Ľudia sú pokušitelia, ktorí túžia ísť vyššie, rýchlejšie, čo najďalej. No dostanú sa tam len tí najodvážnejší.
Felix Baumgartner (42)
Fanúšikovia ho majú za Boha, fanúšičky mu píšu výzvy na sobáš. Žiť ako idol nie je najľahšie, no Felix sa o jednoduché veci vlastne ani nesnaží.
Písal sa rok 1960 a mnohí ľudia na povrchu Zeme ani len netušili, že v jej stratosfére sa odohráva čosi veľkolepé. Vtedy 32-ročný Američan Joe Kittinger videl našu planétu tak, ako nikto iný pred ním: z výšky 31.333 metrov. Tam vyskočil zo svojho balóna a rútil sa obrovskou rýchlosťou k Zemi, aby prežil a zapísal sa do histórie parašutizmu, letectva i extrémnych športov. „Postavil som sa na okraj, vyriekol modlitbu a skočil,“ vraví dnes 83-ročný plukovník amerického letectva, niekdajší vojnový pilot a veterán. Jeho voľný pád trval 4 minúty a 36 sekúnd, pričom vytvoril štyri svetové rekordy: najvyšší výstup balónom, najdlhší parašutistický zoskok, najdlhší a najrýchlejší voľný pád. Počas šialeného letu vesmírom dosiahol rýchlosť 988 km/h a tú doposiaľ nik neprekonal!
Zdolať by ho mohol jediný muž. Najlepší base jumper sveta a človek, ktorý už v skákaní s padákom na chrbte alebo v špeciálnom obleku dosiahol hádam všetko: utvoril svetový rekord v najvyššom zoskoku s padákom – z budovy Petronas Towers v Malajzii. Je držiteľom rekordu v base jumpingu z najnižšieho miesta – z ruky Kristovej sochy v brazílskom Riu. Ako prvý na svete preletel kanál La Manche len s karbónovým krídlom. Drží svetové rekordy aj v najvyšších base jump zoskokoch z mosta (Millau Bridge, Francúzsko, 342,9 m) a z budovy (Taipei 101 Tower, 508,7 m). Nech sa páči, zoznámte sa, reč je o Felixovi Baumgartnerovi.
Sexi, sexi, sexi
Takéto odkazy si číta Felix na svojich fanúšikovských stránkach, no vôbec na ne nereaguje. Akoby si ani neuvedomoval, čo všetko vyžaruje a aký vplyv má na ľudí, ktorí sledujú každučký jeho krok, každú správu, čo robí a každé písmenko na blogu, kde sa rád podelí o svoj profesionálny život.
Felix sa narodil v apríli 1969 v rakúskom Salzburgu. Skákať s padákom začal ako šestnásťročný a čoskoro mohol predvádzať svoje umenie ako člen rakúskeho armádneho tímu. Najlepší nezostávajú nepovšimnutí a Felix nakoniec padol do oka prestížnej spoločnosti Red Bull, kde dostala slobodné krídla jeho dobrodružná duša i povaha. Všetko, po čom tento človek túži, má vytetované na predlaktí pravej ruky: Born To Fly. Ešte viac má však napísané v očiach, ktoré sa pri rozprávaní o lietaní rozžiaria, zmäknú a dívajú sa kamsi, kde bol pred ním jediný človek – priateľ a kolega Joe Kittinger. Prvýkrát sa títo dvaja stretli v roku 2007 a zvítanie to bolo veľmi srdečné. Ako keď sa stretne otec a syn, pričom ten prvý zažil niečo, po čom celým srdcom túži ten druhý.
Red Bull Stratos
Od toho okamihu sa začala spolupráca na misii, ktorá nemá obdobu. Felix a Joe sa spoločne s Red Bull tímom pustili do jedinečného projektu a jeho ústrednou postavou je Felix. Joe však vedľa neho bdie ako poradca a človek, ktorý smelému Rakúšanovi praje všetko, čo ho v blízkej budúcnosti čaká. Neprekáža mu ani, že ak bude misia Stratos úspešná, pravdepodobne príde o svoje rekordy. Hviezdny tím vedcov a odborníkov už odštartoval všetky aktivity, aby prekročil hranice vesmíru, no veci nejdú vždy podľa plánov a finálny skok Felixa Baumgartnera, ktorý sa mal uskutočniť už v roku 2010, je zatiaľ hudbou blízkej budúcnosti. Red Bull Stratos má byť misiou, ktorá sa pokúsi prekonať aj ľudské hranice: Felix vystúpi v stratosférickom balóne do výšky 36.576 metrov, vyskočí z neho a voľným pádom, pri ktorom by ako prvý človek mal vlastným telom prekročiť nadzvukovú rýchlosť, sa bude rútiť k zemi. Až kým sa mu neotvorí padák. Jeho skok by mal priniesť cenné lekárske aj vedecké dáta, využiteľné pre budúce generácie a vesmírny výskum. Tím Red Bull Stratos tvoria špičky v oblasti medicíny, aviatiky, letectva, fyziky či chémie. Proti nim a ich najdokonalejším technológiám nestoja takmer žiadne prekážky. Až na človeka. Jedným z nich je Daniel Hogan, biznismen, ktorý sa minulý rok snažil presvedčiť celý svet, že myšlienka, ktorú šíri Stratos, je kompletne celá jeho. Obvinil tím Red Bull z odcudzenia nápadu a celú vec postúpil súdu.
