„Keď sa veci dejú príliš rýchlo, nik si nemôže byť ničím istý, vôbec ničím, dokonca ani sám sebou.“
Milan Kundera, Pomalosť
Tento článok je ódou na pomalosť. Bude v ňom reč o pomalom jedle, pomalých mestách, pomalom sexe, pomalom rodičovstve či pomalom cestovaní. Ak vám to nič nehovorí, potom vedzte, že popri fastfoodoch, alfa rodičoch, workoholikoch, hektikoch, hyperaktívnych neurotikoch a všetkých vyznávačoch hesla „čím rýchlejšie, tým lepšie“ žijú medzi nami aj prívrženci hnutia pomalosti, ktorí si myslia, že práve „pomalé je krásne“. Pretože ako povedal Gándhí: „V živote sa toho dá urobiť viac, ako len zvyšovať jeho rýchlosť.“
Tom Hodgkinson (46)
Kto to je: Leňoch, zaháľač, flákač.
Výrok: „Nie som lenivý idiot, ale leňoch!“
Rozprávkový príbeh o jeho úspešnej kariére by mohol mať podtitul: Ako sa z lenivého Toma, ktorý nikdy nedokázal vstať z postele včas, stal uznávaný vydavateľ a spisovateľ. A keby len spisovateľ – ako zakladateľ modernej teórie leňošenia sa pre státisíce ľudí na celom svete stal novodobým prorokom. Jeho prelomové dielo How to be Idle (Ako leňošiť) oslavuje leňošenie, ale zároveň tvrdo a nekompromisne útočí na pracovnú kultúru západného sveta, ktorá „zotročila, demoralizovala a zdrvila toľkých z nás“.
Odkedy sa Tom jedného rána zbavil nepríjemne drnčiaceho budíka, kvalita jeho života povážlivo stúpla. Tento akt vzbury, nebojácny a nekompromisný, v ňom prebudil dušu pravého leňocha. Z pracujúceho úbožiaka plného úzkosti, zaťaženého zodpovednosťou a povinnosťami sa stal blažený bezstarostný spáč.
Lebo pravý leňoch spí, koľko sa mu žiada a zo slastného pohodlia postele vstane až vtedy, keď sa cíti pripravený čeliť protivenstvám všedného dňa. Že práca je liek na všetky nešťastia, Tom Hodgkinson považuje za mýtus modernej spoločnosti. Hovorí tomu tiež vymývanie mozgov: vyskočiť z postele a okamžite sa venovať nejakej „užitočnej“ činnosti. V dnešnej dobe konzumu to znamená zarábať peniaze, aby sme sa mali lepšie. Aby sme si mohli dovoliť lepšie auto, drahšiu dovolenku, nový model mobilu či iný „must have“ produkt dennej spotreby. Tom k tomu poznamenáva: „Reklamný priemysel nás vedie k tomu, aby sme uverili, že nákupom istého výrobku sa nám zlepší život. Nákup výrobku si však vyžaduje peniaze. A peniaze si vyžadujú ťažkú prácu. Alebo dlh. Zadlžujeme sa, aby sme uspokojili svoje túžby a potom pracujeme, aby sme splatili dlh.“ Dnešok povýšil zamestnanie na úroveň náboženstva. A záhaľke prisúdil status „tichej vrahyne“. To Tomovi pripadá scestné, veď stačí len trochu nahliadnuť do histórie: na všetkých tých, čo pracovali, sa kedysi hľadelo zvrchu! Usilovnosť ako taká sa považovala za vulgárnu a náhlenie za vec zlého vychovania a osobnej pochabosti. Až kapitalizmus rozkrútili koleso tejto šialenej (a často zbytočnej) ľudskej činorodosti. Ako to hovoria Francúzi? „Travailler moins, produire plus.“ (Čím menej pracuješ, tým viac vyprodukuješ.) Ľudia, ktorí neustále niečo robia, spôsobujú len chaos, mieni leňoch Tom. Blaise Pascal vraj došiel k podobnému poznaniu, keď napísal, že „jedinou príčinou ľudského nešťastia je to, že človek nedokáže ticho sedieť vo svojej izbe.“
Zrod leňocha
Tom Hodgkinson má za sebou skvelé vzdelanie: veď kto študoval na prestížnej Westminster School v Londýne, toho ďalšie kroky zaručene viedli do Oxfordu alebo Cambridge. Tom si vybral slávnu Christ College v Cambridge, kde navštevoval prednášky anglickej literatúry a po večeroch hral na basovú gitaru v univerzitnej kapele The Stupids. Po škole začal pôsobiť ako novinár na voľnej nohe (obaja rodičia pracovali ako žurnalisti), neskôr sa zamestnal v obchode s cédečkami, kde pozoroval subkultúru skateboardistov (nikdy nikde nepracovali). Dva roky pretrpel na oddelení výskumu v Sunday Mirror, neskôr na zvláštnych projektoch v Guardiane a všade to bolo – peklo. Nikdy sa mu nepodarilo prísť do redakcie včas, jeho šéf bol grobian a tyran, práca nezaujímavá a bezútešná, plat mizerný. Jediné vykúpenie prinášali večerné návštevy pohostinstva, kde spolu s ostatnými kolegami nadával na šéfa, prácu a plat.
