Odišli žiť na druhý koniec sveta, ďalej sa už nedá, veď na Nový Zéland je to zo Slovenska takmer 18.000 kilometrov. Či im to za to stálo, je príliš ultimátna otázka zaváňajúca čierno-bielym videním sveta. Odpovede na ňu však hrajú všetkými odtieňmi farieb, a tak to má byť. Život nie je jednofarebný a už vôbec nie na Novom Zélande, v krajine dlhého bieleho mraku…
Martina Boor
V správny čas na správnom mieste: Nemám v talóne žiaden exoticky príbeh, žila som v Dubaji a tam som spoznala môjho terajšieho partnera, ktorý ako pilot lietal pre novozélandské aerolínie a žil na Novom Zélande. Hoci v Dubaji trávil len pár dní na ceste do Európy, slovo dalo slovo a boli z toho dva roky vzťahu na diaľku (randenie na pol ceste v Singapure, cestovanie hore dole), až sa jeden z nás musel „obetovať‘ a presťahovať sa. Bola som to ja, lebo som mohla pre Emiráty pracovať aj na diaľku, ale aj tak som opúšťala skvelú prácu – okrem iného som v Abú Dabí pre kráľovskú rodinu organizovala veľké jazdecké podujatia a v Dubaji som bola šéfkou marketingu vo veľkom stredisku obchodu a zábavy. Predtým, než som sa celkom presťahovala, Nový Zéland som ho párkrát navštívila v rámci dovolenky, no takéto krátke pobyty človeka na realitu nepripravia. Po dvadsiatich rokoch v Dubaji mi veľmi dlho trvalo spomaliť. Usadili sme sa na Južnom ostrove v regióne Tasman, žije sa tu veľmi aktívne, viac v súlade s prírodou. Južný ostrov je oveľa menej zaľudnený, z celkových 5 miliónov obyvateľov tu žije len niečo nad jeden milión. Dominuje tu príroda, farmy a veľké vzdialenosti medzi mestami.
Novozélanďania sú veľmi prívetiví, komunitný duch je tu veľmi silný, rovnako tak susedská spolupatričnosť, navzájom si pomáhame a dohliadame na seba. Stále tu vládne ostrovná mentalita, sme predsa len kus zeme uprostred nekonečného Tichého oceánu, ak si navzájom nepomôžeme, kto iný nám pomôže? No hoci sú Novozélanďania veľmi milí, dlho trvá, kým si medzi nimi nájdete skutočných priateľov. Možno je to tým, že ich navzájom viažu silné rodinné putá, tak im zostáva menej času na kontakt s novými ľuďmi.
Som tu doma: Som veľký zástanca myšlienky, že človek si svoj domov nosí v sebe. Ak sa cíti v cudzom svete vykorenený, bude to skôr tým, že tam možno byť nechce. Samozrejme, že budem na Zélande vždy vnímaná ako prisťahovalkyňa, veď mám svoju vlastnú históriu, svoju identitu, a tá sa vyvíja a prispôsobuje nielen miestom, kde žijem, ale aj ako žijem. Poznám ľudí, podľa ktorých sú Novozélanďania neveľmi ústretoví, priam klanoví. Ja takú skúsenosť nemám. Ja si žijem svoj život, zapájam sa do miestnych komunít, či je to škola, miestna charita, športy, zábava… Podľa mňa všade platí pravidlo, že to, čo dáš i dostaneš. A ja dostávam veľa.
Výnimočné miesto – výnimočný život: Za veľa vecí som vďačná. Za pomalší život. Za prírodu, ktorá ma obklopuje a ktorá sa nedá prestať obdivovať. Za to, že môj desaťročný syn chodí do školy na bicykli a keď po škole nepríde hneď domov, nepanikárim, lebo viem, že mi o chvíľu napíše niekto z rodičov jeho spolužiakov, že je u nich. Za to, že ho škola nielen učí, ale aj vychováva, deti sa tu zapájajú do miestnych charitatívnych akcií, fair play je dôležitou súčasťou každého športu. Keď som chorá, smutná či zaneprázdnená a muž je na cestách, zastaví sa niekto zo susedov s navarenou večerou alebo len tak, sadnúť si na pol hodinky a porozprávať sa. Žiť uprostred Tichého oceánu znamená, že aj prišelec po čase začne denne konverzovať o vode, vlnách, prílive a odlive, počasí, búrkach, vetroch… Okná v našom dome máme obrátené na sever, studený vietor fúka z juhu, od Antarktídy. Počasie tu je tak trošku biblického charakteru, keď prší, sú záplavy, keď fučí, zatvárajú sa mosty, keď vrcholí leto, všetko vyschne. Hej, život tu plynie pomaly a nikam sa nedá ísť, všetko je ďaleko a je tu draho, ale stojí to za to.