Felix však nepoľavil v niekoľkoročných tvrdých prípravách a napriek tomu, že sa projekt na čas zastavil (kým súd nerozhodne), tvrdo trénuje a svoje telo vystavuje v cvičných podmienkach situáciám, ktoré ho čakajú „tam hore“.
Post Scriptum
Žaloba podaná Danielom Hoganom na špeciálnom súde v Kalifornii ako prípad číslo 436456 bola zamietnutá. Felix sa poďakoval všetkým fanúšikom a priateľom za podporu prostredníctvom blogu: „Snažím sa nájsť slová, aby som vyjadril svoje šťastie a úľavu, že sa to konečne všetko skončilo. Často sa pýtate, kedy príde na rad môj finálny skok, no ako iste viete, museli sme projekt na sedem mesiacov pozastaviť. Ďalšie kroky si budú vyžadovať starostlivé posúdenie v každej oblasti, ale o každom kroku vás budem informovať. Želám vám modré nebo… Felix
Dean Potter (39)
Deana láka všetko, čo otvára hlbočizný priestor pod jeho nohami: lezie po skalách, skáče base jumping, kráča po natiahnutom lane pomedzi dva útesy. Pohybuje sa v presne vymedzených hraniciach: naľavo od života a napravo od smrti. Mnohí ho považujú za najlepšieho lezca súčasnosti, no on vraví, že vpred (a vyššie) ho posúva jednoduchá túžba: lietať.
„Najranejšou spomienkou môjho života je sen o lietaní,“ vraví Dean. Jeho sen však po dlhom voľnom páde a tesne pred tvrdým pristátím vždy skončil prebudením. Sen, na konci ktorého nikdy nečakala smrť, urobil z Deana človeka, akým je dnes.
Existuje mnoho prirovnaní, akými opísať tohto charizmatického a trošku hanblivého Američana, no najvýstižnejšie ho azda charakterizuje slovo „nepredvídateľný“. Prívlastok najlepší lezec sveta mu však patrí právom, pretože predvádza neuveriteľné výkony a neustále posúva hranice ľudských schopností. A zdá sa, že s tým tak skoro neprestane…
Bez strachu
Po prvýkrát sa mu podarilo poriadne si natĺcť „držku“, keď mal päť rokov a spadol zo steny rodičovského domu. Pokúšal sa ňou vyliezť hore, no pádom si privodil otras mozgu a nepríjemné zranenia hlavy. Deanov otec bol dôstojníkom a ako to zvyčajne chodí, vojenská výchova syna sa prejavila tak, že odmietol počúvať. Kto by sa už len v detstve riadil rodičovskými radami? Keď mu zakazovali liezť na neďaleký útes pomenovaný Joe English, tak sa preháňal po lese, hral sa na lovca rýb a… liezol na útes Joe English. Priamo nahor, čo najrýchlejšie, bez istenia, ale s istotou, že ho nikto nedolapí. Akoby to všetko mal od toho dňa zapísané v knihe osudu.
Sedieť v škole ho nebavilo, nevedel sa sústrediť a udržať pozornosť… A keď sa štveral na skaly, vtedy ho nezaujímalo už vôbec nič, ani či má na výstup správne topánky a čo si o ňom hovoria iní, zaujímalo ho len lezenie. Dean Potter dokáže veľmi jasne pomenovať, čo ho núti unikať do prírody a čo ho zocelilo natoľko, že sa z neho stal jeden z najznámejších lezcov. Volá sa to zvýšený stav vedomia. Zrak, hmat i sluch odrazu pracujú na plné obrátky a zážitok, ktorý sa vďaka tomu horolezcovi ponúka, je vraj silne nákazlivý.
Za každú cenu
Lezenie po skalách bez istenia ho čoskoro vystrelilo medzi najväčšie hviezdy v tejto extrémnej športovej oblasti a hľadal čoraz bláznivejšie výzvy. Prvovýstupy, voľné sóla, lezenie na čas – Dean bol nedosiahnuteľný a neprekonateľný. A hoci nie je práve typ, ktorý sa rád predvádza pred kamerami, tlaku médií sa už nedalo uniknúť. Držali ho vo svojom hľadáčiku aj vtedy, keď vyliezol na uctievaný symbol štátu Utah, Delicate Arch – pieskovcový útvar a najznámejší orientačný bod v národnom parku Arches. Radosť z úspešného výstupu mu však skalila mediálna vojna a verejnosť sa mu obrátila chrbtom. Dokonca ho označila za provokatéra, ignoranta, sebca a lotra, ktorý na tomto monumente zanechal nehanebné ryhy od horolezeckých lán. Dean sa bránil, že šlo o výstup bez akéhokoľvek istenia, a teda nie je vinníkom, za ktorého ho pokladajú, no nebolo mu to nič platné. Dostal doživotný zákaz vstupu do národného parku Arches. A hoci sa za svoj výstup nakoniec ospravedlnil (stopy po lanách má pravdepodobne na svedomí jeden z kameramanov, ktorý Deanov výstup snímal), odskočil od neho najväčší sponzor. Táto udalosť nenechala vlažnou ani iných horolezcov, pre ktorých tak cesta na Delicate Arch ostala zarúbaná.
