Mala takmer päťdesiat, keď pokorila Mount Everest, najvyššiu horu sveta. Je prvou ženou na svete, ktorá dosiahla najsevernejší, najjužnejší, najvyšší a tiež najnižší bod Zeme. O svojich horolezeckých zážitkoch napísala knihu a prišla ju pokrstiť na Slovensko. Lebo Vanessa O’Brien, americko-britská horolezkyňa a rekordmanka má slovenské korene. Svoje slovenské dedičstvo si nesie v srdci ako pochodeň, ktorá jej vždy svietila a svieti na lepšie časy…
Nikdy predtým na lozenie po horách nepomyslela. Nepredchádzala mu žiadna rodinná história, žiadne spomienky v štýle: už ako malú ma rodičia brávali na vysokohorskú turistiku či vyhlásenia typu: hory ma odjakživa mocne priťahovali. Ani v rodine, ani medzi priateľmi nebol nik, kto by ju pre horolezectvo nadchol či inšpiroval. Á propos, rodina. Vanessa O’Brien, Američanka s britským občianstvom, má slovenské korene. Aj keď riadne hlboké, keďže predkovia zo strany jej matky emigrovali za Veľkú mláku v roku 1878. Pochádzali z Východného Slovenska z okolia Michaloviec. Čierno-biela fotka z úvodu knihy, ktorý Vanessa napísala špeciálne pre slovenské vydanie, zachytáva hŕstku jej príbuzných s americkou vlajkou, dievčat a chlapcov, ktorí sa vysťahovali do USA. „Som tým, kým som, pretože som od svojich slovenských starých rodičov dostala veľa lásky. Pestovali vo mne moju zvedavosť, nádej a vieru,“ vyznáva sa Vanessa. S rodičmi to už bolo zložitejšie. Obaja boli ťažkí alkoholici a detstvo jej i mladšieho brata poznačila permanentná „búrka násilia“, keď ich rodičia „pili, kričali a bili sa, hádzali okolo seba veci v zavíjajúcej neriadenej víchrici zúrivosti“.
Od šestnástich rokov Vanessa žila sama. Niežeby tak chcela. Po strašnej rodinnej tragédii sa mama s otcom rozišli (a rýchlo aj rozviedli), zutekali z domu plného bolestných spomienok a ju, ešte maloletú, nechali bez dozoru. Škola, úlohy, večer televízia… Pomedzi to varenie, upratovanie, rôzne brigády, stráženie detí, doručovanie novín, životom sa predierala s obdivuhodnou gurážou. V osemnástich, keď sa otec rozhodol predať ich dom, vďaka práci v úspešnej realitnej kancelárii, si mohla zadovážiť vlastné bývanie v New Yorku. Vyštudovala Stern School of Business v New Yorku a získala titul MBA. Vo svete bánk, financií a medzinárodných investícii figurovala často ako jediná žena za rokovacím stolom. V Londýne sa v 36-tich rokoch vypracovala na jednu z najmladších riaditeliek britskej pobočky investičnej banky Morgan Stanley, neskôr ako obchodná riaditeľka európskej pobočky Bank of America šéfovala dvesto zamestnancom. Aj Jonathan, jej britský manžel, patril do sveta čísiel, avšak na rozdiel od manželky mu chýbal „dobrodružný duch“ a zmysel pre zábavu. Tú si rodičia často dožičia s príchodom detí, ale v prípade Vanessy to nebolo možné. Niežeby sa s Jonathanom vyslovene rozhodli nemať deti. Za Vanessu rozhodla mama, ktorá dala svoju dcéru sterilizovať – vraj aby si nezbabrala život. („Podstúpila som sterilizáciu ešte skôr, ako som vôbec mala prvý sex.“) Už samotný fakt, že tínedžerka Vanessa s matkou súhlasila, naznačuje, v akom zvrátenom prostredí žila. Veľmi sa bála onej zraniteľnosti, ktorú žena začne pociťovať ako matka. Jej babičke zabili syna vo vojne a nikdy sa s tým nevyrovnala. Jej matka prišla o syna pri tragickej nehode a poznačilo ju to na celý život. Nič také sa Vanesse nemohlo stať, a to jej prinášalo úľavu. Bez detí si vychutnávala slobodu, spokojná, že je bezpečne izolovaná od podobnej straty.
