Mamička Betty MacDonaldovej dala svojej dcére „dobrú“ radu, aby nechala muža nájsť si prácu, v ktorej bude šťastný, nech môže byť šťastná i ona. A aj keď Betty svoj život medzi sudmi whisky a stovkami sliepok nepovažovala za vrcholné požehnanie, aspoň z opisu jej skúseností na farme vznikol svetoznámy román Vajce a ja. Čo ak by Betty žila dnes? O čom by písala? O samote v objatí hôr a strání, o zvieratách pasúcich sa na rozľahlých lúkach, či čerstvých kvetoch priamo zo záhrady? Písala by o tichu, zdravom vzduchu a bezpečnej vzdialenosti od zdivenej civilizácie? Skutočne majú novodobé farmárky (iba) šťastný život? V čom tkvie kúzlo ich každodennosti a prečo si netreba pliesť romantiku s realitou?
Katarína Mošovská
Spolu s manželom sa rozhodli prestať žiť uponáhľaný život dnešných mladých ľudí a usadiť sa na polosamote Podpolianskych lazov, kde si plnia svoje sny. René hlavne kosí a podkúva kone, Katka sa stará o dvoch „malých farmárov“, zvery na lúkach a bežný chod farmy a domácnosti. A ak hľadáte ticho a kúsok súkromia aj vy, po dohode s domácimi môžete na Farme pod Poľanou zaparkovať svoj karavan či obytné auto.
Kľukatá cesta na farmu: Naša prvá myšlienka na bývanie mimo mesta vôbec nebola spojená s farmou. Ja som z Bratislavy, teda odmalička mestský človek, ktorý mal vždy rád zvieratá a prírodu, René zasa z druhého konca Slovenska, z Dobšinej, pričom ho odmalička ťahalo k manuálnej práci. Napriek tomu, že vyrastal v paneláku, mal kamarátov, ktorí chovali zvieratá, pracovali v lese pri ťažbe dreva a on im už ako desaťročný chodil pomáhať. Keď sme sa dali dokopy, vídali sme sa kvôli vzdialenosti len cez víkendy, po čase nás to však prestalo baviť. Doštudovala som psychológiu, našla si v Bratislave prácu ako recruiterka a začali sme sa zamýšľať nad spoločným bývaním. U Reného Bratislava neprichádzala do úvahy, skúsil to tam pol roka a myslím, že nikdy v živote nebol nešťastnejší. Vadilo mu veľkomesto, ruch, zamračení ľudia, ktorí sa stále niekam ponáhľajú a nepozdravia sa na ulici. Začali sme teda hľadať miesto na spoločné bývanie a keďže sme už vtedy mali každý svojho koňa ustajneného u kamarátov na farme, hľadali sme kvôli nim veľký pozemok a aspoň ako-tak obývateľný dom. Intuitívne sme pozerali miesta v strede Slovenska, René mal v tom čase 20 rokov, ja 23, vyzerali sme na pätnásť. Zakaždým, keď sme vystúpili z auta, vážnosť realiťáka aj majiteľa nehnuteľnosti sa vytratila, pretože si povedali, že tieto deti aj tak nič nekúpia, iba strácajú čas. Ale mali sme šťastie a nakoniec sme našli zrekonštruovaný dom na polosamote Podpolianskych lazov s 5-hektárovým pozemkom, pozostávajúcim z lúk aj ornej pôdy. Dom sme aj tak celý rozbúrali a po víkendoch, kým sme ešte obaja pracovali v Bratislave, sme svojpomocne všetko prerobili nanovo. Nikdy sme do toho nešli s víziou mať farmu, ale s veľkým pozemkom prišli postupne kozy, sliepky, ďalšie kone, kačky, kravy… Začali sme si plniť víziu sebestačnosti.
