Je vydareným mixom otca Boleslava a mamy Chantal. Po mame zdedil francúzsky šarm, po otcovi srdce klauna. Dlho sa rozhodoval, či sa vydá na hereckú dráhu, no vnútorný hlas napokon zvíťazil. Hoci si uvedomuje, že jeho cesta vďaka známemu priezvisku bude ťažšia. Vladimír Polívka (25) je však dušou športovec a len tak niečo ho na kolená nedostane.
Viete, prečo vám dali rodičia meno Vladimír?
Myslím, že ich inšpiroval Vladimír Sís, režisér filmu Balada pro banditu a tiež film Nežný barbar, kde básnik Egon Bondy maliarovi Vladimírovi Boudníkovi hovorí také tie pamätné vety ako: Kurva fix, Vladimíre, já to píšu čtrnáct dní a ty to napíšeš během minuty…“ Alebo: “Kurva fix! To všechno ten klučina Vladimír…“ Môj otec hral v oboch filmoch. Vladimírov bolo vtedy dosť a boli to dobrí ľudia… (smiech). Ináč celé moje meno znie Vladimír Claude Jaroslav David. Mám to tak napísané vo francúzskom občianskom preukaze. Claude bol môj starý otec.
Aké hračky ste ako dieťa obľubovali najviac?
Hračky som dostával, keď sa rodičia vracali z ciest. Mama priviezla väčšinou autíčka, lebo tie sa predávali na benzínkach. Otec sa snažil voziť nejaké exotické hračky. Vždy okolo toho robil dramatickú atmosféru plnú očakávania a avizoval niečo veľké. Ale pre mňa bol najväčší dar vidieť rodičov spolu. Keď však nad tým tak rozmýšľam, mojou najobľúbenejšou hračkou boli kolieskové korčule.
Mama si na vás jedenásť rokov počkala a potom dala do vašej výchovy všetko. Chodili ste ako chlapec z dobrej rodiny na výtvarnú, hudobnú, jazyky…?
No jasné! Hrával somna všetky možné hudobné nástroje, ale až na DAMU som si podľa vlastného rozhodnutia vybral kontrabas. Otec chcel, aby som hral na gitaru, mamabola za klavír a ja som skončil pri kontrabase. Hrám naň dodnes. Rodičia ma však nikdy do ničoho netlačili.
Vraj ste „Čech ako poleno,“ tak sa o vás vyjadrila vaša mama. Čo je vo vás francúzske a čo české?
Ale ona to o mne povie len vtedy, keď je so mnou nespokojná! Áno, cítim sa viac Čechom, ako Francúzom. Rád Čechov obhajujem. Najmä, keď je mama v zlom rozmare, a to sa jej občas stáva, lebo naozaj Česi majú niektoré vlastnosti, ktoré „ne-čechom“ vadia. Vtedy sa do nich oprie a ja sa ich zastávam, hoci ma niekedy poriadne hnevá tá závistlivá česká povaha. Na druhej strane, Česi dokážu byť rovnako nežní ako Francúzi. Moraváci o to viac. Moraváci sú srdeční, otvorení, bujarí. Neženú sa tak rýchlo dopredu a na všetko majú viac času. Z otcovej moravskej strany sme mali v rodine vášnivých divadelníkov. Niečo z toho určite mám v sebe. Držím sa svojich koreňov a áno, som lokálpatriot. Doslova dedinský lokálpatriot. A čo je na mne francúzske? Neviem. Možno vystupovanie…
O Francúzoch sa zvykne hovoriť ako o galantných a šarmantných ľuďoch, bohémoch, ktorí dokážu uvoľnene konverzovať o hocičom na svete, predovšetkým však o dobrom jedle a víne…
Páči sa mi takéto „romantické” poňatie francúzskej povahy. Ale byť šarmantný nie je jednoduché. Na druhej strane, poznám veľa ľudí, ktorým sa francúzske povahy nepáčia. Byt mojej mamy je niečo ako malé Francúzsko uprostred Prahy, kde sa často diskutuje do skorého rána. Isto, mám k bohémskemu životu vzťah. Poznal som celý rad skvelých osobností, ktoré pri víne dokázali prebdieť celú noc, a to ešte skôr, ako som sám začal piť víno. Na bohémsky život mám vlastnú filozofiu. Podľa mňa je napríklad fajn, keď vám občas vypnú elektrinu. Vtedy si môžem zapáliť sviečky a urobiť atmosféru pohody. Sú to krásne dni a noci, až kým ma zasa niečo alebo niekto nedonúti účty od elektriny zaplatiť. Ale ako hovorím – poštu od pražskej energetiky si čítam najradšej pri sviečkach…
Okrem herectva sa venujete aj sochárčine…
Skoro všetky svoje diela (hlavne busty a portréty) venujem mame. Až jedenkrát (smiech) sa mi podarilo predať jednu sochu z výstavy – dievčatko zabalené v plátne. Málokedy som so sebou spokojný, nie je to až taká zlá vlastnosť, len ju netreba ukazovať na verejnosti. Mohlo by to pôsobiť nesebavedomo, a ja si nemyslím, že nie som sebavedomý.
