Stará múdrosť taoizmu hovorí, že všetci máme právo na šťastný, zdravý a dlhý život. To je konštatovanie, o ktorom ťažko pochybovať. Príjemné a inšpiratívne ostáva až do chvíle, kým si z toho niektoré časti spoločnosti neurobia modlu, prípadne brutálny biznis s nešťastím druhých.
Žijeme v období extrémov, keď nemenej múdre Werichovo a Voskovcovo „jednou si dole, jednou nahoře“ nahrádza kategorické „buď si hore, alebo dole“. A keď si práve dole, tak si chorý a rýchlo s tým treba niečo robiť.
To „dole“ môže byť v akomkoľvek zmysle. Psychicky, fyzicky, materiálne. Keď si dole psychicky, okamžite potrebuješ psychológa, psychiatra, psychofarmaká. Keď si dole fyzicky, musíš sa okamžite nadopovať vitamínmi, energetickými nápojmi, hrdinsky sa premôcť a odkráčať do posilňovne, aby si zajtra v práci opäť podal očakávaný výkon. Keď si dole materiálne, určite nemáš správne pozitívne myslenie, dostatočne silný zámer alebo sa ti nechce pracovať a tak ďalej…
… a šťastie pre všetkých
Odkedy BBC pred pár rokmi odvysielala originálny a ocenený dokumentárny seriál The Happiness Formula – Vzorec šťastia, táto téma vtrhla aj do iných médií. Lord Layard, britský ekonóm a člen parlamentu, vyslovil na ekonóma trochu nezvyčajný názor, že bežná ekonomická orientácia spoločnosti – na peniaze a čoraz väčší zisk a všeobecne prevažujúca materiálna orientácia – je mylná. Keďže výskumy priniesli poznatok, že medzi zdravím a šťastím je veľmi úzke spojenie a že ľudia, ktorí sa cítia šťastní, sú celkovo zdravší a žijú v priemere o deväť rokov dlhšie ako tí, čo sa šťastní necítia, a že subjektívny pocit šťastia a spokojnosti posilňuje zdravie viac ako správna strava, cvičenie alebo protifajčiarska kampaň, Layard a iní si to rýchlo preložili do ekonomického jazyka. Keby sa nám podarilo urobiť ľudí šťastnejšími, budú zdravší, menej práceneschopní, výkonnejší a ekonomika a bohatstvo zasa len porastú…
Šťastie a jeho zdroje
Aký je rozdiel medzi skutočným šťastím, to znamená vnútornou spokojnosťou, a dočasným potešením, rozkošou, uspokojovaním túžob? To druhé je skôr charakteristické pre nás, žijúcich v spoločnosti, kde je hnacím motorom súťaž, porovnávanie, hodnotenie, ovplyvňovanie reklamou a veľké rozdiely v životnej úrovni. Bádatelia, ktorí dlhodobo sledujú životnú spokojnosť a úroveň šťastia populácií, vedia, že za ostatných päťdesiat rokov síce dramaticky narástlo naše bohatstvo, ale úroveň šťastia sa tým nezdvihla ani trochu, ba dokonca sa dá povedať, že trochu klesla.
Takisto vedia, že v bohatších krajinách sú ľudia šťastnejší. Ale iba preto, že tam viac ľudí má domov, stravu a oblečenie. Všetko, čo je navyše, pocit šťastia ďalej nezvyšuje. Prečo? No presne pre rozdiel medzi šťastím a chvíľkovým potešením, rozkošou. Lebo na rozkoš sa vieme adaptovať. Ideme sa roztrhať za niečím, čo nám prináša krátke, ale intenzívne chvíle potešenia, či už je to čokoláda, alebo nové auto. A zvykneme si na istú úroveň, tá sa rýchlo zunuje a potrebujeme si „šľahnúť“ zase: tu dom, tam Bentley, tu Dom Perignon, tam večernú róbu, jachtu či víkend najlepšie na Mesiaci – áno, je to mechanizmus podobný a možno aj identický so závislosťou. To sú mechanizmy rýchlej adaptácie, ktoré zabraňujú skutočnému uspokojeniu. Zatiaľ čo mechanizmy pomalej adaptácie, ktoré sa týkajú zmysluplnejších vecí, ako sú priateľstvo alebo životná náplň, objavovanie a uspokojovanie duševných a duchovných potrieb, prinášajú trvalé šťastie.
