Pre Renoira, Degasa či Toulousa-Lautreca bola múzou, modelkou i milenkou. Nemanželské dieťa chudobnej krajčírky, negramotná uličnica. Najprv modelka so zlou povesťou, potom uznávaná maliarka. Mala dve tváre. Jednu zmyselnú, krásnu a provokatívnu, ako ju videli maliari a druhú nepeknú s neforemným nosom a zvesenými kútikmi pier, ako sa videla sama. Žena, ktorá si svoj kalich bohémskeho vína vypila do dna a napriek opici sa k nemu vždy vrátila. „Nikdy som sa nevzdala a nikdy som nezradila nič, v čo som verila,“ vyznala sa pred smrťou Francisovi Carcovi, kronikárovi z Montmartru.
Marie-Clémentine Valadon bola v pätnástich rokoch najkrajším dievčaťom, ktoré pobehovalo po krkolomných uličkách Montmartru. Od malička tu vyrastala a každý poznal tú bezočivú jazyčnicu. Vedeli o nej, že je nemanželská a rozprávke o tom, ako jej otec (mlynár z malého vidieckeho mestečka Bessines-sur-Gartempe) umrel skôr, ako sa mohol oženiť s jej matkou Madeleine (v tom čase vdovou s dvomi dcérami), nikto neveril. Dosť na tom, keď sa dieťa 23. septembra 1865 narodilo, Madeleine musela z rodného mesta zmiznúť a stratiť sa aj s dieťaťom vo veľkom Paríži. Ako slobodná matka sa vrátila ku svojmu dievčenskému menu a jej dcérka dostala tiež priezvisko Valadon. Ich novým domovom sa stal Montmartre. Madeleine napriek tomu, že žili veľmi skromne, nikdy neuvažovala o tom, že by dala svoje dieťa do sirotinca alebo niekomu do opatery. La Butte na Montmartri sa zdal byť dobrým miestom pre ich nový život. Boli tu ešte veľké pozemky obrábanej pôdy, niekoľko polí s obilím a nevädzou, vinič sa tiahol po svahoch a v záhradách sa pestovala zelenina. Kozy, sliepky a husi mali voľný výbeh. Pod kopcom sa nachádzal Boulevard de Clichy, jeden z tých, ktoré dal postaviť prefekt Haussmann a ktorý rozdeľoval štvrť na dve zóny – na juhu bývala bohatá buržoázia a na severe nemajetní. Medzi nimi tvorili značnú skupinu umelci, väčšinou neznámi, ktorí si tu našli ateliéry za málo peňazí. Sedeli na rozheganých stoličkách na rohoch ulíc a maľovali. Spisovateľ Théophile Gautier nazval tento montmartrovský obrázok „opera na ulici“. V čase, keď prišla Madeleine na Montmartre, tu ešte fungovali veterné mlyny. Pripomínali jej rodný kraj, a tak si nový domov rýchlo zamilovala. Nemohla tušiť, že mlyny sa čoskoro premenia na tančiarne, kde bude jej dcéra stálou návštevníčkou.
Snažila sa nájsť si zamestnanie ako práčka alebo žehliarka, nakoniec sa musela uspokojiť s prácami v domácnostiach bohatých rodín. Vstávala na svitaní, chodila domov uťahaná a jediné, čo potrebovala, bolo víno. Nechala Marie-Clémentine v opatere správkyne, ale tá sa nakoniec odmietla starať o neposlušné dievča. Proti svojej vôli musela chodiť do cirkevnej školy, kde sa ako-tak naučila čítať, písať a počítať, no keď mala jedenásť rokov, so školou s prísnymi regulami praštila. A to bol začiatok jej života na ulici, so slobodou i nástrahami, ktoré ponúkal. Stále niekde lietala, lozila po všetkom, na čo dočiahla, zábradlia pri schodoch jej slúžili na šmýkanie… Prihovorila sa každému, koho stretla, jej slovník sa skladal zo šťavnatých výrazov a s nadšením vyspevovala obscénne piesne. „Bola som čertisko, správala som sa ako chalan,“ priznala. Príležitostne si aj zarobila zopár drobných. Robila pomocnú predavačku v stánku s ovocím, učnicu v módnom salóne, starala sa o kone. Túto prácu vykonávala s nadšením a keď mohla, cvičila na konských chrbtoch krasojazdu. Vtedy ju oslovili cirkusanti, či by sa nepokúsila o akrobaciu pod šapitom a ona nadšene súhlasila. Jazdila na koni, robila akrobatické kúsky na trapéze a neskôr nadšene opisovala túto svoju cirkusantskú skúsenosť. Vraj by bola urobila skvelú kariéru ako krasojazdkyňa, ale nešťastný pád z trapézy jej v tom zabránil.
