Koncom 20. storočia patrili medzi dvadsať najbohatších rodín v Spojených štátoch, podľa odhadu majetku boli bohatší než slávni Rockefellerovci. Zdrojom ich bohatstva bol jediný liek – OxyContin, prudko návykový „painkiller“, ktorý menil pacientov na narkomanov a tiež sa široko zneužíval ako nebezpečná droga. Za dvadsať rokov na trhu tento liek rodine Sacklerovcov zarobil viac ako 35 miliárd dolárov.
Západný svet ich vnímal predovšetkým ako štedrých filantropov, ktorí rozdali stovky miliónov dolárov rôznym vedecko-výskumným, vzdelávacím a umeleckým inštitúciám, len náhodne spomeňme Sacklerovo múzeum na Harvarde, Sacklerovo krídlo v newyorskom Metropolitnom múzeu, v Oxforde Sacklerovu knižnicu, v Guggenheimovom múzeu Sacklerove centrum umeleckého vzdelávania, na Newyorskej univerzite Sacklerov inštitút biomedicíny… Málokto z akademikov, ktorý si s nimi vrelo potriasal ruky, však vedel, na čom vlastne táto miliardárska rodina tak brutálne zbohatla. Je zarážajúce, píše vo svojej knihe americký novinár Patrick Radden Keefe, že tak ako si Sacklerovci potrpeli na to, aby každá umelecká zbierka, nadácia, vedecké centrum či fakulta niesli ich meno, v prípade spoločnosti, ktorá im rok čo rok generovala stámiliónové zisky, to nepovažovali za nutné. Tou spoločnosťou bola Purdue Pharma, farmaceutická firma, špecializujúca sa na výrobu lieku OxyContin. Podľa Richarda Sacklera, šéfa rodinného trustu, objav OxyContinu spôsobil v histórii farmaceutického priemyslu revolúciu porovnateľnú s objavom penicilínu. OxyContin totiž ako silný opioid miliónom pacientom prinášal úľavu od bolesti. „Vrátil ma späť do života!“ deklarovali v propagačnom videu nadšení pacienti naprieč celou krajinou. OxyContin mal však aj temnú stránku, ktorá hraničila so smrťou – závislosť. Na vrchole opioidnej krízy, ktorá od roku 2008 decimovala celé Spojené štáty, zomrelo na predávkovanie opioidmi okolo pol milióna ľudí. Samozrejme, Sacklerovci neboli jediní zlosynovia v opioidovej kríze a nebol to iba OxyContin, čo túto pekelnú epidémiu rozpútal. Richard Sackler a Purdue Pharma však patrili k jej najväčším hráčom a čo bolo ešte podstatnejšie – oni stvorili to, čomu sa dnes hovorí farmaceutický marketing.
Pôvodne boli traja bratia: Arthur, Raymond a Mortimer. Hoci sa neskôr rozkmotrili a potomkovia Arthura už v Purdue Pharme nefigurovali, musíme začať práve ním. Lebo bol to on, kto stvoril „impérium bolesti“.
Traja zhavranení bratia
Arthur bol z troch bratov najstarší. A bol tiež prvý z rodiny Sacklerovcov, ktorý sa narodil v Amerike. Jeho mama pochádzala z Poľska a otec, potomok židovských rabínov, emigroval do Ameriky z Holíča. Arthur bol mimoriadne nadaný, húževnatý a cieľavedomý žiak. Už v pätnástich sa prejavil ako zdatný obchodník, keď začal predávať reklamu v školských publikáciách. Išlo mu to tak dobre, že zakrátko mohol finančne podporovať rodičov i mladších bratov. K Mortimerovi a Raymondovi sa správal s priam otcovskou pozornosťou, strážil každý ich krok. Na želanie rodičov študoval medicínu a popritom pracoval. Nedoprial si ani sekundu voľného času, popri škole sa zamestnal ako copywriter pre farmaceutickú spoločnosť Schering. Medicínu miloval, fascinovala ho psychiatria, a tak nastúpil do psychiatrickej liečebne v Bronxe a zároveň stíhal aj plný úväzok v Scheringu. V liečebni bolo zvykom nepokojných a agresívnych pacientov liečiť elektrošokmi a tých najhoršie zvládnuteľných posielali na lobotómiu. Arthur sa však viac prikláňal k názorom nového vedeckého oboru neuroendokrinológie, podľa ktorého by duševné poruchy mohli súvisieť s určitými chemickými zmenami v mozgu. Ak je teda problém v chemických procesoch, treba hľadať riešenie v chémii. Teda v liekoch.