Padák, poistka pre život
Sú tri veci na svete, ktoré Dean nadovšetko miluje: lozenie bez bezpečnostného istenia, chôdzu po povraze a voľný pád. Slacklajnovať (od slova slackline) alebo kráčať po lane sa naučil od priekopníka tejto disciplíny, modrookého hipíka Charlesa „Chongo“ Tuckera. Keď sa po prvýkrát stretli, Dean mal dvadsať a guráž, ktorá by mohla prenášať pohoria. Charles práve kráčal po hrubom povraze, keď sa Dean pristavil a zatajil sa mu dych. Okamžite vedel, že chce to isté… „Pozeral som sa naň, keď to vyskúšal prvý raz v živote,“ spomína na pamätný okamih Charles, „a sledovať ho bolo priam neuveriteľné. Ihneď vedel, ako to robiť, Dean dostal veľký dar.“ A naučil sa s ním dokonale narábať. Keď sa dívate, ako po „lajne“ širokej dva centimetre posúva svoje bosé chodidlá, ako sa pod ním lano hojdá a on dychom vstrebáva všetky jeho vibrácie, keď vidíte, ako jeho ruky tancujú pomalý, veľmi nežný tanec so vzduchom, ktorého sa akoby dotýkajú, keď si k tomu všetkému uvedomíte, že sa to všetko deje v neuveriteľnej výške bez akéhokoľvek istenia a pod Deanom sa škľabí hlbočizná jama, musí sa vám rozbúchať srdce. „Keď som tam hore, akoby som videl vzduch. Všetky moje zmysly sa spoja a všetko je oveľa čistejšie,“ vraví Dean. Najväčšia výška, v akej sa bosý pohyboval po lane, bola asi 900 metrov a najdlhšie lano, ktoré vo výške prešiel, meralo približne 60 metrov.
Dean našiel spôsob, ako skombinovať lozenie po skalách bez istenia, chôdzu po lane (slackline) a base jumping – skákanie s padákom z pevného bodu. Jednoducho lezie na miesta, pre bežného človeku nedostupné, driape sa po extrémnych previsoch, kolmých stenách, napína pevné svaly, fučí a prekonáva sám seba, no na chrbte si nosí padák, ktorý mu doteraz vždy zachránil život. Stačí, že sa mu pošmykne ruka a on odrazu padá stovky metrov do hlbokej rokliny. „Je to ako v tom sne. Odrazím sa, ale namiesto smrti letím. Base jumping je moja veľká vášeň, ale v Spojených štátoch je to ilegálna vec. Asi preto sa doma cítim občas nepohodlne,“ smeje sa. Špeciálne navrhnutý padák váži tri kilogramy a vyvinul ho spolu s priateľom tak, aby mu váhou nekomplikoval pohyb, aby bol dostupný a okamžite poruke vždy, keď sa Deanovi šmykne noha. Zo skaly, z lana, natiahnutého medzi útesmi, skadiaľkoľvek. Stačí potiahnuť za šnúrku…
Príťažlivý a stále sám
Príbeh hanblivého muža s jemným chlapčenským úsmevom sa nápadne ponáša na príbeh mnohých iných lezcov: Zdá sa, že aj jemu život v jaskyniach, v divočine a samote prináša pôžitok. Jeho plachosť však nápadne priťahuje najmä ženy a sú medzi nimi také, ktoré by za jediný Deanov pohľad položili život. Dean však mal trinásť rokov oči len pre jedinú: Steph Davisovú, ženskú horolezeckú superstar. V komunite extrémnych športovcov mali výsostné postavenie a pomenovanie „zlatý pár“ vystihovalo všetko, čo s nimi súviselo: ich výnimočné výkony i dokonalú fyzickú a duševnú harmóniu. Prekrásna, zábavná, priateľská, prajná – tak svoju ženu charakterizoval Dean. Treba ale dodať, že to vraví ten istý Dean, ktorý stále nebol doma: „Boli sme obaja rovnako zanietení tým, čo robíme. Viete, stále sa milujeme, ale nefunguje to…“
Yosemitský národný park v Kalifornii je ako diamant. Pre ľudí, ktorí vyhľadávajú adrenalín, ten najjagavejší. Je ako magnet pre každého, kto sa pokúša na vlastnej koži hľadať hranice ľudských možností. Dean je pre Yosemity stvorený. Prvýkrát sem prišiel ako dvadsaťročný a dá sa povedať, že odvtedy vlastne nikdy celkom neodišiel. Odmietol luxusný život a rozhodol sa pre jednoduché bývanie v malom zelenom dome. Priznal, že vo svojej „kabíne“ žije super primitívny život, ktorý mu však prináša nesmierne potešenie. „Vždy som bol tak trochu samotár,“ tvrdí o sebe muž, ktorý v čase, keď práve neriskuje život, sníva o tom, že človek raz bude lietať aj bez padáka, píše knihu a medituje na terase skromného príbytku. Prikrytý teplou prikrývkou, s kapucňou na hlave hľadí na samotné dno svojej duše.