Odvrátená strana raja: Novozélanďania vo svojej „slušnosti“ vám nikdy nepovedia, ako sa naozaj majú. Podľa nich je všetko vždy fajn: „She’ll be all right.“ Bude to v pohode. Slabosť sa nepripúšťa. Je to zakorenené v mentalite prvých prisťahovalcov, ktorí sa s ničím a nikým neprplali? Zlomil si si rebro? She’ll be all right, napi sa vody, prestane to bolieť. Zalialo niekde most? She’ll be all right, choď okolo alebo preplávaj. Nový Zéland vedie vo svetových rebríčkoch samovrážd, depresia a iné duševné choroby tu boli desaťročia považované za prejav slabosti. Pridajme k tomu vysoké čísla chudoby najmä medzi pôvodnými maorijskými obyvateľmi a prisťahovalcami z tichomorských ostrovov, tiež spojené s domácim násilím, veľké vzdialenosti medzi osadami a farmami (najmä na Južnom ostrove) a máme tu parádny koktail problémov. Nový Zéland nie je priemyselne bohatá krajina, žijeme z poľnohospodárstva, z vývozu mlieka, mäsa, vína či iných potravinárskych komodít. U lekára v ambulancii sa čaká dlho (no sestričky sú zásadne milé), na operácie takisto, ale potom sú už všetci profesionálne na úrovni, priateľskí a ústretoví.
Maka Angyalová
V správny čas na správnom mieste: Pred odchodom na Nový Zéland som pracovala pre medzinárodnú firmu AC Nielsen v Prahe. Zhodou okolností, v roku 2005 Nový Zéland pre Čechy (mám aj český pas) začal vydávať Working Holiday Visa a ja som si podala žiadosť, ktorá bola asi piata v poradí. Víza sa v tom čase plnili len veľmi pomaly, sto pozícií sa nenaplnilo ani za mesiac, dnes je to za niekoľko minút. Pracovný pohovor s pobočkou v Aucklande som robila telefonicky a bola som prijatá s tým, že mám prísť čo najskôr. Naplánovala som si, že budem bývať v drevenej chatrči pri mori a do práce sa dopravovať loďou – zdalo sa mi to logické, pretože v okolí Aucklandu je veľa ostrovov. Od osoby z práce, ktorá mi pomáhala s ubytovaním, som dostala nechápavú odpoveď a vysvetlenie, že Auckland je moderné medzinárodné mesto s výškovými budovami, chatrče nie sú k dispozícii a ubytovali ma v hoteli. Inak sa ale môj život podobal pôvodnej romantickej predstave, iba trocha zmodernizovanej. Kancelárie AC Nielsen boli priamo na jednej z najkrajších pláží a moje bývanie tiež asi sto metrov od pláže. Po troch mesiacoch som od chôdze po piesku úplne zodrala topánky a naučila som sa chodiť bosá, tak ako to praktizujú Novozélanďania. K rannej prechádzke sa pridalo plávanie v mori cez obednú prestávku a bicykel po práci. Dosť ma prekvapilo, keď môj šéf a kolegovia každý deň odchádzali presne o piatej domov. V porovnaní s hektikou práce v Prahe, kde sme sa často dostali domov neskoro večer a niekedy aj v kancelárii prespávali na gauči, to bola veľká zmena. V Aucklande zamestnávateľ podporoval obedné prechádzky, časté teambuildingy v kaviarňach, športové aktivity v pracovnej dobe. V súčasnosti Novozélanďania dosť riešia, že im stále klesá produktivita práce a ja viem prečo…
Som tu doma: Neočakávala som, že sa na Novom Zélande budem cítiť ako doma. Tento pocit mi moc nechýba, viac ma baví zmena, nepotrebujem zapadnúť. Baví ma, keď sú veci iné ako zvyčajne a môžem si ich zariadiť podľa seba. Na Novom Zélande je toľko prisťahovalcov, že klasické rozdelenie na domácich a cudzincov sa nerieši, pretože kto je ešte cudzinec a kto už domáci? Bežný rozhovor sa začína otázkou, odkiaľ si a potom ako dlho tu si. A aj zdanlivo pravý Kiwák vám povie, že jeho predkovia prišli zo Škótska a on už patrí k tretej generácii tu narodenej, ale stále má potrebu uvádzať krajinu pôvodu. Samozrejme, záleží aj na tom, v akej vrstve spoločnosti sa pohybujete, bohatí imigranti z Británie a západnej Európy bazírujú na súkromných školách a vytvárajú komunitu skôr podľa príjmu ako pôvodu. Toto je však vymierajúci trend, ktorý skoro neexistuje v menších mestách, ale stále sa drží v Christchurch, kde pretrváva tradícia britského súkromného školstva živená bohatými Britmi, ktorí posielajú svoje deti z Aucklandu, Wellingtonu a iných miest do internátnych škôl v Christchurch.
