Keď bola naša teta Agáta malá a počula Olympic, plakávala, že ona nie je Agáta, ale Agatka. Olympic sme počúvali z platne neskôr ako Karla Gotta a Waldemara Matušku. Mali sme malú platňu: na jednej strane spieval Gott Lady Karneval, na druhej „se z dálky blížilo sedm dostavníků…“ Tancovali sme ako besné, v spálni našich rodičov, z ktorej sa po tom, čo tato odišiel, stala detská izba, v obývačke, v kuchyni. Mama bývala v robote a my sme každé popoludnie po schodoch privliekli roj detí. Naše susedy vykúkali prestrašené zo dverí, vedeli, že o chvíľu to začne. Sedm Dostavníků, Lady Karneval a znova a znova. Všetky sme spievali z plného hrdla. Neskôr Zagorovej Gvendolínu, a tiež Já jsem tvá neznámá… spotené sme tancovali do štvrtej, potom zmazali kompromitujúce stopy a pokračovali sme v parku.
Všetky sme boli speváčky a hlásateľky. Marika Kadlečíková, Elena Zverinová, Gabika Šebová, dievčatá Bučuričove aj Chobotove, aj Martina Škarčáková a Gabika Hrdlovičová. Na speváčky sa najlepšie hrávalo pri kultúrnom dome v parku, lebo tam boli schody. Bola vtedy taká móda, že všetci speváci a speváčky z telky museli spievať na schodoch a schádzať nimi symbolicky dolu. Spievali sme a schádzali, ohlasovali jedna druhú, vo vlasoch kvety z parku, naše detské šály nám viali ako závoje Isadory Duncanovej. Občas sa pri nás zastavila nejaká pani, možno, aby si iba oddýchla, možno si potrebovala preložiť tašku s nákupom z jednej ruky do druhej, ale postála a my sme mali odrazu publikum.
Okolo jazierka v parku poletovali vážky a striekala fontána. Smutné vŕby si namáčali vlasy do zelenkavej vody a pod tými vŕbami sme mali kuchynky. Pod tou pri kulturáku – ja, na schodoch pod tou – veľkou Marika, na lavičke – Elena, na schodoch – naša Agatka. Varili sme čavajdu z brečtanu, kvetov, zeme a vody z jazierka, kŕmili ňou naše bábiky a pozývali jedna druhú na návštevy. Na návštevách sme sa rozprávali o našich neposlušných deťoch a o tom, čo sme varili. Potom sme sa rozbehli na schody a tancovali. Do večera, kým sa konča parku z niektorého z okien neozvalo: večeráááť!
Martinina mama teta Jarka Škarčáková nám uvarila puding. Vždy, keď sme prišli, mali uvarený puding s piškótami, ktoré sa rozplývali na jazyku. Tiež mali gramofón a okrem iných aj platňu, na ktorej spieval Jiří Korn „Váš talent je protkán vášní.“
– Dobře, tak přijdete zase pozítří, slečno, – hovoril ten Korn.
– Ne, maestro, – odpovedala mu Naďa Konvalinková.
– Tak ve středu, – nedal sa on.
– Ne, maestro! – nedala sa ani ona.
– Chcete snad zahodit svůj talent?
– Ne, maestro!
– Tak proč, proč nepřijdete?
– Protože u vás už zůstanu!
Túto scénu sme si pri kulturáku prehrávali znovu a znovu, v rôznych obsadeniach a s rôznou intenzitou. Všetky sme boli maestro aj jeho žiačka.
Mne sa najviac páčil verš: „…úžasný váš flažolet hřát mne bude mnoho let…“ Slovo flažolet nikdy nezabudnem, odmalička viem od otca, čo znamená. Aj mama s tatom museli obdivovať našu maestrovskú scénu, aj suseda Mia, aj babička a teta Katka z Piešťan.