So sliepkami vstávam aj chodím spať: So sliepkami vstávam, ale spať chodím až dávno po nich! Leto je pre nás hlavná sezóna, a vtedy sa k bežným činnostiam na farme pridávajú aj agroslužby, v ktorých René podniká. Doma nemáme striktne zadelené úlohy, ale nejako prirodzene sme si to upratali tak, že ja dojím kravu, kŕmim zvieratá, spracúvam mlieko a robím z neho syry, tvaroh, maslo, jogurty, ricottu… starám sa o záhradku a o deti a riešim administratívu ohľadom farmy a Reného práce. Najťažšie je pre mňa skĺbiť všetky tieto činnosti spolu s deťmi a časom pre seba. Dcérka a syn majú 2 a 5 rokov a sami si ešte vyžadujú veľa pozornosti. Zhruba od mája do októbra René pracuje na traktore, ponúka služby veľkým podnikom z agro sektoru a popritom sa celoročne venuje podkúvaniu koní. Máme obdobia, kedy je preč celý týždeň a potom zasa také, kedy je celý mesiac doma a je to trochu voľnejšie. Väčšinou sme veľa vonku, kde sa deti prirodzene zapájajú do farmárskych činností. Nikdy sme ich nenútili, ale keď vidia niečo robiť nás, chcú sa automaticky pridať a baví ich to. Vtedy to trvá o čosi dlhšie, ale vždy si pripomínam, že to ovocie, ktoré táto ich samostatnosť a pracovitosť už v takom malom veku prinesie, raz zozbierame. Veľa cestujeme, chodíme na výlety, chceme deťom ukázať aj iný svet, ako len ten v okruhu dvadsať kilometrov od farmy. Väčšina našich zvierat sa pasie celoročne na lúke v prirodzenom prostredí, nie sme ich otrokmi, čo nemajú na nič iné čas, iba na celodenné kydanie hnoja v maštali a kŕmenie. Myslím, že tento život sa dá žiť len vtedy, ak človeka baví. Ak vás to nebaví, rýchlo vyhoríte alebo stratíte motiváciu. My sme sa vo farmárčení našli a možno preto, že sme nikdy nemali ružové okuliare a od začiatku sme aspoň zhruba vedeli, do čoho ideme, nás to drží v psychickej pohode doteraz.
Šťastie má podobu rána: Keď vstanem sama od seba pred východom slnka a všetci ešte spia, idem nakŕmiť sliepky, kačky, prejdem sa po lúke ku koňom a kravám, pozorujem východ slnka a zažijem začiatok dňa sama so sebou, to je šťastie. Zároveň je šťastie aj to, že sme všetci spolu, nemáme bežnú prácu 9/17, nemáme nad sebou šéfa, ktorý by nám určoval, čo kedy a ako máme robiť. Toto si na tom celom najviac vážime. Sme sami sebe pánmi, uvedomujeme si, že máme milión možností a hlavne robíme to, čo nás baví. Je to naša práca a zároveň náš životný štýl. Mnohí majú o takomto živote úplne mylné predstavy, predstavujú si ho ako bezstarostný, pokojný pobyt v lone prírody, kde naša celodenná úloha je hladkanie zvieratiek, meditovanie na lúke a zbieranie byliniek. S takouto predstavou nám píše veľa ľudí, ale vždy ich zabrzdím a poviem im, nech radšej zostanú vo svojom byte, kde nemajú žiadnu starosť a v stabilnej práci, ktorá im poskytuje každomesačnú finančnú istotu. Farma je všetko, len nie istota, pretože keď jeden deň máte 30 sliepok, v noci môže prísť líška a na druhý deň nemáte ani jednu, jeden deň kosíte lúku na seno, aby mali zvieratá krmivo na celú zimu, ale príde týždeň dažďov, seno zhnije a zrazu musíte všetko seno kupovať. My by sme však nemenili za nič na svete, pretože už bolo aj ľahko a harmonicky, ťažko, aj veľmi ťažko, ale nikdy sme to nebrali tak tragicky, že by nás to položilo. Život v meste a rutinné chodenie do práce si už nevieme predstaviť. To by bola nuda.
Natália Jablonková
Profesionálna fotografka s vášňou pre všetko krásne a fotogenické býva na vidieku, kde najväčšiu inšpiráciu čerpá vo svojej zakvitnutej záhrade. Stará sa o ovocné sady, o niekoľko zvierat a keď nedrží v rukách keramiku, kvety alebo iné dary prírody, realizuje sa fotením jedla, krásnych chalúpok a dokumentuje i svoj rodinný život v hlinenom dome na farme Jaré.