A tak sa dostávame k faktorom, ktoré konštituujú úroveň šťastia a skutočne sú maximálne dôležité pre kvalitu života. Ako najpodstatnejšie sa javia naše vzájomné vzťahy. Ukazuje sa dokonca, že dobré priateľstvá sú proti baktériám a vírusom účinnejšie ako očkovania a iná prevencia. Náš mozog riadi mnoho mechanizmov v tele, ktoré sú zodpovedné za to, či choroba vznikne, alebo nie a ako sa s ňou vyrovnáme. A tak ako nadmerný stres spôsobuje ochorenia, tak ich priateľstvá a spokojnosť môžu držať na uzde. K dobrým vzťahom sa, samozrejme, ráta aj život v partnerstve, respektíve manželstve. A to mužom pridáva priemerne až sedem rokov života a ženám štyri.
Druhým životne dôležitým faktorom je schopnosť vidieť v živote zmysel, dôverovať v niečo, čo nás presahuje, a pestovať si k tomu vzťah. Je to náš duchovný život. Niekto to nachádza v tichých kontemplatívnych prechádzkach v prírode, kde dokáže preciťovať veľkú jednotu, iný v akomkoľvek druhu meditácie či modlitby, ďalší v nejakom tvorivom prejave, iný zase vo vnímaní umenia…
Tretím faktorom sú ciele zakotvené v dlhodobých hodnotách, ktoré tvoria podklad našich snáh a pri ktorých môžeme využívať svoje silné stránky a schopnosti.
Obrovský, priam podstatný význam pre šťastný a spokojný život má altruizmus a dobrovoľníctvo (zo stavu dobrovoľníctva na Slovensku vyplýva, že sme vskutku priam extrémne nešťastná krajina).
No a nezanedbateľným faktorom je aj to, ako je biologicky nastavená naša individuálna škála spokojnosti.
Navyše úroveň našej spokojnosti sa počas života mení. V priemere vraj väčšina ľudí začína ako pomerne šťastná, vekom sa hladina šťastia znižuje a pre mnoho ľudí je najhorším obdobím povestný stredný vek – po štyridsiatke. V priemere je aj istý rozdiel medzi mužmi a ženami. Muži sú ako tínedžeri šťastnejší ako ženy. Ženy sú v horšom stave dlhšie ako muži – najhoršie sú na tom v tridsiatich až štyridsiatich rokoch a úroveň spokojnosti stúpa až po päťdesiatke. Potom ich subjektívne šťastie jasne víťazí nad pocitmi mužov. Tí začínajú život na vyššej úrovni spokojnosti ako ženy, najnižším bodom sú štyridsiate roky a po päťdesiatke krivka zase začína stúpať. Samozrejme, treba to brať s rezervou – sú to veľmi spriemerované hodnoty.
Dá sa šťastie natrénovať?
Ale vráťme sa ešte k tomu, čo nás robí najšťastnejšími. Okrem individuálnych požiadaviek na šťastný život, ktoré každý z nás má, je tu aj niečo objektívne, čo sa podarilo odhaliť. Meditujúci budhistickí mnísi sú schopní trénovať svoj mozog na pociťovanie spokojnosti a šťastia, a tak prekonávať agresívne inštinkty vyvolávané strachom a hnevom, teda utrpenie. Ich ľavý prefrontálny lalok je akoby stále aktívny – nielen v stave meditácie. To neznamená, že by sa takí šťastní a spokojní už rodili. Ale budhizmus aj hinduizmus už niekoľko tisícročí poznajú a používajú vhodné postupy. Toto zistenie pomocou skenovania a merania je významné, lebo aktivita ľavých prefrontálnych lalokov znamená dobrú náladu a pocit spokojnosti. Bežne veľmi aktívne nie sú a očakávalo sa, že aj u týchto mníchov budú aktívne len v stave meditácie. Zistenia však potvrdili trvalé účinky meditácie. A to je veľká inšpirácia. To znamená, že pravidelné upokojenie, trénovanie nerozptýlenosti môže väčšinu ľudí priviesť do vyššej hladiny životnej spokojnosti, a tak je šanca, že by sa oveľa viac ľudí mohlo stať súcitnejšími a altruistickejšími.
