Kvôli vyhoreniu sa vzdala svojej medzinárodnej kariéry v advokácii, počas ktorej sa vypracoval na jednu z popredných právničiek vo svojej kategórii v Európe. Vrátila sa domov a po terapii, ktorá ju opäť postavila na nohy, založila neziskovú organizáciu INLY, ktorá poskytovala poradenstvo v oblasti duševného zdravia individuálnym aj firemných klientom. Dnes sa venuje najmä individuálnemu koučingu a osvete v oblasti duševného zdravia, sebarozvoja, dosahovania pracovných cieľov i kariérnych zmien. Zároveň píše knihy (oba jej romány Krásni ľudia aj Ľudia nie sú stromy vyšli vo vydavateľstve Lindeni) a koučuje aj v rámci medzinárodnej advokátskej kancelárie Dentons.
-
Koľko percent na vašom vyhorení by ste dnes prisúdili vonkajšiemu tlaku a koľko z toho bola vlastná potreba vyniknúť, byť najlepšia?
Od mladosti som v sebe mala zakódované, že by som sa mala o seba vedieť postarať. Keď som sa ako štipendistka dostala počas strednej školy na štúdium do Veľkej Británie, odchádzala som odtiaľ nielen s rokom skúseností z anglickej internátnej školy, ale aj s cambridgeským certifikátom, ktorý ma oprávňoval vyučovať angličtinu. A to som mala 17 rokov a na kurz a skúšku som si sama zháňala sponzorov. V druhom ročníku vysokej školy som ako študentka nastúpila do medzinárodnej advokátskej kancelárie a následne vo štvrtom som prešla do Allen & Overy, ktorá bola, a stále je, považovaná za európsku špičku vo svojej oblasti. Pracovala som tam medzi najlepšími, tak v Bratislave, ako aj neskôr v Londýne a Paríži. Stáže v zahraničí som si vždy vybavila sama, nebola to samozrejmosť a tvrdo som pracovala na tom, aby som uspela. Takže pri otázke, odkiaľ išiel ten tlak presadiť sa a byť dobrá, bola to kombinácia – prostredie, v ktorom som profesijne vyrástla, bralo tých najlepších a tlak na naše výkony tam určite bol. Zároveň mi ale nechýbala silná motivácia presadiť sa.
- A tá sa pravdepodobne stále zvyšovala a zintenzívňovala…
Na začiatku som cítila obrovskú chuť učiť sa, neskôr sa pridala snaha uspieť, ale aj nesklamať, byť „dosť“ a potom aj strach povedať nie. Napokon som zistila, že sa točím v jednom začarovanom kruhu nárokov a výkonov, kde už bolo veľmi ťažké rozlíšiť, čo je môj tlak a čo je tlak okolia. Stretávam sa s tým často aj dnes pri mojich klientoch v rámci koučingu, keď vnímam, ako „všetko musia“. Dnes si myslím, že som bola veľmi nastavená na posudzovanie seba cez výkon, považovala som sa za dosť dobrú, len ak som napredovala, spĺňala ciele, avšak takéto nastavenie je ako liať vodu do deravého krčahu. Nikdy nepríde moment spokojnosti, a preto pri dlhodobom výkonovom nastavení bez rovnováhy často hrozí vyhorenie.
- Kedysi si naše mamy a babičky písali do pamätníčkov: „Buď skromná ako kvet, bude ťa milovať celý svet.“
Túto vetu moja mamina ani babička nepoužívali (smiech). Práve naopak, snažili sa podporiť moje (nie veľmi silné) sebavedomie. Nebola som typická tínedžerka, ja som skutočne mala rada školu, vzdelávanie, knihy. Veľa som čítala, počas strednej som našla veľké rozptýlenie a komunitu skvelých ľudí v divadle, kde som hrávala, milovala som umenie, venovala som sa rekreačne športu, behu, no inak som rada trávila čas osamote a v knihách. Na vysokej škole som začala pracovať pomerne skoro, no pre mňa to nebolo o odriekaní, bavilo ma to. Mala som dojem, že lepšie je naskočiť na vlak skôr, vystúpiť sa dá, ale ak vám utečie, je ťažšie ho dobiehať.