Zdá sa, že výtvarné gény ste zdedili po maminej francúzskej rodine…
Môj dedo bol fantastický chlap! Vlastne, všetci muži z maminej rodiny boli takí skutoční chlapi, pre mňa skutoční hrdinovia. Pradedo choval býkov, kone, orly. Býval v Camargue na juhu Francúzska, a to je úžasná krajina. Rozsiahle dunové pláže, veľa malých rybárskych dediniek, drobných obchodíkov, kde sa predáva pastis a víno… Varí sa tam z toho najlepšieho, čo more dá. Kúsok ďalej vo vnútrozemí, v močiaroch sa to hemží tisíckami plameniakov a dodnes sa tam preháňajú stáda divokých koní. Môj dedo mal obývačku, ktorá bola spojená so stajňou, od koní ju delilo len drevené zábradlie. Tie kone s nami skoro aj jedli. Dedo bol umelecký kováč a babička maliarka. A z týchto dvoch krásnych, nadaných osobností sa narodila moja mama…
Spomienky na detstvo sa niekedy vryjú do pamäti na celý život. A nemusia to byť ucelené obrazy, možno stačí iba nejaká výrazná ozvena, nezabudnuteľná vôňa… Ako voňalo vaše francúzske detstvo?
No, to cítim celkom presne. Vínom, kožou, dymom, pálenkou. Koža bola nasiaknutá konským pižmom. Tie kone voňali nádherne…
Vaša babička – ako si ju máme predstaviť? Po česky – ako láskavú babičku z Boženy Němcovej, alebo po francúzsky – ako nespútanú voľnomyšlienkarku, žijúcu vo svete obrazov a fantázie?
Babička maľuje už od dievčenských rokov a živí sa tým. Jej obrazy, to sú tváre jej dcér a jej vlastná podobizeň, umiestnená v snovom svete, kde plávajú vo vzduchu lode a sú tam ulice, ktoré sa vám môžu zdať niečím známe. Používa veľa zlatej a bledomodrej farby. Raz babičke na Srí Lanke miestny guru povedal, že tam umrie a ona odvtedy chodí každý rok na Srí Lanku. Umrieť. Ešte neumrela, chvalabohu, hoci tvrdí, že guru má vždy pravdu…
V Brne ste vyrastali v bohémskom divadelnom prostredí, no chodili ste do katolíckej školy. Dve celkom odlišné prostredia… Nepotrebovali ste prehodiť výhybku, keď ste prišli domov a zasa naspäť, keď ste zmizli za bránou školy?
V škole som pochopil, že som možno dobrý človek, ale zlý katolík. V otázkach viery som veľmi opatrný. Na škole sme mali rádové sestry a musím povedať, že napriek prísnemu režimu tam bola veľká sranda. Chodili sme na omše, kde sme zažívali skutočné predstavenia. Vyrastal som v divadle, ale lepšieho herca ako náš kňaz som jakživ nevidel. Na konci omše sa postavil, roztiahol obradne ruky a predniesol hlasom rétora: „Bratia a sestry, rozíďte sa v mieri.“ A hneď nato celkom svetsky povedal: „Ale ešte nikam nechoďte, príde pani riaditeľka…“ Že dokázal v sekunde zmeniť prvorepublikovú okázalú češtinu na obyčajnú brniansku hovorenú reč, to bolo skutočne umenie… Škola bola katolícka v tom, že nás viedli k slušnému správaniu.
Ako ste vo svojich tínedžerských rokoch vzdorovali svetu?
Mal som asi trinásť, keď mi ľudia začali podsúvať vety ako: „No jo, z teba bude herec…“ alebo: „Ty si celý táta…“ – a to ma naštartovalo. Naštval som sa a začal robiť celkom iné veci. Našiel som sa v športe – snowboardingu. A do osemnástich rokov som sa oblúkom vyhýbal divadlám, kde hrali moji rodičia. S tým permanentným porovnávaním som mal vážne obrovský problém. Riešil som to snowboardom a skokmi, ktoré ma občas priviedli aj do nemocnice, ale robil som niečo iné, a hlavne – svoje. To bola moja najdôležitejšiarevolta. Aj keď často mám pocit, že ma prenasleduje stále…
Celý rozhovor si prečítajte v tlačenom Miau, jún 2015
Andrea Miková
foto Jozef Barinka