Skvelý, mimoriadne obsadzovaný herec, šarmantný, elegantný gentleman. Jozef Vajda hovorí, že čím je starší, tým sa radšej smeje, je vyrovnaný s tým, že nemôže byť stále dobre, ale ani stále zle… chodieva liečiť svoje telo, a možno aj dušu, do Indie, ale najlepšie sa cíti v Piešťanoch, lebo je kúpeľné dieťa. Vyrastal tam, no narodil sa v iných kúpeľoch v Nimnici.
Mohol by som povedať, že som vyrastal tak trochu na dedine, v kúpeľoch Nimnica. V samotných kúpeľoch sme boli takí „pánskejší“, žili tam len páni doktori so svojimi rodinami, so svojimi deťmi a 2 km od nás bola dedina, kam som chodil do školy prvé štyri roky. Dedina mi prirástla k srdcu, lebo moja matka pochádza doslova z roľníckej rodiny. Chovali doma kone, kravy, husi, sliepky, úplne všetko, čo do gazdovského dvora patrí. Tam som chodieval často v lete, na prázdniny a musel som sa naučiť kosiť, hrabať, založiť oheň, rúbať drevo. To všetko ma naučili starí rodičia. A najmä, naučil som sa milovať kone. Môj dedko vlastnil veľký statok, považovali ho asi aj za kulaka, lebo keď mu to po vojne, po prevrate všetko vzali, bolo z toho jedno celé družstvo…
Láska ku koňom vás sprevádzala aj v umeleckom svete.
Dokonca na VŠMU som sa prihlásil preto, že to bola aj jedna „z disciplín“, ktorej sme sa venovali. Bol som jeden z najväčších frajerov, prišiel som na školu a už som vedel jazdiť na koni. A učil som to mojich kolegov. To boli nádherné roky, nikdy na to obdobie nezabudnem.
Kto vás bližšie nepozná povedal by, že ste v tom najlepšom slova zmysle salónny typ.
Milujem aj mesto, atmosféra mesta je úžasná. Môj otec bol vyslovene mestský človek z Piešťan. Pán doktor, ktorý si zobral sedliačku za manželku a mal úplne iný pohľad na život. Z praktických vecí nevedel urobiť nič, keby dostal sekeru, tak si odtne nohu. Žil pre svoje povolanie, svoje doktorské ručičky si neustále umýval, ako každý lekár trpel prílišnou hygienou. Ale bol to človek, ktorý miloval aj šport. Práve on ma priviedol ku športu, naučil ma plávať, hrať futbal, tenis… Mal som krásne, zaujímavé detstvo.
Zrejme zásluhou otca sa športu venovali aj vaši bratia, z ktorých sa stali špičkoví profesionáli na svetovej úrovni. Vás zrejme lákalo viac umenie…
Inklinoval som ku športu, viac ma však fascinoval svet divadla, v škole som začal recitovať, vyhrával som všetky súťaže, Hviezdoslavov Kubín, Puškinov pamätník, Literárny Kežmarok – tam som vyhral nielen veršami skutočných básnikov, ale aj s vlastnými. Nikdy nezabudnem, ako po súťaži za mnou prišili páni Mikuláš Huba a Viliam Záborský. Práve som skončil strednú školu, zavolali si ma bokom, že či rozmýšľam o vysokej škole. Rozmýšľal som, že asi po otcovi pôjdem na medicínu. Vtedy sa podávali prihlášky na dve školy, ale o druhej som ešte neuvažoval. A pán Huba povedal, nech si teda podám na VŠMU. Vy sa mi páčite, vravel, nemali by ste mať problémy s prijatím.
Keďže vieme, že ste VŠMU absolvovali, nabrali ste teda odvahu…
… a prijali ma na prvýkrát. Vedľa mňa stáli takí moji budúci kolegovia ako Marián Geišberg, Boris Farkaš a oni sa na prvýkrát nedostali. Marián až na tretíkrát a bolo správne, že sa nevzdal, lebo jeho talent bol evidentný. Áno, dostal som sa na prvýkrát, hoci potom každý rok hrozilo, že ma vyhodia, nie však kvôli talentu, trochu sme na škole vystrájali, ako všetci študenti.
Títo dvaja páni sa však nestali vašimi ročníkovými profesormi.