- Burn-out ste najintenzívnejšie pocítili v Paríži. Človek by si myslel, že vyspelé západné firmy disponujú rôznymi nástrojmi prevencie vyhorenia svojich zamestnancov…
V čase, keď som pôsobila v zahraničí, ale aj na Slovensku v rámci medzinárodných advokátskych kancelárií, otázka duševného zdravia veľmi nerezonovala. Hovorilo sa veľa o výkone, mali sme k dispozícii koučov, množstvo školení, ale zameriavali sa primárne na výkon a rozvoj našich zručností viac ako na životnú rovnováhu alebo prevenciu pred vyhorením. Dnes sa to zmenilo, a to najmä v dôsledku pandémie a uvedomeniu, že tu vznikla „generácia unavených“. V rámci môjho koučingu sa zameriavam primárne na prácu s jednotlivcami viac ako so spoločnosťami ako takými. Myslím si, že starostlivosť o duševné zdravie je predovšetkým zodpovednosťou jednotlivca, aj keď podmienky pre rozvoj v tejto oblasti by mala vytvárať aj spoločnosť. Je však hlavne na nás, aby sme napríklad sledovali, ako sa máme, aké máme potreby a naučiť sa ich formulovať a napĺňať. Duševné zdravie je veľmi individuálne a každý má hranice a odolnosť nastavené inak. Firmy by však mali vytvárať priestor pre komunikáciu, otvorenosť, toleranciu a podporu v prípade nutnosti.
- Napriek vyhoreniu, ktoré malo vplyv na vaše fyzické i mentálne zdravie, predsa len, nie je vám za niečím z čias vašej „veľkej kariéry“ smutno?
Moja kolegyňa v Paríži hovorila, že do štyridsiatky sa učíme a potom máme konať na základe toho, čo sme sa naučili. Moment, kedy som si uvedomila, že sa k advokácii nevrátim, vôbec nebol jednoduchý, nepočítala som s tým. Často vidíme veľké zmeny ako niečo pozitívne, ľahké, lákavé, no urobiť ich vyžaduje veľa odvahy.
- Vy ste za svojím minulým životom však neurobili hrubú čiaru, nepovedali ste nie celej svojej minulosti. Prečo?
Verím, že niekto chce urobiť hrubú čiaru, ale ja vnímam život ako proces, ako kontinuum, je to vlna za vlnou, rieka, ktorá nesmeruje iba priamo. Minulosť je poučenie a skúsenosť, ktoré ma priviedli sem. Nemám dôvod ich zatracovať, vychovali ma. Je pravda, že sa mi zmenili aktivity, životný štýl a sčasti aj ľudia, ktorých som si vďaka tomu pritiahla do života, no nebolo to s úmyslom robenia hrubých čiar. Naopak, moje súčasné pôsobenie je pokračovaním, nadviazaním na to, čo som zažila, robila a stále mi moja predchádzajúca prax nesmierne pomáha, tak právnická, ako aj skúsenosti zo zahraničia. Jediný rozdiel je v tom, že som si na ďalšiu cestu už nebrala do batoha to, čo mi neslúžilo, čo ma ničilo a počúvala som viac seba, hlas, ktorý mi hovoril, že viem byť užitočnejšia inde, že sa nemusím báť vrátiť k môjmu tvorivému ja z detstva, a že kým som zdravá, poradím si. Dnes moju minulosť vnímam ako veľmi nápomocnú a moje zdravotne náročné obdobie ako dar, ktorý ma prinútil zamyslieť sa nad vlastným životom. Som nesmierne vďačná, že som to prežila v zdraví, neberiem to ako samozrejmosť a úprimne sa teším z toho, kde som teraz.
- Prečo sme v dnešnom svete povýšili zamestnanie na piedestál, ku ktorému vzhliadame celou svojou bytosťou?
