Hudobná manažérka Andrea Kozáková, ktorá do nášho hlavného mesta priniesla veľkolepý festival Symfónia umenia, hovorí o ťažkých začiatkoch v covidovom období, o tom, čo všetko potrebuje hudobný festival, aby sa dal nazvať elegantný a noblesný, ako vznikol projekt Na srdci mi hraj! s pesničkami Karola Duchoňa, prečo ju materstvo celkom vyhodilo z konceptu a akú hudbu púšťala synovi, keď bol ešte v brušku.
1. Pamätáte si chvíľu, kedy ste prvýkrát vkročili do opery a aký to bol pre vás zážitok?
Pamätám si to celkom presne, lebo vtedy som si povedala, že to bolo prvý a poslednýkrát. Mala som pätnásť rokov a zo školy sme boli povinne v Slovenskom národnom divadle. Mali sme to najhoršie sedenie, trvalo to nekonečne dlho a vôbec som tomu nerozumela. Na klasiku treba zjavne dospieť. Trvalo ďalších dvadsať rokov, kým som opere opäť dala šancu. Impulzom nebola ani tak opera ako symfonický koncert. Pracovala som v Slovenskom rozhlase a v rámci pracovných povinností som šla na koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Pamätám si, že som si obliekla čiernu róbu a účes som mala od kaderníčky. Bola som tam jediná takto oblečená, ale vôbec mi to nevadilo, práve naopak. Sedieť tam v pulóvri a džínsoch by som považovala za urážku tej hudby, jej skladateľa, dirigenta i celého orchestra. Nič predtým vznešenejšie som naživo nepočula. Potom to už išlo samé, ďalšie a ďalšie koncerty a opery. Prestala som hudbu vnímať povrchne. Vnímala som za tým genialitu skladateľov a celú tú magickú súhru medzi hráčmi, dirigentom a hudbou. Odvtedy sa klasická hudba stala navždy súčasťou môjho života.
2. Keby ste mali napísať ľúbostný list hudbe, čo by ste jej v ňom vyznali?
Hudba ma urobila šťastnou. Keď som ešte nemala syna, vďaka hudbe som prežívala najväčšie návaly radosti a šťastia. Umožnila mi robiť prácu, ktorá mi prináša veľa radosti a krásy. Myšlienka na hudobný festival sa zrodila náhle, pretože práve prišli prvé uvoľnenia v rámci pandemických opatrení. Mali sme iba štyri mesiace, aby sme v covidovom období dali dokopy celú dramaturgiu a zorganizovali prvý ročník Symfónie umenia. Mysleli sme si, že to bude jednorazová záležitosť. Festival mal taký úspech, že sme sa rozhodli to skúsiť opäť. Musím však povedať, že bez podpory mestskej časti Ružinov a jeho starostu, by sme to nedokázali.
3. Festival Symfónia umenia má za sebou štyri úspešné ročníky. Čím je toto podujatie výnimočné?
Náš festival je jediný svojho druhu na Slovensku. Jeho nosným pilierom je dramaturgia, ktorá musí spĺňať tieto atribúty: svetové hviezdy, vlastné autorské koncerty, fúzia rôznych žánrov podčiarknutá symfonickým orchestrom. Koncerty sú pripravované iba pre tento festival, nikde nenájdete podobné. Napríklad pre deti každoročne organizujeme rozprávkový koncert so symfonickým orchestrom. Hostili sme také svetové hviezdy ako José Cura, Rolando Villazón, Jonas Kaufmann, Billy Cobham, Matt Dusk… Každoročne prinášame aj popový koncert, avšak vo veľkolepých symfonických aranžmánoch iba pre túto príležitosť. To všetko podčiarknuté exkluzívnymi priestormi bratislavskej Pradiarne 1900, miesta s krásne zrekonštruovanou historickou budovou bývalej cvernovej továrne. To všetko dotvára scenériu koncertov. Jednoducho, noblesa a elegancia.
4. Čo všetko ste festivalom Symfónia umenia na našu hudobnú či umeleckú scénu priniesli po prvýkrát?
Kinokoncert Obchod na Korze, svetové hviezdy, Carmina Burana pod holým nebom (dvesto účinkujúcich na jednom pódiu), Symfonický Elán, Duchoň, ABBA/Queen, Verdiho Requiem v Csákyho kaštieli, ktorý otvorí svoje brány iba raz v roku, sólistov z newyorskej Broadway a londýnskeho West Endu… Na našom festivale zažívajú diváci unikátne autorské koncerty tvorené len pre túto príležitosť.
5. Čo vám prinieslo najväčšiu satisfakciu?
Najväčšiu satisfakciu som pocítila v momente, keď som po prvýkrát stála na pódiu a videla, ako sa naplnilo námestie, pričom šlo o jeden z prvých koncertov počas pandémie. Videli ste, priam hmatateľne cítili to obrovské nadšenie ľudí, že tu môžu byť a že to nie je samozrejmosť. Každý rok predstavuje celý festival pre mňa taký malý zázrak. Zahŕňa toľko vecí, ktoré spolu musia ladiť. Od úspešnej dramaturgie cez financie či počasie až po jednotlivých umelcov, ktorých získať je umenie samo o sebe. Ak sa všetko vydarí, vznikne dokonalá symfónia umenia.
