Poznáte to – keď si niekto nárokuje na niečo, na čo jednoducho nemá nárok… Dôvody môžu byť rôzne. Málo peňazí, málo šťastia, príležitostí či konexií, málo schopností, málo talentu. Walter Keane, ktorého obrazy detí s veľkými očami dostali ako obchodný artikel súhrnný názov Big Eyes, mal riadne veľké oči, keď si myslel, že sa mu to prepečie. Vyše desať rokov sa totiž vydával za autora obrazov, ktoré v skutočnosti maľovala jeho žena Margaret…
San Francisco, rok 1986. Obaja sedia pred čistým bielym plátnom. Nie však kdesi vonku v plenéri či v ateliéri, ale v súdnej sieni. Pred sudcom, dvanástimi porotcami a početným publikom sa odohráva spor Keane versus Keane. Navrhovateľka zažalovala odporcu za nactiutŕhanie. Tvrdí, že obrazy Big Eyes maľovala ona, on vyhlasuje to isté. Ona vysvetľuje, že ju on k tomu donútil, on – že ho ona chce obrať o peniaze a že potrebuje psychiatra. Ona mlčí, jeho surovosť ju zaskočila. On spustí slovnú eskapádu a keďže sám seba aj obhajuje, zohrá pred porotcami monodrámu, v ktorej výrečnosť hlavného protagonistu má byť tým najrukolapnejším dôkazom. Sudca napokon ukončí trápne divadlo jedného herca a rozhodne takto: „pred očami nás všetkých dokážte svoje autorstvo Big Eyes. Tu je biele plátno, štetce, uhlíky, farby, pustite sa do kreslenia!“ Margaret Keane zaihrá na perách ľahký úsmev. Chytí do rúk ceruzku a začne skicovať detskú tvár. Walter Keane sedí nepohnute, minúty plynú, vraj čaká, kým ho kopne múza… Tik-tak, tik-tak, áááu, zaúpie Walter vzápätí, keď sa konečne načiahne za maliarskou paletou. „To bolí! Do čerta, moje staré zranenie ramena,“ precedí cez zuby, „a akurát teraz, to je pech, to je pech…“ Walter skriví tvár od bolesti a pateticky prednesie: „Obávam sa, slávny súd, že dnes nenamaľujem ani čiarku…“ Margaret maľuje ďalej, úsmev jej neschádza z perí. Vie, že vyhrala.
Obchodník s falošnými spomienkami
Ten chlap, možno je to reportér, možno výtvarný kritik a možno len obyčajný laik, ktorému sa páči obraz dievčatka s obrovskými očami, ale keď mu položí otázku, Walter spozornie: „Prečo vlastne maľujete tie oči také veľké? A prečo muž ako vy kreslí samé malé deti?“ Prečo, prečo? Prvotné rozpaky Walter prevalcuje svojím nákazlivým smiechom, jeho dobrá nálada zapchá prázdno, ktoré malo byť vyplnené zmysluplnou odpoveďou, majstrovsky odvedie reč na niečo iné a nepríjemnú otázku zo seba strasie ako dobiedzavý hmyz. Ale nezabudne na ňu, vie, že príde znovu, a preto sa ako dobrý stratég musí na ňu pripraviť. „Prečo vlastne maľujete tie oči také veľké?“ Walter je pekelne schopný marketingový virtuóz, ten chlap by predal aj vlastný tieň a z podobnej ríše tieňov je aj historka, ktorú bude mať nasledujúce roky vždy naporúdzi. Viete, po vojne som sa vybral do Európy študovať maliarstvo, fabuluje Walter. Paríž, Berlín… Práve v Berlíne som ich videl po prvý raz. Tie ich ohromné smutné oči! Potulovali sa po meste, kutrali v ruinách zbombardovaných budov, prehrabovali sa v odpadkoch, boli hladné, chceli jesť! Tieto špinavé, otrhané deti, nevinné obete vojny mali oči dokorán, veľké ako taniere. V tých očiach sa zračila jediná otázka: prečo? Prečo je k nám Boh taký nespravodlivý? Tie detské oči mi nedali spávať. Chcel som, aby ich videli aj iní ľudia, aby im udreli do srdca a vyzvali ich k činu: Urob niečo!
Áno, Walter Keane dokáže predať skutočne všetko. Aj svoje neexistujúce spomienky.
Je Boh dobrý?