Kľukatá cesta na dedinu: Milovala som svoj nezávislý život v meste, prepletený kultúrou a priateľmi. Nesnívala som o záhrade ani o živote na farme. Mala som asi 25 rokov, vrátila som sa zo zahraničia, chcela som študovať, fotiť a nájsť svoje uplatnenie v živote. Túto emóciu, túžbu po dedine, na mňa preniesol až môj partner. Ukázalo sa, že v mestskom prostredí trpí a svoj potenciál vie lepšie naplniť na dedine. Jedného dňa sa v inzercii objavil na predaj dom susediaci s partnerovou chalupou. V tej dobe sme sa už obzerali po vlastnom bývaní v blízkom okolí, neviem si teda predstaviť, pre koho by bola táto ponuka ideálnejšia. Neodradilo nás ani komplikované vyjednávanie s troma generáciami vlastníkov. Žiť by sme vedeli hocikde, ale chceli sme žiť tu a niečo vybudovať, v prostredí, ktoré ma oslovilo prírodou a bezpochyby lepšou kvalitou života. Opustila som teda všetko, čo som poznala a môj muž šiel konečne tam, kde mu bolo najlepšie.
Chvíľu mi trvalo, kým som sa našla a keďže som sa prisľúbila do rodiny, kde aj kone kapú od roboty, ukázalo sa, že presne to my dvaja spolu vieme. Vieme spolu pracovať. V roku 2018 sme sa svojpomocne po víkendoch pustili do prerábky starého hlineného domu. Bol to nákladný a ambiciózny projekt, ktorý nás otestoval po každej stránke, hlavne z toho dôvodu, že sme ho chceli zrekonštruovať citlivo, so zreteľom na staré technologické postupy, zachovať jeho dušu a prispôsobiť ho našim potrebám. Pomohla nám rodina, priatelia aj pandémia, tá dokonca veci urýchlila a umožnila nám pracovať z domu. S mestom sa dynamika dediny nedá porovnať, tu je stále čo robiť a aj keby sme sa chceli nudiť, naše zvieratá sa nám vždy postarajú o program. Jedného dňa mi partner povedal: „Jabko, budeme mať ovce ako kosačky.” K zvieratám som vždy pristupovala zodpovedne a táto predstava ma strašila. Predsa len, je to väčšie zviera. Navyše, mali ísť na jeseň do guláša, čo som odmietala a keď ovce dostali mená, vedela som, že ostávajú. Pri tretej ovci Zuze, ktorú nám prehodili cez plot, som pochopila, že budeme mať farmu, alebo skôr záchrannú stanicu pre opustené a nechcené zvieratá. Momentálne ich je deväť a budú pribúdať.
So sliepkami vstávam aj chodím spať: Na kopaniciach sa darí ovocným stromom. My sa tiež o pár sadov staráme, udávajú rytmus celej rodine a ani farma nebola hlavným zámerom, skôr vyplynula prirodzene z iných aktivít. Ovce potrebujeme na spásanie zatrávnených plôch, aby sme získali čas, no ony nás vedia obrať o každý voľný okamih a ešte sa pritom tváriť rozkošne. Hlavne na jar, keď je za plotom vždy zelenšia tráva. Ešte stále doťukávame pár vecí na dome, popritom sa venujeme sadom, zvieratám, príprave sena, spracúvaniu ovocia, záhrade a našej malej dcérke. Chov zvierat, ranné vstávanie, púšťanie oviec na pašu – to všetko je pre nás životným štýlom, ktorý sme si vybrali a ktorý ukazujeme našej dcére. Okrem oviec chováme sliepky na vajcia a indické bežce, máme psov aj mačky. Zvery majú svoju rutinu, ale nastavili sme si to tak, aby s nimi nebolo toľko práce ako kedysi. Na dennej báze však všetky zvieratá kontrolujeme a, samozrejme, kŕmime. Je pre nás dôležité ich vidieť a vedieť, že sú v poriadku.
Čas pre seba u nás väčšinou znamená ísť fyzioterapeutovi alebo na rodinnú oslavu, ja som bola prinútená viac oddychovať a zvoľniť tempo v tehotenstve a po narodení dcérky. Musela som si zvyknúť na úplne iný rytmus. Postupne maličkú zapájame do povinností a ukazuje sa, že je veľmi pracovitá, keď má úlohu, je najšťastnejšia. Občas sa s mužom na seba pozrieme a pýtame sa – kde by nám bolo lepšie? Naša dcéra to za niekoľko rokov môže vidieť inak. A to je v poriadku.