Orlando Duque (37)
Mohol byť dobrým policajtom, skvelým hasičom, no stal sa cliff diverom. Skáče do vody z výšky niekoľkých desiatok metrov, vyzerá rovnako ako ostatní opálení, svalnatí, krásni a obdivovaní chlapíci, stojaci na okraji vysokého útesu. Len s tým rozdielom, že je najlepší na svete.
Keď sa spýtate Kostaričanov na ich najznámejšie osobnosti zo sveta športu, celkom určite spomenú Carlosa Valderramu, famózneho futbalistu, ktorý vošiel do histórie nielen výkonmi, ale aj účesom, pochvália sa futbalovým brankárom René Higuitom, ktorý chytal góly obdivuhodným, krkolomným, až akrobatickým spôsobom a nezabudnú ani na športovú hviezdu súčasnosti, Orlanda Duquea.
Z ihriska do bazéna
Narodil sa 11. septembra 1974 v kolumbijskom Cali. V tejto krajine chlapci prichádzajú na svet s futbalovou loptou na nohe alebo do nej začnú kopať hneď, ako sa naučia chodiť. Orlando nebol žiadnou výnimkou. Vydržalo mu to až do desiatich a vtedy sa na futbalové tréningy vykašľal. Dôvod? Na plavárni, kam chodil obdivovať skokanov z mostíka, ho oslovil tréner, či by vraj nechcel niečo podobné vyskúšať aj on. Futbalové trenírky od toho dňa vymenil za plavky. Už navždy. Najskôr skákal z kraja bazéna, trojmetrového mostíka, zahviezdil na rôznych súťažiach a dokonca sa v roku 1992 kvalifikoval na olympiádu v Barcelone (no výprava vtedy nemala pre skokanov do vody miesto). Ako sám tvrdí, časom ho klasické skoky a jednotvárne prostredie plavární začalo nudiť, a tak hľadal nové rozptýlenie. A našiel. Onedlho zvládal sedem- a nakoniec aj desaťmetrové skoky, cestoval na najkrajšie miesta sveta, aby predviedol, čo dokáže. Ľuďom sa pri jeho výkonoch doslova tajil dych.
Z 0 na 100 za 3 sekundy
„Najradšej mám kontrast medzi tým, čo cítim, keď stojím pred skokom na vrchu útesu a pocitom šťastia o tri sekundy neskôr, keď je po skoku. Ak si predstavujete, že Orlando jednoducho nájde vysokú skalu, o ktorú sa rozbíjajú spenené vlny a opiera zapadajúce slnko, a on na ňu vylezie a skočí, mýlite sa. Každý skok treba podrobiť dôkladnej príprave. Bezpečnosť totiž povyšuje nad vzrušenie a adrenalín: „Myslíte si, že ste našli správne miesto, ale celú situáciu musíte dôkladne zvážiť. Hĺbka vody, výška útesu, skaly pod vodou, miera nebezpečenstva, to všetko je dôležité,“ vraví najslávnejší medzi cliff divermi. Strach? Ten je prítomný stále a podľa Orlanda je to dobre. Pomáha skoncentrovať myseľ, urobiť správne kroky a skočiť. Bez strachu vraj podľa neho začína človek žiť trúfalo a nebezpečne. „Keď stojím hore, pripravený skočiť, sústredím sa stopercentne len na jedinú vec a tou je skok. Všetko okolo mňa vtedy prestáva existovať… Pocit, ktorý máte počas letu, len ťažko opísať. Letíte vzduchom, cítite rýchlosť a keď dopadnete do vody a vynoríte sa, je to čistá radosť.“ Celé to trvá dve a pol až tri sekundy. „Zdá sa však, že skok trvá oveľa dlhšie,“ vraví, „pretože aj počas letu si v hlave veľmi rýchlo premietate, čo ešte musíte urobiť.“
Odpoveď na otázku „čo je na skoku najťažšie“ nie je jednoduchá. Najlepší z najlepších majú perfektnú techniku skákania, pretože každá maličkosť sa odrazí na hodnotení rozhodcov. Dôležitá je aj fyzická kondícia – dopadnúť do vody v stokilometrovej rýchlosti z výšky 25 metrov je ako skočiť na betón a Orlando o tom vie svoje. Zranenia sa nevyhýbajú ani jemu a z minulosti si azda najviac pamätá zlomeninu kostrče (2002) po zbabranom dopade do sedu. V súčasnosti si zasa doliečuje vážne poranený členok, spevnený niekoľkými klinmi.
V knihe rekordov
Príkladne sa stará o svoju kondičku a robí maximum pre udržanie vrcholnej formy. Súperi si však myslia, že za jeho výkonmi musí byť čosi oveľa viac. Mimoriadny talent – možno ten má na svedomí jeho dokonalé skoky a ešte dokonalejšie dopady do vody, ktoré sa mnohí snažia napodobiť. Orlando sa hrdí titulom deväťnásobný majster sveta, pričom jeden z jeho najnáročnejších skokov zaznamenala aj Guinnessova kniha rekordov (v roku 2000 ho na majstrovstvách sveta ocenilo najvyššou desiatkou všetkých sedem rozhodcov!).
