Červený Roussillon
Roussillon (počet obyvateľov 1300, počet nadšených turistov nevyčísliteľný) sa hrdí statusom jednej z najkrajších dedín Francúzska. Dedinku zbadáte už z diaľky, vypína sa na pompéznom brale a nedá sa ju nevšimnúť. Žiari totiž načerveno alebo ak by sme chceli použiť jazyk maliarovej palety, vrch a tiež domy, ktoré na ňom vyrástli, prechádzajú od žltej cez okrovú, zlatistú, ružovú až po červenú či krvavočerveno-hnedú. Najkrajší pohľad na dedinu sa ponúka v zapadajúcom slnku. Oblasť poznali už starí Rimania a miestu dali názov vicus russulus čiže červená dedina. A prečo je červená? Za výraznú farbu „zodpovedá“ oker, ktorý sa z brala ťažil. Lom zatvorili v roku 1930 a dnes slúži pre potechu turistov. Na vychádzkový chodník po brale (Sentier des Ocres) si rozhodne nevezmite biele tenisky či nohavice a rátajte s tým, že vaše deti sa do žlto-červeného prachu zamilujú. Nekričte na nich „Nezašpiň sa!“, je to zbytočné. Dedina si svoje miesto našla aj vo svetovej literatúre. V rokoch 1942 – 1945 sa v nej pred nacistami ukrýval Samuel Beckett, ktorý do Roussillonu umiestnil dej svojej slávnej hry Čakanie na Godota.
Veterný Gordes
Videli ste film Dobrý ročník? Ten, v ktorom agresívny biznismen Russell Crowe prichádza do Provensalska, aby vybavil dedičstvo po strýkovi. Do kraja a miestnej krásky (Marion Cotillard) sa zamiluje a kraj viníc už nikdy neopustí. Ak vás očarilo mestečko v jednom z filmových záberov, keď Crowe zúri v aute a nevie, ktorým smerom sa vydať, tak to je Gordes, ďalšia zo zoznamu najkrajších dedín Francúzska. Domy sú – ako v prípade Roussilonu – usadené v kaskádach na brale. Uprostred dediny stojí hrad, ktorého počiatky siahajú až do začiatku 11. storočia. Dnes má renesančnú podobu a sídli tu radnica. Blízko radnice sa nachádza reštaurácia, kde pracovala krásna Marion. Všetky domy tu postavili z tradičného provensalského materiálu – kameňa a ak sa lepšie poobzeráte nielen po Gordes, ale aj po okolí, všimnete si, že domy neobklopujú ploty, ale kamenné múriky.
Typicky provensalské
Na čo sa v Provensalsku pripraviť? Na fakt, že sa dohovoríte len po francúzsky a na ignoranstvo Francúzov, ak na nich začnete rozprávať anglicky. Na voňavé levanduľové polia, na jedlo, ktoré rozvoniava ešte viac – jeho základ tvorí bageta a cesnaková majonéza aioli. Na množstvo pamiatok z čias rímskej ríše, na kamenné domy a okenice natreté prevažne v levanduľovej farbe. A kvety zásadne rastú len tak popri domoch alebo v kvetináčoch. Na cestách po Provensalsku vás budú sprevádzať honosné platany popri ceste alebo pozdĺž mestských bulvárov, červené maky, olivovníky a vlniace sa vinice. Cesty sú úzke, premávajú po nich malé, biele, značne obité autá, ale aj skútre. A keďže príroda je aj tak stále najmocnejšia, nad všetkou tou voňavou a farebnou nádherou vládne mistrál. Silný severovýchodný vietor, ktorý vás priklincuje ku chodníku a vy proti nemu nemáte žiadnu šancu.
Postrach Napoleona
Už prvý pohľad na Sisteron je impozantný. Rieka Durance si razí cestičku medzi dvomi skalami bizarných tvarov (profesionálni i amatérski geológovia sa určite nevedia vynadívať) a Sisteron vyrástol práve medzi nimi. Strategické miesto osídlili ľudia už pred štyritisíc rokmi a v 11. storočí postavili na jednej zo skál pevnosť – citadelu. Najvýraznejšie sa do svetovej histórie zapísalo mesto v marci 1815. Napoleon Bonaparte práve utiekol z Elby a mieril rovno na Paríž. V ceste mu stál Sisteron, ktorý bol naklonený Bourbonovcom. Mestečko sa obávalo malého veľkého Francúza a on sa obával pompéznej citadely. Nakoniec sa nič nestalo, Napoleon si doprial obed v hostinci, vymenil kone a tiahol ďalej na Paríž. Katastrofu však Sisteronu priniesla 2. svetová vojna – počas anglo-amerického bombardovania v auguste 1944 zomrela stovka ľudí, v meste bolo zničených niekoľko domov aj časť citadely. Po vojne ju opravili, aby vyzerala ako pred bombardovaním. Citadela dnes slúži už len turistom, ktorí sa možno zapotia pri výstupe, no pohľad z nej na mesto a okolie stojí za to.
Z juhovýchodného Francúzska
Martina Solčanská