Odmalička ju lákalo príbehy skôr zažiť, než si ich pozrieť alebo prečítať. Eufórii, ktorú jej prinášalo najmä cestovanie, sa neskôr dokázala vyrovnať len jediná vec – maľba. A hoci si k nej najprv hľadala cestu, netrvalo dlho, kým si jej talent všimli aj za hranicami. Inšpirácie z ďalekých svetov časom vymenila za svoje bezprostredné okolie a osobné životné situácie, ktoré v symboloch vkladá na svoje plátna. Či už maľuje kĺzanie člnov po vodnej hladine, bujaré ženské akty alebo hĺbavé krajiny, jej obrazy vždy spája jedinečná farebnosť a expresívna nálada, ktorá sa prirodzene prenáša aj na diváka.
Čo vám koluje v žilách, keď maľujete?
Maľba je pre mňa potrebou, je prirodzená a intuitívna. Nespája sa s dňami či obdobiami, ani sa neriadim tým, či je víkend, alebo sviatok. Nie sú to návaly inšpirácie, ale kontinuálne hľadanie. Na cestách a vo svojom bezprostrednom okolí silno vnímam všetko okolo mňa. Pokiaľ idem sama, často si predstavujem ten pocit, keď púšťam farbu do mokrého plátna. Je to príjemné a pripravuje ma to na pobyt v ateliéri. Často sa pristihnem, že sa pri tom usmievam, robí ma to nesmierne šťastnou.
Vaše maľby sú od samého začiatku plné príbehov a symbolov. Prečo je to tak?
Kedysi bol pre mňa príbeh základom, akoby som si potrebovala zaznamenať akýsi komiks, sled udalostí či myšlienok, no postupne sa vytráca. Pracujem v menších cykloch. Námety, ktoré sa opakujú, sú iba umiestnené do iného prostredia. Zachytávam vodnú hladinu, ktorá je pre mňa metaforou zrkadla. Je to obraz reality, ktorú odráža, a nech je akákoľvek, znesie to. Ďalším symbolom v mojej tvorbe je hrdina, či už je to žena, bojovník, lovec, dieťa alebo športovec. Hľadám v týchto figúrach odvahu a misiu, zdôrazňujem ich krehkosť, alebo dosiahnuté víťazstvá. Každá životná prekážka je náročná a v týchto figúrach ju pomyselne zdolávam. Lovec v džungli, strelec z kanoe, v ktorom napína luk alebo deti stojace na brehu jazera, dívajúce sa do diaľky, kde je akoby výbuch svetla… Neutekajú, len vnímajú tú krásu, netušiac, čo ich čaká. Je to spôsob, ktorým nechávam na divákovi, aby si dopovedal príbeh sám pre seba. K týmto témam sa vraciam často. Je to ako plynutie času – stojíte v pokoji a všetko ostatné má vlastnú rytmiku a prúdenie. Prelínajú sa z obdobia do obdobia, akoby nadväzovali na neviditeľnú niť.
Vašu tvorbu prirovnávajú k magickému realizmu, vnímate to rovnako?
Nikdy som sa veľmi nezaoberala tým, aký mám štýl, skrátka som maľovala. Vplývala na mňa literatúra a maliari, ktorých mám rada, ale vznikalo to veľmi intuitívne. V mladšom veku som mala rada knihy Neila Gaimana a mám pocit, že jeho vnímanie sveta ma dosť ovplyvnilo aj v tvorbe. Chcela som maľovať tak, ako on písal. Myslela som na tie príbehy a vizualizovala si ich. Bolo to zvláštne čarovné, akoby vám v pozadí hrala hudba. Nečítala som však až tak veľa, skôr som chcela všetko prežiť – ísť do Londýna podľa jeho kníh, vidieť Anjelov nad Teheránom podľa knihy alebo sa „stratiť v preklade“ v Tokiu. Ako keď vám podsunú myšlienku a vy ju chcete prežiť.
Spomínate si na váš prvý kontakt s umením?