Marketing depresií a strata smútku
Naša spoločnosť ešte stále preferuje na zlú náladu antidepresíva. Tie však nikoho nerobia šťastnými, naopak, v ostatnom čase sa našli skôr korelácie medzi ich užívaním a spáchanými samovraždami (ide najmä o inhibítory spätného vychytávania serotonínu). A nastal veľký rozruch, keď práve David Healyuverejnil tieto zistenia. Healy bol jeden z prvých psychiatrov, ktorí používali a propagovali serotonínové antidepresíva, a ani dnes nepatrí medzi odporcov užívania psychofarmák, elektrošokov alebo nebodaj vyznávačov antipsychiatrie. Keď ho na základe vysloveného a publikovaného vyhodili z profesorského miesta na univerzite, postavili sa na jeho stranu kolegovia z výskumu a medzi nimi aj laureáti Nobelovej ceny. Práve Healy nazval to, čo sa dnes deje, marketingom depresií zo strany farmaceutických firiem a psychiatrov.
Viacerí ďalší autori ako Diener, Horwitz a Wakefieldmajú takýto názor na skvelý a pritom veľmi škodlivý marketing depresií. Zatiaľ čo v šesťdesiatych rokoch sa propagovala úzkosť, lebo k dispozícii bol najmä Diazepam (Valium), od osemdesiatych rokov sa propaguje depresia, lebo k dispozícii sú fluoxetín (Prozac, Deprenon), sertralín (Zoloft) a iné inhibítory spätného vychytávania serotonínu.
Spomínaní autori patria medzi tých, ktorí naťahujú budíček na zobudenie z ekonomicky podmieňovaného zdanlivého ťaženia za akési utopické chemické šťastie pre všetkých. To, o čom tak radi všetci v médiách papagájujú ako o epidemickom náraste depresií, je podľa nich výsledok jednak toho skvelého marketingu a jednak zmeny v diagnostike, ktorá nastala, aká náhoda, tiež v osemdesiatych rokoch. Wakefield a Horwitz vo svojej knihe The Loss of Sadness (Strata smútku)s podtitulom Ako psychiatria premenila normálny smútok na depresívnu poruchu nespochybňujú existenciu ťažkej depresie, ktorá naozaj môže ničiť život a vyžaduje lekársky zákrok a psychofarmaká, ale zároveň tvrdia, že „epidémia“ je výsledkom toho, že depresia sa začala diagnostikovať na základe niekoľkých pomerne všeobecných príznakov, ako sú zlá nálada, nedostatok radostných pocitov, znížený apetít, únava, nespavosť, ktoré pretrvajú dva týždne. Vychádzajúc z referátu MUDr. Ivana Tumu z Hradca Králové, tento spôsob diagnostiky využíva aj u nás. Samozrejme, stále sa klasifikuje mierna, stredná a ťažká depresia, ale predpisovanie antidepresív je veľmi populárne a bežné aj pri miernej a strednej – ako prevencia…
Pozitívny ošiaľ a Tajomstvo
Ošiaľ pozitívneho myslenia a akýsi zvláštny priemysel šťastia doslova eskaloval v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Urodilo sa neúrekom kuchárskych kníh plných receptov a návodov (príhodne to ktosi nazval priamo Slepačou polievkou) i zaklínadiel a magických úkonov na šťastný život, plný vysnívaných partnerov a kopy peňazí, skrátka všetkého, čo si len človek zaželá. Leitmotív najhrubozrnnejších výplodov je, že môžete získať všetko, čo len chcete, iba musíte mať správne formulovaný zámer, dobre sa sústrediť, vizualizovať a nemať nijaké pochyby. Čo je výsledkom takejto primitívnej viery? Cesta cez mŕtvoly so širokým úsmevom a ezoterickými a psychologickými polopravdami na perách. Svojrázny budhistický učiteľ Cegjam Trungpa to výstižne nazval duchovným materializmom.
Scéna pozitívneho myslenia vytvára nevábnu predstavu blažených, tupo sa usmievajúcich „happy people“. Nečudo, že to naráža v menej nadšeneckej časti populácie skôr na odpor a posmech, hoci aj pôvodné idey a zámery neboli zlé. Ďalší ľudia však pochopili, že aj šťastie a „well-being“ a pozitívne myslenie je biznis ako každý iný a nakopilo sa nám ochranných značiek najrôznejších techník, metód a škôl, zasväcovacích stupňov, nezmyselných postupností zameraných iba na udržateľnosť daného biznisu a podobne. Akurát tomu často chýba niečo podstatné. Autorom to prináša vysnívané bohatstvo a publiku zrejme skôr nešťastie ako šťastie, ak vychádzame z toho, že priveľa možností na výber prináša akurát zmätok, pocity, že niekde mi niečo uniká, rozptýlenosť a povrchnosť a v konečnom dôsledku paralýzu – neschopnosť rozhodnúť sa, zotrvať pri niečom a uskutočniť niečo.