Nápad založiť si vlastný časopis s tematikou leňošenia dostal ako nezamestnaný. Kdesi naďabil na vyše dvesto rokov starú zbierku esejí The Idler (Leňoch) od anglického spisovateľa Samuela Johnsona (autora onoho známeho výroku: „Kto je unavený Londýnom, je unavený životom.“). Pri čítaní Johnsonových briskných myšlienok po prvý raz pochopil, že medzi kreativitou a leňošením jestvuje priamy vzťah. Lenivosť totiž neznamená nečinnosť ako tupú apatiu, mŕtvolnú nehybnosť či celkovú skleslosť. Práve naopak, lenivosť je stav, ktorý využíva každý kreatívny človek: pozerá sa do stropu a rozvíja svoje myšlienky. Skrátka, nečinnosť podporuje tvorivého ducha.
Ničnerobenie je však aj poriadna drina, ako napísal už Oscar Wilde. „Vždy je okolo vás množstvo ľudí, čo sa vás usilujú prinútiť, aby ste niečo robili,“ poznamenáva Tom v úvode svojej knihy. „Preto som sa pokúsil vytvoriť akýsi súhrn textov o leňošení z filozofie, literatúry, poézie a histórie posledných tritisíc rokov, aby sme my, lenivci, mali duševnú výzbroj, ktorú potrebujeme na boj proti práci.“ Počas štúdia týchto textov Tom so zadosťučinením zistil, že vyhlásenými lenivcami boli aj také významné osobnosti ako britský spisovateľ Jerome Klapka Jerome (napísal esej O lenivosti), filozof Bertrand Russel (Chvála lenivosti), Robert Louis Stevenson (Ospravedlnenie pre lenivcov), John Keats (Óda na záhaľčivosť) či Paul Lafargue (Právo na lenivosť). Lafargue sa vo svojom diele odvoláva priamo na Boha: šesť dní pracoval a potom už iba celú večnosť odpočíva. No nie je to ten najžiarivejší príklad leňocha par excellence?
Potulný vidiečan
V roku 1993 založil so svojím kamarátom časopis The Idler (Leňoch). Popritom sa si privyrábal dovozom absintu z Čiech. Keď sa mu narodil syn Arthur, ktorý má dnes štrnásť, spolu s partnerkou a matkou svojich ďalších dvoch detí sa presťahoval na vidiek do grófstva Devon v juhozápadnom Anglicku. V duchu obrazu „potulného vidiečana, ktorý si zvykol na siestu a snívanie“ sa oddal farmárskemu životu. Aby jeho deti vedeli, odkiaľ pochádza vajce (odpoveď bola, že zo supermarketu), začal chovať kurčatá a králiky, pestovať ovocie a zeleninu, piecť domáci chlieb a do praxe zavádzať vlastnú teóriu lenivého rodiča, ako ju zachytil v knihe The Idle Parent (Lenivý rodič). Doobeda pracoval 3 – 4 hodiny, cez obed si zdriemol: na mäkkej váľande, prezieravo umiestnenej hneď oproti pracovnému stolu. Poobede sa venoval deťom a záhradníčeniu. Deti učil hrať na ukulele, Tomov obľúbený hudobný nástroj (o výučbe napísal aj príručku). V marci 2011 si spolu s manželkou Victoriou otvoril v západnom Londýne kníhkupectvo a kaviareň (ich krstnou mamou sa stala herečka Emma Thompson), ktorej súčasťou sa stala aj Leňochova akadémia filozofie, hospodárenia a veselia. Na pôde akadémie usporadúva rôzne kurzy – antickej filozofie, rečníctva, hry na ukulele, pečenia chleba, vyšívania, latinčiny, šitia gombíkov, práce s drevom, ale aj bartitsu (bojové umenie, ktoré ovládal Sherlock Holmes), výroby jednostrunnej gitary či stolárskych prác, čiže napospol tak trochu „staromódne činnosti“. A netreba zabudnúť na semináre o tom, ako rozbehnúť vlastnú firmu, keďže status leňocha sa najlepšie realizuje, ak je človek nezávislý na práci iných ľudí.