Výnimočné miesto – výnimočný život: Novozélanďania si veľmi nepotrpia na módne trendy a štýlovosť, do supermarketu chodia v pyžame a bosí. Stavbári a maliari idú do banky v tom, v čom po celý deň pracovali, pred obchodmi býva často nápis, aby si zákazníci vyzuli zablatené topánky. Moje deti na Slovensku často zastavujú cudzí ľudia, ktorí im v dobrom radia, by si obuli topánky. Novozélandské deti tradične strácajú a zabúdajú topánky tam, kde sa vyzujú – na ihriskách, v škole, pri hrách v parku. Lokálne FB skupiny sú plné fotiek zabudnutých detských topánok… „Normálne“ je tu oveľa širší pojem než v Európe, ľudia sa neboja mať iný životný štýl a susedia sa navzájom rešpektujú a zo správania ľudí vyplýva, že doktor nie je viac ako elektrikár. Moje deti kolobežkujú alebo chodia peši do školy, naša škola má ihrisko, kurník i školskú záhradu. Deti trávia veľa času vonku a často prídu domov unavené, pretože liezli po stromoch a záhradníčili – páči sa mi balans medzi učením v triede a pohybom. Deti často chodia pomáhať sadiť stromy či pripravovať pohostenie pre starších občanov. Moji slovenskí krajania sa často sťažujú, že v porovnaní s ich rovesníkmi na Slovensku sú novozélandské deti hlúpe, lebo stále behajú po vonku. Ja si ale myslím, že behanie po vonku je rovnako dôležité ako sedenie v škole. Zhrnula by som to tak, že na Novom Zélande máme slobodu robiť si, čo chceme, nikoho nič nepoburuje a nik nám nezávidí a nehodnotí náš život.
Odvrátená strana raja: Novozélanďania nevedia šoférovať! Smerovky používa málokto, kedykoľvek vám cudzie auto vojde do cesty, lebo nepoužívajú spätné zrkadlá a dosť ich prekvapí, že po cestách jazdia aj iné autá. Štandard novozélandských domov Európanov šokuje. Keďže Kiwáci sú otužilí a šetrní, izolácie stien alebo kúrenie považujú za zbytočný luxus, hlavne v starších domoch. Tato nepríjemná špecialitka je zdrojom nekonečných česko-slovenských debát krajanov žijúcich na Zélande. Veľa domov je studených a rastú v nich plesne. Keď sme s partnerom stavali dom, presadila som si izolácie štandardné v EÚ a radiátorové centrálne kúrenie. Architekt aj stavbári krútili hlavami, nechápajúc, prečo niekto platí za takú zbytočnosť, keď zima je tu mierna a trvá iba dva, tri mesiace.
