Soňa Pohlová – Keď mozog nepanikári, vie nájsť riešenie

 

Rada popustí uzdu svojej fantázii, zároveň však stojí nohami pevne na zemi. Vo voľnom čase študuje keltské hradiská aj architektúru obydlí na Marse, no bývanie plné obmedzujúcich výmyslov by nikomu nenavrhla. Architektka Soňa Pohlová je spoluautorkou Ecocapsule, energeticky nezávislého mobilného mikrodomu, ktorý sa prehnal svetom ako uragán a dodnes žne úspechy všade, kam príde. Viac ako na úspechu jej však záleží na realizácii projektov, ktoré ľuďom zlepšia život.

 

Máme za sebou rekordne horúce leto i jeseň, ale aj záplavy, klíma sa rapídne mení a s ňou aj naše potreby. Zmenila klimatická kríza spôsob myslenia architektov?

Dobrý architekt musí reagovať na zmeny, či už klimatické, alebo spoločenské. Inak jeho práca zastane v čase a už neslúži, skôr sa musia ľudia prispôsobovať nevhodným riešeniam. Architektúra by mala byť živá, flexibilná a inovatívna. Nejde však len o prácu architekta, s dobou by mali kráčať aj normy, pretože niekedy aj chcete navrhnúť niečo pokrokové, ale norma vás vráti do starých koľají a riešení a budova tak stráca potenciál. Práve architektúrou sa dá pri riešení klimatickej krízy veľmi pomôcť, a to nielen samotnými stavbami a použitými materiálmi, ale aj priestormi medzi nimi. Celý proces schvaľovania je, žiaľ, niekedy veľmi ťažkopádny a zdĺhavý.

 

Aké riešenia by teraz architektúra mohla a mala ponúknuť?

Mohli by sme sa inšpirovať Dánskom, kde napríklad v Kodani majú park, ktorý reaguje na štyri ročné obdobia. Sú v ňom plochy, ktoré majú dovolené byť zaplavené – keď viac prší, sú z nich mokrade a keď je sucho, sú z nich športoviská. Je na to naviazaný celý biotop. Nádrže pod týmito plochami slúžia ako rezervoáre vody, ktorá sa dá neskôr využívať na zavlažovanie. Čo sa týka prehrievania budov, v popredí stoja najmä Španieli a Portugalci, ktorí sú experti na tvorbu dvojitých priestorov pred fasádou, pričom vzniká medzipriestor, ktorý v lete slúži ako balkón a v zime sa dá zavrieť. Zároveň tak vzniká premyslený systém prirodzeného vetrania. A napríklad budovy v Ománe ešte pred dvesto rokmi robili vetranie tak, že stáli niekoľko cm nad zemou a mali vysoké komínové strechy. Dolu bol vzduch studený a vytváral komínový efekt, ktorý podporoval jeho prúdenie aj nahor. Niekedy už len tým, že budovu postavíme múdro, vieme vnútri zabezpečiť komfortnú klímu. Najjednoduchšie sa to dá dosiahnuť primeranou orientáciou na svetové strany. A asi netreba pripomínať, že ulica, na ktorej nerastú stromy, má aj o 10 °C viac ako tá so stromami. V tomto vie byť príroda veľký pomocník a učiť sa môžeme stále aj z minulosti.

 

Aj Ecocapsule, vďaka ktorej vás poznajú na celom svete, má ekologický rozmer. V čom je výnimočná, že vo svete nemá konkurenciu?

Je to kompaktný, energeticky nezávislý a mobilný mikrodom, ktorý na svoje fungovanie využíva výlučne solárnu a veternú energiu. Jeho výhoda spočíva v tom, že keď si ho doveziete na svoje miesto, stačí ho postaviť, zapnúť systémy a behom dvoch-troch hodín môžete bývať. Nie je potrebná žiadna výstavba, skladanie alebo napojenie na siete. V dobrých klimatických podmienkach v ňom viete takmer celý rok fungovať čisto off-grid, čo sa energií týka a čiastočne nezávisle od vodného zdroja, keďže zachytáva a filtruje dažďovú vodu. Ecocapsule má navyše krásny dizajn, aj to je pre niekoho rozhodujúce.