Ľudia Tomovi občas vyčítajú, že je leňochom len tak naoko, keďže na všetko, čo doteraz urobil, musel vynaložiť určitú námahu. Tom na to odpovedá: „Nerád pracujem, nenávidím pracovnú dobu. Ale nevadí mi pracovať, ak je to niečo, čo som si sám vybral. Je to vždy o vytváraní si vlastných situácií.“
Práva leňocha
Status leňocha demonštruje víťazstvo ducha nad hmotou. Byť leňochom, ktorý ignoruje každodennú lopotu „od deviatej do piatej“, znamená získať príjemný pocit nadradenosti nad vlastným osudom. Tu je výber niekoľkých základných práv leňocha podľa Toma Hodgkinsona.
* Právo na obed. Dnes je nemoderné chodiť na obed, workoholici totiž nejedia, workoholici pracujú! V Tomovom ponímaní je obed prejavom slobodnej vôle, kedy sa človek stretne s priateľmi a kolegami, miestom na družné rozhovory a pár pohárikov Martini. Za obed však určite nepovažuje osamelé žuvanie žemle zo stánku rýchleho občerstvenia, pri ktorom stravník nemo zíza cez okno na rušnú ulicu pred sebou.
* Právo na maródku. Byť práceneschopný sa dnes považuje za hrdelný zločin. Leňoch sa chorobe nebráni, naopak, víta ju ako oslobodenie od záťaže a zodpovednosti. Choroba je oficiálne ospravedlnenie leňošenia. Človek by sa mal prestať hanbiť za to, že ochorel, mal by nájsť odvahu povedať: „Som chorý a neprídem do práce.“
* Právo na obedňajšiu siestu (a spánok). Všeobecne všetci tí, čo tvrdia, že nespia, sú veliteľskí a krutí. Boja sa spánku, lebo je to stav, keď nemôžu ovládať svoj život. A preto vyhlasujú, že spánok je pre slabochov (leňochov). Namiesto toho sa nadopujú kávou, ktorá síce dočasne zostrí zmysly, ale prináša nervozitu, mrzutosť a podráždenosť.
* Právo na pár pohárikov po práci. Hostinec je miesto, kde je človek po celodennej lopote opäť sám sebe pánom. Už po niekoľkých dúškoch pookreje, má svoje názory, vie, ako čeliť životu, šéfovi, termínom… Dnes však ľudia skôr ako do krčmy utekajú po práci do posilňovne, kde „namiesto hlbokých dúškov speneného orieškovohnedého piva v družnej spoločnosti bežia sami na bežiacom páse a pritom na obrovských obrazovkách sledujú MTV, aby nemysleli na muky. Ak naozaj chcete cvičiť, prečo si nenájdete krčmu, ktorá je od vášho domova či práce vzdialená, povedzme, jeden kilometer? Každý deň sa prejdete dva kilometre a ešte si aj užijete.“
Ozaj… viete, kedy leňoch zažíva najväčší pôžitok z ničnerobenia? Kým ostatní drú. Jerome Klapka Jerome to vyjadril brilantne: „Niet radosti z ničnerobenia, keď nemáte nič na robote.“
Carlo Petrini (65)
Kto to je: Zakladateľ hnutia pomalého jedla (slow food).
Výrok: „Prirodzenosťou jedla je pôžitok a láska. Oceňujme v dobrom jedle harmóniu stvorenia.“
V manifeste hnutia slow food sa okrem iného píše:
* Všetci sme zotročení rýchlosťou a podľahli sme zradnému vírusu rýchleho života, ktorý ničí naše zvyky, narúša súkromie našich domovov a núti nás jesť rýchle občerstvenie.
* Jediný spôsob, ako čeliť celosvetovému hlúpemu štýlu rýchleho života, je pevná obrana pokojného materiálneho pôžitku.
* Naša obrana by sa mala začať za stolom s pomalým občerstvením. Skúsme znovu objaviť príchute a chute regionálnej kuchyne a zbavme sa potupných účinkov rýchleho občerstvenia.
* Cieľom skutočnej kultúry je chuť vytvárať, nie potláčať…
* Pomalé občerstvenie zaručuje lepšiu budúcnosť.
O čom je slow food?
