Chris Martin, frontman skupiny Coldplay, to vystihol slovami: „Ľudia ho milujú, aj keď ho nepoznajú.“ Poznajú však jeho hudbu. Dva temné zlovestné tóny z Čeľustí, fanfáry z úvodu Hviezdnych vojen, pochod nájazdníkov z Indiana Jonesa, čarokrásnu Hedviginu melódiu z Harryho Pottera a mnoho ďalších. Prvý film, ktorý Chris Martin videl ako malý chlapec v kine, bol E.T. Mimozemšťan. Zážitok na celý život! Preto Coldplay každý svoj koncert začínajú znelkou z E.T. Mimozemšťana. Chris hovorí, že vždy má zimomriavky, keď kráča na pódium za zvukov tejto hudby…
„Chcel som, aby cesta na pódium pôsobila ako let. Spomenul som si, ako Elliot letel na bicykli. Tak som napísal Johnovi a Stevenovi, či môžeme použiť túto znelku a oni povedali áno,“ dopĺňa Chris Martin svoje rozprávanie. Tí dvaja muži, ktorých spomína, sú John Williams a Steven Spielberg. Slávny filmový režisér a jeho dvorný skladateľ – muž, ktorý stojí za najikonickejšou filmovou hudbou, aká bola kedy napísaná. John Williams má dnes 93 rokov a za sebou hudobnú kariéru, ktorá trvá už vyše 70 rokov. Počas nej sa vypracoval na najväčšieho hudobného skladateľa v Hollywoode. Filmová spoločnosť Disney o ňom nakrútila celovečerný dokument, v ktorom mu stavia pomník. Divák by sa mohol čudovať, prečo až teraz, veď hudbu zložil ku viac ako sto filmom! So Stevenom Spielbergom spolupracoval na takmer každom jednom jeho diele, celkom ich spolu urobili 29. Ich filmové partnerstvo prerástlo do priateľstva a Williams hovorí, že deň, kedy stretol Stevena, bol asi najšťastnejším dňom jeho života. Spielberg mu v komplimentoch neostáva nič dlžný, podľa neho John Williams najviac prispel k jeho úspechu ako filmového režiséra. A ako hodnotia skladateľovu prácu akademici z poroty najprestížnejšej filmovej Academy Awards? Celkovo hudbu Johna Williamsa poctili 52 nomináciami na Oscara, z toho 5 pozlátených sošiek aj získal. Prvá nominácia sa udiala v roku 1966 za film Údolie bábik, zatiaľ posledná v roku 2023 za piate pokračovanie ságy s názvom Indiana Jones a nástroj osudu. Pridajme k tomu 72 nominácií na Grammy, pričom 25 z nich skladateľ premenil na víťazstvo, 16 nominácií na cenu BAFTA, z ktorých sedem aj získal a 3 ceny Emmy zo 6 nominácií. Z tých oscarovských počtov vyplýva, že po Waltovi Disneym je John Williams druhou najčastejšie nominovanou osobou na cenu Akadémie v dejinách filmového priemyslu.
Detstvo plné hudby
Jeho mama bola tanečnica, „veľmi muzikálna“, otec profesionálny hudobník, bubeník a perkusionista so skvelou kariérou, ktorý hral v slávnom kvintete Raymonda Scotta i v orchestri rádia CBS. Keď mal Johnnie šestnásť rokov, rodičia sa aj so svojimi štyrmi deťmi presťahovali z New Yorku do Los Angeles, kde otec začal pôsobiť v rôznych štúdiových orchestroch 20th Century Fox Film či Columbia Picture. Williams spomína, ako otec nosil domov dirigentské zápisy a orchestrálne partitúry, ktoré on so záujmom študoval. V ich rodine bola hudba všadeprítomná, všetci priatelia a známi rodičov boli muzikanti, a tak nečudo, že aj Johnnie odmalička inklinoval k hudbe. V šestnástich cvičil na klavíri 5 – 6 hodín denne, cez víkend sa od kláves takmer nepohol, až si „mama myslela, že z toho umriem“. Lenže ak chcete hrať na klavíri profesionálne, je to ako v športe, musíte trénovať do úmoru. Vo svojich tínedžerských predstavách sa videl ako profesionálny klavirista. Skúšal aj iné nástroje, klarinet, trombón, fagot alebo trúbku, no otec nástojil, aby sa sústredil na klavír. Doma v pivnici mali staršie piano a tam sa Johnnie s bratom, ktorý hral na bicích, po víkendoch stretával s kamarátmi a spolu džemovali. Hovorí, že radosť zo spoločnej tvorby bola jedným z hlbokých zážitkov jeho detstva. Neskôr študoval na kalifornskej univerzite v Los Angeles a popritom bral súkromné hodiny kompozície. Vojenčinu si odkrútil čiastočne v kanadskej provincii Newfoundland, dirigoval a aranžoval vojenské kapely a hral na klavíri, ba počas vojenskej služby sa prvý raz zviditeľnil aj ako hudobný skladateľ. Inšpirovaný newfoundlandskými ľudovkami zložil hudbu ku krátkemu propagačnému filmu You Are Welcome. V roku 1955 začal študovať na prestížnej Juilliard School of Music a popritom si privyrábal ako klavirista v newyorských kluboch.