– Ty to tak nevieš povedať, to „ne, maestro“, ja to hovorím krajšie! – kričala Agáta.
– To sa nekričí, ja to hovorím dobre, ty mi to kazíš! – nedala som sa ja.
Potom som jej pustila Olympic a Naše teta Agáta a jedovala som ju, že to je o nej. Agáta plakala.
– Ja som neni Agáta, ja som Agatka!
– Okamžite to vypni, lebo dostanete na zadok obe! – kričala mama.
A potom sme raz šli na prázdniny ku strýkovi Karolovi do Banskej Bystrice. Prázdniny neboli, ale rástli huby, a tak nám mama s tatom tie prázdniny urobili. Vyrazili sme skoro ráno a keď sme prišli, akurát naši bratranci Broňa, Martin a Ludvika odchádzali do školy. Okamžite mali prázdniny aj oni a do školy nemuseli ísť.
Maestro Karol bol hobojista v orchestri banskobystrického divadla.
Hoboj považujem za nástroj s najkrajším tónom. Niečo ako plač, ako bľačanie baránkov a ovečiek, smútok a radosť v jednom a neha.
Maestro Karol poznal okolie Banskej Bystrice aj poslepiačky. Okrem toho, že bol muzikant, bol aj turista, chodieval maľovať turistické značky. Zavše som mala pocit, že mal označkované aj huby v lese, že poznal osobne každý strom, krík aj čučoriedku či brusnicu. Chodievali sme po lese a spod kríkov a úžľabín, tôní a machu na nás vyskakovali dubáky a kozáky, vpredu veselý tato a strýc Karol, žartovali a doberali sa, niekedy sme všetci spievali.
Spievali sme vždy a všade. Celé detstvo sme spievali. Pesnička, v ktorej sa spieva „žaburienky spievajú, hrdielka nadúvajú“ je o nás. Spievali a nadúvali sme hrdielka, naši príbuzní muzikanti sa odjakživa vadili, ktorý z nich má krajší tón, ktorý lepšie chytí druhý, tretí alebo štvrtý hlas.
– Vysoko si to začal!
– Ja? Ty sa nevieš chytiť.
– Ale naozaj si to začal vysoko, – pridal sa ďalší zo strýkov!
– No nehovor, lebo ty si falošne zaťahoval od začiatku, len som nechcel nič hovoriť.
My decká sme boli pýcha. Nami sa naši rodičia chválili. Kto má aký pekný hlas, kto vie koľko pekných ľudových pesničiek, kto vie chytiť druhý hlas.
Niekedy sa spievali odrhovačky. Já jsem tvá neznámá, Tam kde teče Niagara, Ó Marianna, alebo v Yokohamě v přístavu. Inokedy Suchoňova Aká si mi krásna viachlasne, alebo krásna Sládkovičova pesnička V slzách matička sedela, úryvky z Offenbachových operiet, najmä z Krásnej Heleny, časti muzikálu Cyrano z predmestia…
Broňa a Martin boli dvojčatá a mali o pár rokov viac, ako my s Agátou. Tiež museli chodiť ako my do hudobnej školy, museli doma poslúchať, spievať na požiadanie, chytať druhé a tretie hlasy. Broňa a Martin aj ich mladšia sestra Ludvika alias Lula, poznali Beatles a mali noty podľa ktorých ich vedeli zahrať aj zaspievať. She loves you sme spievali, až nám na spánkoch navierali žily. Hrali sme ho osemručne aj dvanásťručne, bola to hymna našich prázdnin, detsky sme sa jeden do druhého zamilovali, zamilovali sme sa do našej veselej rodiny, do tatkov, čo v kuchyni popíjali víno, do mám, čo čistili huby a zavárali.
Martin, Broňa a Lula mali starú mamu, ktorá vedela vynikajúco hrať na klavíri. Noblesná a jemná pani. Nikdy nás nezahriakla, že spievame či hráme odrhovačky, páčilo sa jej, ako hráme Beatles a spievame si.