Ak si pod pojmom slow food niekto predstavuje niekoľkohodinové vysedávanie za prestretým stolom, pomalé prežúvanie komplikovane pripravených jedál a potom dlhé trávenie, tak sa mýli. Slow food je totiž predovšetkým jedlo tradičné a lokálne. Lebo práve lokálna kuchyňa s čerstvými sezónnymi produktmi od miestnych malovýrobcov spoluvytvára kultúru daného regiónu. Krajové špeciality, tradičné odrody plodín či plemien domácich zvierat, pravá chuť bez umelých prísad, podpora komunálneho života a šetrnosť k životnému prostrediu – to sú hlavné charakteristiky hnutia pomalého jedla. Rovnako ako zvýšená vnímavosť voči bio potravinám a konceptu fair trade. A slow food je aj o dostatku času a pokoja na to, aby sme si jedlá pripravené s láskou mohli skutočne vychutnať, najlepšie v kruhu najbližších.
So slimákom v logu
Zrod hnutia slow food sa datuje do roku 1989 a symbolicky ho ovplyvnili dve „škandálne“ udalosti: otvorenie veľkého McDonald’s hneď oproti Španielskym schodom v Ríme a smrť 19 ľudí (ochorelo ich takmer sto), ktorí sa otrávili lacným vínom s prímesou metylalkoholu. Do čela hnutia sa postavil taliansky novinár a gurmán Carlo Petrini, ktorý slow food označil za „vyspelú kultúrnu revolúciu“. Sám Petrini formuloval základné myšlienky pomalého jedla, keď povedal: „Jedlo by malo byť: dobré, aby bolo pre všetkých radosťou jesť, čisté, aby sa neničilo životné prostredie a zdroje matky Zeme, spravodlivé, aby boli rešpektovaní všetci ľudia, ktorí pre nás získavajú potravu v pôde, moriach, na lúkach či v lesoch.“
Carlo Petrini sa narodil v mestečku Bra v kraji Piemont na severe Talianska. Ako vyštudovaný sociológ sa v mladosti angažoval v komunistickom hnutí Partito di Unità Proletaria. Zameral sa na gastronómiu a vinárstvo a v rámci týchto tém pravidelne prispieval do ľavičiarskych denníkov La Stampa a La Repubblica. Postupne sa vypracoval na uznávaného gastro žurnalistu, ktorý sa okrem chvály miestnych produktov, jedál a vín pravidelne „navážal“ do nadnárodných monopolov, ktoré podľa neho môžu za globalizáciu chutí, vytesnenie malých výrobcov a zánik tradičných jedál. Petrini s tvárou rímskeho patricija a hedonistickým bruškom, divo gestikulujúci vo svoje spevavej materčine, dokázal strhnúť pozornosť más. A vedel byť aj vtipný: „Predkladajú nám lacné nekvalitné jedlo, aby sme ho mohli zjesť viac. Pritom keď zjem šunku, syr alebo dobrý chlieb, už po niekoľkých sekundách sa premenia na mňa, Carla Petriniho. Ale trenky, aj keď ich budem nosiť roky, zostanú vždy len Armani. Vážme si sami seba viac, než svoje oblečenie!“
Food pornografia
V roku 2004 založil pri Bra Univerzitu gastronomických vied (L’Università degli Studi di Scienze Gastronomiche), prvú svojho druhu, ktorej hlavným poslaním je zdôrazňovať neoddeliteľné spojenie jedla a národnej kultúry. Za posledných 50 rokov jedlo pre nás stratilo hodnotu, prízvukuje Petrini. Jeme, ale nevieme čo. Nevieme, ako to, čo máme na tanieri, bolo pripravené a odkiaľ to pochádza. Nejeme kvôli pôžitku, ale aby sme mohli ďalej fungovať. Jeme sami, hádžeme do seba burgery a bežíme ďalej. Zabudli sme na to, ako chutí jedlo, keď sa oň delíme s rodinou alebo priateľmi.