Nájsť sa v Hollywoode
Po škole sa vrátil do Los Angeles a začal pracovať ako štúdiový klavirista v orchestroch rôznych filmových spoločností. Jeho klavír zaznel vo filmoch ako Peter Gunn, Breakfast in Tiffany, Niekto to rád horúce, Šaráda či Ako zabiť vtáčika. Williams spomína, ako ho čoraz častejšie oslovovali starší kolegovia so žiadosťou o pomoc: zaskočiť za dirigenta alebo napísať nejakú melódiu… „Než som sa spamätal, skladal som hudbu pre film a televíziu.“ Pre rôzne televízne programy to bola práca na každodennej báze a v roku 1958 sa jeho meno zaskvelo v titulkoch filmu Daddy-O, hoci nevalnej kvality, ale prvého, pre ktorý skomponoval hudbu. Rok na to prijal ponuku Williama Wylera, režiséra komédie Ako ukradnúť Venušu (v hlavných úlohách Audrey Hepburn a Peter O’Toole): „To bol prvý film, ktorý som robil pre významného režiséra.“ Ako 27-ročný získal svoju prvú nomináciu na Oscara za hudbu k filmu Údolie bábik, nakrútenému podľa rovnomenného románu Jacqueline Susann – obe diela, kniha aj film spôsobili v tej dobe senzáciu v celom západnom svete. Po dvoch ďalších nomináciách to bol až Fidlikant na streche, ktorý v roku 1971 Johnovi Williamsovi vyniesol prvú sošku Oscara. Fidlikant vznikol ako filmová adaptácia skoršej javiskovej verzie a John hudbu k filmu adaptoval z pôvodnej partitúry skladateľa Jerryho Bocka, ale pre film zložil aj dodatočnú hudbu a celú nahrávku aj sám dirigoval. Po komédiách nasledovala séria katastrofických filmov ako Zemetrasenie, Sklené peklo či Dobrodružstvo Poseidona. Na prahu štyridsiatky čelil „dobrým radám“ starších kolegov, že by sa mal odstrihnúť od Hollywoodu a sústrediť na komponovanie vážnej hudby. On bol však opačného názoru: „V Hollywoode som sa našiel, nie stratil.“
Osudové stretnutie
Mladý Spielberg poznal jeho hudobnú produkciu, a tak keď sa pripravoval na réžiu svojho celovečerného debutu The Sugarland Express, šiel na istotu. „Stretol som niekoho, kto vyzeral ako sedemnásťročný chalan, avšak vedel o filmovej hudbe viac ako ja,“ spomína skladateľ. Spielberg zasa v dokumente opisuje, ako si myslel, že skladateľ je podľa mena Angličan a že mu s hrdzavou briadkou a dlhšími vlasmi pripomínal Shakespeara. A vraj mal krásne ruky! Napriek dvanásťročnému vekovému rozdielu (28 a 40 rokov) si okamžite klikli. Režisér, ktorý sám hrá na klarinet, o hudbe k filmu The Sugarland Express povedal: „Johnny dokázal pomocou jednej harmoniky vytvoriť čaro intímnej atmosféry, akú som si ani ja nevedel predstaviť.“
