Profesionálna potápačka Andrea Kiss pod hladinou objavila úžasný svet, v ktorom dokáže dokonale vypnúť. Fascinujúce nahožiabre slimáky, podmorské jaskyne či poklady z lodných vrakov nielen ticho pozoruje, ale aj bravúrne fotografuje a vedecky báda. Zúčastnila sa archeologického ponoru k vraku lode s keramikou, vzácnym damaskom či korálikmi, ktorá stroskotala v Pašmanskom prielive na plavbe do Konštantínopolu, dokumentovala amfory na dne mora pri Cypre či zvyšky rímskeho mostu v Dunaji.
Čo vás priviedlo k potápaniu?
Pracovala som ako IT administrátorka zodpovedná za správu systému spracovania platieb s dostupnosťou 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Neskôr sa zo mňa stala IT manažérka v bankovo-finančnom sektore. K potápaniu ma vtedy priviedol manžel Tomáš. Najprv len cez klasické potápačské dovolenky, na ktorých sa mi páčilo hlavne cestovanie a spoznávanie cudzích krajín. Po rokoch práce v strese a na telefóne, keď mi na odreagovanie už nezaberala joga ani beh, som v potápaní hľadala únik od problémov na súši a relax. Nikde som nedokázala vypnúť hlavu tak ako pod vodou. Tam totiž nemáte šancu myslieť na nič iné ako na potápanie.
Nemali ste teda ďaleko od skutočného burnoutu – veľkej nástrahe 21. storočia…
Bolo to veľmi ťažké. Zhoršovalo sa to postupne, až som v mojej práci nevidela žiaden zmysel. Najprv som sa snažila dlhoročný dopad stresu a vysokého nasadenia zmierniť tým, že som sa čoraz častejšie potápala. Dva až trikrát týždenne po práci sme sa neskoro večer vynárali z vôd Gulášky, jazera pri Senci, a v noci o jedenástej sme vešali potápačský výstroj na vysušenie. Pod vodou som dokázala aspoň na chvíľu vypnúť hlavu od pracovných povinností.
Stále väčšia záľuba v potápaní a stále menšia chuť vrátiť sa do práce vás priviedla k rozhodnutiu odísť na sabatikal. Ako ste ho strávili?
Útočisko som našla u kamarátov na ich potápačskej základni v Priščapaci na chorvátskom ostrove Korčula, najprv ako divemasterka, neskôr ako inštruktorka. Bolo to úžasne oslobodzujúce. Ráno som pritiahla čln k brehu, skontrolovala ho a nachystala, pripravila som potápačskú základňu a potápala sa s klientmi. Večer som zavrela základňu a dala si pohár červeného vína. Som veľmi vďačná za tie časy. Ani to však nepomohlo. Vrátila som sa do práce a cítila som sa ako Alenka v ríši divov. Pýtala som sa sama seba, čo tu vlastne robím. Za mohutnej podpory môjho manžela, ktorý je mojím vzorom, učiteľom a buddym (označenie potápača, s ktorým sa potápate vo dvojici kvôli bezpečnosti), som dala nakoniec výpoveď. Založila som potápačskú firmu AKITO (Andrea KIss a TOmáš) a strávila ďalšie leto v Chorvátsku.
Nemali ste strach vo veku 40 rokov úplne zmeniť smer a prejsť z kancelárie do mora?
Nebolo to jednoduché rozhodnutie. Ale manžel ma podporuje a stojí pri mne, s čímkoľvek prídem. Najväčšou zmenou bol celkom iný režim práce ako v kancelárii v korporáte. Na potápačských projektoch sa pracuje v pracovné dni, na potápačských výletoch 24 x 7 a kurzy a tréningy prebiehajú vtedy, keď majú ostatní voľno. Rodičia a príbuzní si dlho zvykali, že víkendy, dni voľna a štátne sviatky sú moje hlavné pracovné dni.
Všetko sa u vás dialo tak prirodzene, až to znie, akoby potápanie bol jeden z najjednoduchších športov. Čo bolo pre vás najnáročnejšie?
Je to ako s čímkoľvek iným, čo robíte. Za všetkým je veľa učenia, tréningu a nácvikov. Od tréningu na suchu cez neustále vzdelávanie sa až po hodiny strávené pod vodou. Potápam sa od roku 2008, no najväčší pokrok pre mňa nastal v roku 2016, kedy som sa pustila do technického potápania a začala sa ponárať hlbšie k vrakom a do jaskýň. Vtedy som začala robiť viac ako 250 ponorov ročne, bolo jedno z najnáročnejších období. Najťažšie pre mňa vždy bolo prekonávať to moje „nikdy nebudem robiť toto“. Vždy sa však našiel dôvod, prečo sa posunúť ďalej.
