„Myslím, že niektoré z najdivokejších obvinení voči mne tvrdili, že som zabila osemsto detí, lekársky experimentovala na deťoch, porovnávali ma s Adolfom Hitlerom alebo že som súčasťou Ku-Klux Klanu.“ Američanka Renée Bach bola ešte takmer tínedžerka, keď v africkej Ugande založila výživové centrum pre hladujúce deti. „Boh nepovoláva kvalifikovaných, kvalifikuje povolaných.“ Ako ovplyvnil tento kresťanmi často citovaný výrok jej prácu, vyvoláva množstvo rozporuplných otázok, aj nad rámec príbehu Renée. A čím hlbšie sa doň ponoríte, tým bude tých otázok viac…
„Spoliehaj sa na Hospodina, buď statočný, on ťa posilní… Nechoď vyšliapanou cestou, choď tam, kde zanecháš stopu… Ježiš ťa miluje, On je tvoj liečiteľ!“ Všade, kam kamera zablúdi, na stenu, na poličky, na nástenku, všade visia, sú pripnuté, nalepené, rukou písané citáty z Biblie. Renée s nimi narába vskutku zručne, je oddaná kresťanka, ktorá miluje Boha. Odjakživa. Vyrastala v baptistickej rodine (táto odnož protestantizmu je zo svojej podstaty nastavená konať dobro, pomáhať ľuďom v núdzi a ochraňovať slabých a bezmocných) na ranči v malom meste Bedford v štáte Virginia. Jej rodičia sa venovali hippoterapii pre hendikepované deti. „Naučilo ma to pomáhať ľuďom,“ hovorí v televíznom dokumente Spasiteľský komplex, ktorý o nej nakrútila režisérka Jackie Jesko. Z mnohých baptistov sa stávajú misionári šíriaci evanjelium o Božej láske. Renée uvažuje, že sa nikdy takto nevidela, misionárska služba si ju však predsa len našla. Mala čerstvo po strednej škole, keď po prvý raz vytiahla päty z domu. Za cieľ svojej misijnej cesty si vybrala Afriku, presnejšie východoafrickú Ugandu. V meste Jinja na brehu Viktóriinho jazera, obklopenom chudobnými dedinami, spolu s ďalšími mladými dobrovoľníkmi pomáhala v jednom z miestnych sirotincov. Písal sa rok 2007 a v Jinje sa to charitatívnymi organizáciami doslova hemžilo, narátali by ste ich tam stovky, od tých s medzinárodným kreditom ako Červený kríž cez Mothers2Mother, Raising Hands, New Life Africa až po úplne malé misionárske jednotky. Rôzne útulky, sirotince, školy, kliniky, všade tam pracovali Bohu oddaní mladí Američania, ktorí hneď po strednej škole alebo dávajúc si pauzu počas vysokej prišli „spasiť“ Afriku. Pre nás trochu nereálna predstava, ale pre amerických chlapcov a dievčatá odchovaných v evanjelických kostoloch je dobrovoľníctvo a práca pre rôzne kresťanské charitatívne organizácie bežnou praxou. V ugandskej Jinji, v družine seberovných, rovnako zapálených dievčat a chlapcov, strávila Renée deväť mesiacov. Vrátila sa domov, ale po africkom zážitku už nič v jej živote nebolo ako predtým. Niečí hlas ju nástojčivo volal späť. K deťom, ktoré tam nechala napospas chorobám a hladu. Hovorí, že sa to ťažko opisuje, ona však celou svojou bytosťou cítila, že sa musí do Afriky vrátiť. Bol to boží plán, a ten hlas bol hlasom Boha.