Vzápätí po debute sa Spielberg chystal na svoj prvý veľký blockbuster. Scenár k filmu Čeľuste vznikol iba rok po vydaní rovnomennej knihy Petra Benchleyho o krvilačnom žralokovi, ktorý terorizuje prímorské letovisko. Mladý režisér chcel mať vo filme hudbu v štýle zlatej éry Hollywoodu. To bola vcelku netradičná požiadavka v období, keď sa filmová hudba v podobe veľkých orchestrálnych produkcií považovala za spiatočnícku a zastaranú. Hollywoodske štúdiá, aby do kín prilákali väčšie množstvo divákov, presadzovali skôr dobové hity, jazzové, neskôr popové či rockové skladby, z ktorých sa dali vyskladať albumy soundtrackov. Ako v prípade dnes už kultovej motorkárskej snímky Easy Rider (Bezstarostná jazda) so skladbami Born to be Wild od skupiny Steppenwolf či If 6 Was 9 Jimmyho Hendrixa a ďalšími hitmi od The Byrds, Smith a Boba Dylana. V móde po vzore Ennia Morriconeho boli namiesto nepretržite plynúcej hudby skôr uzatvorené hudobné celky. Podľa Morriconeho totiž hudba dosahuje hĺbku a dynamiku, iba keď je obklopená tichom. Spielberg s Williamsom to však cítili inak a v duchu starého romantizmu sa vrátili k jeho technikám, k leitmotívu pre každú z hlavných postáv, k rozpoznateľnej hudobnej téme, ktorá sa opakuje, poprípade obmieňa, k tzv. mickey-mousingu, kedy sa vizuálne akcie zrkadlia v hudbe a v neposlednom rade k použitiu veľkého symfonického orchestra.
V dokumente na Disney+ Spielberg púšťa scénu prvého stretnutia posádky lode s obrím bielym žralokom. Bez hudby, iba so zvukovými efektmi. To isté neskôr spraví s jednou sekvenciou z Indiana Jonesa – aby tým demonštroval „hodnotu filmovej hudby“. V prípade Williamsovho dnes už ikonického dvojtónového ostináta z Čeľustí, onoho temného da dum, da dum, ešte aj dnes divákom naskakuje husia koža. V dokumente sa režisér rozpomína, ako od Johna čakal nejaký veľký, komplexný, spletitý a prešpekulovaný hudobný motív ohlasujúci blížiace sa nebezpečenstvo a on mu na klavíri zahral len da dum, da dum… Johnova hudba je strašidelnejšie ako sám žralok, mieni Spielberg a zároveň si spomína, koľko technických problémov mal so svojím pneumatickým netvorom, mechanický žralok sa v kuse kazil, našťastie tu však bola Johnova hudba. Pretože hoci žraloka nevidíme, priam hmatateľne ho cítime v hudbe. Film, ktorý proti všetkým zákonom uhorkovej sezóny nasadili do kín v lete, znamenal zlomový moment v dejinách kinematografie. Ľudia po celých Spojených štátoch stáli v kilometrových radoch na lístky a z Čeľustí sa stal najzárobkovejší film tých čias. A Johnovi Williamsovi vyniesol druhého Oscara.
Aj v ďalšom filme tvorivého tandemu Spielberg Williams hudba dramaticky zasahuje do obrazu. V Blízkom stretnutí tretieho druhu sa Johnov výrazný päťtónový motív stáva nástrojom dorozumievania medzi ľuďmi a mimozemšťanmi. Spielberg mohol byť spokojný, jeho znovuobjavenie symfonickej hudby veľkého orchestra slávilo obrovský úspech. Pre Williamsa to bol ďalší zárez do oscarovej pažby, okrem nominácie na Cenu akadémie Blízke stretnutie získalo nominácie aj na Baftu, Zlatý glóbus a v roku 1977 sa John Williams stal držiteľom Grammy za najlepšiu inštrumentálnu hudbu a najlepší filmový soundtrack.