Maria z Montmartru
V šestnástich rokoch bola drobná, štíhla, ale už s oblými krivkami. Mala súmernú tvár, výrazné lícne kosti, veľké modré oči a plné, zvodne krojené pery. Muži sa za ňou obzerali. Mala všetky predpoklady, aby sa stala modelkou. Chudobné dievčatá skúšali šťastie pri fontáne na Place Pigalle, kde sa diali pravidelné prehliadky adeptiek na modelky. Lebo získať angažmán u známeho maliara znamenalo zaistiť si slušnú prácu za dobrý peniaz. Inštinktívne ju to ťahalo do sveta umelcov. Keď mohla, kreslila. Len tak, pre seba, nik o tom nevedel. Tieto kresby ceruzkou alebo uhlíkom akoby ani neboli detskými kresbami. Nič milé, pekné, ale realistické obrázky dievčaťa, ktoré rýchlo dospelo. Na kresbách z tohto obdobia je veľa malých nahých dievčat. Dievčatko sediace na zemi, s dlhými vlasmi zopnutými sponou, paže roztvorené a dlane obrátené k slnku, pozerá pred seba a vidí niečo, čo môže vidieť len ono. Okolo nej len biely priestor, nekonečná samota. Tieto postavy sa neusmievajú, nie sú šťastné, ale nevzdávajú sa. A prečo sú nahé? Marie-Clémentine tvrdila, že obnažené telo má svoje pravidlá. Žije slobodne, podľa vlastných zákonov.
Na Place Pigalle si ju umelci rýchlo všimli a pomenovali ju Maria z Montmartru. Prešla rukami niekoľkých maliarov, kým sa dostala k slávnemu Pierrovi Puvis de Chavannes. Boli Vianoce 1882, ona mala sedemnásť a Puvis de Chavannes šesťdesiat. Bol to muž istý si svojím talentom, mocou a bohatstvom, elegantný, s aristokratickým výzorom, ktorému dominovala impozantná brada. K Marii sa správal milo. A ona bola nadšená svetom umenia a vyberanými spôsobmi tohto majstra. Nezaváhala, stala sa jeho milenkou a nasťahovala sa do jeho bytu v mondénnej štvrti Neuilly. Puvis de Chavannes práve pracoval na veľkom obraze pre lyonskú knižnicu a ona mu stála modelom. Mala talent na túto prácu, bola raz mužom, raz ženou, práčkou alebo dámou, pijankou alebo baletkou, ako si to majster práve želal. Keď bol obraz hotový, Puvis de Chavannes, zdvorilo a galantne, ako sa na muža jeho postavenia patrí, ukončil aj vzťah s Mariou. Prežila to. Dievča z jej pomerov si predsa nemohlo dovoliť nejaké sentimenty. Mala svoj kapitál – mladosť a krásu – a rozhodla sa z toho vyťažiť, čo sa len bude dať.
Modelka a milenka
V polovici 60. rokov sa Pierre-Auguste Renoir usadil na Montmartri. Našiel si tu starý dom zo 17. storočia, ktorý nazývali Molièrov dom, hoci nik nevedel prečo, lebo dramatik v ňom nikdy nebýval. Bol to dvojposchodový dom na Rue Cortot, v uličke bez chodníka, ďaleko od hluku bulvárov, ale blízko k nočnému životu Montmartru. Tu maliar namaľoval svoje známe obrazy Hojdačka a Tanec v Moulin de la Galette. Renoir miloval ženy. „Nebyť ženských pŕs, nikdy by som sa nestal maliarom,“ vyznal sa úprimne pred priateľmi. Zvlášť ho oslovovala skupina žien, ktorej sa slangovo hovorilo „les grenouilleres“ – žabky. „Neboli to rovno prostitútky,“ vysvetľoval, „ale nezávislé mladé ženy, ktoré rýchlo striedali milencov, uspokojovali každý svoj rozmar a s gráciou prechádzali z palácov na Champs-Elysées do chudobných podkroví na Montmartri.“ Keď sa zoznámil s Mariou, ktorá patrila do tohto súdka, očarila ho jej nespútanosť a radosť zo života. Objavila sa na jeho plátne Tanec v Bougival, krásna a zvodná v nádherných šatách, ktoré vedela nosiť tak, akoby sa v nich narodila, a tiež na portréte (pre ňu najlichotivejšom), kde vynikli všetky jej prednosti. Keď Renoirova snúbenica Aline Charigot, ktorá sa neskôr stala jeho ženou a matkou ich detí, zistila, že Maria je niečo viac ako len modelka, veľkoryso sa nad to povzniesla. Veď čo už, keď sa raz rozhodla pre bohéma, musela sa s jeho neverami zmieriť.