S jasne vytýčeným cieľom
„Od svojich pätnástich rokov som neprežila ani jediný deň bez práce,“ konštatuje vo svojej knihe. Potom však prišiel rok 2008 a svetová finančná kríza. Firmy krachovali jedna po druhej a Vanesse hrozilo, že zostane bez práce. S Jonathanom sa presťahovali z Londýna do Hongkongu. On pracoval, ona zostala doma, keďže si „uvážlivo“ našetrila na horšie časy. Kým sa pozviecha finančný sektor, čo odhadovala tak na tri roky, bolo treba vytýčiť si nový zmysel života. Stanovila si, že jej nasledujúce aktivity musia mať jasne vytýčený cieľ. Musí to byť merateľné a musí to byť výzva. A nesmie to mať nič spoločné s finančníctvom. Jedna kamoška po niekoľkých panákoch tequily medzi inými šialenými nápadmi navrhla, že by mohla vyliezť na Mount Everest. Najvyššiu horu sveta. To ju zaujalo. Pár rokov predtým sa počas jednej aktívnej dovolenky vyškriabala na Kilimandžáro, najvyšší vrch v Afrike. A hoci je „Kili“ takmer šesť tisícovka, človek nemusí byť profesionálny horolezec, na jeho zdolanie stačí mať kondičku. Na Kilimandžáro už vyliezol osemročný chlapček, aj 88-ročný dôchodca. S Everestom to však bude celkom iná káva…
Riedky vzduch nie je vôbec riedky
Pustila sa teda do príprav na zdolanie najvyššej hory sveta s dopodrobna vypracovaným manažérskym plánom. Nielenže o dušu trénovala, ale nasávala všetko, čo bolo o Evereste kedy napísané či nakrútené. Študovala každú knihu, pozrela si každý film, prelúskala každý rozhovor, čítala o hore sveta všetky možné mýty a príbehy, napríklad aj o tom, ako v roku 1999 objavili telo Georgea Malloryho, jedného z prvých horolezcov z Everestu, ktorý ležal pod ľadom 75 rokov, s tvárou zaborenou do zeme, roztiahnutými rukami a „pretrhnutým lanom obviazaným okolo torza tela“. Alebo o nemeckej horolezkyni Hannelore Schmatz, prvej žene, čo zomrela po zdolaní vrcholu: jej v sede zamrznuté telo „s očami upretými na vzdialený hrebeň“ podopieral ťažký batoh. Dvadsať rokov okolo nej prechádzali horolezci počas výstupu na vrchol, až ju víchrica konečne zmiatla kdesi do šírej bieloby… Nekonečný prúd horolezeckých historiek striedali suché fakty, občas to vyzeralo, akoby sa Vanessa pustila do štúdia ďalšieho cudzieho jazyka. Učila sa, čo je to karabína, čo stúpacie železá (udržať sa na nich jej spočiatku pripadalo ťažšie, ako bežať na metro v ihličkách), ako sa prejavuje AMS (akútna výšková choroba), HAPE (vysokohorský pľúcny edém), HACE (akútny mozgový edém) a ako vyzerá HAFE (syndróm expulzívnej plynatosti, bežný vo vysokých nadmorských výškach). Do detailov študovala symptómy AMS, tzv. akútnej výškovej choroby a to, čomu sa ľudovo hovorí „riedky vzduch“. V skutočnosti však „vzduch v nulovej nadmorskej výške je rovnaký ako na vrchole Mount Everestu: 21 % kyslíka, 78 % dusíka a bufet stopových prvkov… To, čo sa s nadmorskou výškou mení, je atmosférický tlak.