Margaret maľuje neprirodzene veľké oči malých dievčatiek od detstva. Neviem prečo, hovorí tichým hlasom, jednoducho to zo mňa tak plynie. Deti mávajú veľké očká, pokračuje neisto. Keď robím portrét, oči sú najexpresívnejšia časť ľudskej tváre. Vyrastala som v Tennessee, na juhu Spojených štátov, v regióne často označovanom ako „biblický pás“. Moja babička bola oddaná metodistka, vštepovala mi hlbokú úctu k Biblii, o ktorej som však veľa nevedela. Vyrastala som vo viere v Boha, ale s množstvom nezodpovedaných otázok. Bola som chorľavé dieťa, veľmi plaché, ale zbožňovala som kreslenie. Mala som zvedavú povahu, často som sa zapodievala úvahami o zmysle života, prečo sme tu, prečo je vo svete toľko bolesti, smútku a smrti, ak Boh je dobrý. Myslím, že tieto otázky sa začali neskôr odzrkadľovať aj v smutných očiach detí, ktoré som maľovala…
Jej prvé manželstvo skončí krachom, Margaret aj s malou dcérou Jane ujde od muža a usadí sa v San Franciscu. Nájde si prácu vo firme vyrábajúcej nábytok – na detské postieľky kreslí ornamenty. Nie je to žiaden dream job, ale musí uživiť seba a dcéru. V nedeľu si prilepší pár dolármi navyše, keď sa jej podarí predať nejaké portréty na pouličnom street markete. Pár stojanov od nej vystavuje svoje „parížske“ zátišia Walter Keane. Šarmantný, výrečný, vtipný, žoviálny, vždy obklopený hŕstkou žien, ktoré sa chichocú jeho vtipným bonmotom. Od Margaret je o dvanásť rokov starší, a teda skúsenejší, flirtuje s ňou ako žiaden chlap predtým. Obdivuje jej obrazy, dodáva jej guráž, aby maľovala ďalej, Margaret je unesená jeho galantnosťou a keď raz príde list od jej bývalého muža, ktorý sa s ňou hodlá súdiť kvôli dcére, je rozhodnuté: „Vydaj sa za mňa,“ navrhuje jej Walter nadšene. Nevesta horí šťastím, svadba sa koná na Havaji, ostrov hýri farbami, ktoré lahodia oku. Tie sýte farby! Havaj jej učaruje. O desať rokov sa sem vráti a bude tu žiť. Avšak sama, iba s dcérou Jane, bez manžela, od ktorého utečie, tak ako od toho prvého. A potom že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky…
Keane ako Keane
To, že musí klamať aj Jane, ju bolí asi zo všetkého najviac. Walter nechce ani počuť o tom, že by jej dcéra mala zdieľať ich rodinné tajomstvo. Tajomstvo, o ktorom vedia len oni dvaja… Všetko to začalo celkom nevinne, keď Walter presvedčil Enrica Banducciho, majiteľa známeho nočného baru Hungry, aby mu dovolil zavesiť niekoľko svojich zátiší a Margaretine plátna na jednu zo stien v blízkosti toaliet. Keď sa dámy začnú rozplývať nad smutnými očami dievčatiek z obrazov, nenapadne mu nič iné, iba prikývnuť. Áno, sú to moje obrazy, ja som ich maľoval. Vyplynie to zo situácie, je to predsa on, kto obieha okolo obrazov, Margaret trčí doma, je taká ostýchavá, zákazníkov by skôr odplašila… Zato Walter je vo svojom živle, napokon, niet sa čo čudovať, živí sa ako realitný maklér, má ňuch na dobrý biznis, a ten práve roztáča, lebo obrazy Margaretinych detí s veľkými očami idú ako teplé rožky!