Spievali sme si aj v aute cestou do lesa. Werichovky alebo Šlitra a Suchého.
Tato s Karolom si hovorili o repertoári divadla, vedeli si zahmkať, zalalákať najlepšie časti skladieb, tato poznal všetky hobojové sóla, Karol zasa tie hornistické, lebo náš tato bol okrem toho, že písal knižky, aj hornista. A naša mama všetkým susedom a baletkám ako doktorka predpisovala mastičky a lieky, z Karolovej kuchyne sa stala ordinácia.
Málo sa v Bystrici spalo, veľa jedlo, pilo, chodilo po lese a spievalo. Spievalo sa všade.
Vrátili sme sa domov a odrazu sme mali kazeťák a na ňom Beatles. Aké sa mi to zdalo slabé oproti tomu, čo dokázali pri klavíri Martin, Broňa, Lula a ich bratranec Libor!
Decká z nášho sídliska na Dukelskej k nám chodievali počúvať Beatles, všetky sme boli rachnuté do Ringa, ja do Johna, len som sa im to hanbila povedať. Obe s Agátou sme milovali bratranca Martina, ich bratranca Libora aj strýca Karola.
Prázdniny bývali lepkavé. Odrazu všetci z Dukelskej niekam zmizli. V suchom parku cvrlikali svrčky, fontána na jazierku striekala a pod vŕbami boli obývané iba dva domčeky, v ktorých sa varilo. Môj a Agatkin. Chodili sme sa navštevovať a na striedačku spievali na pódiu na schodoch pred kultúrnym domom.
Potom nás mama naložila do auta a odviezla do Bernolákova k babičke. Voňavá veľká záhrada, marhule, ríbezle a uhorky, kôpor a ocot na nálev, čo štípal v nose. Mamina sestra Katka, ktorá v plavkách okopávala v tom najväčšom úpeku, vyzerala ako kreolka a počúvala rádio. Vedela zaspievať všetky pesničky. Varila samé dobré jedlá. Kávu pila z horčičáku, ktorému sa vraj hovorilo ruská zuzana. Okolo chodili vlaky, vozili prázdnináčov z prázdnin a na prázdniny, my sme im kývali a vozili sa na čerstvo natretej bráne All you need is love a she loves you, yeéé, yeéé, yeéé…
A potom boli v Bernolákove hody a na kolotočoch hrala ABBA. Chiquitita a Fernando. Plné vlasy, šaty aj vrecká sme mali plné papierových ruží, tancovali sme pri maringotke, aj doma u babičky v kuchyni, predvádzali babičkiným sestrám Korna a Gotta aj Matušku a tie jeho dostavníky. Babička spievavala Až bílé konvalinky vzkvetou a vždy sa rozplakala alebo všelijaké pesničky o panenke Márii, pri niektorých sme plakávali všetky. Aj babička, aj jej sestry, aj my. A potom varga, varga, šic do roboty.
Po prázdninách sme sa vrátili domov do Modry. Odrazu sme vedeli všetky pesničky, čo v lete hrávali v rádiu, ani nás ich nik neučil.
Z našej Agáty je Agatka a naše domčeky pri jazierku, kde fontána dávno nestrieka, dávno niekto vypílil a „zbúral“… Všetky naše polievky skysli, minuli sa letá. Tato s Karolom sedia v nebeskej krčme spolu s ostatnými bratmi a možno sa vadia, ktorý z dychových nástrojov má krajší tón. Dodnes, keď idem smerom na Bystricu, v ušiach mi bľačí a narieka ten Karolov hoboj.
Blížia sa prázdniny. Uvarím si tureckú kávu do ruskej Zuzany, sadnem si na terasu a budem počúvať rádio.
Želám vám dobrý letný prázdninový aj predprázdninový štart, veľa nových a dobrých pesničiek a zážitkov, vaša Veve