Maurice Valadon sa Marii narodil 26. decembra 1883. Po ťažkom pôrode sa potrebovala rýchlo dostať do formy a zarábať na živobytie, a tak nechala svoju matku a novorodenca, nech žijú, ako vedia a ona sa doma takmer neukázala. Nikdy neprezradila, kto bol Mauriceovým otcom. Ako šli roky, prisudzovala otcovstvo raz jednému, inokedy druhému umelcovi. No pravda bola asi tá, že sama presne nevedela, s kým dieťa splodila. Anekdota hovorí, že keď sa dieťa narodilo, šla ho ukázať Renoirovi, a ten povedal: „To nemôže byť moje, tá farba je hrozná.“ Následne šla za Degasom, ktorému tiež sedávala modelom a bola mu metresou, a ten povedal: „To nemôže byť moje, ten tvar je hrozný.“ V kaviarni sa smutne posťažovala Miguelovi Utrillovi, španielskemu maliarovi a kamarátovi, ktorý jej navrhol, aby nazvala dieťa Utrillo. A dodal: „Bude mi cťou, ak moje meno bude nosiť dieťa, ktoré je prácou buď Renoira, alebo Degasa.“
Utrillo bol gentleman s aristokratickými koreňmi. S Mariou prežil románik, no temperamentný južan mal príliš slobodného ducha, aby sa dal získať pre rodinný život. Jedna z teórií o Mauriceovom otcovi hovorí, že otcom mal byť chlapík menom Adrien Boissy. V noci spieval v podradných lokáloch a cez deň mal vraj pracovať pre poisťovaciu spoločnosť. Určite však pil ako dúha. Maria sa doň zaľúbila, vlastne do jeho chaotického života, ktorý sa ponášal na ten jej. Žila vtedy zo dňa na deň, striedala milencov a bez výčitiek svedomia lámala mužské srdcia. Najsmutnejším z jej obetí bol Erik Satie, ktorý hrával na klavíri v kabarete Chat Noir a ktorý sa neskôr stal priekopníkom hudby v 20. storočí. Býval na Rue Cortot ako ona, keď pózovala pre Renoira a požiadal ju o ruku. Ona ho chvíľu vodila za nos a potom pustila k vode. Nešťastný hudoník sa uzavrel do samoty a svoje srdce už nikdy žiadnej žene nedaroval. „Vidím všade iba tvoje oči,“ písal jej v zúfalých listoch. Ale tie oči už pozerali iným smerom. Stalo sa to vtedy, keď Maria nadobro upustila od svojho rodného mena a nechala sa oslovovať Suzanne. Pochopila, čo chce v živote robiť.
A zrodila sa Suzanne
Od svojho rozhodnutia stať sa maliarkou bola len na malý krôčik, ale zato ťažký. Musela prekonať gravitačnú silu, ktorá jej bránila vystúpiť zo známeho sveta, kde mala ako-tak zabezpečenú existenciu. Ale cítila, že to musí urobiť. Nechcela byť už modelkou, chcela stáť sama sebe modelom. No na to potrebovala niekoho, kto ju povzbudí. Svet umenia sa jej otvoril na jar roku 1887 – keď sa na posledné poschodie domu na Rue Tourlaque, kde vtedy bývala rodinka Valadon, nasťahoval mladý maliar a otvoril si ateliér. Talentovaný, ale deformovaný Henri de Toulouse-Lautrec, potomok prestížnej šľachtickej rodiny v Albi v Languedocu, mal 23 rokov a odmietol žiť podľa pravidiel prostredia, v ktorom sa narodil. V detstve si pri nešťastnom páde zo schodov zlomil obe nohy, a tie sa mu zle zrástli, a tak kým sa jeho telo vyvíjalo normálne, nohy zostali krátke. „Žiadna žena ma nebude milovať,“ skonštatoval trpko a odišiel do Paríža, kde sa chcel stať maliarom. Bol to nešťastný, cynický, arogantný samotár, smutný filozof, neustále trpiaci kvôli svojmu hendikepu. Stal sa maskotom medzi umelcami, ktorí nad ním držali ochrannú ruku. Bohémsku štvrť si vybral pre svoj nový domov aj preto, že práve v tomto svete si našiel príbuzné duše – kamarátov, s ktorými si užíval slobodu a spoznával voľnú lásku povoľných slečien, ktorú si v domácom prostredí nemohol