„Táto kniha opisuje príbeh môjho detstva, keď som strávila desať rokov plavbou okolo sveta. Odohráva sa na lodi, ktorá občas kopírovala trasu v poradí tretej impozantnej výpravy kapitána Cooka, no viac než o slávnom kapitánovi či o hľadaní Severozápadnej cesty je o vzrušení, frustrácii a smútku z dospievania v mimoriadnych podmienkach.“ Suzanne Heywood sa ako sedemročná začala aj s rodičmi plaviť okolo sveta. Domov sa mali vrátiť o tri roky. Keď však jedného daždivého decembra pristála na letisku Heathrow, mala bez troch mesiacov osemnásť. Na mori prežila desať rokov a 149 dní – nedobrovoľne, uväznená v cudzom sne.
V roku 1976 sa blížilo dvojsté výročie tretej plavby okolo sveta anglického moreplavca Jamesa Cooka, počas ktorej hľadal severnú cestu okolo Ameriky. Pre Cooka výprava dopadla tragicky: na Tahiti ho spolu s niekoľkými pobočníkmi zavraždili miestni obyvatelia. Do dejín sa zapísal ako jeden z najvýznamnejších moreplavcov a kartografov, ktorý na južnej pologuli objavil pre vtedajšiu Európu nové svety: tichomorské ostrovy Tonga, Novú Kaledóniu, Nové Hebridy, po ňom pomenované Cookove ostrovy a tiež Havajské ostrovy. Suzanninho otca Gordona Cooka so slávnym moreplavcom nespájalo len identické priezvisko, ale aj nezlomná vášeň pre dobrodružstvo v šírych vodách svetových morí a oceánov. Plaviť sa po stopách kapitána Cooka vyzeralo ako zhmotnenie jeho celoživotného sna. „Keď už máme rovnaké priezvisko, kto iný sa na to hodí viac?“ hovorieval. Bol to dobre premyslený marketingový ťah, na ktorý sa mu podarilo nalákať sponzorov, a tí mu celý podnik pomohli financovať.
Cesta mala trvať tri roky. Gordon ju hneď od začiatku označil za drsnú, keďže sa na plavbu po vzore kapitána Cooka a jeho lode Resolution (Odhodlanie) vydali proti vetru „nesprávnym smerom“, teda zo západu na východ, čo si žiadalo plávať ďaleko na juh Atlantického i Indického oceánu. Cook totiž hľadal prieliv, cez ktorý by si lode mohli skrátiť cestu z Tichého oceánu naspäť do Európy tak, že zvrchu oboplávajú Severnú Ameriku. Keď Gordon Cook predostrel svoj návrh rodine, deti boli z plavby nadšené a Suzanne sa tešila, ako bude otcovi so všetkým pomáhať.
Lietajúce ryby a veľryba Henry
Kým do jej života nevstúpil moreplavec James Cook, šesťročná Sue bola obyčajné decko s každodennými rituálmi, doobedňajšou školou, po ktorej nasledovali hry s o rok mladším bratom Jonom v záhrade ich domu a večer potom vyčkávanie na otca, ktorý pracoval na hrade Warwick v Shakespearovom rodisku v centrálnom Anglicku. Rodičia tiež vlastnili hotel Tudor House, kde v letných mesiacoch organizovali stredoveké hostiny. „Predáme hotel a kúpime loď,“ vysvetlil otec svoj podnikateľský zámer deťom a vybral sa hľadať vhodnú loď. Našiel ju na ostrove Wight a dal jej meno Wavewalker. Bol to 21-metrový škuner, síce o tretinu menší ako Cookova Resolution, ale Suzanne, priamo úmerne dobrodružstvu, ktoré sľuboval, pripadal obrovský. Otec vyše roka loď rôzne upravoval, z tesára sa menil na zvárača, potom mechanika, neexistovalo remeslo, ktoré by neovládal. Učitelia v škole síce vyjadrili obavy, že malí Cookovci nikdy nedoženú to, čo zameškajú pobytom na mori, ale otec zmietol všetky obavy zo stola slovami: „Neviem si predstaviť lepšiu školu, ako je plavba okolo sveta.“ Mama s ním súhlasila. Mama súhlasila vždy a so všetkým, čo povedal otec a on jej túto lojalitu oplácal rovným dielom. Sue sa tešila, ako ju tatko naučí plachtiť, zatiaľ sa však musela uspokojiť s tým, že aj s bratom rôznymi farbami označovali naložený proviant – rozoznať, čo je aká konzerva, je dôležitá práca, keď etikety spláchne voda, vysvetlil im otec.