Mzungu sú pripravení pomôcť
Z malého štartovacieho kapitálu, ktorý jej poskytli domovské cirkevné kruhy, si prenajala dom v jednej z najchudobnejších štvrtí v Jinji a svoju kresťanskú misiu určenú hladným deťom nazvala Serving His Children (Slúžiť Jeho deťom). Zamestnala zopár miestnych žien a začala tým, že dvakrát do týždňa, v utorok a štvrtok, podávala teplé jedlo chudobným deťom zo susedstva. Plus organizovala rôzne misionárske aktivity ako Klub Biblie alebo Deň remesiel a podobne. Kamera v dokumente zaberá deti stojace v dlhom rade s plastovými miskami v ruke – za jeden deň Renée a jej pomocníci nakŕmili tisíc takýchto drobcov. Chudučké postavy, neuveriteľne tenké ruky, pavúčie nôžky, vystrčené rebrá… V neďalekej nemocnici sa liečili desiatky detí v stave ťažkej akútnej podvýživy, s nafúknutými bruškami a opuchnutými končatinami, rodičia ich tam často privádzali na pokraji smrti. Doktor Abner Tagoola, šéf pediatrie z okresnej nemocnice Nalufenya, vysvetľuje skutkový stav: na jeho oddelení sa liečia deti s ťažkou podvýživou, v prestrihoch vidíme vedľa seba zoradené postieľky, ďalší strih a nasleduje detailný záber na dieťatko, kamera mu rozostrela tvár, jeho hrudný kôš, v ktorom vidno každé rebro, nadskakuje, ako dýcha rýchlym nepravidelným dychom. Doktor sa pýta jeho mamy, ako dlho je choré. Mama odpovedá, že asi mesiac. A dodá: „Nezje ani sústo, sme v koncoch.“ Nemocnica pojme okolo 150 detí, lenže ako prízvukuje doktor, oni majú mesačne o sto prijatí viac. Mesačne! Tiež zápasia s nedostatkom personálu, o chýbajúcom zdravotnom materiáli ani nehovoriac. Plné zotavenie sa z podvýživy chce svoj čas. Ten však nemocnica nemá, preto deti prepúšťa predčasne. A tu príde vhod pomoc neziskoviek. Mzungu (bieli ľudia) majú peniaze, dobré srdce, sú pripravení pomôcť, nie je problém ich osloviť. „Tak začala aj naša spolupráca s Renée Bach,“ glosuje svoje rozprávanie doktor Tagoola.
Slúžiť božím deťom
Renée raz dostala telefonát z nemocnice s otázkou, či by sa neujala dvoch detičiek liečiacich sa na podvýživu. Medicínsky sú na tom vraj už dobre, kým sa ale vrátia domov, potrebujú ešte nabrať na váhe. Navyše, ich matky už nedokážu platiť za pobyt, lebo aj keď je Nalufenya štátna nemocnica, za lieky a všetok zdravotnícky materiál sa musí platiť. Renée krátko váhala, dovtedy síce deti v SHC kŕmili, ale žiadne tam neostávali hospitalizované.. Z nemocnice ju však uistili, že raz za týždeň za nimi zájde odborník na výživu, ktorý ich skontroluje. Súhlasila teda a deti prijala. „Nabrali u nás váhu, jedli, hrali sa.“ Keď odchádzali domov, Renée na svojom blogu uverejnila ich fotky: po tej, ako Zakia a Wasawa vyzerali po príchode nasledovala fotografia dvoch bacuľatých detí v náručí rozosmiatej mamy. Od toho momentu zamerala Renée svoju pozornosť na problém podvýživy – výživová zotavovňa či ešte lepšie rehabilitačné centrum podvýživy, práve to v Jinji chýbalo. Uvažovala, že Serving His Children by prijímala deti z nemocnice, ktoré ešte nedosiahli cieľovú hmotnosť, samozrejme, spolu s matkami, ktoré by sa takto priamo (namiesto obyčajného letáku z nemocnice) mohli vzdelávať o správnej výžive. Ženy by zároveň pomohli v komunitnej záhrade, čím by sa čiastočne vykryli výdaje na ich pobyt. Pre doktora Tagoolu bola vítanou posilou. V centre zamestnala kvalifikovanú ugandskú