Predstavte si dvanásťročného chlapca, ako nadránom stojí bosý v tráve, zakláňa kučeravú hlavu a zhypnotizovaný hľadí na nebo. Presnejšie – na obrovskú obludu, ktorá rozrazila vzduch a s ohlušujúcim hrmotom ostala visieť nad chlapcovým domom v kalifornskom Torrance. Bola ako obor, ktorý zhltol všetky hviezdy. Väčšia ako dve futbalové ihriská. Ten chlapec som bol ja a tá obluda nemecká vzducholoď Graf Zeppelin, najväčšie lietajúce monštrum, aké do toho dňa ľudstvo vypustilo do vzduchu.
Vzducholoď Graf Zeppelin napokon dobyla svet a stala sa najúspešnejšou v celej ére týchto strojov. Jej osud už teda tak trochu poznáte. Ten môj, osud Louisa Zamperiniho, dieťaťa talianskych prisťahovalcov, ten vám teraz vyrozprávam…
Odtrhnutý z reťaze
Áno, presne taký som býval, odkedy som sa narodil. Moju útlu matku môj príchod na svet 26. januára 1917 určite potrápil viac, ako by bola ochotná pripustiť, avšak od prvej chvíle, čo ma zazrela, mi nepovedala inak, ako Zlatko. Naši sa spoznali skoro. Keď sa brali, mama Louise mala iba šestnásť a otec Anthony bol len o čosi starší. Najskôr spolu bývali v byte, kde sa hovorilo výhradne po taliansky, neskôr vedno zbúchali chatrč bez vody, kde za jedinou miestnosťou postavili latrínu. Keď pršalo, cez deravú strechu kvapkala do izby voda, dvere sa nedali zamknúť a matka zvykla držať stráž pred prípadnými votrelcami, ktorí by mohli ohroziť jej deti Peta, mňa, Sylviu a Virginiu.
Potom sme zmenili „lokál“ a presťahovali sa do domu na slušnej ulici, kde po vagabundoch nik ani nechyroval, no v bezpečí som aj tak nebol. Začal som fajčiť – mal som sotva päť rokov – keď som cestou zo škôlky zodvihol zo zeme horiaci špak a vopchal si ho do mrňavých úst. Začal som piť alkohol – mohol som mať asi osem – pretože som sa počas rodinnej oslavy schoval pod stôl a tam do seba nalial dva poháre vína. Mohlo ma zraziť auto, lebo som prebiehal cez rušnú diaľnicu, na ktorej len kúsok od nás zúrivo jazdili autá, mohol som si pichnúť do nohy klinec, pretože som podobné „náhody“ doslova priťahoval, mohol som sa utopiť, mohlo mi odtrhnúť prst alebo dokaličiť tvár… A do toho všetkého som veľmi rád kradol.
Nosil som so sebou drôt, ktorým som vedel šikovne otvoriť bráničky, dokázal som sa zakrádať ako duch, vojsť do kuchyne, kým domáca pani niekam odbehla, a potiahnuť čokoľvek, čo sa dalo zjesť. Kradol som koláče, torty, súdky piva, zakaždým som vybielil chladničku a potom bežal, čo mi nohy stačili. Kradol som všetko, čo nebolo priviazané, čo sa dalo zodvihnúť a čo mohlo priniesť drobný zisk alebo aspoň radosť z pokušenia…
Môj brat Pete
Ach, iba o pár mesiacov starší, z tela tej istej matky zrodený, a predsa celkom iný…Vždy upravený, mimoriadne slušný, úctivý, blahosklonný, neskutočne milý a navyše jemný, galantný k mame a k dievčatám, ohľaduplný k súrodencom. Pozorný ku všetkým ľuďom. Taký bol môj starší brat Pete. Zbožňoval som ho, bol pre mňa – tenkého ako cíbik, často chorľavého a hlavne zdivočeného – prístavom pokoja a vyrovnanosti. Bol brzdou na moju temperamentnú povahu, bol bielym uterákom, ktorý vždy letel vzduchom, keď som sa zaplietol do nejakej bitky alebo problému s policajtmi. Otec ma za to všetko bil ako žito, uložil mi hádam tisíc trestov a platil za mňa pokuty. Matka zo mňa chcela zlo vytĺcť dobrom, no nech robili, čo mohli, nezmenil som sa. Z nezbedného chlapčaťa sa zrazu stal nebezpečný mladý muž, navyše, s podpriemernými výsledkami v škole.