“ Kvôli nemu sa pri nádychu človeku dostáva do pľúc menej kyslíka, čo spôsobuje rôzne zdravotné komplikácie, od bolestí hlavy, búšenia srdca, halucinácií až po bezvedomie a opuch mozgu. Preto alfou a omegou prípravy horolezca na výstup musí byť aklimatizácia. Heslá ako „Dva kroky dopredu, jeden krok späť“ alebo „Lez vysoko, spi nízko“ Vanessa odriekala ako svoju mantru. V praxi to znamená, že v aklimatizačnom období horolezec vylezie pár desiatok či sto metrov k určitému bodu a zasa zlezie späť a opakuje to niekoľkokrát, pomaly a „po troškách človek prinúti svoje telo, aby produkovalo viac červených krviniek prenášajúcich kyslík“. To, že sa organizmus správne aklimatizuje, dokazuje aj búrlivým vypúšťaním plynov… však viete, odkiaľ. „Horolezectvo je niečo,“ žartuje Vanessa, „čo by ste mali skúšať s človekom, koho poznáte veľmi dobre alebo vôbec – pre všetky tie zvláštne spôsoby, akým vaše telo reaguje na vysokú nadmorskú výšku.“
Iba 11 % žien
Vyliezť na prvý šup na Mount Everest by bol príbeh z ríše rozprávok. Vanessa na prvý pokus uzavrela s horou kompromis. Plánovala vyjsť „len“ do tábora Camp 2, teda do výšky 6.500 m, na viac si zatiaľ netrúfala. Natrénovala toho dosť, techniku lezenia drilovala na ľadovci Fox na Novom Zélande. Napokon ju nezradila ani tak kondička ako pliaga, s ktorou má česť vari každý nováčik v horách. Volá sa khumbu a spôsobujú ju prašné vysokohorské cesty a suchý vzduch, ktorý napáda dýchací systém, upcháva dutiny a spôsobuje úporný kašeľ. Ešte boli len v základnom tábore a „lapala som po dychu a každých desať, dvanásť krokov som bola nútená odpočinúť si“. Večer zaliezla do stanu a vykašliavajúc žltý a zelený hlien s ružovou penou počúvala „striedajúci sa klokot a praskot v mojej hrudi pri každom nádychu a výdychu“. Na počiatku cesty sa cítila silná a chvastavo si na plecia naložila ešte dodatočný náklad. Neskôr to nazvala mladíckou aroganciou. Došlo jej, že „sila je menej dôležitá než výdrž“. Zaostávala za ostatnými členmi výpravy, a tak ju napokon poslali domov. Ostali jej len slzy pre plač. A hanba, nasratosť na celý svet, hnev a poníženie…
V čase, keď odštartovala svoju lezeckú odyseu, zo všetkých horolezcov vystúpivších na vrchol Mount Everestu tvorili ženy len 11 % (konkrétne z 3.696 mužov bolo 415 žien). Prevaha mužov mala za následok, že všetky horolezecké pomôcky boli navrhnuté pre nich. Pre mužskú váhu, výšku, veľkosť mužskej ruky či dlane. Zoberte si len takú vecičku ako blokant (používa sa pri výstupoch po lane), s ktorým bolo treba manipulovať jednou rukou, ona však musela použiť obe, čím sa jej ťažšie udržiavala rovnováha. Tak ako mnohé iné obory ľudskej činnosti, aj horolezectvo bolo šité na mužov a ženy, ak chceli uspieť, museli makať dvakrát viac ako ich mužskí kolegovia…
Z Everestu sa vrátila so sklopenými ušami, ale vzápätí prekopala svoj plán a prijala nové opatrenia. Tréning z toho obdobia popisuje ako úpornú snahu „vyžmýkať čo najviac z každej molekuly kyslíka“ vo svojich pľúcach. Bola to neskutočná makačka, ale jej sa páčilo žiť v novom tele, keďže to svoje nikdy predtým nevnímala pozitívne. Mohli za to jej „veľké cicky“, ako hovorievala stará mama. V časoch dospievania bola presvedčená, že kvôli nim ju ľudia vnímajú ako tú hlúpejšiu. Do veci sa opäť vložila mama a kvôli možným problémom s chrbticou jej vybavila operáciu zmenšenia prsníkov. Vanesse zostali na hrudi nepekné jazvy a tiež výzva milovať svoje telo také, aké je…