zdravotnú sestru Constance Alonyo, ktorá hovorila domorodým jazykom a mala skúsenosti z nemocničného prostredia. Constance pôsobí na kameru prísne, ale dôveryhodne, akurát keď ju vidíme, ako bubnuje chválospev na dážď, je uvoľnená, očividne vo svojom živle. Práve ona na kameru vysvetľuje, ako sa veci okolo Serving His Children dali do pohybu: matky s vyliečenými deťmi sa vrátili do svojich dedín, slovo dalo slovo, v Jinji je biela mzungu, ktorá kŕmi deti, všetko je u nej zadarmo, zaplatí aj za lieky, môžete tam zostať, koľko bude treba… Tak sa stalo, že matky s deťmi začali prichádzať priamo za Renée. Mnohým deťom visel život doslova na vlásku, občas maličké zomrelo po ceste a jej neostávalo nič iné, len ho pochovať. „Tie deti k nám prichádzali v mimoriadne zlom stave,“ konštatuje trpko Constance. A na to ich zariadenie nebolo pripravené…
Si anjel, inšpiruješ ma
Renée o svojej práci od začiatku blogovala. Párkrát do týždňa si večer sadla k počítaču a zosumarizovala uplynulé dni: čo sa kedy stalo, aké prípady riešila, písala o jednotlivých detičkách, ako prosperujú, pridala ich fotky, ale blogu sa zdôverovala aj so svojimi pocitmi, smútkami a pochybnosťami: „Ach, to bol týždeň… niekedy ma premôže pocit úplnej beznádeje. Je tu toľko, toľko zranených, hladných detí… Nikdy plne nepochopím, ako môže Boh dovoliť, aby sa diali takéto strašné veci…“ Samozrejme, reakcie fanúšikov na seba nenechali dlho čakať. „Ty si anjel,“ napísal jeden. „Inšpiruješ ma,“ pridal sa ďalší. Občas ktosi poslal šek s peniazmi a čím viac Renée blogovala, tým väčšia odozva prichádzala. S mamou rozbehli fundraising a založili stránku, na ktorej sa práca Serving His Children dala priamo finančne podporiť. A potom prišiel ten hrozný 1. február 2011 a jedna udalosť, ktorá presvedčila Renée, že sa v centre musia postarať sami o seba. To rozhodnutie urobila v noci, keď zomrel malý Harrington. Renée na blogu opisuje, ako o pol tretej ráno trielila bosá s dieťaťom a jeho matkou do nemocnice. Srdce jej bilo ako zvon, od strachu nemohla popadnúť dych, ale jazdila od nemocnice k nemocnici, veziem naliehavý prípad, dožadovala sa pozornosti už od dverí, ale… V jednom špitáli mali plný stav, inde im práve vypadla elektrina, v ďalšom nemali kyslíkový koncentrátor alebo bol pokazený a tam, kde ho mali, bolo na ňom napojené už iné dieťa. „Moje bosé nohy plieskali o mrazivú cementovú podlahu… a všade to bolo to isté… zakaždým, keď som znovu skočila do auta, moja nádej pre toho 11-mesačného chlapčeka hasla… Jeho tehotná mama ho v aute držala silno v náručí…“ Zodpovednosť, strach, bezmocnosť, opisuje smršť pocitov, ktoré ňou lomcovali. „Keď som si kľakla k Harringtonovi a snažila sa ho oživiť, prosila som Boha o pomoc…“ Svoj blog končí slovami: „Chýbaš nám, milý Harrington. Milujeme ťa.“
Boh kvalifikuje povolaných
Constance hovorí, že prvý rok spolu pracovali len ony dve, bok po boku. Renée sa všetko učila za pochodu, ako zaviesť infúziu, zobrať krv, ako vyčistiť ranu. Pomaly to u nich začalo vyzerať ako v nemocnici. Nakúpili monitorovacie zariadenia, kyslíkové koncentrátory, katétre a ďalšie lekárske vybavenie, vrátane širokej plejády liekov. Renée sa po centre pohybovala so stetoskopom zaveseným na krku, vyzerala ako ozajstná doktorka, vyšetrovala deti, vzbudzovala rešpekt. Tak ju videla Jackie Kramlich.