Z Plymouthu vyplávali v júni 1976. Hneď od začiatku sa proti Cookovcom akoby spikli všetci čerti. Okrem morskej choroby, ktorá sužovala najmä mamu a permanentného života v náklone, Wavewalker zasiahlo mimoriadne zlé počasie. Vlny narážali na palubu a cez škáry poklopu tiekli dnu cícerkom prúdy studenej morskej vody. Mama preležala tri dni s morskou chorobou, zatiaľ čo Sue s bratom, ponechaní na seba, sedeli v dolných kajutách, kam neprenikol ani záblesk denného svetla. Na palube to bolo pre nich príliš nebezpečné, navyše, rodičia im nezobrali žiadne nepremokavé oblečenie. Keď sa počasie trochu umúdrilo, Sue dostala prvú úlohu: každé ráno pozbierať z paluby lietajúce ryby, ktoré mama okamžite usmažila na panvici na raňajky. Príliš jej nechutili, lebo mali v sebe priveľa kostí, ale popri jedle v konzervách to predsa len bolo malé prilepšenie. Prvú veľrybu, ktorá ich loď sledovala celú noc, Sue pomenovala Henry. Otec odhadol jej dĺžku na 15 metrov, mohla vážiť až 40 ton. Prvú zastávku si urobili na Madeire a keď minuli Kanárske ostrovy, mama vytiahla školské učebnice. Domáce vyučovanie sa sústredilo na dva predmety: matematiku a angličtinu. Tie ostatné, dejepis, zemepis či prírodoveda, sa podľa mamy vyriešia samé, veď samotná ich plavba je ako „obrovská geografická exkurzia“. Na odpovede k prípadným otázkami ohľadom učiva ani jeden z rodičov nemal čas. Tak Suzanne prišla ku svojmu prvému dôležitému zisteniu, „že ak premýšľam dosť dlho, na odpoveď prídem aj sama“.
Najodľahlejší ostrov planéty
Po dvoch mesiacoch na lodi dostihli Rio de Janeiro, deti sa tešili na zmrzlinu a čerstvé ovocie. Konečne sa do sýtosti najedli, Suzanne často spomína, že na lodi nie raz hladovali, keď sa čerstvé potraviny minuli a so zásobami bolo treba šetriť. V Riu otec potajomky šmelináril s lodným tovarom, ktorý nakúpil ešte v Anglicku a tu niekoľkonásobne drahšie predal. Inak kapitán Cook sa počas svojej tretej expedície v Riu nezastavil, ale mama naliehala, že nemôžu minúť najkrajšie mesto na svete, a tak tam strávili tri týždne. Sue aj s bratom pomáhali otcovi s údržbou lode, šmirgľovali poklopy a obrubu paluby, lakovali drevo, aby na slnku nepopraskalo. Wavewalker bol náročný parťák a práca na ňom nekončila nikdy, neustále bolo treba niečo čistiť, drhnúť, natierať, šmirgľovať, hobľovať, lakovať, maľovať, zošívať, rozoberať a zasa skladať, opravovať…
Z Ria, kde si chceli doplniť zásoby jedla a vody, napokon utekali ako zlodeji, lebo kapitán prístavu ich vyhlásil za pašerákov. Otcovi sa vyhrážal, že mu skonfiškuje loď a posadí ho do väzenia, ak okamžite nezdvihne kotvy. Takýchto vypätých situácií Suzanne vo svojej knihe opisuje niekoľko a často vznikli len kvôli otcovi, jeho anarchii, tvrdohlavosti a ochote riskovať aj napriek skutočnosti, že má na palube dve malé deti.
