Nie tak dávno vyšli u nás dve knižky o výnimočných, často však prehliadaných, občas i celkom neviditeľných ženách našej histórie. Vďaka nim sme spoznali meno najmladšej európskej špiónky, ktorá sa narodila v Bratislave, vieme, kto bola prvá slovenská pilotka, lekárka, astronómka či olympijská medailistka, ale ani v knižke Kvapky na kameni, ani v publikácii Superženy niet po Amálii Sirotkovej ani stopy. A pritom je prvou slovenskou rozprávkarkou, resp. ako by nás poopravila editorka jej diela, najstaršou slovenskou zberateľkou rozprávok, ktorej rukopisná zbierka sa zachovala. Zabudnutú rozprávkarku pre slovenských čitateľov objavila literárna historička Jana Piroščáková. Poďme sa s ňou o Amálii Sirotkovej a jej diele porozprávať.
- Mnohé dnešné mamy berú ľudové rozprávky ako nevhodné pre deti, lebo sa im zdajú príliš kruté a krvavé. Stínajú sa v nich hlavy, párajú bruchá… Sú ich obavy opodstatnené?
Predpokladám, že ľudovými rozprávkami myslíte tie, ktoré knižne vychádzali po prvýkrát v 19. storočí, teda napríklad v Európe najznámejšie rozprávky bratov Grimmovcov, v Čechách aj slovenským čitateľom dobre známe rozprávky Boženy Němcovej, u nás rozprávky Pavla Dobšinského. Tieto sa neprávom označujú ako ľudové: síce úzko vychádzajú z ľudových rozprávok, ale sú to literárne štylizácie vytvorené z materiálu folklórnej prózy. Rozdiel medzi autentickými ľudovými rozprávkami, aké si ľudia rozprávali a tzv. ľudovými rozprávkami z najstarších rozprávkových edícií môžem prirovnať k rozdielu medzi tým, ako asi vyzerala tancovačka na dedinskej svadbe v minulosti a ako ju stvárňuje predstavenie profesionálneho folklórneho súboru. Každopádne, tie „kruté a krvavé prvky“ majú obe skupiny rozprávok spoločné a sú ich prirodzenou súčasťou. Diskusie o ich vhodnosti, resp. nevhodnosti pre deti pretrvávajú viac ako storočie a súvisia s tým, že rozprávky, ktoré boli odjakživa určené dospelým (na pobavenie, skrátenie dlhej chvíle, postrašenie, poučenie, atď.), sa vplyvnom knižných edícií začali presúvať do detskej literatúry, takže súčasníci už ich pôvodné určenie ani nevnímajú. Odhliadnuc od toho, aké všelijaké kruté obsahy majú súčasné deti v médiách poruke (a nie vždy pod dohľadom dospelých), problém otázky, či sú kvôli týmto prvkom rozprávky vhodné pre deti, vidím skôr v jej všeobecnosti. Pre ktoré/aké konkrétne dieťa? V akom veku, s akou čitateľskou skúsenosťou, pri akom type čítania?
- Ktoré rozprávky z vášho detstva vás hriali na duši a ktoré trochu desili?
Rada som čítala rozprávky, pre ktoré máme označenie čarovné, najmä rozprávky, kde hrdina či hrdinka putujú hustým lesom. Hrôzostrašnosť som neriešila, asi som intuitívne vnímala, že k žánru patrí. Alebo to bolo možno spôsobené aj tým, že od tretej triedy som pôsobila v detskom dramatickom súbore, kde sa inscenovali aj takéto rozprávky a vnímala som ten presah smerom k adaptácii.
- Základný princíp rozprávky tkvie v boji dobra so zlom, pričom dobro vždy, hoci s istým nasadením, víťazí. V tom sú rozprávky poučné aj pre deti. Kedy sa to začalo lámať – že sa z nich stali jemnejšie verzie toho, čo si rozprávali dospelí?
Spolu s tým, ako sa rozprávky pôvodne určené dospelým postupne presúvali do čítania pre deti, editori alebo spisovatelia v nich robili rôzne druhy úprav a okrem iného aj vynechávali pasáže, ktoré by mohli byť pre deti nadmieru kruté. Avšak neraz do týchto nových vydaní nepreberali aj celé časti rozprávok: napríklad jedna z typických rozprávok pre deti, známa ako o medovníkovom domčeku, sa pôvodne nekončí tým, že deti upečú ježibabu a odídu domov. Najskôr musia premôcť celý rákoš bosoriek, ktoré ježibaba pozvala na hostinu (zjesť obe deti) a v návrate im pomôže princezná zakliata na vtáčika, ktorú ježibaba väznila v chalúpke.
- Amália Sirotková je o niečo staršia ako klasik slovenskej rozprávky Pavol Dobšinský. Vy sama ju nazývate prvou slovenskou rozprávkarkou. Prečo bola tak dlho neznáma?