Keďže túžby po šťastnom živote sú silné, v ostatných niekoľkých desaťročiach vznikol celý priemysel pozitívneho myslenia, ktorý ešte zvyšuje nedosiahnuteľné očakávania.
Stará indická múdrosť
Hovorí o tom, že ak čokoľvek robíme, o čokoľvek usilujeme, v hre sú vždy štyri faktory:
Yatnam – základné konceptuálne úsilie, keď musíme premyslieť, uvedomiť si, naplánovať, čo chceme
Prayatnam – musíme vyvinúť úsilie v správnom smere, teda vykonať nejakú prácu
Kalam – čas, ktorý na to potrebujeme
Deivam – osud alebo šťastie (v zmysle mať šťastie, nie byť šťastný)
Prvé tri veci môžeme ovplyvňovať a plánovať sami. Štvrtú nemôžeme. Vyplýva z toho, že môžeme mať talent, môžeme robiť všetko najlepšie, ako vieme, ale ak nám nepraje osud či šťastie, nedá sa nič robiť, veľký úspech jednoducho nepríde a treba to brať realisticky a netrápiť sa tým zbytočne ako trucovité dieťa. Môžeme ostať spokojní, lebo vieme, že sme urobili najlepšie, čo a ako sa dalo. V budhizme sa tomu hovorí nelipnúť na výsledkoch svojich snažení. Na druhej strane, ak sa spoliehame iba na dobrý osud alebo šťastie a neurobíme tri prvé veci, takisto nás to ďaleko neposunie. No ak sa zídu všetky štyri faktory, naše úsilie sa naplní.
Egoizmus alebo altruizmus?
Predpokladalo sa aj, že tí, čo sú už za vodou – šťastní, blažení, teda tí najspokojnejší, musia byť v podstate egoistickí a, naopak, tí, čo sú tiež šťastní, ale trochu menej, sú na tom morálne lepšie. Predovšetkým treba objasniť, že v tomto prípade sa pod blaženými nerozumejú idealizovaní a realizovaní duchovní majstri, ale jednoducho ľudia, ktorí buď svojou prirodzenou náturou, alebo vďaka čomukoľvek sa nachádzajú v stave istej trvácnej blaženosti, ktorá existuje ako akýsi spodný trvalý prúd pod prechodnými vlnami bežných pocitov a emócií aj negatívneho charakteru. Blaženosť (anglicky bliss, v sanskrite ananda) nie je stav charakterizovaný trvalo tupým – blaženým výrazom a neotrasiteľným slepým optimizmom. Vo vrcholnom štádiu je to skôr skutočne „vytrženie“, ťažko opísateľná skutočnosť, a v každodennom stave je to skôr tichá radosť či spokojnosť s vecami, ako sú, s jemným, ešte spodnejším prúdom akejsi melanchólie.
Veľké štúdie sa venovali výskumu, ako sú na tom blažení, teda tí najšťastnejší z nás, a ako spokojní. Pričom spokojní sú tí, čo sú o niečo šťastnejší ako priemer. Ukázalo sa, že blažení sú politicky menej alebo vôbec nie sú angažovaní. To nebolo veľmi prekvapujúce. Veľkým prekvapením bolo, že blažení úplne prevažovali nad menej blaženými, čo sa týka nezištnej ochoty poskytovať svoj čas, energiu a čokoľvek na altruistické účely, na dobrovoľníctvo. Ukázalo sa, že takéto aktivity majú menej do činenia s prácou alebo naprávaním niečoho, čo nefunguje, a viac do činenia s láskou a intimitou, teda na prvý pohľad s nepraktickými a nepragmatickými vecami, ktoré vyžadujú vysoký stupeň nesebeckosti.
To je zaujímavé zistenie, lebo práve dobrovoľníctvo sa považuje za jeden z hlavných konštitučných faktorov subjektívneho šťastia.
A čo nás robí nešťastnými?
Predovšetkým honba za dokonalým šťastím. Taká honba – a podniká ju nemálo ľudí – je iba ďalšia tvár perfekcionizmu. A ten ešte nikoho neurobil šťastným. Ale chorými urobil už mnohých. Všetci ste už asi niekedy stretli tých upachtených snaživcov, čo sa stále usilujú o akési chimérické sebazdokonaľovanie – jesť absolútne zdravo a nanútiť to väčšine obyvateľstva, alebo žiť cnostne podľa vlastnej chiméry a nanútiť to väčšine obyvateľstva, alebo stále sa čistiť – či už fyzicky, alebo „energeticky“. Ďalej je to porovnávanie sa s druhými a čuduj sa svete, všetko to, čo vlastne považujeme za výdobytky modernej civilizácie. Nekonečné možnosti výberu a zdanlivá sloboda, ktorú to prináša. Lebo skutočná sloboda je daná skôr možnosťou, ale najmä schopnosťou rozhodovať sa o svojich reakciách na situácie, ako možnosťou rozhodovať sa, či si kúpim túto, alebo inú značku niečoho. Výskumom sa už zistilo aj to, že ak sa máme rozhodovať medzi dvoma alebo piatimi vecami, je to ešte fajn. Ale keď máme na výber celé regály, psychika začína mať problémy.