A svoje myšlienky Petrini rozvíja ďalej. Okolo jedla je v dnešnej pop kultúre viac rozruchu ako kedykoľvek predtým. Ale aký je to záujem? Recepty, recepty, recepty… Sme presýtení receptami. Bombardujú nás nimi médiá: v časopisoch, kuchárskych televíznych show, na nete, varia blogeri a blogerky, rôzne svetové celebrity, až sa im od varešky dymí. Jedlo naaranžované na tanieroch vyzerá krásne a lákavo. On tomu hovorí „food pornografia“. Pohľad na jedlo cez okuliare súčasnej pop kultúry (hlavne nech to dobre vyzerá) je žalostne úzky, predstavuje snáď len desať percent z toho, čo skutočne znamená. Jedlo je esenciou nášho života, obrazom toho, aké hodnoty vyznávame, aké zvyky a tradície ctíme, odráža náš rešpekt ku krajine, prírode, ľuďom i samým k sebe. Že ide skutočne o holistickú tému, dokazuje aj enormný záujem prívržencov slow food o problém odpadu. Ak by sme chceli vymenovať základné charakteristiky konzumnej spoločnosti, hromadenie odpadu by k nim bezpochyby patrilo tiež. Napríklad v Taliansku sa denne vyhodí 4.000 ton potravín. Petrini apeluje: Kupujte iba toľko potravín, koľko potrebujete, a nie koľko sa zmesí do vašich chladničiek, týchto moderných „hrobiek jedla“. Pýtajte sa. Klaďte otázky. Máte právo vedieť, odkiaľ vaše jedlo pochádza, čím boli zvieratá kŕmené, odkiaľ je ryba, ktorú máte na tanieri, kde vyrástla táto rajčina… Veďte dialóg každý deň. Túto planétu môže zachrániť len dostatok relevantných informácií.
Šampión zeme
Časopis Time zaradil Petriniho medzi 100 najvplyvnejších ľudí sveta, britský Guardian medzi 50 ľudí, ktorí by mohli zachrániť planétu a New York Times zaradil filozofiu pomalého jedla medzi „80 myšlienok, ktoré otriasli svetom“ (2001). V roku 2012 Petrini prebral od OSN cenu Champions of the Earth, ktorou Spojené národy oceňujú lídrov v oblasti životného prostredia a udržateľného rozvoja.
Hnutie slow food má dnes stúpencov v 150 krajinách sveta a združuje 1.300 lokálnych konvívií (miestnych pobočiek), ktoré sa snažia o zachovanie miestnych kulinárskych produktov, receptov a tradícií (aj formou rôznych lokálnych festivalov jedla) a okolo 2.000 komunít, ktoré produkujú potraviny trvalo udržateľným spôsobom. Hnutie pomalého jedla organizuje celosvetovú oslavu jedla Terra Madre a výstavu, venovanú jedlu a vínu, Salone internazionale del gusto v Turíne. Carlo Petrini je aj autorom knihy Slow Food Revolution: A New Culture for Eating and Living.
Carl Honoré (47)
Kto to je: (Neoficiálny) hovorca pomalej filozofie.
Výrok: „Aby ste boli rýchlejší, musíte niekedy spomaliť.“
Zásadný zlom v jeho živote sa udial v Ríme. Práve sa vracal z pracovnej cesty, keď v novinách narazil na článok, v ktorom knižný vydavateľ ponúkal 1-minútové rozprávky na dobrú noc. Carl sa potešil, to by mu prišlo práve vhod, so svojím dvojročným synom totiž večer čo večer zvádzal boj v štýle: „Ešte jednu rozprávku, pjosím… alebo: Oci, čítaaaj pomalšie…“ Lenže ako má večne zaneprázdnený otecko vysvetliť svojmu synovi, že musí čítať rýchlo, lebo na rozprávky nemá čas, keďže ho ešte čaká kopec práce! Predstava siedmich – ôsmich rozprávok, zhustených do desiatich minút sa Carlovi mimoriadne zapáčila. A potom to prišlo ako blesk z jasného neba! To si úplne zošalel? Zapípalo v ňom niečo na poplach. Chvíľu trvalo, kým večne zaneprázdnený otecko workoholik pochopil: stal sa otrokom rýchlosti. A čo bolo najhoršie: nepríjemné dôsledky tohto novodobého „vazalstva“ neznášal len on sám, ale aj jeho rodina a predovšetkým malý Benjamín. Takto to predsa nemôže ísť ďalej, rozhodol Carl Honoré a pustil sa do boja. S kultom rýchlosti.
Chvála pomalosti
Jeho otec, lekár, ktorý pochádzal z Maurícia a mama učiteľka zo Škótska, boli typickými predstaviteľmi označenia „alfa rodičia“. Carl pod ich taktovkou už od detstva vyrastal ako plne zamestnaný jedinec: rôzne krúžky, kurzy, tréningy mu napĺňali voľný čas do poslednej minúty. Detstvo budúceho hovorcu pomalosti (tak ho nazval Wall Street Journal) bolo, ako sám povedal, „len učňovskou prípravou na dospelosť“.