Ona sprvu nič netuší, až ho raz pristihne, ako kŕdliku žien rozpráva historku o hladných berlínskych deťoch. Sú u Banducciho v klube, ona sedí sama v rohu, zatiaľ čo on robí biznis: krúti sa okolo potenciálnych zákazníkov, reční a živo gestikuluje, dohaduje ceny. Vtom sa pri Margaret zastaví jeden z klientov a spýta sa: „A čo vy, pani Keanová, aj vy maľujete?“ Uplynie pár sekúnd, kým pochopí. Nemôže tomu uveriť! „Prečo klameš?“ vyštartuje na Waltera, jej odhalenie však manžela nijako nezaskočí. Nebuď hlúpa, rozreční sa pán umelec, robím to pre naše dobro, veď vieš, ako ťažko sa ženy maliarky predávajú, z obchodného hľadiska je to tak lepšie… Ľudia chcú poznať autora obrazov, chcú sa s ním zoznámiť, porozprávať. Akoby to vyzeralo, keby som im povedal: prepáčte, ale ja len predávam, tie obrazy v skutočnosti maľuje moja žena… A keby vraj nebolo jeho, Margaret by tie svoje detské tváričky ešte stále predávala na nedeľných pouličných trhoch. Za pár šupov! Pozri sa na ten podpis, Margaret, vidíš? rozohňuje sa Walter. Stojí tam Keane. Ja som Keane, ty si Keane, obaja sme Keanovci. Sme predsa rodina, nie?
A tak sa stane niečo nepochopiteľné. Margaret prikývne. Pristúpi na túto hru. Dobrovoľne. Píšu sa päťdesiate roky a v tej dobe boli muži ešte stále presvedčení, že ich manželky sú tak trochu ich majetok. Margaret to potvrdí aj miestny farár, vyspovedá sa mu a naznačí, čo sa v ich rodine deje. Muž v sutane ju ale napomenie: má dôverovať manželovi, pretože on je hlavou rodiny, on vie, čo je správne a prospešné. Sme predsa rodina, zdôrazňuje Walter. Keane ako Keane. Uvidíš, koľko peňazí nám zarobím! Walter svojej žene sľúbi, že sa stanú slávni, budú mať kopec peňazí a kúpia si obrovský dom so záhradou a bazénom. A čo sľúbi, to aj splní. Margaret dodnes pripúšťa, že bez Waltera by jej obrazy pravdepodobne nik neobjavil…
Amerika a lavína Big Eyes
Keď jedna z obdivovateliek Walterových obrazov afektovane vykríkne: „Och, ty si ako Warhol!“ on je na to odpovie: „Nie, to Warhol mne ukradol nápad. Ten podnik som začal ešte predtým, ako Warhol sotva tušil, čo je to polievka v plechovke.“ Walter Keane sa od začiatku nijako netají, že obrazy detí s veľkými očami využíva ako prostriedok na svoje podnikanie. Kolesá veľkého biznisu sa rozkrútia, keď po meste rozvešia plagáty, ktoré majú ľudí upozorniť na galériu s maľbami Big Eyes. Zmizli za pár minút, okoloidúci si ich jednoducho strhli a odniesli domov. Plagáty Walter rozdáva aj v galérii, návštevníci si ich berú aj po niekoľko kusov. Walter spozornie. Čo ak by z obrazov dal natlačiť plagáty a začal ich predávať? A rovnako tak aj pohľadnice, kalendáre a všeličo ďalšie s obrázkami Big Eyes? Zisk z tisícov takýchto reprodukcií by bol v konečnom dôsledku väčší, ako z predaja originálnych obrazov. A ešte urobí aj záslužný čin – takto každý človek, aj ten menej solventný, bude mať doma umelecké dielo! Walter sa do svojho podniku oprie vo veľkom štýle. Postermi Big Eyes zaplaví Ameriku: neexistuje snáď čakáreň u lekára či dentistu, kde by neviseli, drogéria, v ktorej by sa nevŕšili stohy pohľadníc detí s veľkými očami. Od polovice 60. rokov sú Big Eyes takmer v každej americkej domácnosti, stredné vrstvy, ktoré sa v čase povojnovej prosperity sťahujú do svojich vypucovaných domov na predmestí, si tie smutné veľké oči jednoducho zamilovali! Výtvarní kritici však ohŕňajú nos a Keanove obrazy zvozia pod čiernu zem, nazvú ich „sacharínovým gýčovým šialenstvom“, „pornografiou sentimentality“ či „paródiou na súčasné umenie“. Akurát Andy Warhol projekt Big Eyes uzná na celej čiare. Warhol sa síce s Keanom nikdy nestretol, ale verejne vyhlásil, že jeho dielo je obdivuhodné! Musí také byť, keď sa páči masám. A je dobré, že Walter Keane chrlí svoje obrazy „ako továreň“. Ako Walt Disney, vyhlási Andy.
Celý príbeh obrazov Big Eyes si prečítajte v júnovom vydaní MIAU.
Simonetta Zalová
foto Sita, Fórum Film