Tento rok som sa zúčastnila olympiády a nezostala som stáť na štartovacej čiare. Úchvatné zahájenie, vlhnú mi oči a nejako, ani neviem ako, celkom nepozorovane, pozerám basketbal, plávam v Seine a zrazu sa mi zdá, že hoci všetko u nás doma na Slovensku je akési rozštelované, sa stane niečo, čo vás chytí pod krk a položí na lopatky a vy ste zrazu vďační, že svet sa nezbláznil, naopak, niekde sa pozvoľna ukladá na staré dobré miesta a bude fungovať, zrazu sa mi zdá, že to si len tak odskakujem do práce, no večer, večer sa vraciam do Paríža na olympiádu. Francúzi otvorili Paríž ako dáku izbu a kľúče od nej sme mali ešte aj my, čo sme to všetko sledovali v televízii. Aká nádherná izba to bola!
Srdce mi tlčie v rytme marsejézy, slnko sa prechádza po Paríži, rozpaľuje ajfelovku, už si ani nepamätám, kto zvíťazil, asi sme zvíťazili všetci, čo sme tam boli, hoci medaily s kúskom ajfelovky majú len tí najlepší.
Boli to senzačné olympijské hry od začiatku do konca. Francúzi boli na svet milí, určite sa všetci zamilovali do olympijských hier, no a my, my sme sa znovu zamilovali do nich.
Hneď na začiatku sa však moje obavy z olympiády v Paríži rozplynuli podobne ako dym vo farbe trikolóry, ktorým sa otvárací ceremoniál začal. Mimochodom, dobrá metafora: vlajka je len dym, lebo veď niekedy sme Francúzi či Slováci a inokedy sme len obyčajní ľudia… To, čo nasledovalo potom, som považovala za vážne vysvetlenie s velice prevelice akčnými ilustráciami toho, ako mnohí Francúzi chápu svet.
Toto sme my, Francúzi, toto sme dali, ale aj vzali svetu… Napríklad šansón, ktorý americkou francúzštinou zaspievala Lady Gaga – ale veď šansón je aj náš! Aj môj! Hocikedy si hmkáme „rien de rien” a ďalej nevieme slová, cítime však, že na nich záleží a že tie pesničky sú väčšinou o láske a odpúšťaní a zrade, a že sú to vlastne spievané básne, no keď si hmkáme rien de rien, sme tam…
Pozrite sa, takúto máme literatúru, poďte k nám do knižnice, takáto krásna je naša zreštaurovaná knižnica Richelieu – neviem si predstaviť, že by dáky iný národ, otváral olympiádu knižkou, hoci Raymondom Radiguetom, ktorého čitatelia u nás sotva poznajú, zomrel taký mladučký a pritom z každej jeho vety cítiť obrovské nadanie, alebo že by dáky iný národ pozval ľudí do galérie, a že tam je na čo pozerať, na impresionistov, fauvistov, pointilistov, na Cézanna a Degasa a Renoira, na milovaného Vincenta van Gogha. Alebo do opery, nádhernej opery Garnier, kde namaľoval plafón Chagall a keď sa naň pozeráte, máte pocit, že sa otvorilo nebo, no a potom práskol death metal, vzápätí Offenbach, úryvok z jeho Hoffmanových rozprávok a pripomenul chuderu Máriu Antoinettu s mrazivou obraznou dôslednosťou, v rytme francúzskej revolučnej piesne ca ira, po nej nasledoval tuším kankán, Moulin Rouge, mimoni, lebo veď tí sú Francúzi, módna prehliadka, v Paríži totiž móda vznikla, frivolná aj elegantná, anjel s harmonikou poletujúci nad mostami Seiny, pozor, na koni Sequana, bohyňa rieky Seiny, čo pripomínala Janu z Arku alebo Jana, čo pripomínala Sequanu, a ozaj, nestačilo, že Mona Lisa sa vynorila spod hladiny, ešte na ňu aj napršalo a športovci, čo sa nesmú pre strašným dažďom ukryť do podpalubia, aby nekazili predstavenie, v ktorom účinkujú. Nemci, čo sa