Cliff diveri stále posúvajú svoje limity. Spýtajte sa Orlanda na najťažší skok a odpovie vám, že to bol ten, ktorý skákal na juhu Rakúska z vodopádu. Mal približne 22 metrov a musel skákať poriadne ďaleko, aby dopadol do malého jazierka, ktoré bolo dostatočne hlboké len v jedinom mieste. A ak ste zvedaví na jeho druhé „naj“, tak najvyššie miesto, z ktorého tento odvážlivec skočil, siahalo 34 metrov nad hladinu vody. Išlo o priamy skok z talianskeho mosta, tu ale nebezpečenstvo vyplývalo priamo z výšky.
Krásny život
Laie. Mesto na ostrove Oahu, Havaj. Tu našiel Orlando svoj nový domov a lásku. Spolu s Havajčankou Lee Ann si užívajú slnko, vodu a každú príležitosť, ktorú môžu v tomto raji stráviť spolu. Orlando je pre mnohých mladších cliff diverov nielen športovým vzorom, ale aj príkladom, ako žiť čo najzdravšie, pozitívne myslieť a dívať sa na svet s ľahkým nadhľadom. Možno práve z nejakého útesu, vysokého mosta alebo helikoptéry: tri, dva, jeden, jump!
Alain Robert (49)
Čo by ste si zo všetkého najviac priali na svoje takmer okrúhle narodeniny? Tento blázon si daroval výstup na najvyššiu budovu sveta, Burj Khalifa v Dubaji. 828 metrov vysoký mrakodrap zdolal za šesť hodín, trinásť minút a päťdesiatpäť sekúnd.
Štíhleho, dlhovlasého muža s neodmysliteľnou náušničkou v uchu volajú francúzsky Spiderman, on sa však tejto prezývke v poslednom čase vehementne bráni. Aký má dôvod? Vyliezol predsa na Národnú banku v Abú Dabí, budovu Opery v Sydney, dokonca na jeho internetovej stránke svieti údaj, že za osem rokov zdolal viac ako stovku známych i menej známych stavieb sveta!
„Som na to zvyknutá. Viem, že to nie je jeho práca, ale vášeň,“ komentuje nebezpečenstvo, ktoré Alain pravidelne podstupuje, jeho manželka Nicole Robert. Nie každý by s ňou však súhlasil, najmä nie Alainovi rodičia, ktorým sa nepáčilo, že ich malý syn za svoje životné vzory považuje najznámejších horolezcov. O sne stať sa top horolezcom im radšej ani veľa nerozprával a o tajných výpravách ku skalám tvrdošijne mlčal. Učil sa, ako sa a kam postaviť, ako uchytiť laná, ako sa obratne pohybovať. Až keď sa prevalilo, že sa vyštveral po stene ich domu až na ôsme poschodie (mal dvanásť, nik nebol doma a on si zabudol kľúče), vtedy jeho rodičia rezignovali. Už mu nič nestálo v ceste, aby vyliezol na všetky vysoké bralá v okolí mesta Valence a na šikmé končiare celého južného Francúzska. Keď však sponzori začali dotovať divácky atraktívnejšie výstupy na výškové budovy, bolo o jeho smerovaní rozhodnuté.
Za chyby sa platí
Alain veľmi skoro objavil čaro lezenia bez istenia. Bezpečnostné istenie vraj používa iba vtedy, keď ide o legálny výstup na niektorú z budov a klient si istenie vyslovenie žiada. Inak nie. Aj preto jeho kariéru sprevádzalo niekoľko zranení, z ktorých dve ho takmer stáli život:„To prvé sa mi stalo na jar roku 1982 na útesoch vo Valence. Bol som mladý a chýbali mi skúsenosti. Padol som z výšky pätnástich metrov. Zlomil som si členok, päty, pravé koleno, nos, zápästie bolo zlomené na piatich miestach a dlho sa to hojilo, takže mi hrozila amputácia.“ No po štyroch mesiacoch bol zdravý ako rybka a dokonca si trúfal na oveľa ťažšie výstupy. V septembri toho istého roku však spadol opäť a následky boli oveľa desivejšie: úplne zničené obe zápästia, poranené lakte a predlaktia, zlomená panva, veľká strata krvi, opuch mozgu a päť dní v kóme.