 

Kedy vám prvýkrát napadlo, že svet potrebuje Ecocapsule?

V roku 2009 sme sa zúčastnili medzinárodnej súťaže, ktorej cieľom bolo navrhnúť autonómnu mobilnú obývateľnú jednotku. Navrhli sme tvar vajíčka, ktorého dizajn už vtedy cielil k tomu, aby sme usporili energetické straty a zbierali dážď. Pôvodne sme mali ešte fasádu z použitých plechoviek, ktoré boli nalepené striebornou časťou smerom von, ale to bol skôr umelecký zámer. Išlo teda o konkrétne zadanie pre klienta, žiaden spontánny nápad.

 

Súťaž ste síce nevyhrali, ale zrazu o vás písal celý svet

Výsledky súťaže na svojom webe zhodnotil portál Inhabitat.com, ktorý náš projekt označil za najlepší. Toho sa potom chytili všetky architektonické médiá, následne lifestylové a potom aj ostatné mienkotvorné. Bola to hotová lavína. Začali sa nám ozývať ľudia, kde si môžu Ecocapsule kúpiť. Nasledoval výlet do Dublinu, kde sme sa chceli stretnúť s Elonom Muskom. Ten tam bol nakoniec predošlý rok, nejako sme si to zle pozreli (úsmev). Ale ukázalo sa to ako dobrý ťah. Vtedy bola startupová scéna na Slovensku ešte v plienkach, takže sme o tom nevedeli skoro nič. Ale stretnutia s potenciálnymi záujemcami a najmä investormi nám veľmi pomohli vidieť cestu, ako ďalej. A to aj napriek faktu, že z vyše päťsto investorov, ktorých sme oslovili, sa nám reálne podarilo stretnúť len s piatimi.

 

Najviac vás posunul festival Pioneers vo Viedni, kam vás pozvali vystaviť prototyp, malo to však háčik…

Pioneers nás priamo oslovil, či chceme byť súčasťou toho ročníka a priviesť prototyp. Ponúkli nám to bezodplatne a mali sme byť jedným z hlavných ťahákov eventu. Taká ponuka sa neodmieta. Akurát sme žiadaný prototyp v tom čase nemali a rovnako ani financie. Zariskovali sme, peniaze sme si požičali a za niekoľko mesiacov bol prototyp na svete. Stihli sme to ledva-ledva, ešte noc pred otvorením nám stolár montoval dvierka na skrinky priamo v budove Pioneers, skončil až o siedmej ráno.

 

Ecocapsule sa neskôr ocitla na zaujímavých miestach, stála aj na streche budovy v centre Bratislavy. Kde ešte?

Napríklad aj v džungli v Kostarike, na Karibských ostrovoch, v púšti v Kazachstane, na Times Square v New Yorku alebo na vrchole hory Mt. Titlis vo Švajčiarsku, odkiaľ máme aj nádherné fotografie. Keďže Ecocapsule je energeticky sebestačná, bola umiestnená na mnohých veľmi pekných lokáciách v prírode. Väčšina klientov si však nepraje publikovať svoje fotky, čo je škoda, ale rešpektujeme to.

 

Dala by sa Ecocapsule využiť celoročne na Slovensku? Sú krajiny, kam sa vyslovene nehodí?