Karin Ruppeldt
V správny čas na správnom mieste: Na Nový Zéland sme sa prisťahovali koncom 90. rokov. Vtedy internet nebol rozvinutý ako dnes, takže sme o krajine nemali veľa informácií. S manželom nás hnala túžba po dobrodružstve, ako aj potreba zmiznúť z neutešenej politickej situácie na Slovensku. Absencia informácií vzbudzuje podvedomé fantázie o raji. Keď sme sem dorazili, Nový Zéland ako raj naozaj vyzeral. Keďže v Aucklande dosť prší, tráva je tu oveľa zelenšia ako v Bratislave, takže anglické príslovie „Tráva je zelenšia na druhej strane” sa takmer naplnilo. V západnom Aucklande sú zasa prekrásne divoké panenské pláže s čiernym pieskom. Prišli sme s dvojročným synom a bolo tu plno bezpečných parkov pre malé deti s mäkkou kôrou na zemi, aby sa deti pri páde neudreli. Obdobie raja však netrvalo dlho. Novozélanďania sa síce usmievali, ale ako Stredoeurópanka som si s nimi nemala veľa čo povedať a na hlbšiu konverzáciu som spočiatku mala problém s ich prízvukom. Absurdný nápad odsťahovať sa sem sa napokon preukázal ako intuitívne správny, lebo Nový Zéland trpí nedostatkom psychológov, čo je môj odbor. O európsku psychológiu, psychoanalýzu a projektívne diagnostické metódy tu záujem nebol. Naopak, prevažovala behaviorálna tradícia, ktorá zasa nezaujímala mňa. Na moje pracovné aplikácie sprvu nik neodpovedal. Raz som sa dokonca prihlásila na miesto upratovačky a dostala som zamietavú odpoveď, že podľa životopisu s upratovaním nemám žiadnu skúsenosť. Zašla som aj na úrad práce, kde sa ma spýtali, odkiaľ som. Ja že zo Slovenska. To v počítači nemali, tak ma úradníčka zaradila do kolónky Somálsko. Onedlho som však dostala minimálne kvalifikovanú prácu pre maorijskú organizáciu ako podporná pracovníčka pre pacientov s chronickým duševným ochorením v chránenej ubytovni. Maoriovia nevyžadovali životopis, uverili mi, že som bola zamestnaná v psychiatrickej nemocnici. Moja práca bola pomáhať skupine v ubytovni, voziť ich na prechádzky do parku, múzea, pomáhať s varením a upratovaním. Výlety sa dali ako-tak zvládnuť, no s upratovaním to bolo horšie, mali tam neuveriteľný bordel a špinu a nulovú motiváciu upratovať. Hrozilo, že sa do upratovania budem musieť pustiť sama, hoci toto som v náplni práce nemala. V priebehu roka motyka vystrelila a dostala som prácu klinickej psychologičky v podobnej nemocnici pri jazere, akú som v Ružinove opustila. Zotrvala som tam vyše 20 rokov a robila to, čo v Bratislave. Rozdiel je, že tu má psychológ lepšie postavenie a nie je slúžka psychiatrov.
Som tu doma: Prvých desať rokov som sa tu cítila osamelá, mali sme neurčitý plán vrátiť sa niekedy v budúcnosti na Slovensko. Po dvadsiatich rokoch sa tu už cítim ako doma. Mám tu kaderníčku Juhoafričanku, štúdio jogy, Kiwi kozmetičku a zubára, ktorý navštívil Slovensko! Kiwi je všeobecne používaná (a medzi domácim obyvateľstvom akceptovateľná) prezývka Novozélanďanov, sami sa tak nazývajú medzi sebou. Nový Zéland má vysokú kaviarenskú kultúru. Auckland má roztomilé kaviarne a káva s obrázkom na pene je povýšená na umenie. S miestnymi kamarátmi, tiež imigrantmi z rôznych kútov sveta, sa v nich rada stretávam na obed a kávu.
Výnimočné miesto – výnimočný život: Ľudia sem prichádzajú z rôznych dôvodov, Angličania a Európania kvôli životnému štýlu, nik sa tu v práci nejde pretrhnúť, po práci sa ide na pláž okúpať, cez víkend stanovať na odľahlé miesta a je tu plno perfektne upravených turistických trás. Nežijú tu žiadni predátori, takže sa dá bezpečne pobývať v divočine, v najhoršom prípade sa na pár dní stratíte. Žije tu veľa imigrantov z celého sveta. V mojom komunitnom multidisciplinárnom tíme boli Kiwáci v menšine a podobne je to v celom zdravotníctve. Cudzinci nemajú veľkú šancu dostať sa na najvyššie platené pozície, ale toto mi nechýba a nehrabala by som sa na vyššie pozície ani na Slovensku.
Odvrátená strana raja: Žijeme v bývalej anglickej kolónii. Kolonializmus na Novom Zélande zanechal následky, vládne tu neustále politické napätie. Možno aj kvôli polarizovanému, čierno-bielemu vnímaniu spoločnosti podľa vzorca obeť verzus kolonizátor sa Kiwáci bránia pred prínosmi z iných kultúr. Maorijská kultúra bola kedysi prevalcovaná britskou, ale už dlhšiu dobu je politická snaha ju oživiť a historicky znevýhodnených Maoriov odškodniť. Maorijčina sa učí od škôlky a v štátnom sektore je prítomnosť tejto kultúry povinná. Všetko, čo je povinné, však vzbudzuje rezistenciu. Chýbajú tu televízne diskusie na spoločensko-politické témy a v práci sa o politike radšej nik nebaví. Človek sa musí mať na pozore, aby nešliapol vedľa ohľadom „PC“ (politická korektnosť) a chýba mi tu zmysel humor.