Carl Honoré sa narodil v Edinburghu, ale vyrastal v Kanade, na univerzitu sa však vrátil opäť do Škótska. Študoval jazyky a históriu, po skončení univerzity nejaký čas pracoval s deťmi z ulice v Brazílii. Ovládal francúzštinu, španielčinu, dohovoril sa po taliansky i portugalsky, a tak začal pracovať ako zahraničný korešpondent pre rôzne médiá v Európe a Južnej Amerike. Pracoval 14 hodín denne, lietal z kontinentu na kontinent, zle spával, často bol nervózny a podráždený. A potom sa raz ocitol na vlakovej stanici v Ríme… Povedal si dosť a otvoril novú kapitolu svojho života.
Dva roky študoval a zbieral materiál o ľuďoch, ktorí podobne ako on odmietli diktát rýchlosti a pokúsili sa pribrzdiť. Dva roky zhromažďoval materiál a po celom svete hľadal semienka, z ktorých už vyrástli prvé klíčky „pomalej filozofie“. Jej hlavné myšlienky spísal do knihy s názvom Chvála pomalosti (2004), dodnes bola preložená do viac ako 35 jazykov a v mnohých krajinách sveta sa stala bestsellerom.
Svet chorý na čas
Prečo sa toľko náhlime? Ako sa dá čeliť chorobe časom? Môžeme vôbec ešte spomaliť? Carl Honoré je presvedčený, že áno. „Prišiel čas vyzvať našu posadnutosť rýchlosťou na súboj. Evolúcia funguje na princípe prežitia najsilnejších, nie najrýchlejších.“ Chceme stihnúť stále viac za kratšiu dobu, ale úmerne s narastaním rýchlosti rastú aj nežiaduce účinky s ňou spojené. Carl tomu hovorí „ľudská cena za turbokapitalizmus“: nespavosť, migrény, vysoký krvný tlak, žalúdočné problémy, frustrácia, rôzne neurózy, syndróm vyhorenia. „Vďaka rýchlosti žijeme vo veku hnevu,“ prízvukuje a vymenúva rozličné príklady, ako nás trebárs aj najmenšie spomalenie zo strany „zaspatého“ šoféra v aute pred nami vie vytočiť do nepríčetnosti. Kedysi platilo, že všetko má svoj čas. Dnes ide skôr o to, že „všetky časy sú rovnaké. Stačí sa pozrieť na náš bežný život, na to, ako ignorujeme napríklad ročné obdobia (v zime jazdíme k moru), sezónnosť potravín (na Vianoce jeme jahody), rozdelenie týždňa na pracovné dni a dni pokoja (nakupujeme v nedeľu a cez sviatky), pracujeme cez noc, s mobilmi a internetom sme online v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu. Kedy to všetko začalo? Prvé, naozaj prudké zrýchlenie sveta ľudstvo zažilo v dobe priemyselnej revolúcie v Anglicku – to sme sa učili už v škole. Ľudská práca v továrňach, dĺžka každého úkonu bola prepočítaná na sekundu presne. „V minulosti bol na prvom mieste človek, ale v budúcnosti to musí byť systém,“ vyhlásil veľký otec vedeckého manažmentu Frederick Taylor.
Tempo giusto
Tento v hudbe používaný výraz znamená presné tempo. Carl ho zaradil do svojej terminológie, aby ním vysvetlil zmysel pomalej filozofie. Vývoj sa nedá zastaviť (a nik to ani nechce) a chvála pomalosti nie je utópia, ktorá by chcela uvrhnúť spoločnosť do predindustriálnej éry. Avšak pristupovať k niečomu pomaly nemusí vždy znamenať pomalosť. Práve naopak, môže viesť k rýchlejšiemu výsledku. Carl rozlišuje medzi rýchlym myslením (ktoré je racionálne, analytické, lineárne a logické) a pomalým, intuitívnym, neurčitým a kreatívnym premýšľaním (ktoré nepozná netrpezlivosť a súťaživosť). V pomalej filozofii, tak ako v hudbe, ide o rovnováhu. „Miesto toho – robiť všetko rýchlejšie, robte všetko správnou rýchlosťou. Niekedy rýchlo. Niekedy pomaly,“ prízvukuje Honoré. „Buďte rýchli, keď má zmysel byť rýchly a buďte pomalí, keď si situácia vyžaduje pomalosť.“ Toľko teória. A ako to vyzerá v praxi?