Jackie sa do Afriky vydala s čerstvým diplomom certifikovanej zdravotnej sestry. Na nete naďabila na blog Renée a krátko po svadbe sa s manželom prihlásili do Serving His Children ako dobrovoľníci, dychtiví pomôcť. Jackie hovorí, že do toho šla s veľkým obdivom. Avšak na to, čo sa dialo v centre, nebola pripravená. Postupne jej došlo, že prijaté deti neohrozuje na živote len podvýživa, ale aj množstvo rôznych chorôb: malária, infekcie dýchacích ciest, zápaly pľúc, črevné parazity, tuberkulóza, HIV… Stav niektorých, vážny až kritický, by dal zabrať celému tímu doktorov, naporúdzi však zvyčajne nebol ani jeden. Bola to Renée, kto zodpovedal za liečbu chorých detí, to ona ich vyšetrovala, diagnostikovala možné choroby, predpisovala lieky. V tzv. červenej izbe držala tie najťažšie prípady. „Červená izba bola čisto jej doména.“ Podľa Jackie to tam vyzeralo ako na JIS-ke. Lenže takéto vysokokvalifikované zariadenia sú len v nemocnici. Raz, keď im v centre zomrelo dieťa, Jackie si prešla záznamy v jeho zdravotnej karte. Okrem iného zistila, že chlapček dostával oveľa vyššie dávky liekov, ako potreboval. V dokumente Renée priznáva, že v tom čase nemali v SHC doktora na plný úväzok, deti však aj napriek tomu absolvovali lekárske prehliadky a potrebné lieky im predpisoval miestny doktor. V rozhovore pre televíziu ABC News Jackie tiež tvrdila, že Renée podvyživeným deťom často podávala rehabilitačné krmivá s nebezpečne vysokým obsahom kalórií, ako aj veľké množstvo intravenóznych tekutín. To mohlo u nich vyvolať nebezpečný, až životu ohrozujúci stav, tzv. dokrmovací syndróm (refeeding syndrom) či syndróm opätovného kŕmenia, ktorý vedci pozorovali už u preživších väzňoch v koncentračných táboroch. V skratke a veľmi laicky: u podvyživených ľudí dochádza k dehydratácii organizmu, ak sú však napojení na umelú výživu a začnú dostávať tekutiny, ich srdce zrazu musí čeliť vysokému tlaku a môže zlyhať. Preto treba rehydratáciu zahájiť veľmi pomaly a vzhľadom na rôzne ukazovatele (predovšetkým hodnoty sodíka a draslíka v krvi) upravovať dávky. Navyše, podvyživeným deťom nefunguje metabolizmus ani imunitný systém a akákoľvek liečba vyvoláva vedľajšie účinky, s ktorými treba tiež pracovať.
Jackie dôvodí, že sa snažila s Renée diskutovať, či už o realimentačnom syndróme alebo predpisovaných liekoch, ale bolo to ako hádzať hrach na stenu. Renée od nej začala bočiť, akoby nechcela, aby sa jej plietla do cesty a keď jej kládla kompetentné otázky, napríklad ohľadom predpísaných liekov, možných kontraindikácií, odpovedala vždy vyhýbavo – údajne sa riadila svojimi inštinktmi a príručkou pre zdravotníckych dobrovoľníkov Where There Is No Doctor (Kde nie je lekár), vydanou v roku 1970. Podľa nej si osvojila rad jednoduchých medicínskych postupov, ktoré uplatňovala v praxi. A údajne povedala, že neverí diagnózam ugandských doktorov. „Myslela si, že má viac vedomostí, pretože má prístup k online zdrojom na internete.“ Jackie tiež spomína, ako sa jej Renée raz zverila: „Niekedy mám pocit, že ma vedie Boh.“ „Jednoducho podľahla vlastnej ilúzii, že je špeciálna a výnimočná a že dokáže tie deti naozaj liečiť,“ hovorí Jackie, pričom jej manžel Chris k tomu dodáva: „Keby sa riadila radami iných ľudí, znehodnotilo by to jej príbeh – že Boh cez ňu tie deti lieči.“
Prípad 9-mesačnej Patricie