Boba Markovič Baluchová
V správny čas na správnom mieste: Hneď po svadobnom obrade v máji 2015 sa ma môj manžel opýtal, kam by sme vyrazili na svadobnú cestu. Položartom som nadhodila dve ostrovné krajiny – Island a Nový Zéland. Dva mesiace nato dostal muž pracovnú ponuku z novozélandskej firmy, vyvíjajúcej hudobný softvér. Udialo sa to v správny čas, zbalili sme kufre a vydali sa odštartovať novú životnú kapitolu do Tichomoria, 18.000 kilometrov od domoviny. V Aucklande sme sa rozhodli priviesť na svet aj našu dcérku Tove Tui. V pláne bolo nezanevrieť na najbližšiu rodinu a každý rok si vyhradiť niekoľko týždňov na výjazd do Európy. To nám výrazne narušila pandémia koronavírusu, dcérka na tri roky stratila živý kontakt s babinkami a takmer zabudla po slovensky. Nový Zéland však zvládal manažovať koronakrízu bez veľkých strát na životoch, takže aj tie lockdowny v trojici sa v malom aucklandskom byte s výhľadom na oceán zvládali akosi ľahšie.
Som tu doma: Pre našu šesťročnú Tove Tui je Nový Zéland jediným domovom, ktorý pozná. Hoci je oficiálne migrantka (v pase je stále vedená ako Slovenka) a dcéra migrujúcich rodičov, v ničom sa nelíši od ostatných detí na miestnom ihrisku. Cítime sa tu vítaní, prijatí a spokojní. Nikto tu nekomentuje vzhľad či farbu pleti, rasizmus tu nemá miesto. Obyvateľstvo je zložené z pôvodných maorijských ľudí (hoci podľa posledného sčítania ľudu sú dnes už iba 17 % menšina), potom početnej Pakeha skupiny európskeho pôvodu, malých diaspór z okolitých pacifických ostrovov a dynamicky pribúdajúcej ázijskej prisťahovaleckej komunity (najmä z Číny a Filipín). Žije tu okolo dvesto etnických a kmeňových skupín, ktoré sa dorozumievajú 160 jazykmi, a všetci sú tu doma.
Výnimočné miesto – výnimočný život: Nový Zéland mnohí domáci nazývajú jeho maorijským a viac priliehavým označením Aotearoa, čo v preklade znamená krajina dlhého bieleho oblaku. A skutočne, keď sa počas letných dní zadívate z ktorejkoľvek mestskej pláže na oblohu, neviete odtrhnúť zrak od tých tiahnucich sa oblačných útvarov. Ak poznáte filmové trilógie Hobbit či Pán prsteňov, viete si tú Stredozem, plnú zelene, výnimočnej fauny a flóry i ľudskej rozmanitosti dobre predstaviť. S rodinou bývame v centre Aucklandu, je tam dosť parkov a verejných priestranstiev, kde si možno zorganizovať piknik či zahrať sa s deťmi. Je dvakrát ľudnatejší ako Bratislava a už teraz zaberá značnú časť Severného ostrova. Jeho kopcovitý terén spôsobila vulkanická činnosť, čo trochu komplikuje jazdu na bicykli. Aj keď nevlastníte automobil, stále sa dokážete presúvať po vode kompami a po súši mestskými autobusmi. Najväčšia vzácnosť a výhoda tejto rýchlo sa meniacej metropoly je, že nech sa v rámci Aucklandu vyberiete hociktorým smerom, do štvrťhodiny sa určite ocitnete pri mori.
Odvrátená strana raja: Hoci by sa mohlo zdať, že vyspelá krajina ako Nový Zéland nemôže bojovať so žiadnymi vypuklými problémami, opak je pravdou. Stúpol (nielen počas lockdownov) výskyt domáceho násilia v rámci rodín aj počet samovrážd u mladých ľudí. Máme obrovskú krízu bývania, neúnosné ceny prenájmov a kopec ľudí bez domova nielen vo veľkých mestách. Celé mladé maorijské rodiny bývajú v dodávkach na odľahlých aucklandských parkoviskách, lebo ich ľsťou ktosi pripravil o dom. Jednopodlažný rodinný dom v rámci Aucklandu sa vám už sotva podarí kúpiť pod milión dolárov…
Úroveň školstva a zdravotníctva je možno na podobnej úrovni ako na Slovensku, ale nie sú celkom bezplatné. Škôlky sú skoro také drahé ako univerzity. Za každú návštevu obvodného lekára vám naúčtujú 49 dolárov. Ak ste v krajine bez platných pracovných víz či povolenia na pobyt, alebo ak ste turista bez kvalitného cestovného poistenia, modlite sa, aby sa vám nič nestalo.
Simonetta Zalová
foto archívy
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2024)