Z hyper rodiča pomalý rodič
Všetko to začalo v Taliansku pomalým jedlom. Hnutie slow food inšpirovalo vznik pomalých miest, ktorých obyvatelia hľadali spôsoby, ako uniknúť tyranii veľkomesta a otupiť tak ostrie hektického mestského života. Myšlienky pomalej filozofie sa z Talianska postupne šírili ďalej a zasahovali rôzne oblasti. Tak napríklad odpor voči dnešnej medicíne, ktorá má za cieľ „dať všetko rýchlo do poriadku“, zdvihol vlnu „pomalej medicíny“, ktorá sa zameriava na celkový životný štýl pacienta a k človeku pristupuje ako k ľudskej bytosti, nie iba ako k „vrecu symptómov“, ako trefne poznamenáva Honoré.
Aj pomalý sex sa inšpiroval hnutím slow food: veď dobré jedlo, ktoré nám má priniesť ten najintenzívnejší zmyslový pôžitok, si vyžaduje čas, aby sme si ho mohli dostatočne vychutnať. Podobne je to aj so sexom. Ako hovorí zakladateľ hnutia slow sex Alberto Vitale: „So spomaľovaním je najlepšie začať v posteli.“
A čo deti? Dá sa v duchu pomalej filozofie hovoriť aj o pomalom rodičovstve? Ako by mala vyzerať výchova neuponáhľaného dieťaťa? Byť najrýchlejší, najlepší, najšikovnejší je výzvou našej doby a tzv. hyper rodičia prenášajú tento tlak i na deti. „Keď budeme čakať, bude už neskoro,“ hovoria, rozvážajúc svoje trojročné ratolesti z tenisu na angličtinu, karate, kone, klavír či balet. Deti lietajú z jedného krúžku do druhého, či sa im chce, alebo nie. Namiesto zábavy ich od nervozity bolia bruchá alebo zle spávajú. V duchu manifestu pomalej výchovy „spomalený rodič“ Carl Honoré zredukoval svojim deťom krúžky, aby mali čas si vydýchnuť, pohrať sa so susedmi, či len tak si doma niečo kutiť. A po večeroch im dlho čítal – prelúskať sa siedmimi dielmi Harryho Pottera im vraj trvalo dva roky!
Dan Kieran (39)
Kto to je: Vyznávač pomalého cestovania.
Výrok: „So životom je to rovnaké ako s cestovaním – o jeho kvalite nerozhoduje dĺžka. Nepomerne dôležitejšia je hĺbka prežitkov.“
Na počiatku Danovej vášne pre cestovanie stála jeho babička Rita. Keď ovdovela, rozhodla sa nesedieť doma a trúchliť, ale vydala sa na cesty. Domov prichádzala s kufrom plným zázračných drobností: vstupenky z múzeí, katalógy, jedálne lístky z lietadiel, účtenky z exotických reštaurácií… Keď Dan povyrástol, babička ho brávala na autobusové výlety po Európe. Počas dlhých ciest sa stará pani a jej vnuk veľa rozprávali: čo videli a zažili, ale aj o babičkinej mladosti, ako prežila vojnu a aké to bolo vydať sa za starého otca. Chlapec svoju babičku veľmi obdivoval a chcel byť ako ona… Podarilo sa. Z Dana sa stal cestovateľ a nie hocijaký. Jeho status najlepšie vystihuje názov knihy, ktorú napísal: Lenivý cestovateľ. Pre neznalých veci kniha má aj podtitul „Umenie pomalého cestovania“. Takého, ktoré človek prežíva ako osobnú terapiu, v ktorom sa odzrkadľuje jeho životný postoj. Cesta musí byť liek, a nie stresujúci zážitok typu „Európa za týždeň“ či „10 miest, ktoré musíte vidieť, kým zomriete“. Kedysi, keď ešte neexistovala masová turistika, ľudia sa na cesty vydávali iba vtedy, keď putovali na sväté miesta alebo za vzdelaním. Cestovanie sa teda spájalo s duchovnou obrodou. A tak by tomu malo byť aj dnes. Ako hovorí vyznávač slow travellingu: „Skutočné cestovanie v nás prebúdza chuť básniť a premýšľať.“
Stop fast travellingu!
Dan cestuje zásadne po zemi – z lietania má panickú hrôzu. Pomalý cestovateľ miluje vlaky a londýnska stanica St. Pancras je východiskovým bodom takmer každej jeho cesty. Kde sú iní za dve hodiny, Dan cestuje celý deň. Na svadbu svojho kamaráta pricestoval z Londýna do Varšavy lôžkovým vlakom. Rovnakým spôsobom sa dostal aj do španielskeho prímorského letoviska Marbella, do Budapešti, Prahy či Viedne. Ako študent si zvykol cestovať sám alebo s kamarátom. Dnes mu spoločnosť vo vlaku robí jeho priateľka, malý syn a dcéra.