Dostal som sa do ročníka pána profesora Budského, to bolo najväčšie šťastie, aké sa mi mohlo stať. To meno som poznal, lebo otcov brat bol prvý flautista v opernom orchestri v SND. A keď mi o Budskom hovoril, tak som sa chvel, čo to bol za fenomén. Keď som počul, že ma prijal do svojho ročníka, bol som nadšený. Pán profesor si ma veľmi obľúbil a ja som myslel, že preto, že som úžasný študent. No až na konci štúdia mi povedal: Vajda, vy si nemyslite, že som vás mal rád pre váš talent! Ja som miloval vašu tetu. To ma do istej miery schladilo… Teta bola sólistkou v operete na Novej scéne. Po dvoch rokoch náš ročník prevzal Miloš Pietor, ďalší mág divadla. Mal som dvoch najlepších pedagógov, naučili ma milovať divadlo.
Po absolutóriu VŠMU v roku 1977, ponúkli vám a Zdenke Studenkovej miesto v Činohre SND.
Prišiel za nami riaditeľ SND Ján Kákoš a povedal, že nás berie do SND. Boli sme šťastní a čakali sme na akceptačný list, ktorý nám to mal potvrdiť. Všetci kolegovia boli už prijatí v iných divadlách a my sme stále čakali, a čakali, a boli sme nervózni. Vtedy prišiel za nami Ivan Letko, vtedajší umelecký šéf činohry Novej scény: Deti, vy nie ste v žiadnom divadle, viete, na národné čakajú viacerí, ja tu mám konkrétnu ponuku pre obidvoch. Zdenka stratila nervy a okamžite to podpísala. Ja som rozmýšľal, napokon som to podpísal. Na druhý deň po podpise na Novú scénu, nám prišiel akceptačný list z Národného… Zmluva bola na rok, Zdena po roku prešla do Národného a ja som šiel na vojenskú službu. Za rok na Novej scéne som naštudoval štyri premiéry a súbežne počas vojny som už študoval menšie postavy aj pre SND, v hre Henrich IV. a Richard II.. A hneď, ako som skončil vo Vojenskom umeleckom súbore, nastúpil som do SND.
V SND ste už vlastne boli udomácnený, prišli nové úlohy, nové výzvy.
Ako riadny člen som začínal tak trochu „kuriózne“, musel som naštudovať sedem záskokov za kolegov kvôli chorobám a podobne.
Na veľkú príležitosť ste však nečakali dlho…
Prvá veľká rola bol Alexej v Bratoch Karamazovovcoch v réžii Pavla Haspru. To bol zlomový moment – Dostojevskij. V prvom rozhovore, ktorý som poskytol, novinárka konštatovala: Ako vy, taký mladý, môžete pochopiť Dostojevského?! Mňa sa to veľmi dotklo; Dostojevského som mal prečítaného, dokonca diplomovku som písal na túto tému. Dôležité však je, že predstavenie bolo skvelé. Hrali sme ho dokonca v Petrohrade, ktoré si prišiel pozrieť aj Smoktunovskij, obrovská osobnosť, jeden z najznámejších divadelných a filmových hercov. Mohli by sme povedal taký de Niro. Prišiel za mnou do šatne s čokoládou a fľašou šampanského, rozlámal čokoládu a spýtal sa, či by som si nenašiel čas zajtra, že by ma zobral do Dostojevského múzea. Chcel tam pozvať známeho výtvarníka, ktorý priamo v múzeu zhotoví môj portrét. Povedal, že takého Alexeja v živote ešte nevidel. Takže som zvečnený v Dostojevského múzeu ako Alexej Karamazov. Karol Machata vtedy poznamenal: To si váž, lebo si zažil skutočne veľké uznanie.
V SND ste stvárnili vyše sto postáv, z tých veľkých som vybrala napríklad hry Slečna Júlia so Zdenkou Studenkovou, Výnosné miesto opäť so Zdenkou, Nebezpečné vzťahy, Fernando Krapp a potom Prelet nad kukučím hniezdom, kde ste hrali postavu, ktorú vo filme Miloša Formana z roku 1975 stvárnil Jack Nicholson. Z kritík i od divákov sme sa dozvedeli, že Jozef Vajda je lepší, vierohodnejší ako Jack.