Ako ľudia máme prirodzene tendenciu niekam sa zaradiť. Ak neviem, kto som, prijímam rýchlejšie nálepku, ktorú mi dá okolie, zoberiem hodnoty a vízie, ktoré mi ponúkne spoločnosť či práca. To, že zamestnanie staviame na piedestál, súvisí aj s dlho zaužívanou predstavou, že nestačí byť, ale je potrebné niečo robiť, nepýtame sa, aký si človek, ale čo robíš. Evidentné je to na príklade vrcholových športovcov, každý ich pozná cez špičkové výkony, ale netušíme, akí sú mimo nich a často to nevedia ani oni sami a potom sa stratia… Práca nám dáva režim, kolektív, všeobecne prijateľné zaradenie do škatuľky, niekedy aj zmysel, no stavia identitu práve na výkone. Potrebujeme akciu, vzruchy, zmeny, vnemy a chýba nám schopnosť byť sám so sebou, v kľude, nič nerobiť, a práve v týchto momentoch, kedy naše vnútro nielen oddychuje, nám dáva signály a nápady o tom, čo potrebujeme, čo chceme. Lenže to vyžaduje ponor do seba a je oveľa ľahšie pripojiť sa k mase a v prípade nespokojnosti obviňovať všetkých naokolo. Otázky – kto som, kým chcem byť a čo preto robím – sú smerované na nás a mali by sme sa im venovať. Potom sa aj práca stane naším nástrojom, a nie my jej sluhom.
- Je sabatikal riešením pre vyhorenie?
K tomu, čo sa odporúča robiť v prípade vyhorenia by som nechala hovoriť lekárov alebo psychológov. V mojom prípade som strávila dlhší čas v liečbe a na péenke a tento čas som sa veľmi intenzívne venovala terapii, teda práci na sebe, ale pod dohľadom odborníkov. Vedela som, že to, čo sa mi stalo, je príležitosť prehodnotiť svoje nastavenie a spôsob fungovania a chcela som sa jej chopiť. Nešlo mi len o to dostať sa zo zlého stavu, ale nastaviť sa tak, aby sa nezopakoval. Pre niekoho sabatikal a veľké cesty do zahraničia môžu byť práve tou správnou cestou, no ja som sa rozhodla pre cestu do seba a nesmierne ma to posunulo. Mala som pocit, že niečo musím zmeniť v sebe, vo svojom vnímaní, reakciách, a to som našla na ceste do vnútra, nie niekam inam. No zároveň dodávam, že prestávka v práci je v tom prípade nevyhnutná a ja som ju mala.
- Tom Hodgkinson v knihe Ako leňošiť píše, že prvým predpokladom jeho životnej premeny z vystresovaného profíka blízko vyhoreniu na bezstarostného leňocha bolo, že sa jedného rána zbavil nepríjemne drnčiaceho budíka pri svojej posteli…
Mne lekári a terapeuti tesne po vyhorení odporúčali presný režim. Vstávala som pred šiestou ráno, šla sa prejsť, zľahka si zacvičiť, potom raňajky, meditácia alebo autogénny tréning, terapia, obed, krátky oddych, aktivity, večer písanie denníka, večera, meditácia alebo autogénny tréning a skorý spánok. Bolo to obdobie, na ktoré doteraz spomínam ako jedno z najlepších pre moju psychiku aj fyzično. Paradoxne, bol to práve režim, ktorý mi pomohol, ale taký, ktorý dával priestor aj pre mňa a moju regeneráciu a nesiem si to tak dodnes. Iste je fajn mať jeden deň v týždni bez akýchkoľvek termínov či budíka, i ja to tak mám, ale som skôr zástancom vyváženého režimu.
- Múdra rada znie: Aby k vyhoreniu nedošlo, treba mu predchádzať. Ako?
Vyhorenie je často spojené s naviazaním vlastnej hodnoty na výkon – len ak toto urobím, budem dosť dobrá. Môže to však mať aj iné dôvody, a preto moje prvé odporúčanie, ako predchádzať vyhoreniu, je venovať sa svojmu vnútru, mať v ňom prehľad, vedieť, čo ma motivuje, čo je pre mňa dôležité, čo mi energiu dodáva, čo uberá a hľadať rovnováhu medzi oboma. Mne v tomto pomohla práve terapia. Tiež je dôležité myslieť na fyzické zdravie – pravidelný spánok, pohyb, pobyt na čerstvom vzduchu. Som presvedčená, že zmena denného režimu robí nesmierne veľa a nie je to o tom, že nemáme čas, všetko je otázka priorít. Viem, že Tom Hodgkinson radí ísť po práci na pohárik. Je to síce častý postup, ale ja osobne ho nepodporujem. Alkohol a návykové látky sú skratky, ktoré prinesú chvíľkové uvoľnenie, ale v konečnom dôsledku je človeku len horšie, nehovoriac o riziku závislosti, ktoré sa, mimochodom, v súvislosti s vyhorením často spomína ako jeden s možných znakov.
Simonetta Zalová
foto Marianna Tomanová
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2025)