Od detstva mala absolútny sluch – melódie, ktoré počula vo filmoch či v televízii, si len tak „od ucha“ napodobnila na klavíri. Keď to rodičia zistili, prihlásili ju na ZUŠ. A keď sa jej nechcelo cvičiť, tvorila si sama za klavírom vlastné skladbičky. Potom to už išlo prirodzene ďalej – konzervatórium, kde študovala klavír aj kompozíciu súčasne, a neskôr Janáčkova akadémia múzických umení, kde sa venovala predovšetkým kompozícii. Dnes je Haimoni Balgavá zavedená hudobná skladateľka na poli vážnej hudby, aj keď tento výraz rozhodne nedefinuje jej tvorbu. Ak by mala v skratke vyjadriť, aká je jej hudba, povedala by: emocionálna, živá, plná obrazov.
1. Meno Haimoni sa pri troche nepozornosti dá vysloviť ako Harmony. Tak, či onak, znie prudko zvukomalebne. Odkiaľ sa vzalo?
Kreativita bola mojou súčasťou ešte skôr, než som sa narodila (smiech). Mama objavila to meno v knihe z Nového Zélandu – jedna z postáv bol chlapec s maorským menom Haimona. Pozmenila ho, pridala na koniec „i“ a nové meno bolo na svete. Potom sa niekoľko mesiacov dohadovala s úradmi, ktoré vtedy vymyslené mená nepovoľovali a až osem mesiacov po narodení mi ho konečne schválili a vydali rodný list. Mama je gitaristka, otec keramik, dedo bol sochár… Vyrastali sme v Karpatoch, obklopení lesmi. A mali sme doma klavír. Ani do škôlky som nechodila, doobeda mama sedávala v otcovom ateliéri, kde pracoval a vedľa neho cvičila na gitaru. Myslím, že aj vďaka tomu som už ako päťročná vyhlásila, že chcem byť hudobnou skladateľkou.
2. Komponujete v hlave, a nie pri klavíri, hoci ste klaviristka. Ako si to máme predstaviť?
Jednoducho. Je to vec cviku a praxe. Vezmime si ako príklad orchestrálnu skladbu. Zoberiem ceruzku, notový papier a konkrétne melódie, harmónie či zvuky si predstavím v hlave. Skôr, než čokoľvek napíšem, musím mať jasnú predstavu o tom, čo chcem skladbou povedať, akú má mať atmosféru, čo sa v nej bude diať. Samotnému písaniu nôt predchádza veľa premýšľania. Keď viem, čo chcem, už ,,len hľadám“ spôsob, ako túto myšlienku zhudobniť. Povedzme, že chcem začať lyricky, ale zároveň trochu dramaticky – sláčiky nasadia akord v takej harmónii, aby navodili požadovanú atmosféru. Podporím to malým prízvukom hneď na začiatku, ktorý zdôraznia bicie nástroje. Pridá sa zvonkohra a melódiu ďalej rozvíja dychový nástroj, ktorý sa najviac hodí k celkovému zvuku, povedzme že hoboj. Všetko to najprv počujem v hlave, až potom to zapíšem na papier. Nie je to vec inšpirácie, nepíšem len to, čo mi práve napadne. Dlho vyberám správny zvuk, nástroj a postupne skladbu spracúvam do komplexnej podoby. Každý nástroj v orchestri má detailne vypísaný part – kedy hrá, čo hrá, v akej dynamike, akou technikou a kedy je naopak ticho. Je za tým veľa mravčej práce. Vedieť, čo je ktorý nástroj schopný zahrať a aké má možnosti, to nie je otázka talentu, ale vzdelania.
3. Vaše hudobné diela odkazujú na prírodu, stačí pripomenúť ich názvy – Dážď, Zvuky džungle, Horské jazerá… Sú aj prírodou inšpirované?
Áno, presne tak. Možno to súvisí s faktom, v akom prostredí som vyrastala. Príroda je pre mňa prirodzenou súčasťou života. Neustále sa snažím jej obraz zhudobniť, preniesť ten pocit do hudby a zachytiť jej atmosféru v rôznych podobách. Zámerne nechávam názvy, ktoré pomôžu poslucháčom s konkrétnou asociáciou. Ako si daný prírodný jav či úkaz predstavia, je už však na nich, je to subjektívne.
4. O hudbe sa hovorí, že spomedzi všetkých druhov umenia je najvznešenejšia, že dokáže vyvolať najväčšie emócie. Keby ste mali vyrozprávať jeden príbeh o sile hudby, čo by to bolo?
Nedávno som robila rozhovor s japonským skladateľom a saxofonistom Ryom Nodom, ktorý vyvinul špecifický druh muzikoterapie pre pacientov v minimálnom vedomí alebo vegetatívnom stave. Hrá rytmický vzorec synchronizovaný s jemnými mechanickými pohybmi pacientov na lôžku (hore – dole), a tým stimuluje tvorbu dopamínu v ich mozgu. Po niekoľkých minútach sú pacienti schopní komunikovať pohybmi očí alebo vykonávať základné činnosti, napríklad prijímanie potravy, ktorých predtým neboli schopní. Podobný výskum robil aj s pacientmi trpiacimi Parkinsonovou chorobou, pričom u nich sa objavili zlepšenia ako tancovanie, pohyb, chôdza. Tieto príklady potvrdzujú neuveriteľnú silu hudby.