Šmrncovná reklama na lieky
Začiatok 50. rokov 20. storočia mimoriadne žičil jeho ambíciám. Bolo to obdobie zázračných liekov. Penicilín, ktorý zachraňoval ľuďom životy, keďže dokázal zničiť bakteriálnu infekciu, sa začal komerčne vyrábať v roku 1942. Vo farmakológii jeho grandiózny úspech podnietil vlnu veľkých očakávaní – ďalších liekov, ktoré zbavia ľudstvo chorôb a predĺžia život. Penicilín nebol viazaný na žiaden patent, takže ho mohla vyrábať ktorákoľvek farmaceutická firma. Samozrejme, odštartovalo to veľký konkurenčný boj a tak keď americký Pfizer vyvinul nové, širokospektrálne antibiotikum Terramycin, vedenie firmy sa obrátilo na reklamnú agentúru, aby im ho pomohla spropagovať. Konkrétne šlo o agentúru William Douglas McAdams, v ktorej pracoval Arthur Sackler. Arthur sa ujal zákazky s prísľubom, že čoskoro bude Terramycin poznať každá americká domácnosť. Ako vynaliezavý inovátor sa rozhodol od základov prekopať tradičné nezáživné a fádne poňatie marketingu liekov a vsadil na chytľavé slogany, výrazné farby ako pri propagácii najnovších modelov automobilov alebo kozmetických prípravkov. Prečo by aj reklama na liek nemohla byť odvážna a šmrncovná? Arthur ju zacielil priamo na lekárov a inzeráty na Terramycin propagoval v lekárskych časopisoch, pričom jeden taký s názvom Medical Tribude potichu aj sám založil. A samozrejme, bol plný reklám na Terramycin a neskôr i na ďalšie lieky, na ktorých pracoval. Stret záujmov nikdy nepriznal a keďže sa úzkostlivo držal v úzadí, málokto o rôznych prepojeniach jeho profesií vedel. Na propagáciu Terramycinu, ktorý bol mimoriadny akurát svojou agresívnou reklamou, vyškolil tím obchodných zástupcov, ktorí navštevovali lekárov priamo v ich ordináciách, aby im vysvetlili výhody lieku, poskytli propagačné materiály, ponúkli zadarmo vzorky a… pozvali ich na obed. Sackler tak vytvoril reklamný model, ktorý funguje vo farmaceutickom priemysle dodnes. „Čo sa reklamy vo farmácii týka, Arthur vynašiel koleso,“ tradovalo sa v agentúre McAdams, ktorú doktor Sackler vzápätí aj celú kúpil.
Ako Terramycin valcoval trh s antibiotikami, začali kuvikať hlasy, že reklama do medicíny nepatrí. Arthur s tým však rezolútne nesúhlasil. Podľa neho to nie je reklama, ale vzdelávanie. Trh je zahltený novými liekmi a lekári potrebujú pomoc, aby sa v nich vyznali. Je to všeobecne prospešný obchod a kto si, prosím vás, myslí, že doktori sú takí hlúpi, aby sa nechali zneužívať reklamou?! „Arthur mal pocit, že vidí budúcnosť,“ glosuje Patrick Radden Keefe. „Budúcnosť, v ktorej farmaceutické spoločnosti a reklamné agentúry položia verejnosti k nohám fantastické inovácie a zároveň zarobia kopu peňazí.“
Penicilín proti úzkosti
V roku 1954 sa medzi novými liekmi objavila ďalšia zázračná pilulka: Thorazine. Jej objav bol vskutku prelomový, lebo ako prvé antipsychotikum v tabletke dokázal Thorazine zázračne upokojiť psychiatrických pacientov. Liek zabral a počet pacientov v psychiatrických liečebniach začal klesať. Nehovoriac o tom, že chlórpromazín (účinná látka v Thorazine) bol akýmsi odrazovým mostíkom nielen pre vývoj ďalších antipsychotík, ale viedol aj k objaveniu antidepresív. O necelých desať rokov neskôr švajčiarska firma Roche po fantastickom úspechu revolučného sedatíva Librum vypustila na trh jeho mladšieho brata, Valium (u nás Diazepam). To malo učičíkať ľudstvo celé, nielen psychicky chorých pacientov, ale každého, kto pociťoval nejakú formu „duševného napätia“. Či