Dar prehry nad zlato
Plán bol takýto: kým sa jej podarí vyliezť na Everest, skúsi to s inými osemtisícovkami. Tými ľahšími. Začala s Čcho Oju, šiestou najvyššou horou sveta, vypínajúcou sa medzi Nepálom a Čínou. Pripojila sa k dvanásťčlennej horolezeckej partii pod vedením Američana Daniela, ktorý sa stal jej priateľom a spolulezcom pri takmer všetkých nasledujúcich výstupoch. V ten rok však tyrkysová bohyňa Čcho Oju nastavila horolezcom svoju odvrátenú tvár. Najskôr počas výstupu do Camp 1, vo výške 6.300 m Vanessa po prvý raz naďabila na zamrznuté ľudské ostatky. „Kosti svietili ako kremeň. Trhance mäsa sa odlupovali z kožovitých svalov. Zvyšná koža mala mramorovo modro-sivý odtieň… Dlaň bola zovretá, ale nebola zaťatá do päste,“ opisuje hrozný nález vo svojej knihe. Potom sa do tábora prihnala strašná búrka, ktorá horolezcov na desať dní uväznila v stanoch. Keď sa konečne zlepšilo počasie, začali padať lavíny. Dva mesiace poctivej aklimatizácie vyšli navnivoč, výprava sa kvôli zlému počasiu musela skončiť. A ona si z Čcho Oju odniesla dve lekcie. Tou prvou bola trpezlivosť. „Druhou lekciou bolo ponaučenie, že rozhodujúce slovo má hora… Bol to dar – vážne – toto pochopenie, že môžem ovplyvniť iba to, čo sa týka mňa. S pochopením prišlo aj porozumenie, že sa to týka aj zvyšku môjho života. Bremeno zodpovednosti, ktoré som na seba uvalila už v detstve… keď sa moja rodina okolo mňa drobila na kúsky – nič z toho nebolo mojím bremenom. Musíš sa zriecť toho, čo ti nepatrí, povedal Budha.“
Čím vyššie, tým skôr tam zostaneš
Prvá osemtisícovka, ktorú sa jej podarilo zdolať (4. októbra 2011), bola nepálska hora Šiša Pangma. Po nej nasledovala Čcho Oju, ktorá ju nechala v štichu rok predtým, takže dosiahla dva vrcholy s odstupom iba ôsmich dní. Napriek obrovskej radosti z dvojitého úspechu mala na pamäti (a to si opakovala pri všetkých expedíciách), že vrchol hory je vždy iba polovica cesty. A že 75 % všetkých úmrtí sa udeje počas zostupu…
Mount Everest s výškou 8.848 m si, tentokrát už naostro, naplánovala na máj nasledujúceho roka. Stanovenému dátumu predchádzal tvrdý sedemmesačný tréning a nutnosť dať dokopy 80.000 dolárov, toľko ju celý ten výlet mal stáť. Keď sa jej ľudia pýtali, prečo tak veľmi túži horu zdolať, odpovedala prekvapivo vecne a bez pátosu, celkom v duchu Malloryho odkazu: „Lebo tam je. Už samotná jej existencia je výzva.“
Všetky hory nad 8.000 metrov patria do tzv. zóny smrti: v tejto výške začína ľudské telo odumierať, bez ohľadu na to, ako dobre je trénované. „Jediným imperatívom je dostať sa hore a potom zasa dole čo najrýchlejšie, ako sa dá.“ Avšak nie vždy to ide, najmä na Evereste – kvôli zápcham, ktoré sa v zóne smrti tvoria, keď sa v rovnaký čas stovky horolezcov pokúšajú zdolať vrchol a neobíde sa to bez tragédií: niektorým dôjde kyslík, iným omrznú končatiny, ďalších premôže smrteľná únava… Úmerne hroziacemu nebezpečenstvu vyzerali aj rôzne formuláre, ktorými Vanessa pred odchodom na expedíciu zasypala manžela. Napríklad formulár BDEF o zvolenom spôsobe likvidácie tela, „v ktorom dal súhlas na to, aby moje telo zostalo na hore, keby som tam predčasne zomrela“. Repatriácia telesných pozostatkov bola, samozrejme, možná, avšak iba v nižších polohách a za príslušnú sumu 80.000 dolárov („To ťa domov pošlú v nejakej Dolce & Gabanna rakve?