Z Ria sa plavili do Južnej Afriky, pričom kvôli incidentu v prístave si nestihli nabrať dostatok zásob. To si vyžiadalo týždeň striedmej stravy, aby vyšli s tým, čo mali. Otec sa napokon rozhodol nájsť ostrov Tristan da Cunha, stratený v južnom Atlantiku, aby tam doplnil zásoby. Tristan je od ostrova Svätá Helena vzdialený 2.334 km a aj tak je to jeho najbližší sused – nie nadarmo sa o ňom hovorí ako o najodľahlejšom ostrove planéty. Keď so zlomeným vlajkovým stožiarom a starým, polofunkčným kompasom (ktorý mama kdesi vyhrabala namiesto toho, čo im rozbila vlna) konečne vyplávali, do Kapského mesta to mali ešte 2.800 km. Plavba im trvala 40 dní, počas ktorých Sue takmer nevystrčila von hlavu, lebo celý čas Wavewalker bojoval s valiacimi sa sivými vlnami. Jej svet sa cvrkol na tri kajuty osvetlené umelým svetlom. Boli to „hlavná kajuta, kde som čítala, hrala sa a jedla, navigačná kajuta, kde som sledovala otca pri mapách a dvojlôžková kajuta, kde som spala.“
Do Kapského mesta Cookovci prikvitli ako celebrity, v prístave ich čakali novinári, aby písali o ich vzrušujúcej ceste. Na pozvanie istého hotelového reťazca dokonca strávili tri dni v hoteli ako na dovolenke. V Kapskom meste ich opustil Owen, posledný zo štvorčlennej posádky, ktorá s nimi vyplávala z Plymouthu. Mali namierené do Austrálie cez južný Indický oceán, ktorý, ako prorokoval otec, je mimoriadne zradný. „Mnoho lodí sa tam potopilo, keď sa ho pokúšali preplávať.“ Po krátkej úvahe otec vyhodnotil, že najhoršie počasie zvyčajne býva na tridsiatej alebo päťdesiatej rovnobežke, takže oni sa budú plaviť pozdĺž štyridsiatej. Ako sa ukázalo, horšie už ani nemohol vybrať.
Nočná mora menom Vlna
Na mori strávili už 151 dní, keď vyplávali z Kapského mesta. Do ôsmich rokov Sue chýbalo už len niekoľko týždňov. Kým ich oslávi, bude sa musieť ešte raz narodiť. Aspoň jej to tak pripadalo. Na tomto úseku plavby, „ktorá ma bude mátať celé detstvo“, sa udial najdesivejší zážitok jej života. Nazvala ho Vlna.
Všetky vlny, ktoré sa rútili na palubu Wavewalkera, boli desivé, „obrovské, popolavé, z ktorých sršala biela pena“. Sue sa však aj tak občas tajne vykradla do kormidelne, inak hrozilo, že presedí celý deň v podpalubí, „lodné okienka pozdĺž stien kajuty, pokryté soľnou škrupinou, sotva prepúšťali nejaké svetlo, dokonca ani na vrchole každej vlny. Takže nám nad hlavou svietila iba malá elektrická lampa s bledou mihotavou žiarou.“ Gargantuovské vlny dosahovali výšku až 12 metrov, Wavewalkerovi neustále hrozilo, že sa prevráti a loď zhltne oceán. Vietor kvílil do zbláznenia, jeho sila strhla kryt kormidelne, skrinky v podpalubí zalievala mastná odtoková voda. V týchto zemepisných šírkach to bolo najhoršie počasie za posledné roky. Sue trčala dolu a strašne bála. „Zakaždým, keď zavyl vietor alebo náš pohyb po vlne bol mimoriadne prudký, sa mi rozbúšilo srdce a podlamovali nohy.“ A potom sa to stalo: „Ozval sa ohlušujúci náraz a na hlavu sa mi zrútili kusy paluby, nasledované lavínou ľadovej sivej vody. Keď sa loď naklonila nabok, prsty mi povolili a odhodilo ma do stropu a späť k stene kuchyne.“ Stratila vedomie, potom v akomsi polovedomí či spánku, do ktorého upadala zas a zas, plakala, zaspávala a zasa plakala, na mokrom matraci sa jej zdalo, že leží celú večnosť. Udretá hlava ju príšerne bolela, ale zranený bol aj Wavewalker, mal polámané rebrá, odtrhlo mu hlavnú kotvu aj záchranný čln, v palube sa objavila veľká diera, loď kvílila od bolesti, až otcovi došlo, že Wavewalker nemá dosť síl, aby doplával do Austrálie. Dvaja ďalší členovia posádky nepretržite odčerpávali vodu z paluby, otec vyslal z lode núdzové signály, nikto sa však neozýval. Otec sľúbil, že nájde ostrov, kde by mohli pristáť a trochu sa pozviechať. A našiel: New Amsterdam. „Stal sa zázrak. Bola som presvedčená, že neprežijeme a že môj život sa skončí skôr, než sa sotva začal,“ spomína Suzanne.