už ste boli „vyčerpaná matka v domácnosti, slobodná neurotická karieristka či fúria v prechode“ alebo ste sa v noci budili spotení od hrôzy, že na vás Sovieti vypustia jadrovú bombu, čo v čase studenej vojny bol strašiak mnohých amerických domácností… Výsledok? Za päť rokov sa z Valia stal najpredpisovanejší liek v Amerike a z Arthura Sacklera bohatý muž. Skutočne bohatý! Akokoľvek to neskôr zahmlieval, začiatok jeho bohatstva pochádzal z nadmernej propagácie „absolútne bezpečného“ lieku na úzkosť. Avšak ako narastal počet pacientov užívajúcich Valium dlhodobo, začali sa objavovať aj prvé šrámy na jeho skvelej povesti. V Roche tvrdili, že sedatíva, na rozdiel od barbiturátov, nie sú návykové. No bolo to skôr ich zbožné želanie, keďže ho nedokázali podporiť žiadnymi vedeckými štúdiami. Keď profesor Stanfordskej univerzity na vzorke svojich pacientov ukázal, že po vysadení lieku trpeli nepríjemnými abstinenčnými príznakmi, Roche sa s pomocou Sacklerovej agentúry ohradili, že ide o zlú interpretáciu. „Niektorí ľudia majú skrátka závislosť v povahe, a preto zneužívajú látky, ktoré sú ľahko dostupné. Tento prístup bol vo farmaceutickom priemysle celkom typický – liek nie je zlý, chyba je v jedincoch, ktorí ho zneužívajú,“ vysvetľuje P. R. Keefe. Nehovoriac o zaužívanej predstave vtedajšej Ameriky, že drogy, závislosť, absťák, všetko toto sa týka spodiny spoločnosti, pouličných gangov, černochov, imigrantov a kriminálnikov. Akoby k nim mohli patriť normálni bieli Američania, ktorým lieky predpísal ich rodinný doktor?
Zázračné lieky kúzla zbavené
Doktor Henry Welch je exemplárny prípad skorumpovaného vládneho úradníka, ktorý šéfoval americkej FDA (Úrad pre kontrolu potravín a liečiv). Reálne mal byť vládny úradník, no v skutočnosti úzko spolupracoval s farmaceutickými firmami, plnil ich záujmy, za čo mu, samozrejme, dobre platili. Na výročnom sympóziu o antibiotikách v roku 1956 predniesol zásadný prejav o nových antibiotikách tretej generácie a hodinu po jeho vystúpení Pfizer vydal tlačovú správu, že na trh uvádza Sigmamycin, nové antibiotikum tretej generácie. V čom je liek taký revolučný, rozhodol sa preskúmať investigatívny reportér John Lear z časopisu Saturday Review. Ten si všimol premrštené inzeráty, „ako stále viac lekárov považuje Sigmamycín za najlepšiu antibiotickú liečbu“. Inzeráty obsahovali aj vizitky s menami ôsmich lekárov, ktorí údajne tento liek klinicky overili. Reportér im napísal a požiadal ich o vyjadrenie. Ukázalo sa, že lekári aj ich adresy sú falošné. Neexistovali. Henryho Welcha to stálo hlavu, pričom vyšiel najavo aj fakt, že pasáž o „revolučných“ antibiotikách mu pripravila spoločnosť Pfizer, aby neskôr mohla šéfa FDA všade citovať ako tú správnu autoritu. Prípad sa nakoniec dostal na rokovanie jedného z výborov Senátu, pred ktorým vypovedal aj Arthur Sackler. Pfizer bol totiž jeho klient a Sigmamycin jeho kampaň. Hoci senátorský tím zahájil vyšetrovanie, v ktorom sa snažil dokázať, že kampaň bola klamlivá a zavádzajúca, Sackler z neho vyšiel celkom bez úhony. „Reklama na lieky zachraňuje životy, pretože skracuje dobu medzi objavom nového lieku a jeho použitím v praxi,“ hlásal Arthur s plnou parádou. „Každý týždeň, každý mesiac, každý rok, o ktorý rýchla a premyslená reklama skráti časový odstup od objavu lieku, znamená záchranu života mnohých pacientov, prináša im komfort, dvíha morálku a šetrí peniaze.“ Kto by sa odvážil voči tomuto niečo namietnuť?