Rakúsky spisovateľ Stefan Zweig rozlišoval medzi cestovaním a presúvaním sa z bodu A do bodu B. Hovoril o lovcoch pamiatok, ktorí sa valia mestami, chvatne si odškrtávajúc dôležité miesta svojho zoznamu. Tí, čo sa neustále ženú, dodáva Kieran, aby toho stihli najviac, sa utápajú v povrchnosti. Dovolenky, dokonale naplánované cestovnými kanceláriami, ktoré nám majú ponúknuť úľavu od pravidelného stereotypu, sú vlastne tým istým väzením, len v ružovom. A majú na nás ten istý vplyv ako každodenný kolobeh sivej rutiny: umŕtvujú.
Lenivý cestovateľ sa stráni masovej turistiky, rôznych pestrofarebných bedekrov a „zaručene autentických“ príručiek cestovania. Podľa neho sú všetky do jedného napísané v duchu „fast travelling“ a z ľudí robia „nervóznych a ustrašených cestovateľov“. Pod ťarchou zoznamu povinných „places of interest“, ktoré musí turista podľa príručky navštíviť, prežíva svoju dovolenku v permanentnom napätí, že mu niečo v zozname zostane neodčiarknuté, lebo to nestihol alebo sa, božechráň!, ocitol na nejakom zbytočnom mieste. Pomalý cestovateľ ako Dan ide na to celkom inak: radšej si do kufra pribalí zaujímavú knihu, ktorá sa viaže k navštívenému mestu: Šakala, keď cestuje do Paríža, Freudov životopis k Viedni či Havlov portrét, keď sa chystá do Prahy.
Trpiteľ na cestách
Vrchol pomalého cestovania Dan zažil, keď sa spolu s priateľmi vydal na mesačnú cestu po anglickom pobreží. Chlapi cestovali v starej mliekarenskej dodávke, rýchlosťou asi 25 km/hod. (ako na bicykli). Vzdialenosť, ktorú by autom prešli za dve hodiny, im trvala niekoľko dní. Slimačie tempo, akým sa plahočili anglickým vidiekom, v nich však vyvolávalo stavy, ktoré Dan popisuje ako „splynutie s okolím“, keď sa „započúval do krajiny“ a život začal vnímať v inom kontexte. Akoby medzi ním a okolím zmizli hranice. „A práve táto zmena pohľadu… je hlavým cieľom pomalého cestovania, ktoré pomáha lepšie, hlbšie a intenzívnejšie chápať svet.“ Na cestách sme aktívnejší, so zaostrenými zmyslami, viac bdelí. To vysvetľuje onú premenu, ktorú ľudia pociťujú, keď tvrdia, že sa na cestách našli. „Mohlo by to byť tým, že v neznámej situácii si ďaleko intenzívnejšie uvedomujú okolitý svet a spolu s ním i sami seba.“ Vypli autopilota a ich driemajúcej vedomie sa so škrípaním naštartovalo na plný plyn… Ozajstné zážitky z ciest „zostávajú navždy v našej hlave, v našej pamäti a keď ich potrebujeme – trebárs aby sme sa mohli na niečo pozrieť z nového zorného uhla – objavia sa a pomôžu nám na ceste životom.“ Počas cestovania narážame na iné kultúry s iným spôsobom života, iným hodnotami, iným pohľadom na svet. To je rana pre naše zažité stereotypy a dogmatické predstavy o tom, čo sa má a čo nemá. Pomalé cestovanie nám otvára srdce a prečisťuje myseľ… Preto by cestovanie malo byť vždy náročné a namáhavé. Mali by sme pri ňom trpieť, strádať, zažívať nepohodlie, strach a obavy, len tak nájdeme zaujímavé zážitky.
Pomalý spisovateľ
Zážitky z cestovania mliekarenskou dodávkou opísal Dan a jeho priateľ Ian Vince v knihe Traja muži v mliekarenskej dodávke. S ďalším priateľom rovnakej krvnej skupiny, Tomom Hodgkinsonom, Dan vydal Knihu lenivých radostí (v rokoch 2000 – 2010 Dan pôsobil ako zástupca šéfredaktora časopisu The Idler). Vydal tiež humorné knižky/príručky Crap Towns (Mizerné mestá) či Crap Holidays (Mizerné miesta na dovolenku). Okrem „lenivej“ tematiky je Dan jedným z troch zakladateľov vydavateľskej platformy Unbound, na pôde ktorej sa stretávajú čitatelia s autormi kníh ešte pred ich vydaním.
Simonetta Zalová
foto Sita a Isifa