Rodičia hľadali môj smer. Hudba to po krátkej skúške nebola, ale ZUŠ-ka sa mi veľmi páčila. Nebola som však nejaký ohromný talent, len som pekne kreslila. Nechodili sme do galérií a na výstavy. Skôr som chodila po lese a na prechádzky. Na strednej škole som začala študovať módu, ale po roku či dvoch som prestúpila, chcela som sa viac venovať voľnému umeniu. Zaujímal ma svet módy a modeliek, dizajnéri a módni návrhári, myslela som si, že to ma bude baviť. No zistila som, že viac šijeme akési podivné konfekcie, než tvoríme. Mala som skvelú učiteľku dejín umenia, pani Jelu Harabinovú a aj skrz ňu som zmenila školu na súkromnú ŠUP na Ivánskej ceste. Vedela som, že som na správnom mieste.
Na vysokej škole som študovala grafiku, kde som veľa kreslila, ale samotné techniky ma vizuálne nevedeli naplniť. Bola to veľmi prácna robota, technicky zaujímavá, ale ten výsledok mi nestačil. Rok 2004 som strávila v Londýne, chcela som sa poriadne naučiť po anglicky a spoznať svet. Konala sa tam veľká výstava Young British Artist v slávnej Saatchi gallery. Bolo to obdobie veľkého comebacku maľby. Mala som možnosť navštíviť úžasné výstavy, kde mali svoje diela Tracy Emin, Jenny Saville, Peter Doig, Fiona Rae, Chris Ofili či Sarah Lucas – veľká skupina britských umelcov, ktorí začali spolu vystavovať od 90. rokov. Bolo to pre mňa veľmi inšpiratívne, najmä nadrozmerné maľby Jenny Saville alebo Chantal Joffe. Až po mojom pobyte v Londýne, kam som išla kvôli knihe Nikdykde od Neila Gaimana, som si povedala, že toto chcem. Idem maľovať. A odvtedy ma to neopustilo. Koncoročnú prácu som spravila už v maľbe, ale bolo to ešte veľmi rozpačité.
Po magisterskom štúdiu prišla realita. Skončila škola a musela som sa začať o seba starať a zabezpečiť si finančný príjem. Cestovanie je hneď druhá vec, ktorá ma po umení baví. Keďže som hovorila po taliansky, anglicky a maďarsky, dostala som prácu v Austrian Airlines v call centre. Bola to veľmi dobrá skúsenosť a nesmierna výhoda, že som mohla ako benefit využívať letenky pre zamestnancov. Každý mesiac som týždeň cestovala. V tej dobe to nebolo až také bežné a mňa to nesmierne veľa naučilo. Získala som sebaistotu a prežila úžasné veci. Precestovala som sever Indie, letela som do New Yorku a spoznávala som Áziu, ktorá sa mi stala tak trochu osudovou. Najradšej som cestovala do Bangkoku. Je to pulzujúce veľkomesto so skvelým jedlom, plážami a bolo tam lacno. Neskôr som si zvolila za tému dizertačnej práce práve umenie juhovýchodnej Ázie a absolvovala som štipendijný pobyt na Bali a štúdium v Singapure. Som za toto obdobie som nesmierne vďačná. Síce som bola každý mesiac švorc, ale bolo mi to na istý čas jedno. Umeniu som sa neprestala venovať, len to bolo v menšom. Tie cesty ma absolútne napĺňali, bola to rovnaká emócia ako maľovanie. Vedela som však, že pôjde iba o krátke obdobie.
Túlavé topánky vás priviedli k polročnému štúdiu na Bali. Čím si vás ostrov získal?
Keď som sa aklimatizovala, objavila som krásu krajiny, jednoduchosť zmýšľania ľudí a čistotu mysle. Zjednodušene – potreby na dosiahnutie vnútorného pokoja a šťastia. Miesto, kde rodiny trávili spolu na pláži západy slnka, preberali vyplavené koraly a riasy, všetko bolo veľmi spomalené, ale zároveň prirodzené. Ľudia boli usmievaví a cítila som, že je všetko tak, ako má byť. Denne som chodila do školy, kde sme sa učili indonézštinu. No bola som dosť zlá študentka – uprednostňovala som surfovanie a spoznávanie krajiny. Je to pre mňa najkrajšie obdobie mladosti a veľmi by som si želala, aby niečo podobné raz prežili aj moje deti. No zakaždým, keď sa vraciam na Bali, sa ostrov mení. V súčasnosti sú tam neuveriteľné zápchy a množstvo turistov. Za všetko, čo bolo kedysi zdarma, ako vstupy na pláž či prechody, sa teraz platí. Ja som kedysi vyžila zo štipendia sto dolárov na mesiac.