Rozdelili sme celý svet na tri oblasti fungovania, aby sme zákazníkom pomohli orientovať sa podľa miery off-gridu, ktorú vie Ecocapsule zabezpečiť v rôznych zemepisných šírkach. Slovensko je v druhej kategórii, kde vie fungovať 8 – 9 mesiacov sebestačne. To neznamená, že zvyšné 3 – 4 mesiace nebude fungovať vôbec, len ju bude treba dobíjať z externého zdroja. Neodporúčame ju umiestniť na miesta s extrémnym podnebím, ako je sever Škandinávie, kde je málo slnka aj polárna noc, takže solárne panely by nemali význam. To je tretia oblasť, ktorú nazývame sezónnou – tam Ecocapsule funguje nanajvýš šesť mesiacov sebestačne. Ešte ďalej na sever, kde sú teploty aj mínus 40 °C, ju neodporúčame vôbec, lebo by ste potrebovali veľa energie na vyhriatie a pri nedostatku svetla by vietor na jej fungovanie nestačil.

 

Ecocapsule ste vyskúšali aj na vlastnej koži, dokonca ste spolupracovali s Luciou Grigovou z blogu Do poslednej omrvinky, ktorá vám pripravila kuchárske recepty s nízkou spotrebou energie pri varení …

Lucka je kamarátka, tiež architektka a venuje sa bezodpadovému vareniu. Táto spolupráca trvala takmer rok, počas ktorého vyberala recepty a aj nám chodila variť do ateliéru. Varila na dvojplatničke, na ktorej bolo možné sledovať spotrebu energie. Hľadala nielen výživné a rýchlo uvarené jedlá, ale zároveň jedlá z potravín, ktoré sa v Ecocapsule dajú dobre skladovať, keďže chladnička je veľmi malá – bol to tvrdý oriešok. Knižka je podarená, plná fotografií a praktických rád.

 

Rozpráva o nej dokonca aj americká herečka Susan Sarandon…

Susan Sarandon sa o nás dozvedela prostredníctvom internetového článku, keďže o nás písali všetky svetové médiá. Následne nám napísala komentár na našu FB stránku, čo sme však najprv považovali za vtip. Ale potom sa komunikácia skutočne rozbehla a asi po troch rokoch jej Ecocapsule pristála na mieste. Postavila si ju na súkromnom pozemku v Kostarike, kde nie je vybudovaná žiadna infraštruktúra. Stretli sme sa s ňou aj v New Yorku, kde si ju pozrela naživo. Povedala nám, že my ako jediný produkt sme spĺňali presne jej predstavu, nenašla nič iné podobné.

 

A stihli ju okopírovať Číňania…

Áno, ale bol to taký low-cost nepodarený pokus. Síce lacný, ale zároveň nefunkčný. Asi v procese zistili, že cena je vysoká oprávnene. Mali sme z toho rozporuplné pocity. Zo začiatku je to vždy také bu-bu-bu, ale potom zistíte, že vnútri je vybavenie, ktoré vyzerá nefunkčne, tak neviem, či si to niekto kúpi. Na jednej strane nás postavili do pozoru, na druhej sme si hovorili, že náš produkt je asi skutočne zaujímavý, keď ho kopírujú Číňania.

 

Ako sa projektu darí teraz?

Momentálne je výroba pozastavená, vypredali sme prvú sériu a sme v štádiu vývoja Ecocapsule NextGen, ktorú vylepšujeme na základe spätnej väzby od zákazníkov a našich skúseností, či už zo servisov, alebo z meraní používaných Ecocapsule. Samozrejme, aj technológie sa za ten čas pohli dopredu. Bude to aj malé prekvapenie, čo sa dizajnu týka.

 

Americký Forbes vás v roku 2016 zaradil medzi sto najúspešnejších európskych podnikateliek. Považujete sa za globálne úspešnú?