dovoliť. Na predstavenia miestnych lokálov a kabaretov maľoval plagáty, obľúbil si tanečnice kankánu, najmä slávnu La Goulue a tiež herečku a speváčku Yvette Guilbert, ale aj prostitútky z verejných domov. Iste, našli sa aj slušné obrazy, ktoré zdobili steny vážených meštiackych salónov. Prežil turbulentný a nešťastný vzťah s prostitútkou, ktorú miloval, no tá ho len využívala a čím viac ho ponižovala, tým viac bol na nej závislý. Trpel, keď ho opustila a začal neprimerane piť. S Mariou si vytvorilo puto, ktoré nebolo založené iba na sexe. Ona sa k svojmu priateľovi správala zdvorilo, vážila si jeho inteligenciu, on zasa miloval krehkosť a krásu, a tú u nej objavil. Rád sa s ňou rozprával, rád s ňou vtipkoval. Aj meno Suzanne, ktoré jej dal a ktoré nahradilo Marie-Clémentine, si požičal z biblickej postavy Zuzany, ktorú zvádzali starí muži (v jej prípade Chavannes a Renoir, s ktorými pracovala). A tak sa zrodila Suzanne Valadon, pekne znejúce meno, vhodné pre umelkyňu. Henrimu sa páčili jej kresby a posmeľoval ju, aby pokračovala. Dala na jeho radu a stále viac sa zdržiavala v jeho ateliéri, kde sa stretávali umelci a poriadali veselé večierky, ktoré do skorých ranných hodín pokračovali v kaviarňach na Place du Tertre alebo v lokáloch Moulin de la Galette, Moulin Rouge, Chat Noir alebo Cirque Fernando. Henri bol známy svojimi vyberanými spôsobmi a vyznačoval sa precitlivenosťou, ktorá pramenila z jeho hendikepu. Suzanne v tom čase nevedela ešte dobre čítať, písala s ťažkosťami a nepoznala pravopis. Jej školou bola práca modelky, a to jej celkom stačilo. Ale dozrel čas, aby sa posunula pred maliarsky stojan. Pozorovala Henriho, ako maľuje, učila sa objavovať ľudské telo. V jeho plagátoch a obrazoch malo každé telo svoju dušu. A tieto telá nemuseli byť bezpodmienečne krásne. Bol to pre ňu objav, nový rozmer a Henriho dar Suzanne. Jej telo už nebolo len pracovným nástrojom a neslúžilo len pre rozkoš, ale dostalo sa do služieb umenia. Jej umenia, Suzanninho umenia.
Henri a Suzanne
Ale spokojná nebola. Všetkými možnými spôsobmi sa snažila, aby ju Henri požiadal o ruku. Chcela sa stať grófkou, ale on ju chcel mať takú, aká bola. Dievča z ulice. Jeho najslávnejším obrazom, ktorému stála, resp. sedela modelom, je Opica. Žena so strapatými vlasmi si za stolom podopiera hlavu, pred ňou poloprázdna fľaša a pohár. Pozerá pred seba, v myšlienkach ďaleko od okolitého sveta. No Suzanne nikdy nepila veľa, na rozdiel od svojej matky a syna, ktorý už vo veľmi mladom veku ochutnával alkohol. Ten portrét uchopil niečo podstatné z nej. Melanchóliu a samotu. Žena na plátne je sama, hoci okolo nej vibruje život. Henri sa dal zviesť jej krásou, ale rozoznal v nej stav duše ženy, čo žije so svojimi hriechmi, akoby zatvorená v klietke, odkiaľ niet úniku. Mali niečo spoločné. Suzanne bola poznačená nemanželským pôvodom i nemanželským synom a Henri musel žiť so znetvoreným telom. Aj preto tak naliehala, aby si ju vzal za ženu. No on mal na piedestáli len jednu ženu. Grófku Adele de Toulouse-Lautrec, svoju matku. Chodila každé ráno do kostola a prijímala stav svojho syna s pokorou a kresťanským zmierením. Prehliadala jeho spôsob života, prostitútky, aj alkohol. Aféra so Suzanne trvala dva roky, ale keď sa pokúsila o samovraždu (vraj preto, lebo si ju nechcel vziať), Henri s ňou skončil. Aj tak však tento výnimočný muž, poznačený a nešťastný, urobil pre Suzanne zásadnú vec: uistil ju, že má talent.