5. Francúzsky dandy Robert de Montesquiou na koncert skladateľa Webera prišiel vo fialovom obleku s tým, že Webera treba počúvať vo fialovej farbe. Podobne Baudelaire tvrdil, že umelecky založení ľudia majú schopnosť spájať zmyslové vnemy, napríklad počuť farby a že zvuk môže vyvolať farbu a farba môže vzbudiť predstavu melódie…
O tejto teórii som už počula, ale pravdupovediac, nikdy som sa na hudbu cez farby nepozerala. Rada by som sa o tom však dozvedela viac, takže ak má niekto skúsenosť s takýmto prepojením zmyslov, veľmi by ma zaujímalo, ako to vníma. Nápad prísť na koncert vo fialovej alebo v iných výrazných farbách oceňujem! Osobne mám radšej, keď publikum neostáva iba pri čierno-bielej kombinácii.
6. Prečo sa komponovanie vážnej hudby berie stále ako výsada mužov?
Myslím, že hudobných skladateliek je síce menej ako skladateľov, ale už nie oveľa. Keď som študovala, počas medzinárodných festivalov a skladateľských kurzov bolo žien rozhodne viac než v minulosti. Na niektorých podujatiach nás bolo dokonca viac ako mužov. To však platí najmä pre moju generáciu. Samozrejme, koncertné programy väčšiny podujatí stále zahŕňajú skladateľov z rôznych období, čo skresľuje celkový obraz o počte žien v hudbe dnes. V súčasnosti nevidím žiadnu bariéru stať sa skladateľkou, ani od interpretov som ešte nepočula, že by výrok „to skomponovala žena“ znamenal niečo negatívne.
7. Radosti z hudby sa môže vyrovnať len radosť z cestovania – na Instagrame vám svieti údaj, že ste už navštívili 45 krajín sveta. V čom sú tieto dve radosti podobné a hľadáte ich vzájomné prieniky?
Všeobecné tvrdenie, že umelci cestujú kvôli inšpirácii, je určite pravdivé. Ale priznám sa -cestujem, lebo som zvedavá. Chcem vidieť, ako žijú iné kultúry, počuť ich hudbu, reč, ochutnať ich jedlo, pozorovať správanie, akí sú ľudia, veľmi ma to všetko zaujíma. Či chcem, alebo nie, moju tvorbu to nejako ovplyvní a často je to podvedomé. Keď človek vidí iné kultúry, viac si uvedomí, odkiaľ sám pochádza a čo definuje krajinu, v ktorej žije.
8. Kam sa chystáte najbližšie?
Na Islande ma v júni čaká umelecká rezidencia, kde budem skladať v súkromnom dome na samote na polostrove, obklopenom len útesmi a jednou horou. Je to ideálna kombinácia na tvorbu bez všetkého, čo v domácom prostredí rozptyľuje. Počas pobytu odohrám aj klavírny koncert v miestnom kultúrnom centre a usporiadam pre verejnosť workshop o tom, čo spája slovenskú a islandskú klasickú hudbu. Hrať Islanďanom slovenskú hudbu spolu s ich vlastnou je výzva a úprimne sa na to teším. Neustále si posúvať svoju komfortnú zónu je nepísanou súčasťou mojej profesie. Považujem za dôležité vystúpiť aj pred iným publikom než domácim – počuť spätnú väzbu, nadviazať nové spolupráce a rozšíriť si obzory. Manažérske schopnosti sú dnes, podľa mňa, tak 50 % úspechu. Nakontaktovať sa na miestnu kultúrnu scénu, na diaľku si zorganizovať koncert, spropagovať ho, to všetko zaberá veľa času. Ale práve táto racionálna stránka drží skladateľa nohami pri zemi.
9. Leto, alebo zima? More, alebo hory? Behanie, alebo plávanie? Bicykel, alebo pešia túra? Sama, vo dvojici, alebo v partii? Čomu dávate prednosť?
Leto! Dilema more, alebo hory je náročná, ale vyberám si hory. Behanie kedykoľvek (aj o polnoci). Na sto percent aj pešia túra – aj sama, aj vo dvojici.
10. Keď už sme pri mori, poľská reportérka Alexandra Wojtaszek napísala knižku Fjaka o Chorvátoch a Chorvátsku, ktorého more si prisvojujeme aj my, Slováci. Fjaka je dalmatínsky pojem a označuje stav ducha, keď sa človek túži len pozerať do diaľky a rezignovať na akúkoľvek formu aktivity, rozplynúť sa v priestore. Kedy, kde a v akých situáciách zažívate vy fjaku?
Hneď som si tú knižku objednala, zo zvedavosti, samozrejme. Po roku v Španielsku som pochopila, že schopnosť len tak uprostred dňa „vypnúť“, sedieť tri hodiny pri obede a nikam sa neponáhľať, je pravdepodobne kultúrna vec. Keď s tým však nevyrastáte, asi sa to už nenaučíte. Keďže nie som zamestnaná v klasickom slova zmysle a prácu si so sebou nosím v hlave, vždy je čo robiť – dá sa komponovať viac, cvičiť viac, venovať sa manažérskej práci viac. Málokedy sa stane, že všetko odložím nabok a zažívam fjaku. Ak sa to však niekedy podarí, odpoveď možno naznačila už predošlá otázka – sú to práve tie osamelé celodenné letné túry, keď je mojím jediným cieľom vrátiť sa do večera domov. Prvé dve hodiny si ešte upratujem myšlienky v hlave a potom už len kráčam do kopca, ľahká a slobodná.
Simonetta Zalová
foto archív Haimoni Balgovej
Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v májovom čísle MIAU (2025)