutočný žralok, ktorého mali Taylorovci pre film nakrúcať pod vodou, mal aspoň 7 metrov. Darmo mu vysvetľovali, že do takých obrovských rozmerov Great White nedorastá, Spielberg sa aj tak vynašiel. Najal pre herca Richarda Dreyfussa, ktorý sa mal v klietke potápať k vraždiacemu monštru, dabléra malého vzrastu a aj klietku dal vyrobiť o polovicu menšiu. Tak vznikla optická ilúzia obrovského predátora, požierajúceho dovolenkárov v pobrežných vodách fiktívneho rekreačného mestečka Amity.
Simonetta Zalová
foto archív Disney+
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2023)