Počas tých prvých 15 sezón som skúšal aj štyri premiéry do roka. Je úžasné počuť takéto priaznivé odozvy. Prelet… sme hrali aj v Prahe. Na to predstavenie prišiel pán Forman a povedal mi: Kdybys byl v Americe, hral bys to! Bolo to fantastické. Ale vďaka bohu, že som to mohol hrať aj na Slovensku. Predstavenie malo veľký úspech a malo mnoho repríz s permanentným standing ovation. Vtedy to ani náhodou nebolo zvykom, že by sa po takmer každom predstavení diváci postavili. Môžem citovať aj z kritík, napríklad – v Sme z 15. júna 1998: „Keď sa na sobotňajšej klaňačke v Divadle P. O. Hviezdoslava objavil rebel zo psychiatrickej liečebne na tichomorskom pobreží v Spojených štátoch McMurphy (Jozef Vajda) so svojou protihráčkou „vrchnou sestrou“ (Soňa Valentová), divácke uznanie v podobe standing ovation bolo zvýraznené výkrikmi Bravó!“
Umelecké výkony by sa nemali porovnávať ako v športe, ale predsa. Mačka na horúcej plechovej streche – v tomto titule ste stvárnili úlohu, ktorú vo filme hral Paul Newman, to je film z roku 1958 v réžii Richarda Brooksa s Elizabeth Taylor. S mnohými postavami významných zahraničných hercov sa stretávate pri dabingu na filmovom plátne. Niečo si z ich majstrovstva aj „odkukáte“?
Dabujem veľa svalovcov počnúc Arnoldom Schwarzeneggerom, ktorého obdivujem ako človeka, ale nepovažujem ho za špičkového herca. Sylvester Stallone napríklad – ten človek je nezlomný, mne sa na ňom veľmi páči, že napriek už istému veku sa snaží stále produkovať; trochu mi na ňom prekážajú tie plastiky, ale to už je americký prístup k životu, toto veľmi nepodporujem, obdivujem ho ako chlapa. Ale Jean Reno, to je zážitok rovnako ako Robert de Niro.
Ste skvelý improvizátor, čo dokazujete napríklad v komédii Veselé paničky windsorské. A ľudia spontánne reagujú. Baví vás to?
Keď som prišiel do divadla bol som zaradený skôr v kategórii dramatický herec, prevažovali drámy, možno aj záporné postavy i postavy kráľov. Ten komediálny talent vo mne odkryl režisér Ľubomír Vajdička pri štúdiu Feydeauovej komédie Tak sa na mňa prilepila; povedal mi, že odteraz už nebudem len pekný, že budem už aj smiešny… Feydeau sám v texte predpisuje: táto časť dáva priestor na improvizáciu. Konkrétne v tomto titule sme si v jeden moment mali s Tomášom Maštalírom povedať štyri vety, ale našou improvizáciou vznikla desaťminútová scéna. Na premiére sme to hrali do pol desiatej a potom prišlo obdobie, keď sme vďaka našim improvizáciám a priaznivej odozve divákov končili aj o pol jedenástej.
Po takýchto predstaveniach sa hercom odchádza z divadla skvele, v pohode. Ako je to po dráme, ako „vyzlečiete“ postavu a vrátite sa do normálneho života?
Je to psychicky náročné, nielen hranie už naskúšaného titulu, ale samotný študijný proces, keď na vás začína doliehať hrôza situácií, význam interpretovaného textu… Napríklad Othello na Hrade, moja manželka mi s chuťou pripomína, že sa vtedy vo svojej izbe zamykala, niežeby sa bála, že ju zaškrtím, ale že sa so mnou nedalo dosť dlho vôbec normálne komunikovať. Po komédii ide herec rovnako ako divák uvoľnený, šťastný – po dráme potrebuje byť sám a v tichu. Ťažké predstavenie by som prirovnal k behu na 20 km.
Ste držiteľom mnohých ocenení, jedno ste však preberali za kurióznych okolností, Krištáľové krídlo. Ako si na to spomínate?
Šlo o cenu v kategórii Divadlo a audiovizuálne umenie za dve postavy stvárnené v roku 2014 a to v inscenácii Bál podľa Timravy a za postavu v dramatizácii Littelovho románu Láskavé bohyne. V ten večer, keď sa ceny odovzdávali, som však akurát hral v Neveste hôľ podľa románu Františka Švantnera v réžii Romana Poláka. Bola to veľmi emocionálna inscenácia a Roman Polák má rád na scéne všetky živly – vodu, oheň, zem. Ako uhliar som bol polonahý, nalíčený, špinavý… Šéfka Krištáľového krídla Mária Vaškovičová sa potešila, že budem preberať cenu v atraktívnom divadelnom kostýme, no netušila, ako v tom kostýme vyzerám. Vo chvíli, keď som nemusel byť na scéne hry, prebehol som z činohry do vedľajšej Sály opery a baletu, kde sa ceny odovzdávali a čakal v zákulisí, kým príde na mňa rad. Niekoľko ľudí zdesene pozeralo, aký exot sa tam objavil a navyše vychádza na scénu, v tom šere a nalíčeného ma nespoznali…
Izabela Pažítková
foto SND, Jana Nemčoková, Jozef Vavro
Celý rozhovor si prečítate v júnovom čísle MIAU (2024)