Pete, môj brat Pete však videl cestu (tartanovú, s dlhými bielymi čiarami, oddeľujúcimi jednotlivé dráhy), na ktorej by moje prednosti konečne mohli vyniknúť. Nevedel som, ako sa beží na čas, bežal som vždy len na záchranu vlastného zadku, keď som kradol. A tak som rozhadzoval lakťami, fučal ako lokomotíva a triasol sa ako osika. V cieli som umieral, kým sa mi ostatní chichotali, avšak Pete ma neustále nútil trénovať a zlepšovať sa. Hnal ma po cestách, prenasledujúc ma na bicykli, zaháňal sa po mne palicou, len aby som pridal, počúval moje frflanie a znášal moje nadávky. V lete 1932 som už okrem behania nepoznal nič iné. Trpel som bežeckou mániou, prešla ma chuť na zlodejčinu a cítil som duševnú rovnováhu. Stal sa zo mňa priateľský človek, ktorý s radosťou prijímal pozvania na spoločenské akcie, miloval som zábavu a dievčatá, ktoré nešetrili svojou pozornosťou k mojej maličkosti, ako šestnásťročný som v behu tromfol všetkých stredoškolákov a dokonca aj brata (veľkú bežeckú hviezdu) spolu s jeho rovesníkmi z vysokej školy. V cieli každého behu som bol vždy sám, víťazil som s náskokom stovák metrov a všetkých nechával za sebou. Stalo sa zo mňa bežecké tornádo!
Olympijský sen
Vždy som to robil rovnako. Kým druhí sa naťahovali a zahrievali svoje svaly, ja som si takmer s posvätnou úctou ľahol bruchom na trávu z vnútornej strany dráhy. Hlavu som nasmeroval k cieľu, nadýchol som sa zemitej vône, predstavil si, ako bežím a potom som šiel rovno na štart. Počkal som na výstrel pištole a ako kôň, ktorého ostrohy jazdca bodajú so slabín, vyštartoval som vpred. Keď to zhrniem, slávu som dosiahol prirýchlo – rozniesol som na tretrách najlepších stredoškolských míliarov Spojených štátov, držal som národný stredoškolský rekord tejto trate, noviny ma nazvali „vychýreným víchrom z Torrance“, obyvatelia mestečka ma sprevádzali na pretekoch, moje nohy dali miestne noviny poistiť na 50.000 a mojou métou sa veľmi rýchlo stala olympiáda 1936 v Berlíne. Tam sa však míľa nebehala, sústredil som sa teda na celkom inú trať, doslova „pätnásťminútovú muku“, beh na 5.000 metrov. Kvalifikáciu som zvládol (za cenu krvavých pľuzgierov a straty takmer dvoch kíl na váhe), a tak som sa vydal luxusným parníkom Manhattan na cestu do Nemecka.
Ach, to vám bola plavba! Denne sa kradlo – prakticky každý zbieral z lode všakovaké suveníry. Denne sa trénovalo – plavci mali na palube vlastný bazén, bežci kľučkovali pomedzi ležadlá a na to všetko sa s drinkom v ruke dívali filmové hviezdy a ostatní atléti. Denne sa veľmi veľa jedlo, takže keď o deväť dní loď zakotvila v Hamburgu, mal som šesť kíl navyše! Nemci nám prekutrali batožinu, odviezli nás do olympijskej dediny a 1. apríla 1936 sme sa viezli naprieč Berlínom na otvárací ceremoniál. O pár dní nato ma čakala kvalifikácia a aj keď na smrť vyčerpaný, postúpil som do finále. 7. apríla som sa paralyzovaný strachom postavil na štartovaciu čiaru a čakal na výstrel…
Od začiatku som zaostával. Za mnou bežalo len pár odpadlíkov a pre mňa to vôbec nevyzeralo ružovo. Bol som unavený. Napokon som sa zaprel, mal som rýchlu koncovku a v cieli som skončil ôsmy. Prekonal som vlastný rekord, no čo bolo ešte lepšie – zabehol som najrýchlejší čas na kolo, dovtedy nevídaných 56 sekúnd! Cestou do šatne mi gratuloval sám Hitler, počas oslavy v meste som ukradol nacistickú vlajku a o pár dní som už opúšťal olympijskú dedinu. Po našom odchode sa do mesta vrátila dusná atmosféra, do výkladov Dávidove hviezdy a nápisy „Juden verboten“. Ja som však mal plnú hlavu snov o Tokiu, kde som plánoval o štyri roky vybojovať zlato!
Príslušník letectva
Do olympiády ostávalo už len niekoľko mesiacov, no Hitler mal zálusk na Európu a Japonsko si brúsilo zuby na Áziu. Prví sa rozhýbali Japonci, ktorí v roku 1937 vyslali armádu do Číny. Dva roky nato napadol Hitler Poľsko. V lete 1940 bola na pokraji vojny aj Amerika a ja som nad hlavou čoraz častejšie počul stíhačky. Keď Kongres prijal zákon o brannej povinnosti, narukoval som do letectva a keď Japonci zaútočili na Pearl Harbor, všetko bolo odrazu jasné: Ani Amerika, ani ja sa vojne nevyhneme.