Veliteľ ostrova New Amsterdam im neskôr vysvetlil, že ich volanie o pomoc síce zachytili, ale vraj nikdy na takéto správy neodpovedajú, lebo sú vždy falošné. Opatrnosť bola namieste – na odľahlom New Amsterdame sa zdržiavali vedecké tímy, ktoré pracovali na rôznych utajovaných projektoch. Našťastie, na ostrove bol aj lekár, ktorý Sue vyšetril. Jeho diagnóza znela: zlomený nos, rozbitá lebka, opuch hlavy s krvnou zrazeninou. Otcov návrh, či to nemôžu nechať tak, lekár jednoznačne zavrhol: ranu treba rozrezať, inak „vaša dcéra utrpí trvalé poškodenie mozgu“. Keď jej skalpel prvýkrát zarezal do hlavy, Sue okolo seba kopala a kričala, ale lieky na bolesť nedostala, lebo žiadne nemali. Za dva týždne absolvovala sedem takýchto zákrokov. Mama ju čakávala vo vedľajšej miestnosti. Raz, keď Sue veľmi plakala, odhodlala sa, že pôjde s ňou a bude ju držať za ruku, ale pri pohľade na krv okamžite odpadla. Medzitým otec s Wavewalkerom vyplával na more, aby sa vyhol cyklónu, ktorý mal zasiahnuť ostrov. Ráno, keď oblok bičoval ľadový dážď, si malá Sue s obviazanou hlavou ešte vyčítala, že kým ona je v suchu a teple, jej ocko sa musí plaviť v zavýjajúcej búrke. O Vlne sa jej snívalo „väčšinu nocí, takže som sa bála ísť spať a väčšinou som sa budila spotená od nočných môr“. Miestne úrady neodporučili Cookovcom plaviť sa aj s deťmi na poškodenej lodi do Austrálie, lenže otec o tom nechcel počuť ani slovo. Na cestu sa napokon vydal sám so svojimi dvoma spoločníkmi a keď už bol pri austrálskom pobreží, Sue aj s mamou a bratom doleteli za ním do Perthu. O Vlne medzi nimi nepadlo nikdy ani slovo, rodičia odmietali o nej hovoriť. Neskôr Suzanne v rozhovore priznala, že stretnutie s Vlnou bol pre ňu prelomový zážitok: „Od toho momentu som sa mora bála a už som neverila, že naša cesta je bezpečná.“
Zaslúžení raj v Tichomorí
Zničená loď si žiadala rozsiahle opravy, Cookovcom však na to chýbali peniaze. Otec sa zamestnal v lodenici v Perthe a popritom bral ešte rôzne kšefty. Sue s bratom nastúpili vo februári do školy, ale v júli, keď už bol Wavewalker zasa v plnej sile, zasadla rodinná rada. Na mori boli vyše roka, avšak len v polovici cesty kapitána Cooka. Otec teda vytýčil ďalšiu trasu, ktorá im mala zabrať rok a pol: z Melbourne sa doplavia na Nový Zéland a odtiaľ na Havaj. Konečne sa budú plaviť po Južnom Tichomorí – o tom predsa vždy snívali. „Konečne nastane čas na morské plody a tropickú plavbu,“ nadchýnal sa otec. Rodinné hlasovanie dopadlo jednoznačne: všetci štyria boli za pokračovanie ich dobrodružstva. „Tentoraz bude výlet taký, ako mi otec sľúbil,“ presvedčovala Sue sama seba. V Perthe nabrali nových členov posádky vrátane pána Raya, ktorého si Sue veľmi obľúbila. Volal ju Suzy a veľa sa spolu nasmiali. Po jeho boku sa cítila aspoň trochu v bezpečí. V Hobarte, hlavnom meste Tasmánie, kam sa dotrmácali po búrke z Melbourne, ktovie prečo, navštívili sirotinec. Vraj tam bude kopec detí, s ktorými sa Suzanne môže hrať. Bola z toho nervózna, lebo: „Nepamätala som si, kedy som sa naposledy rozprávala s dievčaťom v mojom veku.“ Ale rozpaky sa rýchlo rozplynuli a v návale hry Sue zabudla, že už je čas vrátiť sa za rodičmi a pokračovať na návštevu jednej vzdialenej farmy. Hľadala mamu a otca, behala po chodbách, až ju vzlykajúcu našla zriadenkyňa, ktorá jej oznámila, že rodičia odišli a vrátia sa po ňu zajtra. Otec to na druhý deň bral ako zábavu, no ona bola vydesená, keď sa v noci chúlila v cudzej posteli…
V máji 1978 zakotvili na Fidži, to už mala Sue deväť rokov. Pôvodní sponzori im zastavili platby, a tak rodičia začali brať na loď platiacich členov posádky, ktorí si chceli urobiť niekoľkotýždňový výlet po Oceánii: Viti Levu, Lau, Moala, Vatou, všetko ostrovy s bielymi pieskovými plážami a vodou priezračnou ako krištáľ. Sue s Jonom začali šnorchľovať, objavili podmorský svet, pestrofarebné ryby a dúhové koralové útesy, zbierali mušle kaurí. Vyše pol roka sa plavili v Tichomorí, v západnej Samoe si dokonca dopriali pár dní v hoteli a v Nuku’alofa, hlavnom meste ostrova Tonga, zostali dokonca päť týždňov, lebo zranenie nohy prinútilo otca polihovať na vankúšoch. Za kormidlo sa postavil predčasne a s barlami, ale aj tak doplávali na Cookove ostrovy, zastavili sa na Americkej Samoe a potom na nich už netrpezlivo čakali takmer 4.000 km vzdialené Havajské ostrovy. Tam mala ich púť skončiť, lebo na Havaji v roku 1779 kapitán Cook prišiel o život.