hnevajú, Kórejčania protestujú, oni sú iní Kórejčania, nie tí zlí a tí zlí kývajú, ako úplne dobrí, alžírski atléti, čo hádžu do Seiny kvety na mieste, kde kedysi boli utopení Alžírčania, speváčka Aya Nakamura vychádza z Académie Française, aká symbolika (!), veď ju kritizovali za jej jazyk a francúzštinu, krásne, perfektne a efektne zinscenované, mimochodom, decentné prefackanie extrémnej pravice, a napokon horiaci balón, bez ohňa, lebo ľudia, my všetci na tejto zemi potrebujeme ilúzie, balón, čo sa vznáša nad Tuillerskými záhradami (tak preto boli predtým zatvorené) a vznešená a vynikajúca Céline Dion, akoby vstala z mŕtvych, a Imagine All The People, hymna mieru, Grand Palais, Notre-Dame a práce na jeho rekonštrukcii a zvuky, ktoré sprevádzajú túto prácu s kovom a drevom, najkrajšie zvuky na svete, počujete, takto spieva práca, prší, to športovcom prší šťastie, to prší šťastie nám, čo to môžeme vidieť, mám zimomriavky pri pocte výnimočným ženám, som pyšná na Francúzov, sú machri, nariekam od dojatia a keď vidím bakchanálie, rozosmejem sa, no opäť zvážniem, lebo Francúzi aj tu nastavili svetu svoje zrkadlo…
Toto bola najkrajšia olympiáda, akú som v živote videla. Gaby Thomas, Imane Khelif, Julien Alfred, Novak Djokovič, Sha’Carri Richardson, Armand Duplantis, Katie Ledecky, Simone Biles, Leon Marchand… náš skatebordista, jediná bronzová medaila, úplne nové moderné disciplíny pre mladých, športoviská priamo na najznámejších miestach v centre Paríža, zavše to pôsobí ako nacvičovanie dákeho monumentálneho vystúpenia, je to monumentálne vystúpenie, veľké ihrisko, kam sú všetci pozvaní… „Vo svete je napätie, no mesto svetla žiarilo jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Napriek tomu, že viaceré vaše krajiny rozdeľujú konflikty, vy ste vytvorili kultúru mieru. Žili ste tu dva týždne spoločne v mieri. To nás všetkých inšpiruje a všetkých na celej planéte. Ďakujeme, že ste nám umožnili veriť v lepší svet pre všetkých. Vieme, že olympijské hry nemôžu vytvoriť mier, môžu však vytvoriť kultúru mieru, ktorá inšpiruje svet,“ vyhlásil vrchný predstaviteľ olympizmu vo svojom pravdepodobne poslednom prejave, keďže budúci rok mu končí mandát a oznámil, že už viac kandidovať nebude, lebo šport patrí mládeži.
Záverečný program sa odohral opäť pod taktovkou výnimočného, šikovného a hlavne múdreho režiséra Thomasa Jollyho. Vôbec sa nezľakol, naopak, posunul ho do zvláštnej, trochu temnej futuristickej roviny, a potom… potom olympijskú taktovku aj oheň prevzali Američania – Tom Cruise sa spod strechy štadióna zniesol medzi ľudí, za obrovského nadšenia prítomných si prevzal olympijskú vlajku a na motorke s ňou ufujazdil zo Stade de France, letecky sa v duchu amerických akčných filmov presunul do Hollywoodu, kde olympijskú vlajku odovzdal americkým športovcom, a tí ju odniesli až na prímorskú pláž s emblémom olympiády 2028, kde prebiehal naživo koncert Red Hot Chili Peppers, Billie Eilish a Snoop Dogga. Vo mne doznievala marsejéza a bude dlho, podobne ako sa v nás roztápa leto ako ľad v pohári s aperolom, oranžová je čoraz dráždivejšia, školské zvončeky odbíjajú jeho koniec.
Koniec je vždy aj začiatok. Tak vám prajem krásny farebný september, a nech na vás neprší, vaša Veve
Veronika Šikulová