Označiť Amáliu Sirotkovú za prvú slovenskú rozprávkarku nie je celkom presné. Ján Kollár uvádza v Národných spievankách niekoľko žien – rozprávkariek (Zuzanu Burovú, Antóniu Mrlianovú, Zuzanu Jančuškovú), no o žiadnej nemáme bližšie informácie a nepoznáme ani ich zbierky, ak také vôbec boli. Amália Sirotková je najstaršou známou rozprávkarkou, ktorej zbierku poznáme a jej časť sa aj zachovala – a to je to dôležité. Jej knižku som síce nazvala Zabudnuté rozprávky, pretože sú čitateľom neznáme, no odborníkom Sirotková bola známa. O jej zbierke referoval Jiří Polívka v Súpise slovenských rozprávok (1923) a od neho viem o nej i ja, ale až teraz sa mi naskytla príležitosť venovať sa jej profesijne aj edične.
- Aká bola Amália Sirotková? Čo o nej vieme? Vieme vôbec, ako vyzerala?
O Amálii Sirotkovej máme veľmi málo údajov: matričné záznamy o narodení, sobášoch a úmrtí. Vieme, že v Radvani na evanjelickej fare prežila detstvo a mladosť, celý dospelý život bývala v Hájnikoch (dnes súčasť Sliaču) a tam je aj pochovaná. Žiadna jej fotografia sa nezachovala. Ako literárna historička mám úctu k prameňom, lebo všetko, čo vieme o minulosti, vieme práve na základe zachovaných prameňov, a tie nie sú úplné, takže nález každého ďalšieho nového nielen doplní obraz o minulosti, ktorý už máme, ale môže ho (niekedy aj zásadne) zmeniť. Dva roky som sa venovala hľadaniu materiálov o Amálii Sirotkovej a musela som prijať, že je toho tak málo, že na základe nich si iba ťažko vytvoríme konkrétnejší obraz o jej živote. Vlastne najviac, čo máme, sú práve tri zošity rozprávok, ktoré napísala a ktoré sa zachovali vďaka Pavlovi Dobšinskému, a tie o nej vypovedajú ako o rozprávkarke. Všetko ostatné by boli špekulácie alebo naša interpretácia faktov s rizikom, že bude skreslená.
- Skutočnosť, z akého prostredia Amália pochádzala, sa odráža aj v jej tvorbe, v ktorej zaznamenáva realitu mesta: študentov búrlivo oslavujúcich koniec skúšok, učiteľ sa o zakliatom zámku dozvedá z novín, kupcova dcéra prosí otca, aby jej z ciest doniesol hodvábny klobúk…
Tieto detaily odlišujú rozprávky Amálie Sirotkovej od rozprávok iných slovenských zberateľov v 19. storočí a ako rozprávkarku na pozadí formujúcej sa domácej knižnej tradície ju robia unikátnou, výnimočnou. Avšak prostredie, z ktorého pochádzala, je viac-menej rovnaké ako u ostatných jej mužských „kolegov“, teda dôvody, pre ktoré tieto prvky vniesla do svojich rozprávok, nesúvisia primárne s jej rodinným a spoločenským zázemím. Skôr ich treba vidieť v absencii formotvorných inštrukcií, ktorými sa mužskí zberatelia pomerne dôsledne riadili – až na malé výnimky šlo totiž o absolventov evanjelických lýceí, združujúcich sa v spolkoch a krúžkoch, kde boli teoreticky inštruovaní a prakticky im aj bolo ukázané, prečo a následne ako zapisovať rozprávky. Takýto typ „školenia“, výdatne dotovaného ideovým podložím národnoobrodeneckých procesov, Sirotkovej chýbal a vďaka tomu mohla rozprávky (podobne ako Božena Němcová) písať s uplatnením väčšej invencie, individualizovanejšie, slobodnejšie.
- V rozprávke O čarovnom vozíku sľúbi kráľ svoju dcéru tomu, kto ju rozosmeje. Táto princezná totiž „až do dvadsiateho roku nič iné nerobila, iba knihy čítala. Bola veľmi učená, takže od veľkej učenosti vždy bývala zamyslená.“ Nájdeme učené dievčatá a ženy aj v iných Amáliiných rozprávkach?