Nešťastná a nafučaná
V Honolulu sa otec pustil do veľkých opráv Wavewalkera, dokonca pomocou žeriava dal zložiť lodné sťažne. Aby uživil rodinu, v miestnych lodeniciach sa zamestnal ako tesár. Sue sa potešila, že na Havaji bude môcť chodiť do školy – túžba po vzdelaní v nej narastala z roka na rok. Naopak s mamou to bolo z roka na rok horšie. Mama s ňou takmer nekomunikovala, otravovalo ju všetko, čo urobila, otcovi sa stále sťažovala, že je „nafučaná“ (tak nazývala každé duševné rozpoloženie svojej dcéry): „Neznášala som, keď ma ignorovala, bolo mi z toho fyzicky zle, ale zistila som, že s tým neviem nič spraviť. Namiesto toho som sa stiahla do seba a čakala, kým mi odpustí všetko zlé, čo som urobila.“ Potom otec kúpil malý televízor a ona v ňom začala sledovať vedecký program Kozmos. Vo svojich jedenástich rokoch zrazu zistila, ako málo toho o svete vie. „Z maminých pracovných listov som sa naučila trochu matematiky a vedela som písať, hoci som neovládala skoro žiadnu gramatiku, nevedela som hláskovať a nenaučila som sa ani násobilku… Dlho som chcela chodiť do školy, aby som si našla kamarátov. Teraz som tam chcela chodiť, aby som sa mohla vzdelávať.“ Suzanne píše, že sa doslova topila v nezodpovedaných otázkach. „Ako strom vytvoril drevo, z ktorého bol vytvorený náš stôl? Čo tvorí vzduch v mojich pľúcach? Prečo slnko hreje a more je studené?“ Hoci na Havaji strávili takmer dva roky, rodičia jej nedovolili chodiť do školy. Vraj školy tam nie sú bezpečné. Keď sa sťažovala, že nemá čo robiť, odpoveď rodičov znela: Nie je našou úlohou ťa zabávať. Lenže ani pomáhať otcovi s loďou nemohla. Brat áno, ona nie. Podľa otca bolo jej miesto pri mame v kuchyni. Aj vďaka takémuto vymedzeniu hraníc priepasť medzi ňou a bratom narastala. Nehovoriac o tom, že rodičia, najmä mama, Jonovi vo všetkom nadŕžala…
Potom prišiel deň, keď otec vyhlásil, že na Havaji nemôžu žiť večne. Treba sa rozhodnúť. Buď sa vrátia domov, alebo sa budú ďalej plaviť po Tichom oceáne, veď napríklad ešte nevideli Tahiti. Otec dal hlasovať. Suzanne spomína, ako silno jej búšilo srdce, keď na papierik písala slovo Domov. Hlasovanie dopadlo remízou. Ona a brat proti otcovi a mame. Lenže, ako si otec vzápätí zafilozofoval pri rume s kolou, toto nie je demokracia, milé deti. Je to benevolentná diktatúra, v ktorej má kapitán vždy rozhodujúci hlas. A tak sa budú plaviť ďalej…
Nebuď sebecká, Sue!