Výmena stráží
Arthur sa považoval za človeka, ktorý jedná v záujme vedy a všeobecného blaha. Svoju nesmrteľnosť však nehľadal v marketingu liekov. Hodlal si ju zabezpečiť ako filantrop. A zberateľ umenia, ktoré sa stalo jeho celoživotnou vášňou – vlastnil napríklad najväčšiu súkromnú zbierku čínskeho umenia na svete. Priam maniacky dbal na to, aby každý jeden jeho dar múzeu či galérii, všetky jeho výtvarné zbierky, každý umelecký, vedecký či vzdelávací program, prosto všetko, do čoho vložil peniaze, nieslo jeho meno. „Chcel sa zapísať do dejín, ale nestál o publicitu,“ píše Keefe.
Bratia, ktorí v mladosti nikdy nevystúpili z jeho tieňa, sa mu však postupom času odcudzili, každý si chcel žiť po svojom a prišlo aj na finančné nezhody. V roku 1952 Arthur bratom kúpil malú farmaceutickú firmu Purdue Frederick, vyrábajúcu zopár voľnopredajných liekov, ako odstraňovač ušného mazu, preháňadlo Senokok či antiseptický roztok Betadine, ktorý bol použitý na dezinfekciu raketového modulu Apollo 11. Ospalá firma, ktorú bratia neskôr premenovali na Purdue Pharma, čakala na svoje odkliatie. A dočkala sa. Princ, ktorý ju zobudil zo spánku, bol Richard Sackler. Syn najmladšieho z troch bratov sa zo všetkých potomkov najviac hlásil k rodinnému odkazu. Miesto v rodinnej firme mal isté a on ho hodlal využiť na dvesto percent. Vždy bol viac obchodník ako lekár. Prešiel všetkými oddeleniami firmy, mal veľké ambície a ako spomínali jeho zamestnanci: „Stále hľadal nové príležitosti, nové lieky.“ Bral firmu ako svoje dedičstvo a podľa toho sa aj správal.
Narkotikum storočia
V roku 1966 Sacklerovci kúpili anglické laboratóriá Napp Laboratoires, teda to, čo im v Purdue chýbalo – výskumné a vývojové pracovisko. Koncom 70. rokov Napp vyvinuli morfínové tabletky, čo bola veľká vec, lebo dovtedy sa morfín v paliatívnej liečbe podával len intravenózne. S príchodom tabletiek ťažko chorí pacienti nemuseli kvôli silným bolestiam pobývať v nemocnici. Revolučný bol aj poťah týchto tabletiek, ktorý zabezpečoval, že účinná látka sa do krvného obehu dostávala postupne – systém nazvali Continus. Keď ho aplikovali na tabletku s morfínom, Sacklerovci narazili na zlatú baňu. Ich nový liek MS Contin znamenal obrovský prelom v liečbe bolesti, samotní lekári ho označovali za „najdôležitejší pokrok v oblasti narkotík“. Aby Sacklerovci nemuseli čeliť zdĺhavému procesu schvaľovania lieku FDA, jednoducho ho začali predávať s tým, že morfín je predsa starý, už dávno schválený liek, teda nepotrebuje žiadne povolenie. Obchodní zástupcovia po celej krajine ponúkali MS Contin ako najlepší liek na liečbu bolesti pri rakovine. Kým sa FDA spamätala (podľa nej bolo schválenie nutné kvôli vysokej dávke účinnej látky), MS Contin prinášal úľavu od bolesti takému množstvu na smrť chorých pacientov, že zastaviť jeho predaj by bol doslova nekresťanský čin. A tak ho FDA schválila spätne. To už MS Contin zarábal Sacklerovcom 170 miliónov dolárov ročne. Lenže patent na liek, vďaka ktorému farmaceutická firma získa monopol na jeho výrobu, nie je večný. Obvykle sa udeľuje na 20 rokov. Keď skončí, patent (resp. vzorec na výrobu lieku) sa stane všeobecne prístupným a rôzne iné firmy podľa neho začnú vyrábať generické lieky. Z toho logicky vyplýva, že čas, kým plynie patent, znamená pre jeho držiteľa zlaté eldorádo.