Je potápanie viac o hlave, alebo o tele?
Aj, aj. Musela som si začať dávať pozor na zranenia a ochorenia. Byť chorá, nebodaj zranená, znamená, že nepotápam. Už len obyčajná nádcha vám znemožní zanorenie sa, lebo kvôli opuchnutým slizniciam nevyrovnáte tlak v ušiach. V princípe som okrem jogy a bežného cvičenia prestala robiť iné športy nielen z časového hľadiska, ale aj kvôli riziku zranenia. Pri potápaní je rovnako dôležitá psychická kondícia. Ešte pred tým, ako som sa potápaniu začala venovať profesionálne, sa mi párkrát stalo, že som prišla na breh jazera, začala som si chystať výstroj a nakoniec som do vody ani nešla. Jednoducho som sa nedokázala kvôli stresu poriadne sústrediť. Vždy si hovoríme, že „je lepšie sedieť na brehu a závidieť tým pod vodou, ako byť pod vodou a závidieť tým na brehu“. Pri príprave na ponory a plánovaní častokrát využívam vizualizáciu a potrebujem mať dostatočný spánok. Jedlo je môj najslabší článok, často počas učenia alebo projektov cez deň nestíham jesť alebo do seba nahádžem len keksíky. Milujem sladké.
Ako sa cítite pod hladinou?
Voda je živel a netreba s ňou bojovať. Treba ju vnímať. Pod hladinou sa nachádza úplne iná dimenzia, ktorá vás dokáže odviesť od reality na súši. Vo vode je mi dobre. Je tam kľud a čas tam plynie úplne inak. Hoci sa cítim vo vode ako doma a v princípe je mi jedno, či dýcham vzduch na súši, alebo pod vodou z potápačskej automatiky, stále mám k vode veľký rešpekt.
Aký ste mali najkrajší potápačský zážitok?
Takmer každý ponor má niečo do seba. Nedávno som zažila čarovný okamih počas ponoru s rebreatherom (prístroj, v ktorom sa vydýchnutý vzduch namiesto do vody vracia späť do prístroja, kde sa očistí od CO2 a zmieša s kyslíkom, aby bol opäť dýchateľný) na jazere doslova za domom. Keďže s týmto prístrojom nevydychujem bubliny do vody a neruším nimi žiadne živočíchy, nechajú ma prísť k sebe veľmi blízko. Nikdy ich však nechytám. Na jazere som videla úhora pri kameni, ako si hľadá potravu. Približovala som sa veľmi pomaličky, až som bola takmer pri ňom. Ako som tam visela vo vode, pozrel sa na mňa a potom sa otočil späť ku kameňu a pokračoval, akoby som tam neexistovala. Neohrozovala som ho, bola som súčasťou jeho sveta.
Potápanie ste čoskoro doplnili aj o fotografovanie. Aké extra čaro aj nástrahy prináša?
Ako ľudské bytosti neuspôsobené na život pod vodou musíme si so sebou pod hladinu brať veľa dodatočného výstroja – fľašu a automatiku na dýchanie, masku, aby sme videli, vyvažovaciu vestu na udržiavanie vztlaku, neoprén, aby nám nebolo zima, plutvy na plávanie a podobne. Pokiaľ sa rozhodnete pod vodou aj fotiť, potrebujete to ďalší kus výstroja, o ktorý sa musíte starať. Fotoaparát aj s objektívom musí byť v podvodnom puzdre a keďže vo vode sa láme svetlo inak a je ho tam nedostatok, potrebujete špeciálne podvodné svetlá alebo blesky. Následne treba trénovať zručnosť, zabudnite na automatické či poloautomatické režimy. Podvodný fotograf musí byť zároveň dobrý potápač. Potrebuje absolútne ovládať svoj pohyb, vedieť zostať stáť pod vodou, keďže pri potápaní sa pohybujete nielen vpred, vzad a do strán, ale aj hore a dole, pričom váš pohyb ovplyvňuje aj samotné dýchanie. Pri fotení treba brať do úvahy i jedno zo základných pravidiel potápania, že sa nikdy nepotápaš sám. Preto najtrpezlivejší parťáci sú buddy potápači – fotografi. Fotograf sa totiž pod vodou dokáže vyhrať na dvoch metroch štvorcových útesu aj hodinu a buddy pri ňom okolo pláva a stráži ho. Keďže pod vodou nedokážeme rozprávať, pripravíme si pred ponorom čo najpodrobnejší plán, alebo naopak, improvizujeme a komunikujeme pomocou dohodnutých signálov. Dokonca si vieme pod vodou písať správy na špeciálny papier alebo tabuľku.