Áno, to má potešilo. Úspech je ale pre mňa najmä to, že robím, čo má baví a čo mi ide, a viem tak ľuďom zlepšovať život, robiť im svojou tvorbou radosť. Zistila som, že nebazírujem na oceneniach či rebríčkoch, aj keď je to, samozrejme, do istej miery zrkadlo práce. Ale iba do istej. Je mnoho ľudí, ktorí robia skvelú prácu a nevieme o nich zo žiadnych médií. Často je totiž najväčším kritériom zisk. No netreba zabúdať, že existujú aj iné, dôležitejšie veci, ktoré sa v našej spoločnosti ešte zatiaľ tak veľmi nevyvažujú zlatými soškami. Pre mňa je to najmä pozitívny vplyv na spoločnosť. Veľkým vzorom je napríklad neziskovka Cesta von, kde sa venujú deťom do troch rokov v rómskych osadách. Je za tým veľmi veľa práce a oddania ľudí, ktorí to robia z istého presvedčenia a deťom vedia reálne zlepšiť život. To je pre mňa hodnota, kde sa skutočne niečo vytvára, no nie sú tam žiadne veľké ovácie či billboardy, len každodenná profesionálna práca so zapálením.

 

Čo vás priviedlo k architektúre?

Ako dieťa som túžila byť archeologičkou, astronómkou i astronautkou. Fascinovala ma história a vesmír. Postupne som zisťovala, že na archeológiu nemám trpezlivosť, astronautika boli skôr detské predstavy. Ale túžila som byť aj umelkyňou, čo som si v architektúre čiastočne splnila. Keď sme si však podávali prihlášky na vysokú školu, bola som dosť stratená. Nevedela som, čo chcem robiť, tak som si podala prihlášky na rôzne školy. Na architektúru ma zobrali už v januári, tak som ostatné školy zrušila, už sa mi nechcelo učiť. Vybrala som si však dobre – je to tvorivé, ale zároveň racionálne povolanie a každý deň je iný, žiadna jednotvárnosť nehrozí.

 

Z STU v Bratislave ste na rok odišli do Barcelony. V čom bolo štúdium iné ako u nás?

Asi vo všetkom (úsmev). Vôbec som nevedela po španielsky a na škole sa hovorilo najmä katalánsky, takže ak poviem, že som sa cítila strateno, tak to vystihuje realitu. Všetci siedmi „erazmáci“ sme na tom boli rovnako. Samotné štúdium sa však líšilo najmä dynamikou a zameraním na praktickú stránku architektúry. Ateliéry tam prebiehali inak, veľa sme sa vzájomne počúvali a vyjadrovali názory na návrhy spolužiakov. Veľa predmetov bolo praktických a učilo tam aj veľa architektov z praxe, čo v tom čase u nás nebolo až také pravidlo.

 

Práve v Španielsku ste sa v architektúre konečne našli…

Dovtedy ma architektúra až tak nebavila, mala som pocit, že tomu nerozumiem, tápala som. Pamätám si na okamih, ktorý mi otvoril oči. Konzultovali sme ateliér a zadanie bolo veľmi zaujímavé – transformácia rybárskeho móla na ľubovoľnú funkciu. Zvolila som si ubytovanie pre bezdomovcov. Navrhla som sériu reštaurácií a kaviarní pre turistov a na strechách malé ubytovne, kde by bezdomovci bývali a pracovali, dokonca by tam mali aj bazén. Pýtala som sa profesora, čo si o tom myslí. Vysvetlil mi, že nejde o to, či je návrh dobrý, alebo zlý, ale že si vždy treba porovnať rozmer zásahu a toho, aký úžitok prinesie ľuďom. Vtedy mi docvaklo, že v tom spočíva to čaro. Nestačí, že vám niekto povie, ako to máte urobiť, ale vy musíte rozlíšiť, či sa to dá urobiť a aký to bude mať dopad na ľudí. Bazén som nakoniec zrušila (úsmev).