V štyridsiatke vdovec
Pri preberaní prvého Oscara za Fidlikanta na streche Johnova manželka Barbara Ruick sedela v hľadisku, ale premiéry Čeľustí sa už nedožila. Barbaru odchoval Hollywood, obaja jej rodičia boli herci, v štrnástich už spievala a tancovala s kapelou a hrala v televízii. S Johnom, ktorý bol rovnako starý ako ona, sa zoznámila ako šestnásťročná na strednej škole. Stretávali sa pracovne, on hral ako korepetítor na klavíri, ona spievala. Preskočila medzi nimi iskra, ale oheň nevzbĺkol, na to si museli počkať. Barbara sa mesiac pred svojimi 18. narodeninami vydala, pochabé manželstvo však bolo po pár mesiacoch anulované. Kým John vojenčil, ona podpísala zmluvu s filmovou spoločnosťou MGM. Pamätná bola jej rola vo filmovom muzikáli Carousel. Ako 21-ročná sa zosobášila s filmovým kolegom Robertom Hortonom a po dvoch búrlivých rokoch sa rozviedli. V New Yorku, kam prišla nahrávať album pre Columbia Records, sa opäť stretla s Johnom, ktorý sa vrátil z vojny a práve študoval na Juilliarde. John bol do Barbary blázon, a tak len čo sa rozviedla, hneď sa zosobášili. Mladým manželom (obaja mali 24 rokov) sa narodili tri deti (Jennifer, Mark a Joseph), Barbara skončila s herectvom a naplno sa venovala rodine. V rozhovore z roku 1959 vysvetľovala: „Vyrástla som ako dieťa showbiznisu. Mama aj otec boli stále na cestách, na nakrúcaní, preč z domu. Nechcela som takú budúcnosť pre svoje deti.“ S Johnom prežila 18 skvelých rokov. K herectvu sa vrátila, ale nebolo jej súdené. Zomrela náhle v marci 1974 počas nakrúcania komédie California Split. Večer sa jej spravilo nevoľno, bolela ju hlava a nasledujúce ráno ju v izbe našli mŕtvu. Zomrela na krvácanie do mozgu, mala 41 rokov. Bola to „tragédia môjho života“, okomentoval smutnú udalosť John. Uprostred práce na Čeľustiach zostal ako vdovec sám s tromi deťmi. Jedinú útechu mu prinášala hudba. Koncert pre husle, ktorý venoval svojej zosnulej manželke, napísal dva roky po jej smrti. V podaní St. Louis Orchestra mal premiéru v roku 1981.
Hviezdne Hviezdne vojny
Johnovi Williamsovi by k celosvetovej sláve úplne stačila spolupráca so Stevenom Spielbergom, napriek tomu si ho mnohí fanúšikovia spájajú skôr s filmovou sériou Star Wars režiséra Georgea Lucasa. Lucas a Spielberg boli filmoví kolegovia aj priatelia a práve Spielberg dal svojmu kamošovi tip na Johna, keď začínal pracovať na svojej vesmírnej opere. Dnes je podľa Amerického filmového inštitútu hudba ku Star Wars najlepšou filmovou hudbou všetkých čias. Taký mega úspech Williams vôbec nečakal, jednotku Hviezdnych vojen odhadol ako rodinný film na sobotné popoludnie. Neskôr si celosvetovú slávu tejto vesmírnej ságy zdôvodnil tým, že príbeh „presahuje kultúrne a jazykové hranice a čerpá zo spoločnej mýtickej minulosti ľudstva – z onej dávnej minulosti nášho kolektívneho podvedomia“.
Za vyše 40 rokov sa z Hviezdnych vojen stal pop kultúrny fenomén, ktorý okrem deviatich filmov (a 20 hodín filmovej hudby) na seba nabalil mohutnú komerčnú nadstavbu v podobe hraných i animovaných televíznych seriálov, hier, videohier, počítačových hier, kníh a komiksov, rôznych atrakcií, zábavných parkov a v neposlednom rade spotrebného tovaru ako hračky, oblečenie, doplnky a podobne. Osobitú kapitolu fenoménu Hviezdnych vojen tvoria soundtracky a živé koncerty filmovej hudby, ktoré za aplauzu ako na rockovom koncerte diriguje aj sám maestro Wiliams.
Partitúra jednotky Hviezdnych vojen mala 800 strán, pričom hudbu nahrával 86-členný Londýnsky symfonický orchester – s takým telesom Williams nikdy predtým nespolupracoval. „To ma nadchlo. Bola to nádhera, cítil som požehnaný. Prvotriedny orchester bude v Londýne hrať moje skladby!“ Po vyjdení soundtrack k Hviezdnym vojnám siahal na najvyššie priečky všetkých možných hitparád, o ktoré sa delil s albumami takých kapiel ako Fleetwood Mac či Crosby, Stills & Nash. Ten dvojalbum si kupovali ľudia, ktorí nikdy predtým neholdovali filmovým soundtrackom a už vôbec nie v podaní klasického symfonického orchestra! Na Williamsa sa zosypali snáď všetky filmové a hudobné ceny: Oscar, Zlatý Glóbus, BAFTA, Grammy. Dodnes o hudbe Hviezdnych vojen vznikajú články, odborné štúdie, diplomové a rigorózne práce. Williams v nej bravúrne pracuje so sériou leitmotívov, resp. hudobných tém, ktoré priraďuje rôznym postavám či udalostiam – v rámci celej ságy ich napísal vyše šesťdesiat.