6. Je ťažšie dostať do Bratislavy veľkého operného speváka Jonasa Kaufmanna, alebo spojiť špičkových interpretov z Broadway s umelcami z londýnskeho West Endu, poprípade argentínskeho tenora Josého Curu so slovenskou hereckou divou Emíliou Vášáryovou?
Všetko je jednoduchšie, ako zohnať peniaze. Získať svetového umelca nie vždy záleží od toho, či ho viete zaplatiť. Mnohí z nich si vyberajú festivaly, na ktorých účinkujú aj podľa prestíže, ducha a atmosféry podujatia. Alebo ich musíte veľmi dobre zaplatiť. Z prvého ročníka sme mali krásne zábery, pretože ho nahrávala slovenská televízia, a tak sme toto promo video posielali umelcom ako ukážku. Museli uznať, že festival vyzerá veľkolepo. Na druhej strane, keď sme sa snažili skontaktovať manažment nemeckého operného speváka Jonasa Kaufmanna, odpovedali nám až po troch rokoch. Musím povedať, že komunikácia s niektorými manažérmi je katastrofálna, čudujem sa, že ich klienti vôbec majú prácu (smiech).
7. Viete si hudobné produkcie užiť a vychutnať aj ako diváčka?
Klasická hudba nestavia na vizuálnom „wow“ efekte, je to umenie a všetko ostatné je showbiznis. Stretla som sa s produkciami opier s úplne jednoduchou scénou, aby umenie nič nerušilo, napríklad Mozartova opera Cosi fan tutte na salzburskom festivale. Jednoduchá biela stena s dvomi dverami a nič viac, ale výkony sólistov sú úžasné, nehovoriac o orchestri. Aj preto tento festival bol pre mňa najväčšou inšpiráciou. Keď som ho navštívila po prvý raz, uvedomila som si, čo nám na Slovensku chýba a aké by bolo úžasné mať tiež hudobný festival, ktorý by bol udalosťou roka.
8. V súčasnosti hudba vyšla z koncertných siení, hľadá si jedinečné miesta, kde môže vyznieť akoby v novom šate. Príkladom sú rôzne open air festivaly a ten váš nie je výnimkou… Prečo je to dôležité?
Mnohí diváci považujú kamenné divadlo za príliš formálne. Otvorený priestor prináša ľahkosť, dotvára scenériu a je akousi prirodzenou scénou. Napríklad hudobno-divadelné Bregenzer Festspiele sa konajú pri Bodamskom jazere v Rakúsku. Hlavná scéna je situovaná priamo na jazere, sedemtisíc divákov v amfiteátri si užíva letný večer s klasickou operou a megalomanskou scénou.
9. Klasická hudba – akú šancu má zaujať mladých ľudí v dnešnej digitálnej ére?
Klasickú hudbu buď milujete, alebo nie. Nič medzi tým. Nemusíte ju prijať hneď na prvýkrát. Ale v dnešnej dobe, keď treba zaujať za tri sekundy, inak scrollujete ďalej, to vidím dosť nereálne. Klasická hudba je natoľko sofistikovaná, že jej nestačia tri sekundy… Ale skúšame to. Ideou nášho rozprávkového koncertu so symfonickým orchestrom je predstaviť najmenšiemu divákovi krásu symfonickej hudby a získať ho pre ňu. Robíme to formou rozprávok, aby sme sa dostali čo najbližšie k deťom. Koncerty majú najmä edukatívny charakter a zjavne sa deťom páčia, keďže kapacitu 1.500 divákov máme každý rok vypredanú.
10. Alexander Dumas prehlásil: „Myšlienky sú ako klince: čím viac zatĺkate, tým hlbšie vojdú.“ Ako by ste tento výrok aplikovali na hudbu?
Môžem o sebe povedať, čím viac chodím na koncerty klasickej hudby, tým viac ju obdivujem. Vždy objavím niečo iné a vždy prekvapí. Napríklad v Prahe na koncerte Českej filharmónie sa mi ušlo horšie sedenie – blízko pri zbore, orchester bol chrbtom a dirigent tvárou ku mne. Nakoniec sa z toho vykľul úžasný zážitok, sledovala som, ako dirigent komunikuje s hráčmi, čo všetko treba, aby celé teleso držalo pokope, aby každý nástroj zaznel v správnom momente. Klasická hudba nie je prvoplánová, je sofistikovaná a múdra, a preto si nájde cestu, aby ste ju mohli obdivovať. Prežila stáročia a stále sa hráva rovnako ako v období, keď vznikla.
Simonetta Zalová
foto archív Andrey Kozákovej
Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v marcovom čísle MIAU (2025)