Absolvoval som leteckú školu a v roku 1942 sa stal poručíkom – bombometčíkom, načo som sa ešte naposledy vydal domov, aby som sa rozlúčil s rodinou. Mama mala v očiach slzy, otec sa triasol na celom tele a ja, navlečený v rovnošate, som premýšľal, či ich ešte niekedy uvidím. Premýšľal som o tom zakaždým, keď som sadal s kamarátmi do bombardéra B-24 (dali sme mu prezývku Superman), aby sme absolvovali niektorý z cvičných letov. Prvý naozajstný nálet na atol Wake bol ako nočný prelet búrkou – všade vybuchovali bomby, lietali stíhačky a po zemi zmätene pobehovali Japončíci iba v spodnej bielizni. Mojej posádke to prinieslo uznanie, no čoskoro prišla tvrdá realita: stratené bombardéry, smrť celých posádok, desiatok mužov z môjho pluku, kamarátov z kasární. Téme smrti sme sa zámerne vyhýbali, no všetkých nás rovnako strašilo najmä šialenstvo vyvražďovania: Japonci vojnových zajatcov ťali a pálili zaživa, prepichovali bodákmi, civilné obyvateľstvo mrzačili, znásilňovali a posielali naň psy. Vedel som, že mnohí z nás by si radšej zvolili smrť pri páde bombardéra do mora, ako padnúť do zajatia.
Zažili sme dobré aj zlé, hlavne to zlé, ako počas bojov nad ostrovom Nauru, kde nám lietadlo rozstrieľali na rešeto a kde sme prišli o kamaráta Harryho Brooksa. Alebo keď nás napadli nepripravených na atole Funafuti, unavených z misie a rozospatých…V jednej chvíli sme pokojne odfukovali v spánku a o sekundu sa už celý tábor otriasal v spŕške bômb a okolie zalievala horúca žiara. Chlapci bedákali, strely sa im zavŕtavali do tiel a oni, umierajúc volali svoje matky. Najhoršie to bolo v deň, keď nás „dobrovoľne“ poslali pátrať po stratenom lietadle, pričom sme mali letieť Zeleným sršňom, nepodareným bombardérom, ktorí si počas letu robil, čo chcel. Ach, áno, tušíte správne, nepodarilo sa nám ho dostať pod kontrolu a najskôr sa nebezpečne nakláňal na jeden bok, potom sa na jednej strane vypli motory a my sme museli „núdzovo pristáť“ na hladine mora. Kolízia bola neodvratná a jediné, na čo som tesne pred nárazom pomyslel bolo: Toto je náš koniec…
Medzi žralokmi
Zachránili sme sa traja. Phil mal dorezanú hlavu, z ktorej mu cícerkom tiekla krv, Mac bol celkom v poriadku, len mal akýsi sklenený pohľad a ja som si dokaličil prst. Celkom dobrý výsledok vzhľadom k tomu, že som nedúfal v prežitie, dokonca som bol presvedčený, že sa z tej pacifickej hlbočiny nevymotám. Mali sme len dva záchranné člny, smiešnu zásobu pitnej vody a horkej čokolády a svetlicu, ktorú sme vystrelili, no záchranné lietadlo ju nespozorovalo. O dno člnov sa nám obtierali hladné žraloky a morský prúd nás unášal ďalej a ďalej na západ. Naše rodiny dostali list, že sme nezvestní a zatiaľ čo naše mamy, otcovia a súrodenci verili, že nejako prežijeme, my sme bojovali so smädom a nesmiernym hladom, dennou páľavou a nočnou zimou, no najhoršie boli občasné ataky veľkých žralokov. Pili sme dažďovú vodu, ktorú sme zachytávali do plechoviek a iba kde-tu sa mi podarilo uloviť rybku alebo unaveného vtáka… zakaždým sme úlovok starostlivo rozdelili na tri časti. Aby sme sa načisto nezbláznili, každý deň sme spomínali na detstvo, na najlepšie rande života, na štúdiá i na jedlo, ktoré sme radi jedávali. A tak okolo nás denne „plávali“ omáčky mojej mamy, na jazyku sa nám „rozplývalo“ maslo, obľúbenou témou bol tekvicový koláč a, samozrejme, talianske špagety. Imaginárne sme vždy všetko jedlo nahádzali do seba a opisovali, ako nám každučké sústo chutí.
Lenže prešli dva týždne a my sme vyzerali čoraz úbohejšie. Pokožku nám spálilo slnko, žalúdky kvílili od hladu a naše svaly boli fuč. Na 27. deň ráno sa nad našimi hlavami objavilo lietadlo. Zakrúžilo nad nami a zatiaľ čo sme plakali od radosti, že sme zachránení, spustilo na nás paľbu. Poskákali sme do vody v snahe ratovať si holý život, zatiaľ čo útok Japoncov sa zopakoval ešte niekoľkokrát. Neviem ako, ale vyviazli sme bez zranenia. Priši sme však o jeden čln a o nádej, že sa niekedy dostaneme na pevninu. A ak sa nám to podarí, že na nej nenaďabíme na samých Japoncov.
Na 33. deň Mac zomrel. Posledné dni bol z neho už len tieň a keď sme jeho telo zverovali moru, zdalo sa nám, že váži sotva dvadsať kíl. Prešlo ešte niekoľko dní, kým sa pokojné more začalo vzdúvať, kým namiesto obvyklého východu slnka oblohu zatienilo čosi ponuré a kým sme v diaľke na obzore zbadali niečo nízke a sivozelené. Bol to ostrov. Avšak skôr, ako sme naň stihli vystúpiť, vytiahli nás na svoju loď Japonci.
Celý príbeh Louisa Zamperiniho si prečítajte v tlačenom Miau, jún 2015
Gabina Weissová
foto Sita