V roku 1993 padol znova a jeho telo dostalo poriadne zabrať. Už to nebola žiadna sranda: „Učil som pár študentov, ako loziť. Mal som práve obe ruky za chrbtom a zdôrazňoval som dôležitosť práce nôh, keď som stratil rovnováhu a spadol dolu hlavou z výšky ôsmich metrov.“ Lekári v nemocnici ho dávali dokopy dva mesiace a vôbec ho nešetrili, keď mu oznámili, že s lezením je nadobro koniec! Nehoda si dokonca vyžiadala trvalé následky a poranenie vnútorného ucha má za následok prudké závraty, ktorými trpí dodnes. Celkom v poriadku nie je ani koleno, do ktorého mu voperovali kovovú platňu. Keď sa mal o tri mesiace vrátiť a platňa mala ísť von, Alain asi práve nemal čas… „Dnes je už príliš neskoro. Občas ma koleno bolí, najmä keď lyžujem, no pri lezení je všetko v poriadku,“ vraví športovec, ktorého vraj vyhlásili lekári z dvoch tretín za zdravotne postihnutého. Považujú za zázrak, že vôbec chodí, o lezení nehovoriac…
Posledné vážne zranenie má v dátume rok 2004. Keď Alain poskytol v Kórei rozhovor miestnej televízii, požiadali ho o fotografie a vytiahli na ulicu, kde mal zapózovať na stene televíznej budovy. Na prvý pohľad sa to zdalo jednoduché, no Alain podcenil dážď. Na mokrom povrchu po dvoch metroch spadol a udrel si lakeť, ktorý si to odniesol štyridsiatimi stehmi.
Risk s príchuťou dobrodružstva
Každý zo športovcov si pamätá na najkrajší alebo najhorší zážitok a ani Alain nie je výnimkou. Raz ide všetko ako po masle, inokedy nevychádza vôbec nič. Ako vtedy, keď liezol na Sears Tower. Hneď, ako uvidel mrakodrap po prvý raz, povedal si, že vyliezť naň bez akéhokoľvek istenia je nemožné. No vrátil sa do Chicaga ešte sedemkrát, aby si budovu znova obzrel a nakoniec to predsa vyskúšal. V ten deň boli klimatické podmienky takmer ideálne, ale Alain nerátal s rosou na vrchole budovy, ktorá celý výstup značne skomplikovala. „Uvedomil som si, že môžem padnúť, ale viete, keď je váš život v nebezpečenstve, ostáva vám len bojovať. Ak spadnete, je koniec. Keď dosiahnete vrchol, je to akoby ste dostali novú šancu na život…“
Na Arche de la Defense v Paríži sa pokúšal vyliezť dvakrát a nakoniec na ňom uviazol. Neúspech pripisuje prasklinám a nepravidelnostiam. Keď sa dostal na miesto príliš náročné na stúpanie, ostal tam tridsať minút visieť (až dovtedy, kým ho neprišli zachrániť ľudia, ktorých trénoval pre profesiu horolezeckých záchranárov).
Tak trochu vinou sponzorov ostal trčať aj na stene londýnskej Canary Wharf. V deň, keď sa rozhodol liezť, v Londýne opäť lialo. Sponzor mu však už šesť dní platil poriadne drahý hotel v centre mesta a povedal si, že stačilo. Čo mal robiť? Výsledok nakoniec zodpovedal počasiu – Alain sa po šmykľavej stene vyštveral len do polovice. Na londýnsky výstup sa viaže aj ďalšia pikantná historka: keď sa deň pred výstupom zašiel poprechádzať po obchodnej štvrti, narazil na policajtov. Tí ho spoznali, nelenili a priamočiaro mu povedali, že ak v Londýne ide stvárať krkolomné kúsky, nech si to radšej poriadne rozmyslí. Už o niekoľko minút obliehali budovu Canary Wharf policajné zložky… A tak sa Alain nechal o deň neskôr na miesto činu dopraviť v kufri auta!
Vo väzení ako doma
Húževnatý Francúz za obdivuhodné výkony zbiera nielen významné ocenenia (Cena za športové výkony na Janssens festivale, 1991; Cena za pozoruhodný výkon na Alpskom filmovom festivale Švajčiarsko, 1992; Cena MOV z Festivalu horských filmov v Poprade, 1993; Cenu za najlepší film s horskou tematikou z festivalu v Torelle,) avšak za svoju odvahu platí aj mastnú daň. Po ilegálnych výstupoch na mrakodrapy ho už čakajú policajti a musí platiť drahé kaucie, aby ho prepustili. Nie vždy to však skončí pri kaucii… Keď ho chytia v Paríži, na policajnej stanici sa väčšinou zdrží len pár minút, podpíše prehlásenie, venuje niekoľko autogramov a ide domov. No Spojených štátoch už za svoje nelegálne výkony neraz „sedel“. Našťastie, pobyt vo väzení nepovažuje za nič negatívne, práve naopak: vníma ho ako možnosť spoznať ľudí z rôznych sociálnych pomerov a s odlišným myslením. Na malajské väzenie však nespomína práve v najlepšom: „Zaobchádzali so mnou nepekne a musel som spať na zemi. V meste Sausalito mi zasa bolo asi najlepšie, väzenie bolo nové a pekné. Strávil som tam päť dní a chlapi si mysleli, že som hrdina. Súťažil som s nimi v telocvični a spravil som asi sto klikov. Volali ma potom ‘Little Schwarz‘, smeje sa 164 centimetrov vysoký a 50 kilogramov vážiaci rekordman.