Šťastie má podobu slobody: Je pre mňa nezvyčajné, že už dlhšie pobývam na rovnakom mieste a stále cítim šťastie. Keď vidím, ako si všetko družne pobehuje po záhrade, kohút sa vozí na ovci, ovce utekajú pred mojou dcérou a požierajú záhony, bežce gagocú, sliepky by najradšej vliezli do domu, mačky lozia po stromoch a pes ich zaháňa, som šťastná. Nech už počujete o farmárčení hocičo, najdôležitejšie je, či to chcete zažiť. Nemôžem oberať ľudí o romantické predstavy svojím príbehom, ten je iba náš. Určite žijeme našu romantiku, možno sa dá povedať, že aj naše zhmotnené sny… A naozaj sme na nich makali. Urobili sme si to také, aké sme chceli a na čo sme práve vtedy mali, vložili sme do toho svoju energiu, peniaze, možnosti aj myšlienky. V živote sú situácie, ktoré vás prinútia prehodnotiť priority, rozhodne sa to deje aj nám na farme. Boj s financiami, legislatívou, chorobami, napríklad aj taká smrť naberie na farme iný rozmer. Naša rodina a priatelia nám častokrát pripomínajú, že máme viac oddychovať, za čo ich veľmi ľúbime. Ale my sme si práve teraz vybrali tento spôsob života. Koniec koncov, každý si buduje svoju romantiku vo vlastnej realite.
Ivana Šataník Lipovská
Kedysi známa bratislavská fotografka, ktorej pozornosť je momentálne presmerovaná na „pipky“, ako volá svoje sliepky. Zvedavá hydina obýva Rodinnú biofarmu Šataník spolu s dvoma čiernymi psami, pozemkom neraz prebehnú divé zajace, zastavia sa zvedavé srnky, nakúkajú, čo práve dozrieva, do čoho sa môžu zahryznúť. Akoby vedeli, že na tomto mieste sa všetko chová a pestuje zdravo a ekologicky.
Kľukatá cesta na farmu: Bola to sladká nevedomosť, veď tá je základom všetkých dobrých nápadov. Mali sme celkom jednoduchú predstavu, že postavíme zdravý dom, budeme pestovať vlastné potraviny a deťom umožníme, aby boli pri tom. Rozsah budúceho sledu udalostí sme si, pochopiteľne, predstaviť nemohli. Aj keď bol náš život predtým pestrý a v pohybe, zmena v rebríčku priorít bola radikálna. Bývame uprostred polí, život tu je doslova vetrom ošľahaný a prach z hliny sadá všade. Všade! Záhrada má svoje vlastné hodiny a kým sme ich nezačali aspoň vnímať, naše snaženie bolo úplne srandovné. V záhrade platí, že termíny sú nemenné. Príroda je síce láskavá, ale v skutočnosti ju človek a jeho potreby či výhovorky vôbec nezaujímajú. Teraz to už vnímam ako školu a snažím sa nehnevať na seba, na druhých, že niečo nie je tak, ako by malo byť. Pomaly posúvam svoju komfortnú zónu, učím sa trpezlivosti a vytrvalosti. Ak si vlastnou nevedomosťou alebo pomalosťou privodíme škodu v záhrade, druhý rok to urobíme trošku lepšie. Tretí rok sme s tým možno aj spokojní. Štvrtý rok nad tým už nerozmýšľame, a to je cieľ.