Čo ste sa v Indonézii naučili?
V spomienkach mi utkvela farebnosť krajiny, západy slnka na pláži, kam sme denne chodili a úplný pokoj. Zrazu som nepotrebovala denný či nočný krém, kondicionér a podobne, všetko sa zredukovalo na úplný základ. Akoby som mohla znova budovať celý môj pohľad na život. Myslím, že mi to veľmi pomohlo v nájdení môjho smerovania. Chcela som pokračovať v štúdiu, venovať sa len maľbe a nedeliť sa o čas na tvorbu so zamestnaním v inom odbore. Doktorandské štúdium mi vytvorilo podmienky na to, aby som mala ateliér a čas na maľbu. Zároveň som si uvedomovala, že ak si nezvládnem vybudovať klientelu alebo zázemie medzi zberateľmi, po štúdiu sa budem musieť opäť vrátiť do zamestnania, ktoré mi neposkytne takú voľnosť na tvorbu.
Výsledkom pobytu na Bali bola aj vaša séria Lovci a zberači…
Lovci a zberači je séria zachytávajúca presne tých ľudí z pláže, ktorí denne zbierali riasy. Keď som ich pozorovala, pôsobili na mňa tak spokojne s tým jednoduchým životom, aký viedli. Maľovala som ich so svietiacimi očami alebo ako im z úst vyteká žiarivá tekutina. Deti, ktoré sa len tak váľali v piesku, mali prenikavý pohľad, no bola to práve vyrovnanosť, ktorú som v nich videla. Žiarivá farba bola metafora na ten pokoj, ktorým na mňa pôsobili. Séria mala úspech, práca s inou farebnosťou zaujala a uspela som s ňou aj v súťaži Strabag ArtAward International vo Viedni. Na aukcie, ktoré v tej dobe organizovala galéria White&Weiss, chodilo veľa záujemcov o umenie, niečo sa tam aj predalo a dostala som sa do povedomia zberateľskej obce, čo mi dosť pomohlo.
Neskôr ste získali štipendium na prestížnu Lasalle College of Arts.
Chcela som hlbšie spoznať umenie juhovýchodnej Ázie, tejto téme sa venovala aj moja dizertačná práca. V Singapure som strávila tri mesiace. Brala som to ako východiskový bod, keďže som písala o maliaroch z Filipín, Indonézie a Singapuru. Letela som do Manily, kde som sa stretla s umelcami, o ktorých som písala. Inšpirovala ma k tomu publikácia Post Tsunami Art, ktorá sa venovala umelcom z oblastí postihnutými cunami. Títo maliari sa venovali témam ako kolonizácia, pôsobenie konzumu na ich kultúru, ale hlavne hľadanie identity po dlhodobom koloniálnom tlaku Španielska a Ameriky. Z pohľadu Európanky som ich tvorbu vnímala ako silno politickú a kritickú.
Vašu tvorbu ovplyvnilo sťahovanie do Rakúska. Zvykli ste si ľahko?
Do Rakúska som sa presťahovala kvôli rodine a pochopila som, že nemusím cestovať takú diaľku, aby som našla magické miesta. Rakúsko, aj keď len kúsok za hranicami, bolo pre mňa ako úplne iný svet. Mentalita ľudí je iná, sú uzavretejší a neprejavujú svoje emócie navonok. Hľadala som si cestu. Po nemecky som vedela málo, v Rakúsku navyše používajú dialekt, ktorý je úplne iný, ale už je to lepšie. Občas ešte bojujem sama so sebou, ale tým, že mám prácu, pri ktorej trávim čas osamote v ateliéri, sa o zapadnutí hovoriť nedá. Často chodím do Bratislavy. Myslím si, že každý, kto býva v zahraničí, pozná ten pocit – akonáhle prejdem hranice, cítim sa doma a opadne zo mňa všetka samota.