 

Istý čas ste stážovali aj v Dánsku

Bolo to úžasné obdobie, práve som skončila univerzitu a mohla som stážovať vo svetovom ateliéri 3XN, ktorý bol navyše veľmi ľudsky orientovaný. Kodaň je krásne mesto. Aj Dáni mi ako ľudia sedeli. Robila som asi na piatich projektoch. Po dvoch mesiacoch mi dovolili pracovať samostatne na novej súťaži, čo bola pre mňa obrovská výzva. Vedela som, že tam nezostanem dlhšie, lebo si chcem doma založiť vlastný ateliér. Keď sa to šéf dozvedel, prišiel za mnou a povedal mi, nech si pokojne sadnem s každým riaditeľom sekcie, od marketingu, cez bussines development a nech sa pýtam, čokoľvek chcem vedieť o fungovaní ateliéru. Pre mňa to bolo krásne gesto, že sa takto chcú podeliť o rokmi nadobudnuté skúsenosti a doteraz som im za to vďačná. O severanoch sa hovorí, že sú chladní, ale pre mňa bolo dôležité, že sú tolerantní, féroví a majú jeden k druhému úctu. Či už v ateliéri, alebo celkovo v spoločnosti cítite rovnosť. Dánsko je sociálny štát a je to tam vidieť.

 

V čom majú Dáni iný prístup k architektúre než my?

Cítiť u nich hlavne úctu k prírode a človeku. To je prvoradé. Majú vysoko nastavenú latku korektnosti – v práci i medziľudských vzťahoch. Ateliér, kde som pracovala, mal napríklad vlastnú divíziu na výskum a vývoj nových materiálov, ktoré potom aj používali vo svojich projektoch. Bolo to malé laboratórium zložené z viacerých častí. Oddelenie architektov vymýšľalo, na čo by bol daný materiál dobrý a na čo ho potrebujeme, oddelenie konštruktérov zasa z čoho ho vyrobiť a aké bude mať vlastnosti. Vymysleli tam niekoľko biomateriálov, napríklad aj machové kachličky do kúpeľne, ktoré pred 13 rokmi boli úplnou novinkou, alebo vlastné fasádne systémy, ktoré by reagovali na počasie a podnebie.

 

V špičkových štúdiách sa pracuje od nevidím do nevidím. Ako ste to mali a máte vy?

V tomto som mala zjavne šťastie, lebo naše štúdio malo veľmi dobre nastavené podmienky pre zamestnancov. Mali sme k dispozícii raňajky, obed a pokiaľ sme pracovali po piatej poobede, aj večeru. Nadčasy sme pracovali iba po dohode a bolo za to náhradné platené voľno. Štvrtok sa pracovalo do 16.00 a v piatok do 15.00. Tento prístup ma tak očaril, že som si povedala, že chcem, aby takto fungovalo aj moje štúdio. Ale na Slovensku je to ešte trochu utópia. Dáni sú trocha inak nastavení. Náš šéf, svetový architekt, chodil do práce na starom bicykli, ktorý sme si často v zime mínus 10 °C zamykali spoločne vonku. Všetci v štúdiu boli neuveriteľne profesionálni. Od každého sa očakávalo, že sa aktívne zapojí do projektov, atmosféra bola kreatívna, k dispozícii bolo veľké množstvo materiálov na modely či laser cut a všetky vzťahy boli veľmi transparentné. Ak by som nechcela mať vlastné štúdio, určite by som prijala ponuku na stále zamestnanie, ktoré mi ponúkli.

 

Namiesto toho ste si založili štúdio Nice architects, neskôr nice & wise. K čomu sa viazali vaše prvé euforické úspechy?

Úplne prvý bol, keď sme si postavili vlastný ateliér v bývalej Cvernovke. Bolo to nízkonákladové, pankáčske, ale naše. Bola to sloboda. Akurát sme nemali žiadne zákazky. Tá eufória prišla, keď sme získali prvého klienta. Tešila som sa z každého projektu, všetky boli zaujímavé. A po pár rokoch sme postúpili v medzinárodnej súťaži, kde bolo prihlásených okolo dvesto ateliérov, do druhého kola, normálne sme tomu neverili. Bolo to super, aj celá následná spolupráca s profesistami a s ateliérom z Austrálie, čo bola podmienka pre pokračovanie v súťaži.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Sebastian Gansrigler

 

Celý rozhovor si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2023)