Otec troch detí
Prvé číslo, ktoré vyťuká do telefónu, keď zdolá ďalšieho betónového obra kdekoľvek na svete, je číslo domov. Vždy volá najprv svojej Nicole a trom deťom (Julien, Hugo, Lucas). Jeho potomkovia s ním aspoň takto zdieľajú netradičného koníčka, pretože lezenia sa kvôli nebezpečenstvu, ktoré ho sprevádza, radšej vzdali. Nie vždy však Alain hľadí k výšinám len pre vlastné potešenie. Mnohokrát už lezenie spojil s dobročinnosťou. Vďaka obrovským transparentom, umiestneným na budovách, upozornil na naliehavú skutočnosť a neraz tak pomohol vyzbierať financie, ktoré pomohli niekomu inému. Možno preto odpovedal v istom dotazníku na otázku „Kto je váš hrdina?“ jednoduchým: „Možno Robin Hood alebo Matka Tereza. Ktokoľvek, kto obetuje svoj život, aby pomohol iným.“
Dan Osman, alias DanO ( †35)
Jedni ho považujú za legendu, druhí za nezodpovedného šialenca. Ako by ste vy nazvali muža, ktorému učarovalo lezenie po skalách na čas, bez istenia a neskôr kontrolovaný voľný pád do neuveriteľných hĺbok?
Pružná postava, výška takmer stoosemdesiat centimetrov, dlhé čierne vlasy zakrývajúce svalnatý chrbát a výzor Indiána: to sú jeho poznávacie znamenia. Danov pradedo bol však potomkom japonskej samurajskej rodiny, ktorý sa pred viac ako sto rokmi rozhodol emigrovať z hornatej časti Japonska na Havaj. Samurajské techniky sa v rodine Osmanovcov dedili z otcov na synov. Dana do nich zasvätil otec, policajný veterán Les. Malý Dan si osvojil aikido, neskôr kung fu, no ako každý neposedný chlapec sa čoraz viacej vzďaľoval otcovmu vplyvu a hľadal si vlastné cestičky… Keď prišla stredná škola, zlákali ho skalnaté výšiny. Na studených kameňoch sa dokonca cítil lepšie ako doma, mal pocit, že nohami a rukami je pevne zrastený s krajinou. Svoje srdce však nadobro nechal na šikmých stenách jaskyne Rock, v blízkosti jazera Tahoe.
Tulácky život
Ako tínedžer trávil na skalách v Yosemitskom národnom parku viac času, než v školskej lavici a už vtedy bolo zrejmé, že tento spôsob života sa neodvratne stane jeho životným štýlom, čo vzápätí potvrdil rozhodnutím žiť v horách ako samotár: celé dni lozil po skalách, spával na tvrdej zemi a spánku venoval iba toľko času, aby väčšinu dňa mohol stúpať stále vyššie a vyššie. Zaradil sa na čas do skupiny stroskotancov, žijúcich na skalách, žobrajúcich o jedlo a ignorujúcich výdobytky modernej doby, ako mobily, emaily či internet, ale aj bežné každodenné povinnosti. Neváhal si ustlať v prístrešku na strome a v jeho korune prežiť niekoľko mesiacov. Pri všetkých týchto aktivitách mu, samozrejme, veľa času na prácu nezostávalo. Ak sa aj niekde zamestnal, zarobené peniaze vrazil len do najnutnejšieho, čo potreboval. DanO nebol jediným lezcom, ktorý sa po skalách pohyboval s veľkou istotou a nadšením. Bol však na prvý pohľad niečím výnimočný.
Šialenec, elegán, legenda
Slovo „elegantné“ sa v spojitosti s lezením po skalách používa málokedy, ale ak bol niekto obdarený nevídanou pružnosťou a schopnosťou ladne sa pohybovať po šikminách, bol to Dan Osman. Odvážny, inšpirujúci a nezodpovedný horolezec, tak ho nazývali všetci, ktorých nechal pod sebou, aby sa skokom „prilepil“ na útes a ukrajoval z neho po kúskoch až dovtedy, kým sa nevyhupol na jeho vrchol. Málokto chápe, prečo Dan nepoužíval pri sólo výstupoch žiadne laná ani iné istiace prvky, ale sloboda bude asi to, čo od takéhoto lezenia očakával. Slobodu potreboval ako kyslík, dokonca tak veľmi, že nedokázal vydržať ani s dievčaťom Nikki, ktoré mu po návrate z Yosemitov porodilo dcéru. Maličká Emma mu bola všetkým, ale hôr sa ani kvôli nej nedokázal vzdať. Keď sa ho americký novinár Andrew Todhunter opýtal, ako jeho hru so smrťou znáša priateľka a dcéra, odpovedal: „Sú vďačné za to, že som ešte na žive.“
Balans na hrane
Na vrchole výkonnosti dokázal, že je aj najrýchlejším horolezcom sveta: 120 metrov dlhú cestu na žulový útes Lover´s Leap (medzi Tahoe a Sacramentom), ktorú poznal ako nikto iný, zvládol za 4,25 minúty a vytvoril svetový rekord. Lezením bez lana bol doslova posadnutý a vedomie, že každý uvoľnený kameň v stene ho môže poslať na smrť, mu prebúdzalo motýlie chvenie v žalúdku. Napriek tomu sa pohyboval v závratných výškach a v 80. rokoch sa preslávil ako sólo lezec na skalách či na ľade. No jeho záujem o lezenie začal postupne upadať…
Možno za to mohol rok 1989 a práca v Cave Rock, kde pri krkolomnom kroku, tentoraz poriadne istený, najmenej päťdesiatkrát zle dohmatol a po páde ostal visieť na lane. A keďže je známe, že horolezci sa neboja výšok, ale pádov, uvedomil si, že má v rukách ideálnu zbraň proti strachu: Nie lezenie, ale pád bude najlepší spôsob, ako ho ovládnuť!