Teraz sa vráťme k morfínu, lebo Richard Sackler tvrdo presadzoval orientáciu Purdue Pharmy na lieky proti bolesti. Lenže morfín mal zlú povesť. Ak lekár predpísal pacientovi morfín, bralo sa to ako rozsudok smrti. Ďalej tu bola obava zo vzniku závislosti. Medzi časťou lekárov, ktorí sa zaoberali liečbou bolesti, však panoval názor, že ak sa morfín používa na tlmenie bolesti, závislosť na ňom nevzniká. Onkológ Jerome Romagosa napríklad tvrdil, že závislosť je „psychická porucha a vzniká iba vtedy, ak morfium zneužívajú tí, ktorí ho v skutočnosti vôbec nepotrebujú“. To bola voda na mlyn Richarda Sacklera. Najmä ak patent na MS Contin mal čoskoro vypršať a zlatá baňa vyschnúť.
Purdue Pharma predstavila nový liek na zmiernenie bolestí v onkologickej liečbe v roku 1994 a dala mu názov OxyContin. Jeho účinná látka, oxykodon je opioid podobný morfínu, akurát dvakrát silnejší. Vo firme začali špekulovať, ako OxyContin zbaviť indikácie špecifického lieku na onkologickú bolesť a dostať ho na (oveľa väčší) trh liekov na „všeobecnú bolesť“, napríklad artritídu, bolesť chrbta, platničiek, rôzne chronické či dovtedy neliečené nešpecifikované bolesti. Tak ako Valium pred polstoročím zarobil majland ako liek na psychickú nepohodu, tak sa aj OxyContin mal stať liekom na bolesť akéhokoľvek druhu. Ako však presvedčiť lekárov, ktorí sa zdráhali (kvôli závislosti) predpisovať pacientom opioidy? To bola pre Richarda výzva. A on mal rád výzvy. Najmä ak si spočítal, koľko by na nich mohol zarobiť…
Liek pre všetkých
Hoci bol oxycodon dvakrát silnejší než morfín, lekári naň hľadeli oveľa zhovievavejšie. Ak sa dá hovoriť o niečom ako psychológia lieku, tak pri OxyContine to fungovala dokonale: všetko bolo lepšie ako morfín, tento „závan smrti“. Sackler a jeho marketéri využili živnú pôdu, ktorá sa im núkala a OxyContin predstavili ako liek na nezhubnú bolesť. „Podľa odhadov spoločnosti trpelo nejakým druhom chronickej bolesti asi 50 miliónov Američanov,“ píše Keefe. „A to bol trh, ktorý chcela firma ovládnuť. OxyContin sa mal stať liekom pre všetkých.“ Sacklerovcom chtiac nechtiac pomáhali aj samotní lekári. Podľa doktora Russella Portenoya, špecialistu na paliatívnu liečbu, veda doteraz bolesť nebrala vážne, a to treba zmeniť. Tiež tvrdil, že fenomén nežiaducich účinkov či zneužívania liekov prakticky neexistuje a ľudia, ktorí sa predsa len stali od opioidov závislí, mali na túto závislosť predispozíciu (napríklad psychickú, fyzickú, sociálnu). Purdue Pharma zasa zdôrazňovala, že na rozdiel od klasických opioidov, ktoré fungujú na krivke vrcholu a prepadu (eufória – absťák), postupné uvoľňovanie OxyContinu (vďaka poťahu Continus) bráni vzniku závislosti.
FDA liek schválila za rekordných 11 mesiacov. A potom ho bolo treba dostať k čo najväčšej mase lekárov. Sackler na tento účel vyzbrojil armádu obchodných zástupcov. Mladých, dravých, dynamických ľudí, ktorí prešli sériou školení a tréningov, ktorí sa dokázali vykrútiť z každej otázky, zaštítiť zástupom rôznych autorít, a tým zahnať každú pochybnosť o lieku. Pred osobným stretnutím sa na každého lekára dôkladne pripravili, mali naštudované jeho záľuby, rodinu, domácich miláčikov, vedeli, koho poteší voľný rybársky preukaz, koho lístok na futbal a kto dá prednosť pozvaniu na steak. Obchodní zástupcovia sa zameriavali primárne na praktických či rodinných lekárov, teda žiadnych špecialistov na bolesť, pôsobiacich hlavne v priemyselných zónach (bane, železiarne, oceliarne), kde dochádzalo k množstvu zranení a následne aj chronickej bolesti. V rámci programu Toppers sa pravidelne súťažilo o najlepšieho predajcu, ktorý mohol napríklad získať poukaz na luxusnú dovolenku na Bermudách. Ale pozor, výkonnosť predajcov sa merala nie počtom vydaných receptov, ale podľa objemu účinnej látky. Čím silnejší OxyContin lekári predpisovali, tým väčšiu odmenu zhrabol predajca. „Marketing OxyContinu sa opieral o empirický kruh, kde spoločnosť presviedčala lekárov o bezpečnosti lieku pomocou literatúry, ktorú napísali lekári, ktorých platila firma Purdue,“ vysvetľuje Keefe.