So sliepkami vstávam aj chodím spať: Staráme sa o malé hospodárstvo, pestujeme zeleninu a ovocie, chováme sliepky nosnice a produkujeme bio vajíčka. Začínali sme doslova na zelenej lúke, v našom prípade na pšeničnom poli. Postupne sme vysadili ovocné stromy, najmä marhule, hrušky a slivky. Z každého druhu máme viacero odrôd a pozorujeme, ako sa im u nás darí. Podľa toho rozširujeme výsadbu iba o vhodné a odolné odrody. Rovnako je to pri zelenine. Prvé roky sme skúšali takmer všetky druhy zeleniny, postupne sme však zostali pri osvedčených druhoch, ktoré sme schopní agrotechnicky zvládnuť, ako zemiaky, tekvice, cibuľa… Tento rok dokončujeme stavbu skleníka, ktorý manžel rozobral v Rakúsku a u nás ho znova postavil ako veľkú skladačku. Už nám neprší na paradajky a na jar máme kopu miesta, tepla a svetla pre jarné priesady. Väčšinou robíme v záhrade my dvaja s mužom, pomáhajú nám deti, svokrovci a sezónne niekedy brigádnici. Témou našich diskusií je obvykle práca, zelenina, sliepky, stromy alebo stavba, ktorú dokončujeme. Pri ekologickom pestovaní a chove záleží na správnom úkone v správny čas, pretože neskôr znamená neskoro a ten istý úkon môže namiesto pár hodín zabrať aj tri týždne. Takže niekedy nestíhame a vybuchne nám niektoré políčko. Nepoužívame pesticídy a umelé hnojivá, vitalita pôdy je založená na balanse jednotlivých zložiek. Je to živý organizmus a každý zásah alebo nedostatok sa niekde prejaví. Okrem vajíčok nám naše „pipky“ zabezpečujú hnoj pre výživu pôdy. Náš chov sliepok je založený na ekologickom krmive, lepších podmienkach pre zvieratá a k dispozícii majú voľný výbeh každý deň. Ten si veľmi rady užívajú, hrabú, slnia sa, kúpu sa v prachu a podvečer lovia poletujúce mušky. Aj o ich pasienky sa však treba starať. Plochy výbehov im striedavo sprístupňujeme alebo revitalizujeme. Začínali sme stavbou malého dreveného kurína so sedemnástimi sliepkami a s pár hriadkami zeleniny. Postupne sa rozširujeme a učíme novým veciam. Vlastne, čím viac sa dostávame do hĺbky, tým viac zisťujeme, že téma je nekonečná. Našťastie cyklus prírody dáva vždy nádej urobiť to budúci rok znova a lepšie. Kvety vždy na jar rozkvitnú…
Šťastie má podobu kurína pre „dievčatá“: Romantika? Možno v zime okolo Vianoc, pretože už od januára začína nová sezóna. Od začiatku roka vysievam zeler, papriky a paradajky, aby už v marci mohli do skleníka. Dá sa povedať, že záhrada sa u nás rozprestiera cez kuchyňu až do obývačky. Celú sezónu sú úplne všade kvetináče, semená, náradie, nožnice a hadice. Zostavujeme osevný plán, pričom berieme do úvahy minulé roky a plodiny na hriadkach striedame a kombinujeme. Hriadky, ktoré sme vlani vyhnojili, tento rok môžeme osiať náročnými plodinami. Záhrada počas roka aj s jej dynamikou je dosť divoká jazda, kde sa cení hlavne rýchlosť a vytrvalosť. Pretože keď už toho mám fakt dosť, prichádza vrchol leta a všetko dozrieva. Takže pribudne ďalšia disciplína, zber a k tomu spracovávanie. Naším splneným snom je nový mobilný kurín, ktorý nám, verím, ušetrí veľa času a kde práve očakávame nový kŕdeľ mladých sliepočiek. Je to sen – že denne prídem k posuvnému pásu, stlačím tlačidlo a vajíčka sa samé zbierajú. Navyše, v horúcich obdobiach, aké sme tu mali toto leto, kurín za nás kontroluje dostatok vody a krmiva, teplotu a vetranie, či otváranie dvierok. Všetko riadi počítač, takže ak napríklad v zásobníku dochádza voda, kurín mi včas pošle sms-ku. Najväčšou výhrou je určite čistenie kurína, ktoré bolo predtým drinou. Trus sme fúrik po fúriku vysýpali na kopu a teraz pristavím ku kurínu traktor s lyžicou, zapnem motor a trus vypadáva priamo z pásu do lyžice. Toto viem oceniť teraz, po desiatich rokoch chovu v klasických hobby podmienkach. Aj keď nám pribudne sliepok, zdá sa, že ich budeme vedieť opatrovať za kratší čas ako doteraz. Takže forma splneného sna na farme môže vyzerať veľmi technologicky a pragmaticky. A hoci si mnohí radšej predstavujú, že „pipky“ znášajú vajíčka do slamenej ošatky a ja ich zbieram do košíčka, ako farmárka som šťastná, že sme sa dopracovali k päťhviezdičkovému hotelu pre naše dievčatá.
Daniela Zvalová
Dada s Matúšom otvorili kedysi v Bratislave prvý zero waste obchodík spojený, kvôli jej celiakii, s bezlepkovou pekárňou. Nazvali ho U Dobrožrúta a ich produkty boli vskutku „na zožratie“. Dnes už bývajú na Dobrodvore – čarovnom mieste uprostred lesov, kde jednu chalúpku obývajú, dve prenajímajú a spoločne s deťmi žijú v súlade s prírodou a jej zákonmi.