Z tohto obdobia je aj vaša séria Tiché miesta. Zrazu sa všetko upokojilo?
Jeseň bola v okolí Dunaja hmlistá, čo ma fascinovalo. Keď spoznávate krajinu v hmle, vynára sa vám len čiastočne a mne pritom moje príbehy plynuli samé. Tiché miesta je séria z obdobia, keď som hľadala svoje vlastné miesto v Rakúsku. Chodievala som behať do lesa, ale stále som mala pocit, že ma niekto sleduje. Spočiatku ma ten pokoj a poriadok akosi vyrušovali. Nechápala som, že sa všetky tie emócie dajú niekde uzemniť. Ľudia boli odmeraní a chladní. V podstate som im nerozumela, ale dospela som k poznaniu, že nie je dôležité, kde žijete, ale ako sa na to okolie dívate.
Zaujíma ma hladina vody ako symbol zrkadla. Znesie akýkoľvek dej, ale keď sa do nej ponoríte, ste v druhom svete. Realita je skreslená a posunutá. Zvuky sú tlmené a akoby sa vás už netýkali. Vždy som mala rada ten pocit byť pod vodou. Skákala som do nej po hlave, bez prípravy, ako by ma ťahala. V obraze Interstellar z ostatnej výstavy Origin v Danubiane, kde sú skokanky v akomsi vesmíre, som si uvedomila túto symboliku. Je to ako náš počiatok. Ako naša úplne prvá spomienka na život, keď sme ešte boli v tele matky. Hlas, ktorým sa nám prihovárala a voda navôkol bola náš celý vesmír.
Vodu intenzívne používate aj v procese maľby a plátna následne musia dlho schnúť. Ste trpezlivá?
Som asi najviac netrpezlivý človek na svete, hoci popri rodine sa to už zlepšuje. Nedokážem čakať, kým mi plátno uschne, preto maľujem viac vecí naraz. Keď jedno plátno schne, robím na ďalšom. Týmto spôsobom viem prácu rozfázovať a niekedy dokončím viacero malieb naraz. Pokiaľ ich je však veľa, vzniká problém, keďže plátna schnú poležiačky na zemi a potom je zložité pohybovať sa po ateliéri.
Ako sa rodia príbehy vašich obrazov?
Je to nápad, myšlienka alebo nejaká situácia – väčšinou z reálneho života, ktorá mi dôjde niekedy až po dokončení celej série. Napríklad lezecké steny, ktorým som venovala sériu, ma zaujali aj vizuálne, ale zdajú sa mi paradoxné. Akoby sme si pred seba sami stavali prekážku, na ktorú chceme vyliezť. Vždy vyššie, vždy mať viac a viac. Figúry na spodku obrazu sú rodina alebo láska, ktoré na nás čakajú s otvorenou náručou, kým padneme alebo zlezieme. Séria volaviek je pre mňa tiež veľmi dôležitá. Je o sile ženy. Vták, ktorý ju symbolizuje, je krásny a zároveň krehký. Zobák aj nohy má zviazané, nie silno, len tak zľahka, aby sa mohol vymaniť aj sám. Nás ženy tiež veľa vecí zväzuje – pozície, ktoré sú nám dané históriou či konvenciami.
Cítite sa aj vy niekedy „zviazaná“? A máte silu sa z toho vymaniť?
Cítim sa byť zviazaná takmer všetkým, a to aj sama pred sebou. Ako matka, ako žena, ako umelkyňa, ako človek. Všetky tieto slová zväzujú k určitým činnostiam, ktoré sú dané, či už historicky, alebo kultúrne. Čokoľvek robíme, je dané a podmienené okolnosťami. Ako matka ste zviazaná strachom a zodpovednosťou, neustále sa bojíte o deti. Ako človek myslíte na ekológiu, triedite odpad, snažíte sa aspoň čiastočne prispieť k lepšej budúcnosti, lebo teraz je taký trend. Je to dané, vyžadované, alebo prirodzené? Nie sú to veci, z ktorých sa chcete vymaniť, len sa s nimi naučíte žiť.