“ hromžil Jonathan). Inak platí, že „čím vyššie sa človeku podarí zomrieť, tým má väčšiu šancu, že tam zostane navždy. Nad určitou nadmorskou výškou už nie je riziko prepravy mŕtvej váhy úmerné riskovaniu ďalšieho života.“ Na Mount Evereste v snehových závejoch odpočívajú desiatky horolezcov a topiaci sa ľad občas odhalí ich telá. „Dokázala som si predstaviť, že to nemusí byť taký zlý spôsob, ako odísť – schúliť sa do klbka, zatvoriť oči a zaspať.“
Jednoducho preto, že tam je
Počas päťtýždňovej aklimatizácie pred výstupom na Everest čítala na čítačke e-knihy, pozerala filmy na iPade a so svojím šerpom, mladíkom, ktorý vystúpil na Everest už šesťkrát, liezla hore dolu a zasa hore a dolu. Na vrchol sa musela vydať bez Daniela, ktorý ochorel, odpadli aj ďalší dvaja muži z ich skupiny, jeden kvôli pľúcnemu edému a druhý pre zamrznutú rohovku, predzvesť snežnej slepoty. Na vrchol sa tiahol rad horolezcov pripomínajúci zauzlenú šnúru. „Kým sme sa zaradili do radu,“ opisuje náročnú situáciu Vanessa, „mala som pocit, akoby sa zdvojnásobil. Viac než dvestopäťdesiat horolezcov sa postrkovalo a poťahovalo, vliekli sa za sebou a neustúpili ani centimeter. Skoro mi odmrzol zadok a ľudia akoby vrástli do zeme. Na každom skalnom schode spôsobila ľudská zápcha, spomaľovaná najpomalšími postupujúcimi zastavenie celej skupiny.“ So šerpom tie rady všelijako obchádzali, ale do Camp 4 došli aj tak s trojhodinovým zdržaním. A aj potom sa problémy kopili jeden po druhom: vo dvoch fľašiach jej zamrzla voda a tretia, zabalená do páperových papúč, sa nedala otvoriť. Radšej však čelila hrozbe dehydratácie a halucinácií, než by sa napila z fľaše niekoho, kto mohol byť potenciálne chorý. Deň predtým stratila svoju GoPro kameru, teraz jej praskla gumička na čelovke, ktorá sa v okamihu stratila v temnote. Vrchol Everestu (rozmermi zodpovedá asi tak veľkosti manželskej postele, odhaduje Vanessa) dosiahla 19. mája 2012 o 4:12 hod. S kolegami si iba „unavene nastavili dlane na ťapnutie“, žiadne objatia či poskakovanie od radosti im nehrozili. „Jednoducho sme tam boli. Pretože tam je.“
Keď sa vystrábi zo šoku a hladina adrenalínu klesne, asi každý horolezec si položí rovnakú otázku: A čo ďalej? Vanessa na ňu poznala odpoveď, len čo zliezla z Mount Everestu. Čo tak skúsiť Korunu Zeme? Túto päťhviezdičkovú horolezeckú výzvu zadefinoval v 80. rokoch minulého storočia Richard Bass (a neskôr ju modifikoval Reinhold Messner). Bass, rančer z Texasu a amatérsky horolezec dostal nápad, že vylezie na najvyšší vrch na každom kontinente. To znamenalo zdolať Kościuszkov vrch v Austrálii, Mount Vinson v Antarktíde, Elbrus v Európe, Kilimandžáro v Afrike, Denali v Severnej Amerike, Aconcaguu v Južnej Amerike a Mount Everest v Ázii. „Keď som nastupovala do lietadla letiaceho do Bostonu, už boli hodené ďalšie kocky,“ spomína Vanessa.