Podľa Georgea Lucasa za polovicu úspechu jeho veľkolepého filmového opusu môže soundtrack. „Hviezdne vojny bez hudby Johna Williamsa by neboli Hviezdne vojny… Johnova hudba rozpráva príbeh: Nie je to len hudba vložená do filmu.“ Podobný názor zdieľal aj Christopher Reeve, ktorý na filmovom plátne zhmotnil komiksového hrdinu Supermana. Vo svojej slávnostnej ďakovnej reči vzdal hold skladateľovi týmito slovami: „Bez Johnovej hudby by Superman nikdy nebol taký silný. Verte mi, keby ste leteli bez jeho hudby, ďaleko by ste sa nedostali, vzlietli by ste do výšok a potom…“ Reeve za hlasitého smiechu publika i samotného skladateľa rukami naznačil pád strmhlav dole…
So srdcom dieťaťa
Osemdesiate roky sa pre Johna Williamsa niesli v znamení hesla: Čo film, to úspech. Druhé pokračovanie Star Wars: Impérium vracia úder (1980) mu vynieslo nomináciu na Oscara, rovnako tak aj Dobyvatelia stratenej archy o rok neskôr. V roku 1982 mu filmová akadémia udelila Oscara za Spielbergov film E.T. Mimozemšťan, v roku 1983 to pokračovalo ďalšou nomináciou za Hviezdne vojny: Návrat Jediho a o rok neskôr sa skladateľovi ušli až dve oscarovské nominácie za filmy Indiana Jones a chrám skazy a Rieka (v hlavnej úlohe s Melom Gibsonom). Po dvojročnej prestávke a jednom filme bez ocenenia bol John opäť medzi navrhnutými umelcami na Oscara za hudbu k filmu Čarodejnice z Eastwicku a v 1987 prišla ďalšia nominácia za Ríšu slnka (Steven Spielberg), v roku 1988 ďalšia za film Náhodný turista a záverom desaťročia dve nominácie za vojnovú snímku Narodený 4. júla od režiséra Olivera Stonea a tretie pokračovanie Indiana Jones a posledná krížová výprava. V 90. rokoch oscarovské ambície Johna Williamsa pokračovali rovnakým tempom. V roku 1993 sa v kinách uvádzal Schindlerov zoznam, srdce drásajúci príbeh z 2. svetovej vojny. Keď Spielberg premietol skladateľovi prvý zostrih filmu, ten bol taký rozrušený, že musel odísť z premietacej miestnosti, aby v samote vstrebával všetok ten smútok a dojatie. Potom sa vrátil so slovami: „Steven, je to úžasný film, ale na hudbu k nemu potrebuješ lepšieho skladateľa než som ja.“ Filmár mu na to pokojne odvetil: „Ja viem, ale všetci takí sú už mŕtvi.“ V dokumente sa režisér rozrozprával, ako ho John pozval k sebe domov vypočuť si prvý námet pripravovanej hudby. Prvá sa rozplakala Spielbergova manželka Kate, potom Steven a potom sám John. Režisér priznáva, že ešte nikdy ho žiadna hudba tak emocionálne neodrovnala. Pre husľové sólo Williams oslovil v tom čase už renomovaného izraelsko-amerického husľového virtuóza Itzhaka Perlmana. Ten v dokumente priznáva, že dodnes si túto skladbu poslucháči na jeho koncertoch žiadajú – vždy a všade na svete. Za Schindlerov zoznam bol Williams odmenený piatym Oscarom. O obdivuhodnom tematickom rozsahu jeho hudby svedčí aj fakt, že v tom istom roku dokončil hudobnú partitúru pre Jurský park. „Keď dinosaurov prvý raz videl na obraze, hovoril o vznešenosti týchto zvierat,“ spomína Spielberg. „Naozaj chcel umiestniť dinosaurov tam, kam patria, s obdivom a rešpektom… Zhudobnil tento film so srdcom dieťaťa, ktoré vedelo, ako vytvoriť pocit úžasu nad týmito veľkolepými tvormi.“
Simonetta Zalová
foto Disney+
Celý článok si prečítate vo februárovom čísla MIAU (2025)