V jednu októbrovú nedeľu roku 2011 Renée práve dorazila do kostola na bohoslužby, keď ju naliehavý telefonát od jednej zo sestier prinútil vrátiť sa späť. Do centra doputovala matka s dieťatkom v náručí. Volalo sa Patricia a malo deväť mesiacov. „Jeho dych bol desivo pomalý,“ zdôverila sa svojmu blogu Renée. Matka jej povedala, že malá ochorela asi pred tromi týždňami a ona nevie nájsť nikoho, kto by sa jej ujal. Až sa od príbuzného dozvedela o neďalekej klinike s bielou doktorkou. „Napojila som dieťa na kyslík a pustila som sa do práce,“ blogovala Renée neskôr. „Zmerala som teplotu, nasadila infúziu, skontrolovala hladinu cukru v krvi, urobila test na maláriu a zmerala hemoglobín v krvi… Pokúšala som sa diagnostikovať množstvo potenciálnych problémov… Mám to: Malária: pozitívna. HB 3.2., veľký problém… s najväčšou pravdepodobnosťou smrteľný… Potrebovala transfúziu krvi. A rýchlo.“ Po pol hodine začalo dievčatko napojené na transfúziu nebezpečne puchnúť. Jej dýchanie sa zhoršilo, skoro to vyzeralo, že sa dusí. Renée privolala Jackie a obe sa zhodli, že Patrícia dostala anafylaktický šok ako reakciu na podávanú transfúziu. Jackie sa pýtala na hodnoty Patriciiných životných funkcií, pulz, teplotu, kyslík v krvi, Renée priznala, že ich v tej rýchlosti nestihla urobiť. Jackie to pripadalo absolútne nepochopiteľné. „Presne preto musíte mať kvalifikáciu! Vstupné vyšetrenia sú dôležité, aby ste mohli určiť ďalší postup.“
Po telefonickej konzultácii Renée skočila do auta a rútila sa aj s Patriciou a jej mamou do Kampaly. „V Kampale sme čakali tri hodiny na doktora.“ Dieťa akoby zázrakom prežilo. „Ďalšie dni mám ako v sne,“ píše Renée. „Skladali sa z každodenného dochádzania do Kampaly, málo spánku a veľa sĺz a modlenia.“ Zakrátko nemocnica kvôli podvýžive Patriciu prepustila. Dievčatku sa na tvári objavila nepekná rana. Tá sa po pár dňoch otvorila a zväčšovala smerom ku krku. Antibiotiká nezaberali, Jackie vypisovala do Ameriky svojím známym doktorom, bála sa, že keď rana postúpi k žilám na hrdle, môže to znamenať smrť. Doktori na diaľku aj podľa fotografií skonštatovali, že to vyzerá na bakteriálnu infekciu nekrotizujúca fascitída. Patricii nasadili nové lieky, a tie konečne zabrali. „Boh sa zmiloval,“ blogovala Renée, „a ona dostala vhodné lieky, ktoré zastavili tú záhadnú rozširujúcu sa ranu.“ „Boh cez teba odvádza ohromnú prácu,“ písali jej kresťanskí priatelia na Facebooku.
Neskôr sa Jackie dostala k prepúšťacej správe malej Patricie a skoro jej oči vyliezli z jamiek: čierne na bielom sa v nej uvádzal stav nerotizing fascitis. Jackie zúrila. Spýtala sa Renée, či to videla, a ona že áno, ale že ten doktor vyzeral tak nekompetentne a navyše tvrdil, že to nie je nič hrozné…
Jackie to napokon nezvládla a po štyroch mesiacoch od Renée odišla. Napísala znepokojivý list na správnu radu Serving His Children, a tým by to pre ňu možno skončilo. Lenže… V Kampale sa Jackie zoznámila so sociálnou pracovníčkou, Američankou Kelsey Nielsen, ktorá práve rozbiehala kampaň No White Saviors (Žiadni bieli spasitelia) o tom, ako zlyháva pomoc západného sveta v Afrike. Pamätáte si tú kontroverznú fotku ako hollywoodsky herec Gerard Butler čupiac podáva malému černošskému dievčatku plastovú misku s jedlom? Akoby išiel kŕmiť psa! – ozývali sa pobúrené komentáre na sociálnych sieťach. Za gesto bielej nadradenosti si Butler zlízol ťažkú kritiku a stiahol so sebou aj ďalšie celebrity, ktoré si ako ambasádori rôznych charitatívnych organizácií takto údajne iba vylepšujú svoj mediálny imidž. Na Butlera a jemu podobných zakladateľky No White Saviors nemali dosah. Ich obetným baránkom sa však mala stať Renée Bach…
Simonetta Zalová
foto HBO Max, Sita
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2024)