Richardovi Sacklerovi na predajcoch záležalo zo všetkých zamestnancov najviac. Ich školenia sa konali v luxusných dovolenkových rezortoch na Floride, s vyberaným jedlom a alkoholom, ktorý tiekol prúdom. Medzi obchodníkmi sa šírili mýty, kto a ako rýchlo v službách Purdue Pharmy zbohatol. Jeden zástupca vraj za tri mesiace zarobil 170.000 dolárov. Ale Sacklerovci mali z čoho rozdávať. V roku 1999 OxyContin na americkom trhu porazil dokonca aj Viagru, najzárobkovejší liek konca 20. storočia.
Život v špirále závislosti
Mnohým ľuďom liek priniesol priam božskú úľavu. Vo videu „Opäť mám život vo vlastných rukách“ (I Got My Life Back) pacienti podávali svedectvá, ako im OxyContin zmenil život. V dobrom, samozrejme. Že sa to však môže aj nepekne zvrtnúť, na to prvý raz upozornil Barry Meier z New York Times v článku s titulkom „Pri liekoch proti bolesti pri rakovine hrozí zneužitie“, ktorý vyšiel vo februári 2001. Odhalil v ňom, že OxyContin možno brať aj ako rekreačnú drogu – mechanizmus pozvoľného uvoľňovania sa dal zničiť zlízaním poťahu z tabletky alebo sa tabletka rozdrvila či rozhrýzla. Tak sa dala šnupať alebo rozpustiť do striekačky. Pochopiteľne, o zázračný liek proti bolesti sa začalo zaujímať aj podsvetie a čierny trh s narkotikami.
Zneužívanie OxyContinu naberalo na obrátkach, šírilo sa ako vírus, až dosiahlo parametre epidémie. „V nemocniciach prijímali pacientov na pokraji smrti,“ zaznamenáva Keefe. „Policajti a záchranári prichádzali do špinavých bytov, prívesov a na odľahlé farmy, kde ich čakala stále rovnaká úloha – oživiť človeka predávkovaného OxyContinom.“ Ľudia, ktorým zomierali príbuzní, sa začali grupovať, skupina matiek obetí predávkovania z Alabamy verejne vyhlásila, že jediný rozdiel medzi heroínom a OxyContinom je v tom, že ten druhý vám predpíše lekár.
Informácie, že je OxyContin návykový, dostával Richard Sackler od úplného začiatku. Sekretárka jedného z jeho právnikov bola požiadaná, aby sa pod prezývkou zapojila do diskusných fór okolo lieku na sociálnych sieťach. Dozvedela sa, ako drogu najlepšie šnupať a aká gramáž zaberá najviac. Všetko spísala do správy, a tú potom odoslala priamo Sacklerovi. Bez odozvy. Pre neho bol OxyContin zlatým teľaťom, trval na tom, že na vine sú ľudia, ktorí liek zneužívajú. Títo ľudia sú zločinci a treba s nimi zatočiť. To, že do závislosti spadli aj pacienti, ktorí sa reálne liečili na bolesť a liek brali podľa pokynov lekára, jednoducho nebral na vedomie. Najväčší problém totiž tkvel v marketingu lieku, ktorý deklaroval jeho 12-hodinový účinok, v skutočnosti však OxyContin prestal účinkovať po približne ôsmich hodinách, po ktorých nastúpili ťažké abstinenčné príznaky. Aby sa im pacienti vyhli, liek užili skôr. A potom ešte skôr. A vyššie dávky. A keď tie prestali účinkovať, ešte vyššie. Herec Matthew Perry zo seriálu Priatelia vo svojej autobiografii prezradil, že bral 1.600 miligramov OxyContinu denne, pričom bežná dávka podávaná pacientom s rakovinou bola 100 miligramov. Vo svojej knihe „Lieky proti bolesti: Ako zázračné lieky šíria závislosť a smrť“ to Barry Meier skonštatoval natvrdo a presne: „Keby mali narkotiká palebnú silu, OxyContin by bol jadrovou zbraňou.“
Simonetta Zalová
foto Sita
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2024)