Hrozná Maria
Koncom 80. rokov život Edgara Degasa nemal nič spoločné s ľahkosťou tanca jeho baletiek, ktoré predstavovali jeden z jeho najobľúbenejších motívov. Zaujímalo ho hlavne zákulisie baletu. Baletky pochádzali väčšinou z chudobných rodín a dávali sa vydržiavať bohatými mecenášmi. Túto odvrátenú tvár ich života prenášal Degas do obrazov. Zachytával ich pri každodenných rituáloch, pri odpočinku, prezliekaní, cez prestávku. Majster žil sám, obklopený obrazmi maliarov, ktoré zbieral. Boli jeho najmilšími priateľmi, lebo vďaka svojej podozrievavej a uštipačnej povahe nepatril k vyhľadávaným spoločníkom. So svojimi impresionistickými druhmi mal neustále konflikty, bol náročný kritik a hocičo sa mu nezapáčilo. Hlavne mal v zuboch Claudea Moneta a uťahoval si z neho, že na plátno pláca farby, ktoré mu práve prídu pod ruku. Na rozdiel od impresionistov, ktorých obrazy hýrili farbami, Degas sa konzervatívne držal kresby. Z umelkýň si vážil jedine Berthe Morisot, inteligentnú, elegantnú dámu a z toho istého dôvodu vzdával hold aj americkej maliarke Mary Cassatt. Boli cnostné, mali talent a šarm a ich život bol na hony vzdialený od života dievčat, ktoré maľoval – mladých, unavených, vychudnutých tanečníc. Až nástojčivo rád zachytával svoje modelky v intímnych chvíľach, dievčatá z verejných domov kreslil v tých najindiskrétnejších polohách. Tieto kresby skrýval a nik ich nesmel vidieť. A ani ich nikdy nevidel, pretože ich po Edgarovej smrti spálil jeho brat. Keď mu jedného dňa predstavili Suzanne, ukázala mu svoje obrazy. Chcela sa uviesť u známeho maliara už nie ako modelka, ale ako umelkyňa. Potrebovala sa presadiť a on jej to mal umožniť. Padla mu do oka, ona i jej kresby, a sľúbil jej, že sa k nej bude správať ako k umelkyni. Bola šťastím bez seba. Nebolo obvyklé, aby sa modelka dostala do umeleckých kruhov a už vôbec nie, aby sa tak stalo nemanželskej dcére slúžky. V jej zornom poli boli obyčajné ženy, pracujúce a slobodné, ktoré poznala. A aké boli? Predovšetkým nahé, no ich nahotu nezobrazovala preto, aby upútala mužské pohľady. Šlo jej o zachytenie pravdivej nahoty. Stála sama sebe modelom, nakreslila sa taká, ako sa videla v skutočnosti, nie kráska, ako ju maľoval Puvis de Chavannes alebo Renoir. Od svojho prvého autoportrétu z roku 1883 (vtedy sa narodil Maurice) kreslila svoju tvár ako karikatúru so zámerom potlačiť svoj ženský pôvab. Má na ňom strohý pohľad a pery bez úsmevu, prísne zovreté.
Na rozdiel od gentlemana Toulousa-Lautreca, Degas ju nenazval ináč ako ironicky, Hrozná Maria. Ich vzťah trval až do jeho smrti v roku 1917. Písal jej listy plné lásky a prosil ju, aby mu priniesla ukázať svoje „škaredé“ kresby. Starala sa o neho ako o svojho umeleckého otca. Ale už nikdy mu nestála modelom, ani mu nebola milenkou, ich vzťah pokračoval v rovine učiteľa a žiačky. Suzanne bola samouk a jej bystré oko sa dívalo na svet pohľadom, v ktorom bola cítiť neistota a potreba prežiť. Degas u nej obdivoval (ak sa jeho vzťah k jej dielu dal tak pomenovať) práve tú realistickú kresbu žien. Videl v nej pokračovanie svojho štýlu. Kreslila svoje priateľky tak, ako ich videla a väčšinou nahé – telá zachytené v nepozorovaných chvíľach, najčastejšie pri kúpeli. Vďaka Degasovej intervencii začala vystavovať a pomaly si maliarske kruhy zvykali na meno Suzanne Valadon.
Andrea Miková
foto Wikipédia
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2024)