Zatiaľ čo sólo lezenie bez akéhokoľvek bezpečnostného istenia patrí medzi najnebezpečnejšie športy vôbec, kontrolovaný pád je čisté šialenstvo. Pre Dana to však bola výzva, a to miloval. Najprv začal s malými pádmi, pri ktorých využíval iba istiace lano, postupne však skákal stále hlbšie, a tak musel vymyslieť spôsob, ako využiť laná a zavesiť ich tak, aby sa do nich nezamotal, aby využil ich dynamické predĺženie a pritom si dostatočne užil pocit voľného pádu. Samozrejme, myslel pri tom aj na bezpečnosť a vedel, že každá chybička by ho mohla stáť život. Horolezecké laná sú navrhnuté, aby sa pri páde horolezca do určitej miery natiahli. Túto ich vlastnosť zakaždým testoval sériou kratších skokov, aby sa uistil o ich maximálnej dĺžke.
Márna sláva
Jeho život sa stal hodným obdivu, jeho horolezecké kúsky a voľné pády z mostov a útesov sledovalo na videu so zatajeným dychom množstvo fanúšikov. Stal sa členom horolezeckého tímu, ktorý tvorili najlepší horolezci Ameriky a… skákal čoraz hlbšie: 200, 220, 250, dokonca 275 metrov hlbočiny pod nohami. Veril, že lano, na ktorom visí jeho život, ho udrží. Tvrdil, že hranica tristo metrov nie je len utópia a dôkaz o tom chcel priniesť v roku 1998. Rekordnými 335 metrami plánoval odísť do skokanského dôchodku a venovať sa viac priateľke a dvanásťročnej dcére, pričom priznal, že pokušenia už bolo dosť: „Lieta okolo mňa veľké množstvo anjelov strážnych, ktorí už nadsluhujú a nutne potrebujú dovolenku.“ Laná natiahol medzi Leaning Tower a Fifi Buttress v Yosemitskom národom parku a tesne pred skokom sa ešte sústredil na svoj dych. „Začnem zhlboka dýchať,“ vysvetľoval Dan, „aby sa moje ki dostalo dole do môjho hara.“ Ki je z japončiny vitálna energia a hara je miesto tesne pod pupkom, považované za zdroj fyzickej energie. „Cez filter dychu cítim, ako do mňa preniká pozitívna energia a ako sa zbavujem tej negatívnej. Všetok strach je odrazu preč, gravitáciu cítim mocnejšie a všetky zmysly mám vyostrené, v ústach cítim zvláštnu chuť…“
Je 23. november 1998. Tridsaťpäťročný Dan Osman sedí na skale a tvár nastavuje slnku. Jeho priatelia čakajú, kedy začne odpočítavať sekundy, ktoré ho delia od rekordného skoku. Zachytia v mobilnom telefóne jeho dych, päť, štyri, tri, dva, jeden – vidia, ako rozťahuje paže a skáče. Desať sekúnd počuť v telefóne známe pískanie vetra a potom v ňom ostane zlovestné ticho…
Emma Osman
Dodnes sa vedú debaty, kde vlastne urobil chybu a či bolo na vine ľudské zlyhanie alebo fakt, že laná, ktoré pri osudnom skoku použil, boli niekoľko dní vystavené nepriazni počasia. Veľa sa hovorí o prekrížení lán, ktoré sa trením spálili, no žiadna z týchto polemík mu už život nevráti. Jeho dcéra Emma dnes bojuje za zachovanie otcovho posolstva a zbytočné hádky, či bol jej otec čistý blázon alebo fanatik bez zodpovednosti, ju hnevajú. Je presvedčená, že jej otec je legendou, ktorá inšpirovala mnohých ľudí a tvrdí, že ak ho niekto označuje za blázna, bolí to nielen ju, ale aj blízku rodinu či priateľov: „Duch môjho otca sa stále vznáša okolo, svieti a napĺňa… To, čo robil, naozaj miloval. Začal s tým, keď mal štrnásť rokov a ak vezmeme do úvahy, že spravil jedinú chybu za dvadsať rokov lezenia a skákania, tak to nie je najhoršie. Áno, zomrel mladý, ale stále žije a dýcha cezo mňa. Som obklopená jeho plagátmi, fotografiami a videami, filmami, článkami a knihami o ňom, dostávam maily od skvelých ľudí, ktorí mi o ňom píšu. Smrť je súčasťou života a ja som tú jeho prijala v deň, keď sa to stalo.“
Gabina Weissová
foto: Profimedia