Lenže aj Sue sa menila. Mala dvanásť a napríklad potrebovala svoju prvú podprsenku. Mama sa jej vysmiala, že „tam“ nič nemá a tým debata skončila. Napokon jej podprsenku kúpila kamarátkina mama: „Nenachádzala som slová, ktorými by som jej poďakovala.“ Takisto dostala prvý bozk od chlapca. Eric sa jej nijako zvlášť nepáčil, ale bola nadšená, že ona sa páči jemu. Ona, to čudné dievča z lode, čo má na sebe stále tie isté šaty!
Keď zakotvili v Mooloolabe na austrálskom Slnečnom pobreží, boli takmer na mizine a prežívali na konzervách hovädzieho mäsa s kapustou. Otec začal pracovať na stavbe, mama sa zamestnala v obchodnom dome a dvanásťročná Sue s bratom konečne začali chodiť do školy. Tešila sa, ale mala problém zapadnúť. „Nemali sme televíziu, nepoznala som modernú hudbu a len málo som sa zaujímala o chlapcov.“ V Mooloolabe napokon kotvili vyše roka, otec začal podnikať so žalúziami a keď to nevyšlo, presedlal na záhradníctvo a keď nevyšlo ani to, zavelil, že dvíhajú kotvy. Suzanne namietala, že má skoro štrnásť a rozrobenú školu, ale rodičia ju uistili, že školu zvládne aj korešpondenčne. Dostane zadanie, vypracuje ho a pošle poštou vždy, keď zakotvia niekde v prístave. Napohľad to vyzeralo jednoducho, ale v realite sa z toho vykľula nepredstaviteľná naháňačka. Otec hocikedy zmenil prístav, a tak zásielku s učivom museli presmerovať inde, čo stálo peniaze, ktoré sa otec zdráhal zaplatiť. Hoci už bola vo veku, kedy by mohla prejsť na internátnu školu, otec o tom nechcel ani počuť. Jednak na to nemá peniaze a keby aj mal, študovať by šiel Jon, lebo on je chlapec. Ona musí pomáhať na lodi. A byť mame stále poruke: podať jej knihu, doniesť vodu, urobiť čaj, spýtať sa otca, či nechce pivo. Sue vzdorovala, že sa musí učiť. Mama sa sťažovala otcovi. Dohováral jej, že je sebecká: „Ide o celú rodinu. Skús aspoň raz myslieť aj na niekoho iného než na seba.“ To bola jeho odpoveď. A ona sa stále viac a viac uzatvárala do seba.
Rodičia aj naďalej podnikali s platiacimi klientmi plavby po Oceánii: Vanua Lava a Ureparapara na Banksových ostrovoch, Šalamúnov ostrov Malaita, Tanna, Vila, Futuna, Erromango, Bougainville, Honiara, ale Suzanne vo všetkých týchto tropických rajoch najviac zaujímala pošta. Pošta, na ktorej si mohla vyzdvihnúť zásielku z korešpondenčnej školy: opravené zadania a nové úlohy. Na lodi, kde pobehovali vzrušení pasažieri, to s učením šlo ťažko. S posádkou sa musela deliť o jediný stôl v hlavnej kajute alebo sa s knihou zašila niekde pod plachty a kopec času jej zaberali aj hliadky, počas ktorých nesmela čítať ani sa učiť, „namiesto toho som musela sedieť za kormidlom a sledovať kompas, upravovať kurz, trimovať plachty a zároveň skúmať horizont, či sa na ňom nenachádzajú lode alebo iné nebezpečenstvá“. Času do skúšok jej ostávalo tak málo, že sa jej z vyčerpania až motala hlava, toľko sa učila. Prosila otca, aby z Papuy Novej Guiney do Austrálie dorazili v predstihu pred skúškami. Otec vyhlásil, že kedy vyplávajú, o tom rozhoduje on. Našťastie to stihli a ona na konzuláte v Cairns v severnom Queenslande zložila všetky predpísané skúšky. V decembri 1984, krátko pred Vianocami, prišiel list z výsledkami. K vynikajúcemu prospechu jej gratuloval sám riaditeľ školy, ktorý ju zároveň pozval do Brisbane prevziať si cenu. Otec ju však do Brisbane nepustil, hoci kotvili len hodinu cesty odtiaľ. Dôvod? Veľa práce na lodi. Suzanne mala šestnásť a bolo jej zle z toho, „že mi niekto diktuje, ako mám žiť“.
Simonetta Zalová
foto Suzanne Heywood
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2025)