V sérii Divoká sezóna sa venujete ženským aktom. Čo pre vás predstavuje nahota?
Divoká sezóna je pre mňa dosť prelomová. Stala som sa matkou a všetko sa zmenilo. Priznávam, že to bol pre mňa veľký šok a tá zmena nebola vôbec jednoduchá. Nemohla som maľovať tak často a moju hlavu zrazu zapĺňalo malé stvorenie, ktoré je tu už navždy. Niektoré miesta zaplnil strach o neho, a tak niečo muselo ísť preč. V tej dobe to bola zrejme sloboda. Začala som chodievať na detské ihriská, kde boli aj iné mamy s deťmi, ktoré si rozprávali zážitky, zdieľali problémy a radili si navzájom. Myslím si, že takmer pre každú ženu je to šok, a tak robí, čo môže, aby to obdobie skrátka zvládla čo najlepšie. Do týchto diskusií som sa však akosi nedokázala zapojiť, tak som si namiesto toho tieto matky predstavovala v iných situáciách – nahé, s pohárom vína v ruke, smejúce sa. Nahotu som vnímala ako formu slobody. Nehľadala som v nej žiadnu sexualitu, len som zobrazovala to, čo som v tej chvíli nemala.
Už ste sa s touto rolou vyrovnali?
Rola matky príde a už neodíde. Nerieši, či sa s ňou dokážeme vyrovnať, alebo nie. Je len na každej žene, ako sa dokáže vysporiadať so strachom. Láska je bezhraničná a hoci si myslíme, že veľa vecí robíme zle, alebo urobíme nesprávne rozhodnutie, tak tá láska tam stále je a presviedča nás o tom, že treba ísť ďalej. Treba sa zmieriť s prípadnými chybami a prešľapmi, lebo radosť, ktorá ich nahradí, je väčšia.
Ako materstvo neskôr ovplyvnilo vašu tvorbu?
Paradoxne som neprestala maľovať, hoci, samozrejme, intenzita bola nižšia. Chodila som na víkendy k rodičom, kde mi mama pomáhala s deťmi a starosta obce mi poskytol starú ordináciu ako ateliér. Bol to veľkorysý priestor s dobrou atmosférou. Tvorila som tam niekoľko rokov. Keďže mama je učiteľka, bolo nesmierne výhodné, že mi pomáhala celé leto. Všetko som však robila na hrane, tlačila som na seba, lebo potreba tvoriť bola silná a mesiace bez maľovania sa mi zdali nekonečné. Teraz, keď pozerám na to obdobie s odstupom, uvedomujem si, že rok-dva je nič oproti tomu, koľko ešte maľovať budem. Ale naučila som sa inak si vážiť čas, ktorý venujem maľbe. Každá etapa materstva má svoje potreby a asi ich treba skrátka prejsť. Neskôr som si postavila ateliér pri dome, lebo som pochopila, že cestovaním strácam priveľa času. Bola to pre mňa ideálna cesta a stále je, hoci dôsledkom je určitá izolácia.
Ako vnímate prítomnosť detí vo vašom ateliéri? Alebo majú zákaz?
Zákaz určite nemajú, skôr naopak. Majú tam úplnú voľnosť a môžu maľovať, čo len chcú, no neťahá ich to až tak. Keď boli menšie, maľovali viac, ale vekom sa to mení. Mám však rada, keď tam trávime spolu čas, hoci si iba púšťajú hudbu a tancujú. Musím rešpektovať ich záujmy a nenútiť ich do mojich, aby voči tomu nezískali odpor. Rovnako sa mení aj môj prístup k sebe samej, a to, ako sa nastaviť na maľovanie. Nemôžem to brať tak citlivo. Mám pocit, že som si to striktne oddelila a akonáhle prekročím prah ateliéru, som tam aj mysľou. Ale stále som blízko domu, blízko nich a takýmto spôsobom zvládam aj domácnosť, aj deti, aj prácu.