Švábi veľké ako kokeršpaniel
Začala s Denali na Aljaške, najvyššou horou v Severnej Amerike. Základné info o nej znelo, že je tam „skurvená zima“. A najhlbšie priepaste na svete. Horolezci na Denali museli dodržiavať prísne pravidlá ohľadom znečistenia, čo znamenalo zbierať „tuhý odpad“ z ľudských tiel do plastových vreciek, a tie so sebou zniesť dole. V roku 2012 úspešnosť zdolania vrcholu dosahovala okolo 40 %. Vanessa prišla na Aljašku v júni, kedy slnko takmer vôbec nezapadá, ale horu aj tak bičovali surové vetry a zničujúce búrky. Po dvoch týždňoch čakania sa počasie umúdrilo a ona mesiac po výstupe na Mount Everest stála na vrchole Denali. O ďalší mesiac sa podujala na „najveternejší výstup v mojom živote“, na horu Elbrus, vyhasnutú sopku a najvyšší vrch v pohorí Kaukaz v Rusku („Museli sme sa pochytať a prebojovať sa vpred spoločnými silami.“). Ďalší štít na svoj upravený zoznam zaradil Reinhold Messner a mal tým na mysli Carstenszovu pyramídu, najvyššiu horu ostrova Nová Guinea. Keď sa Jonathan dopočul, kamže sa to jeho manželka chystá, zdvorilo jej pripomenul, že tam domorodci zjedli miliardárskeho dediča Michaela Rockefellera. Hoci odvtedy uplynulo vyše päťdesiat rokov, Vanessa sa na vlastné oči mala presvedčiť, že na tomto mieste sa skutočne zastavil čas: horolezcov sprevádzali nosiči vyberaní kmeňovými náčelníkmi, z ktorých niektorí nemali na sebe nič, iba koteky, veľké puzdrá na prirodzení. Takmer polovicu tvorili ženy, ktoré sa vydali na výstup bosé, nesúc náklad potravín a výstroje na svojich hlavách. Bolo treba počítať s bahnistým terénom, komármi a inou háveďou a vlhkým vzduchom, ktorý človeku búšil do hlavy a pľúc. Horolezci sa predierali džungľou v teplote asi 40 °C a v stopercentnej vlhkosti. Tesne pod vrcholom to vyzeralo, akoby ste preskakovali žraločie zuby. Navzdory tomu, že výpravu ohrozovali domorodci s mačetami a v hoteli spala so švábmi „veľkými ako kokeršpaniel“, podarilo sa Vanesse z Jakarty do Austrálie odletieť celej a bez ujmy na zdraví. Za deväť dní po zdolaní Carstenszovej pyramídy stála na vrchole Mount Kościuszko, zvanej Kozzie (lebo pôvodný názov po poľskom horolezcovi nevedel nikto vysloviť), najvyššej hory Austrálie, vypínajúcej sa do výšky 2.228 m.
V jednej zo spomínaných výprav s nimi liezol aj sexi horolezec Kurt, a tak sa Vanessa neubránila nutkaniu vpasovať medzi opisy svojich horolezeckých rekordov aj túto poznámku: „Vždy sa musím smiať, keď sa ma niekto opýta na sex medzi horolezcami v táboroch. Po prvé, nedokážem si predstaviť míňať na niečo také kyslík. Po druhé, na mnohých miestach je to zakázané, pretože by to zneuctilo horu. Po tretie, nerada to hovorím, ale neviem si predstaviť situáciu, v ktorej by mohlo byť ľudské telo menej príťažlivé. Človek sa jednoducho snaží udržať v akej-takej čistote a dúfa, že v nevyhnutne stiesnených priestoroch zvládne ignorovať ostatných.“
Zamrznutá v čase
Najvyšší vrch Antarktídy spojila s „dobytím Južného pólu“, pretože zároveň chcela zvládnuť aj Explorers Grand Slam, ďalší grandiózny horolezecký projekt, ktorý okrem siedmich svetových vrcholov zahŕňa aj dobytie Severného a Južného pólu. Antarktídu tvorí 90 % svetového ľadu, „biely kontinent“ nemá žiadnych pôvodných obyvateľov a využíva sa iba na účely výskumu a expedície. Cieľom tej, na ktorú sa chystala Vanessa, bol tamojší najvyšší vrch Vinson Massif (4.897 m). Pravidlo „Nenechávaj za sebou žiadne stopy“ v praxi znamenalo, že horolezci museli ešte aj močiť do špeciálnych fliaš, ktoré sa spolu s vreckami na tuhý odpad odvážali mimo kontinent, takže, ako sa lakonicky vyjadrila Vanessa, „nezostane po vás ani prd“. Na Vinson Massif liezli v lete, teda v decembri, za 24-hodinového slnečného svitu a v teplotách mínus 20 – 30 °C. Vietor dosahoval rýchlosť 80 km/h a kvôli snehovým búrkam museli týždeň čakať na výstup. „Celý kontinent akoby zamrzol v čase,“ zapísala si Vanessa. Napokon im však hora blahosklonne otvorila svoju náruč a oni 5. decembra 2012 mohli konečne zapózovať na jej vrchole… „Ak si prestavíte Zem ako lízanku, tak Južný pól je to miesto, kde je zastrčená palička.