Rada sa kvôli fotkám potápam v našich európskych vnútrozemských vodách a zachytávam ich nádhernú atmosféru – zanorené stromy, úhory či sumce… K úžasným zážitkom patrí, keď mi s potápačmi pózuje vyše dvojmetrový sumec. Iná fotografická výzva je fotenie v jaskyniach. Musíte si doniesť svetlá a blesky a vedieť ich nastaviť a rozmiestniť, aby vynikol priestor a hĺbka jaskyne. Takto sa rada hrám vo francúzskych alebo mexických jaskyniach. Všade však potrebujete skúseného buddyho alebo tím.
Ako ste sa dostali k archeológii pod vodou?
Spoznali sme slovenské potápačky – archeologičky, Miroslavu Daňovú z katedry Klasickej archeológie Trnavskej univerzity a Klaudiu Daňovú zo Slovenskej akadémie vied v Nitre. Vďaka nim som sa dostala na kurz fotogrametrie pod vodou (tvorba 3D modelov objektov či celých lokalít pomocou nasnímaných fotografií alebo videa), ktorý organizovala Zadarská univerzita. Taktiež sme absolvovali letnú školu archeológie na vraku zo 16. storočia v Chorvátsku, kde sme získali veľmi veľa skúseností.
U nás je to veľmi mladá disciplína a v našich podmienkach aj veľmi náročná, keďže v riekach je výskum neporovnateľný s podmienkami v mori. Ako disciplína na Slovensku sa už rozbieha a spolupracujeme aj na potápačskej príprave budúcich slovenských mladých vedcov, hlavne archeológov.
Pred časom ste sa zúčastnili podvodného výskumu Dunaja pri vojenskom rímskom tábore v Iži. Čo ste objavili?
Rímsky vojenský tábor Celemantia je od roku 2021 zapísaný na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. V rámci výskumu sa pôvodne uvažovalo o prístave, keďže vojsko v tábore museli nejakým spôsobom zásobovať. Vďaka podrobnej dokumentácii a širšiemu záberu územia archeológovia identifikovali štruktúry oproti južnej bráne do rímskeho kastela a naprieč celým tokom. Tie pripomínali piliere rímskych mostov, aké sú známe z iných častí Dunaja alebo Rýna. Mapa z týchto meraní bola podkladom pre ponory, pri ktorých boli odobraté vzorky na ďalšiu analýzu. Tie naznačujú, že most pochádza zo 4. storočia n. l. a čoskoro sa bude vo výskume pokračovať.
Ako prebieha výskum v Dunaji, veľrieke so silným prúdom a navyše dopravnej tepne?
Výskum v Dunaji zahŕňa všetky negatívne špecifiká riečneho výskumu, aké si dokážete predstaviť: hraničná rieka medzi dvoma štátmi, dopravná tepna, silný prúd, zlá viditeľnosť. V našich vodách je najlepšia viditeľnosť v zime, keď sa voda ochladí a je menej zrážok. Ale nepredstavujte si to ako v mori. V Dunaji sme vďační aj za jeden meter viditeľnosti, hlavne nech je čo najslabší prúd. Aj tak sa vždy musíme potápať priviazaní na lane, ktoré je upevnené a kontrolované nad vodou. Pri takomto type výskumu sa musí brať do úvahy aj aktuálny stav vody a prietok. Je potrebné získať povolenia a informovať úrady. K tomu treba aj pomerne veľký tím schopný reagovať na zmeny podmienok veľmi operatívne.
Ktoré z nájdených artefaktov považujete za najväčší poklad?
Ľudia si veľakrát myslia, že najvzácnejšie a najúžasnejšie je nájsť zlato alebo poklad. Skutočným pokladom však bývajú veci dennej potreby, ktoré vypovedajú o niekdajšom spôsobe života. Skvelé bolo, keď sa v rímskom prístave v Slovinsku našla malá olejová lampa z 3. storočia dovezená z Afriky. V jej vnútri zostali viditeľné stopy po prstoch človeka, čo ju vyrobil. Úžasné bolo, keď Tomáš našiel v chorvátskom vraku zo 16. storočia časť trúbky, na ktorej bol čitateľný nápis a rok. Pre mňa osobne najkrajším nálezom bola krásne zachovaná kameninová fľaša s glazúrou vyrobená z nassauského kameňa. Našla som ju pri prieskume móla v Slovinsku. Používala sa na prevoz minerálnej vody a bol na nej vyrytý rok 1849. Minerálna voda Selters, prepravovaná v týchto fľašiach, získala medzinárodné uznanie už v polovici 18. storočia.