Táto princezná je unikátna aj medzi inak zvláštnymi, dalo by sa povedať nie typicky rozprávkovými ženskými postavami z rozprávok Amálie Sirotkovej, ale súvisí to najmä s látkou rozprávky a jej pointou, teda výjavom, ktorý princeznú rozosmeje. Dôraz na vzdelanie je pre postavy Sirotkovej rozprávok celkovo veľmi dôležitý. Pri princeznej nás jej vzdelanie a záľuba v čítaní nemusia až tak prekvapiť, ale zaujmú pri inej ženskej postave – mlynárovej dcére Zuzke, ktorá zamurovaná v úzkej komôrke porodí dvojčatá, žije tam s nimi tri roky a vzdeláva a vyučuje ich. To je celkom prekvapivý detail, ktorý nám umožňuje nazerať na Sirotkovej písanie cez perspektívu hodnotového sveta evanjelických rodín, v ktorých bolo vzdelanie veľmi dôležité a vyplavilo sa takto aj na mieste, kde by sme ho nečakali.
- V Čarovnom vozíku princeznú napokon rozosmeje scénka, keď zbadá zlatý kočiar s dvomi nahými dievčatami, ktoré sa oň prilepili rovnako ako starena s metlou, ktorá ich chcela odohnať. Ťažko si predstaviť, že by takúto pitoresknú scénku zaradil do svojich rozprávok Pavol Dobšinský…
V knižných verziách tejto rozprávky naprieč Európou smutnú princeznú skutočne rozosmeje pohľad na zástup ľudí prilepených k zlatému vozíku alebo zvieraťu. Nahota je u Sirotkovej zaujímavý prvok a interpretačne veľmi silný: princeznú totiž nerozosmeje pohľad na zástup vekovo, profesiou a pohlavím rôznych ľudí, ale pohľad na dve nahé mladé krásne dievčatá a jednu starú namrzenú ženu, teda obraz, v ktorom je názorne exponovaná relatívnosť mladosti a krásy. Azda práve pri tejto scéne si učená melancholická princezná uvedomila niečo dôležité o vlastnom živote a postoji k nemu… Cez stranu v rukopise, kde Sirotková opisuje, ako sa nahé sestry prilepili k vozíku, Pavol Dobšinský zdesene napísal slová: „Milý mocný Bože!“ No pravdepodobne ho nepohoršila ani tak nahota (spomeňme si na rozprávku Tri citróny, kde z rozkrojeného citróna vyskočí nahé dievča a pýta si od princa piť, jesť a pekné šaty), ako skôr obsah ich rozhovoru – jedna zo sestier zasnívane hovorí, ako by si želala, aby sa v ňom mohla takto voziť so svojím milým. Nahota a telesné prvky boli síce pre slovenských romantikov súčasťou tabu, no tu vidíme, aký dôležitý je kontext.
- V rozprávke O umrlčej hlave sa Amália nezaprie ako žena, keď priamo pod príbeh o dievčine, ktorá doplatila svojím životom na to, že chcela svojho milého čarami prilákať späť, vkladá poučenie…
Rozprávka o návrate mŕtveho milého, ktorého dievča na radu bosorky pričaruje do sveta živých a on ju potom so sebou na koni odnesie do svojho hrobu, bola obľúbená téma romantikov v Európe vďaka balade Lenora od Gottfrieda Augusta Bürgera. Aj slovenskí romantici ňou boli fascinovaní (inšpirovala napríklad Jána Bottu pri písaní Žltej ľalie) a zapísali ju vo viacerých verziách. Všetky tieto rozprávky majú spoločné práve tie prvky, motívy a postupy, ktoré vychádzajú z Bürgerovej Lenory. Zaujímavé je, že túto romantickú tradíciu Sirotková odignorovala a posunula ju do celkom inej polohy – ako moralizujúci príbeh, ktorý na záver doplnila vetou, s akou sa v rozprávkach nestretávame: „Toto je dobrá výstraha pre služobné dievky, ktoré čarodejníctvu dôverujú, svojim milým sľuby dávajú a skrze čary ich k sebe vábia.“
- Odkiaľ Amália na tieto rozprávky prišla? Môžeme si ju predstavovať, ako chodí po dedinách a načúva, čo si ženy rozprávajú na priadkach?
Alebo pri páraní peria, varení lekváru, tkaní, hrabaní sena… Štefan Marko Daxner napísal, že rozprávky počúval v detstve od slúžok, ktorým rád sedával v kuchyni na kolenách… Všetky tieto situácie si môžeme predstavovať a nie je vylúčené, že Sirotková svoje príbehy naozaj počula od ľudových rozprávačov a rozprávačiek. No rovnako mohla rozprávkové príbehy poznať z kníh, časopisov a kalendárov, prípadne aj z rukopisných zbierok, ktoré po domácnostiach kolovali. V jej zbierke je napríklad zapísaná rozprávka, ktorá je reprodukciou rozprávky Boženy Němcovej Štemberk a túto mohla čítať v zbierke Národní báchorky a pověsti alebo v kalendári Gustáva Fejérpataky-Belopotockého.
Simonetta Zalová
foto Tomáš Hrivnák
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate vo februárovom čísla MIAU (2025)