“ K tej paličke sa prepracovala po vyše stokilometrovej štrapácii a dvanásťhodinovom bežkovaní, zapriahnutá do ťažkých saní ovešaných nákladom. Či to boli omrzliny, alebo otlaky, na tom sa neskôr lekári nevedeli dohodnúť, na každý pád počas expedície na Južný pól tri z jej prstov na nohách nadobudli „lepkavý fialový odtieň hnijúcej slivky“. Každú noc zažívala bolesť, akoby jej nohy „pálili značkovacím železom“. Cez deň statočne bežkovala, noc čo noc však bojovala s mukami, „akoby mi do chodidla zatínal zuby štrkáč“. V takomto stave dosiahla Južný pól, iba desať dní po zdolaní najvyššieho vrchu Antarktídy. Jej najsilnejšie dojmy? „Široko-ďaleko nebolo vidieť nič, iba absolútnu poondiatu ničotu, iba sneh a ešte viac snehu a ďalší sneh. Bolo to, ako čítať knihu, v ktorej sú iba biele listy.“
Najrýchlejšia s Korunou Zeme
„Viete, že milujem Himaláje pre ich mohutnosť a majestátnosť, ale Andy – so snehovými čiapkami, lemované živými zelenými úpätiami a rozkvitnutými lúkami, so striebristým pásom oblakov ako nejakým perovým boa – boli najkrajšie hory, aké som kedy videla.“ Argentínska Aconcagua, najvyššia hora na západnej pologuli (6.959 m) leží v provincii Mendoza, známej svojimi červenými vínami a šťavnatými hovädzími steakmi. Po rozšafnom gurmánskom úvode Vanessu zmrazilo lekárske vyšetrenie, ktoré musí pred výstupom povinne absolvovať každý horolezec. Službukonajúca doktorka kvôli genetickej predispozícií na krvné zrazeniny a nízkemu tlaku jej odmietla dať štempeľ, že je spôsobilá na horu vystúpiť. To bola riadna podpásovka! Našťastie, na druhý deň ju vyšetril iný lekár, ktorý vzal do úvahy jej argumenty a to, že ako skúsená horolezkyňa vie, čo robí. Lekárskou vedou ohrozená Aconcagua bol siedmy vrchol na jej zozname Koruny Zeme. Aby však splnila aj Explorers Grand Slam, musela ešte zdolať Severný pól. Potrebovala dva mesiace na tréning, lenže… Ak sa chcela stať najrýchlejšou ženou, ktorá pokorila Korunu Zeme, musela sa na Kilimandžáro vyštverať ešte raz. Takže pred expedíciou na severný pól si strihla ešte aj Kili, čo jej vynieslo zápis do Guinessovej knihy rekordov ako najrýchlejšej ženy na svete, ktorá za desať mesiacov zdolala najvyšší vrch na každom kontinente. Stalo sa tak v čase od 19. mája 2012 do 10. marca 2013, za 295 dní, teda za 9 mesiacov a 19 dní. A aby bola najrýchlejšia aj v Explorers Grand Slam, hneď po Kilimandžáre sa vydala pokoriť Severný pól. Už keď si balila batoh, vedela, že žiadne jej oblečenie nesmie obsahovať prírodné perie – kvôli nadmernej vlhkosti, znamenajúcej nulovú šancu, že by sa jej ho v takýchto podmienkach podarilo usušiť či dokonca rozmraziť.
Východzím bodom jej polárnej expedície sa stali Špicbergy, resp. 89 stupeň zemepisnej šírky. Odtiaľ pokračovali na saniach, ktoré mali slúžiť ako plavidlo v prípade, že by po ceste narazili na trhliny v ľade. Vanessu desila tá obrovská masa vody pod ňou, z ktorej sa ako tsunami na ňu valili najstrašnejšie spomienky jej života. Bena, jej milovaného brata a jediného spojenca, rozsekal motorový čln. Chlapec si šiel zaplávať, keď proti nemu vyletel čln s partiou žúrujúcich mladých ľudí, Ben sa ešte snažil potopiť a čln podplávať, ale lodná vrtuľa zachytila jeho telo. Vraj po náraze ešte malú chvíľu žil, Vanessa však celý život dúfa, že to bola skutočne len malá chvíľka…
Simonetta Zalová
foto archív Vanessy O’Brien
Celý článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2024)