Kľukatá cesta na gazdovstvo: Urobiť zásadné rozhodnutie a odsťahovať sa z mesta asi v najväčšej miere odštartovala pandémia covidu. Ja aj môj muž pôvodne pochádzame z dediny, nie sme typickí mestskí ľudia, ale neodchádzali sme s hnevom a ani to nebol útek. Život v meste sme si užili naplno, pandémia nám však jasnejšie posvietila na našu zraniteľnosť, podmienenú životom v meste. Na to, akí sme krehkí. Ako štát môže to, čo roky človek buduje a venuje tomu všetok čas aj peniaze, ľahko zmeniť lusknutím prsta. A tak túžba po slobode, sebestačnosti, ktoré sme v sebe už nejaký čas živili, bola koronou podporená až do tej miery, že sme predali náš dom, do ktorého sme sa čerstvo nasťahovali a oznámili sme, že s Dobrožrútom končíme. Hneď nato sme začali hľadať pozemok. Trvalo to dlho, až sme náhodou natrafili na inzerát jedného bývalého ranču. Hneď počas prvej návštevy, keď riadne pršalo a všade bola hustá hmla, sme vedeli, že toto je presne ono. Ranč mal obrovský potenciál, ale nik si ho nevšímal a takmer osem rokov čakal na nás. Dnes je to náš domov – Dobrodvor. Začali sme na novom mieste, úplne od nuly.
So sliepkami vstávam aj chodím spať: Dobrodvor je mini gazdovstvo. Chováme tu zvieratká, učíme sa pestovať zeleninu, staráme sa o ovocné stromy a postupne prerábame celý priestor, pretože na ranči boli pôvodne až tri chalupy. Jedna je drevenica, kde momentálne bývame, druhá prerobená bývalá stolárska dielňa a tretia je prerobené bývalé humno s maštaľou. Tieto domy vyžadujú postupnú rekonštrukciu, ktorej sa venujeme viac-menej svojpomocne. Tiež sme opravili ovčín a pristavili ďalšiu maštaľ. Na svoj čas a rekonštrukciu čaká aj storočná kamenná pec na chlieb. Postupne opravujeme ploty a robíme ohrady pre zvieratá, zisťujeme, čo vieme v našej nadmorskej výške 800 m vlastne dopestovať. Jednu chalúpku už prenajímame a ponúkame v nej zážitkové ubytovanie, no verím, že od budúcej sezóny by mala byť pripravená k prenájmu aj tá druhá. Okrem týchto aktivít dennodenne venujeme pozornosť a starostlivosť našim zvieratám, väčšina z nich je adoptovaná a pri nich veru neexistuje „dnes sa mi nechce”. Ku zverom musíme ísť za dažďa či za sucha, alebo aj keď sme chorí. Zatiaľ nevieme z gazdovstva odísť niekam na dlhšie ako na jednu noc.
Šťastie má podobu sebestačnosti: Život na gazdovstve nie je romantický, je taký surovo naplňujúci. Človek tu pochopí skutočné hodnoty. A postupne prichádza i na to, kde vie popracovať na vlastnej sebestačnosti. Ale takej naozajstnej! Vyrobiť si vlastné tablety do umývačky riadu je super, ale podľa nás skutočná sebestačnosť spočíva v schopnosti vypestovať si vlastné jedlo. Bežne sa nám stáva, že dokážeme vynechať nákupy v obchode aj na dva týždne a vystačíme si s vlastnými produktami – máme vlastnú zeleninu, ovocie, kváskový chlieb, vajíčka, tvaroh, syr, jogurt, smotanu, mlieko, bryndzu, maslo. Sebestačnosť je napríklad aj v schopnosti prežiť bez dodávky elektriny. Máme vlastnú studňu, vykurovanie na tuhé palivo a naša vízia je mať časom fotovoltaiku, pretože práve pri výpadku elektriny nám netečie ani voda, lebo čerpadlo zo studne funguje na elektrinu. No v každom prípade žijeme život, kde sa človek deň čo deň stretáva so svojou malosťou oproti sile, ktorú má príroda, a to nás učí skutočnej pokore. Nevyhadzujeme žiadne jedlo, zjeme vždy všetko do poslednej omrvinky. Veľmi nám v tom však pomáha pekárske remeslo, s ktorým sme na gazdovstvo prišli už z Bratislavy.
Gabina Weissová
foto archívy
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2024)