Ako naučiť dnešné deti vyrastajúce na pár sekundových reelsoch, aby milovali umenie?
Sama si kladiem tú otázku. Chcela by som, aby mali nadšenie pre architektúru, obdiv k renesančným maľbám, chuť stráviť celý deň v Louvri. Ale vytrvalosť je tiež cesta. Keď je to podmienka každého výletu, každej cesty, zvyknú si a budú to považovať za prirodzené, aspoň dúfam. Tak nejako sa snažím tieto veci infiltrovať. Myslím si, že toto všetko sa im niekam ukladá a časom si to budú vedieť transformovať aj do vlastného života. Verím, že to v nich zanechá niečo, čo budú vedieť využiť.
V čom spočíva sila maľby v súčasnosti, keď vizuálnemu umeniu dominujú iné médiá?
Pre mňa aj iné médium ako maľba vie byť rovnako silné. Je to o myšlienke, emócii alebo o technologickom prevedení, ktoré ma v poslednej dobe tak fascinuje. Nedávno som navštívila Contemporary Institute of Art v Miami, kde má výstavu francúzska umelkyňa Marguerite Humeau. Pracuje s materiálmi ako drevo, sklo, plast, rôzne textílie, ktoré spája do tvarov akýchsi nadpozemských tvorov. Pôsobia vesmírne a zároveň spojené s prírodou. Ako by to boli nejaké medziplanetárne bytosti. Sú technicky dokonale prevedené, čo je tiež nesmierne náročné. Každý materiál má svoj charakter, vyžaduje inú technológiu spájania. Ako celok pôsobia veľmi ľahko, až efemérne. Páči sa mi spájanie takýchto, hoci aj ťažkých materiálov, do niečoho takého neprirodzeného. Napríklad tvorba českej autorky Kláry Hosnedlovej, ktorá pracuje s plsťou alebo akýmsi machom. V kovových rámoch vyšíva nesmierne detailné momenty z figurálnych kompozícií a celé to vytvára atmosféru, ako by ste sa nachádzali na inej planéte. Presne to sa mi na týchto materiáloch páči, že vedia evokovať iný zážitok. No aj maľba má svoje nadčasové čaro. Je to ten klasický zavesený obraz, na ktorý sme zvyknutí z histórie, takže nemusíme riešiť žiadne vedľajšie momenty, tvar, techniku a materiál. Je to obraz, ktorý na nás plne pôsobí svojim sústredeným obsahom.
Viackrát ste absolvovali rezidencie v Paríži. Žije Paríž umením?
Rezidenčný pobyt v Cité internationale des arts som absolvovala dvakrát. Paríž je fantastické centrum umenia a baví ma asi najviac zo všetkých európskych miest. Nachádzajú sa tam výborné múzeá a verejné aj súkromné galérie. Budova Cité je priamo v strede mesta, kde má výtvarník k dispozícii ateliér s malým bytovým priestorom. Je to také spoločenstvo výtvarníkov z celého sveta. Každá krajina tam má určitý priestor, o ktorý sa umelci môžu uchádzať. V podstate tam máte svoju pracovnú rutinu a keď vybehnete na pauzu, môžete si pozrieť najaktuálnejšiu svetovú scénu. Rada som chodila do Musée d’Orsay, neďaleko Cité. Ako rezidentka som mala voľný vstup a mohla som využívať špeciálny vchod, aby som nemusela stáť v rade s turistami. Tiež mám rada Picassove múzeum, len keď vnímam jeho tvorbu v celom rozsahu, tak si hovorím, že tvorím tak málo. Počas môjho ostatného pobytu ma ešte náramne zaujali Musée du quai Branly – Jacques Chirac, múzeum afrického a zaoceánskeho umenia. A, samozrejme, Palais de Tokyo a ohromná budova bývalej burzy Bourse de commerce. Mám veľmi rada toto mesto, ako funguje, akí sú tam ľudia prívetiví a milí. Vždy som sa tam cítila, ako by som bola doma.
Zuzana Zimmermannová
foto Jakub Gulyás
Celý rozhovor si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2025)