Preskúmali ste mnohé moria aj ich vraky. Čo ste objavili na Cypre?
Zanárali sme sa k vysypanému nákladu s takmer 800 kyanskými amforami vo vraku Mazotos zo 4. storočia pred naším letopočtom. Pohľad na také množstvo vyše metra vysokých amfor, v ktorých sa prevážalo víno, bol neuveriteľný. Dva dni pred koncom výskumu sa našla a začala odkrývať zachovaná časť trupu lode. Na nej archeológovia videli použitie dvoch techník na jej výrobu, ktoré spájali tradície dvoch prominentných námorných národov v Stredozemnom mori, Grékov a Feničanov. Bolo fascinujúce odkrývať a vynášať na povrch krásne zachované amfory. Taktiež som si uvedomila, koľkým živočíchom prinášajú útočisko a pozorovala, ako archeológovia spolupracujú s morskými biológmi, ktorí pre tieto živočíchy pripravili nový priestor, keďže amfory – ich domov sme im postupne odoberali.
Unikátny bol aj vrak pri chorvátskom ostrove Gnalič, loď sa totiž potopila plná tovaru…
Loď Gagliana grossa viezla z Benátok do Konštantínopolu náklad vyše 5.000 okrúhlych okenných tabúľ a iného luxusného tovaru na prestavbu časti háremu sultána Murada III., ktorý bol poškodený požiarom. V októbri 1583 počas búrky a zlého počasia narazila do malého ostrova Gnalič v Pašmanskom prielive, 17 míľ južne od dnešného Zadaru. Keďže sa loď potopila v dostupnej hĺbke okolo 25 metrov, v pomerne krátkej dobe z vraku zachránili všetok cenný tovar – perly, diamanty či smaragdy. Vrak upadol na dlhú dobu do zabudnutia. V 70. rokoch minulého storočia sa začal novodobý archeologický výskum vraku, ktorý v tomto storočí pokračoval pod vedením profesorky Ireny Radič Rossi z univerzity v Zadare. Veľa nájdených artefaktov ako kotvy, delá, sklené poháre, keramika, šaty, korálky na výzdobu šiat, svietniky, mince, okuliare, okenné tabule… možno vidieť v múzeu v meste Biograd na Moru. K najvzácnejším nálezom patrí 54-metrová rola damasku – jediná nepostrihaná z tohto obdobia na svete. Vzhľadom na pestrosť prevážaného tovaru vo vraku sa mu hovorí aj „Okno do sveta renesancie“.
Pri slovinskom Portoroži ste dokumentovali rímsky prístav…
V čase, kedy sme sa zúčastnili na jednom z mnohých projektov v Slovinsku pod vedením Reného Masaryka zo ZAPA (Zavod za Podvodno Arheologijo), sa plánovalo rozšíriť skúmanú plochu lokality z predchádzajúcej časti výskumu. Keďže bolo známe, že nálezy spočívajú v hĺbke od cca 50 cm od morského dna a skúmaná plocha mala rozmer približne 18 x 14 m, bol objednaný lodný bager na odkopanie vrchnej vrstvy, aby sa ušetril čas. Kapitán nás ubezpečoval, že dokáže odkopať nános s presnosťou 30 cm. Keď sa bager dvakrát zahryzol do morského dna a my sme potom skontrolovali jeho prácu, našli sme pod vodou hotovú spúšť – dve obrovské diery hlboké vyše metra a všade kusy keramiky a rozbité časti amfor. Takže plán A nevyšiel. Pred nami bolo sedem týždňov ručného kopania v tvrdej ílovitej hline pomocou záhradnej lopatky. Našli sme nielen veľa keramiky, ale dokázali sme odhaliť a vyniesť nepoškodené kusy prístavných drevených kolov. Našli sme aj tegulu, ozdobnú ihlicu na šaty so zachovaným nápisom manufaktúry i olejovú lampu z 3. storočia z Afriky. Bolo to skvelé obdobie, hoci nás po siedmich týždňoch kopania v íle ešte niekoľko týždňov boleli ruky.
Zuzana Zimmermannová
foto archív Andrey Kiss
Celý rozhovor si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2025)