Takisto nás nerobí šťastnými spomínaná návykovosť na krátkodobé potešenie či vzrušenie. Dali by sa sem zaradiť aj vyznávači zvýšeného adrenalínu: ktorí víkend čo víkend potrebujú svoju dávku ohrozenia života. Alebo ľudia už pravidelne vyžadujúci svoju dávku pobytov v nákupných centrách. Obe vášne, ak sa nestretne dvojica rovnako postihnutých, vraj výrazne prispievajú k rozpadu manželstiev a partnerstiev.
Ďalšia vec – cestovanie za prácou. To, že najmä vo väčších mestách niekedy trávime aj hodiny presunmi z domu do práce a naspäť. Dlhý čas strávený prepravovaním sa či už v autách, alebo hromadnej doprave prináša nepríjemný styk s druhými ľuďmi, a teda nadmerný a ešte k tomu pravidelný stres a obmedzuje prínosnejší spoločenský styk – priateľské posedenia, styk s rodinou… Na Harvarde dokonca vyrátali, že každých desať minút strávených prepravovaním sa znižujú všetky ostatné formy sociálneho styku o desať percent. Riešením by bolo vytvoriť také štruktúry, ktoré umožnia pracovať z domu, kde rodina môže byť pokope, a navyše z prostredia, kde máme svoje stabilné sociálne okolie.
Právo na melanchóliu
No a nakoniec sme si nechali autora, ktorý má úplne radikálny názor na súčasný trend. Profesor anglistiky na Wake Forest University, Eric G. Wilson vo svojej knihe Against Happiness (Proti šťastiu) tvrdí, že momentálne spoločnosť pracuje na vyhladení veľkej kultúrnej hnacej sily – melanchólie. To, že melancholická nálada alebo u niekoho celoživotné prevládajúce melancholické naladenie je normálna vec a dokonca často prínosná, potvrdzujú napokon aj psychologické zistenia. Kreativitu napríklad nepodporuje ani tak eufória ako skôr trocha smútku. To je, pravda, tematický terén, na ktorom sa vždy dobre vybláznili všetci senzáciechtiví. Nie je pravda, že skutočné umenie vytvorí len človek na pokraji samovraždy alebo v bežnom živote nepoužiteľný blázon. A nie je ani pravda, že človek na pokraji samovraždy alebo v bežnom živote nepoužiteľný blázon nemôže vytvoriť veľké umelecké dielo.
Pri našej téme sa nezaoberáme umeleckou kreativitou, ale tou, ktorá robí náš život jedinečným, a ak chýba, náš život sa môže stať prázdnym, nudným a nenaplneným.
Psychológ Ed Diener a literát Eric Wilson hovoria, že len vtedy, ak prijmeme aj smútok do svojho života, máme nádej, že dosiahneme úplné človečenstvo. Navyše práve vtedy, keď sme mierne negatívne naladení, lepšie analyzujeme situácie, sme kritickejší a ľahšie nachádzame nové riešenia.
V eufórii a skvelej nálade môžeme dostať kopu nemenej skvelých náhlych nápadov. Je celkom fajn urobiť si práve vtedy taký súkromný brainstorming. Ale je fajn zrevidovať ich, až keď budeme pokojnejší, melancholickejší a vtedy dokážeme ľahšie prejsť k realistickejším plánom a činom.
Wilson ďalej argumentuje, že ak sa naše túžby upnú len na dosahovanie šťastia a na to, ako sa rýchlo zbaviť menej príjemných stavov, začíname ignorovať prirodzené rytmy celého bytia – striedanie dňa a noci, temnoty a svetla, radosti a smútku… A to by pravdepodobne bola cesta skôr do nešťastia než do skutočného šťastia.
Nuž, neostáva iné, len veriť, že tento najvlastnejší rytmus života sa nepodarí narušiť, aj keby sme sa veľmi snažili. A že si často budeme opakovať mantru „všetko s mierou a všetko do času“.
Nina Jassingerová