Martin Knut je mužom viacerých profesií a záujmov a s úsmevom hovorieva, že keď sa ho občas niekto pýta na povolanie, nevie úplne presne, čo na to odpovedať. Na prelome 80. a 90. rokov patril k najvýraznejším postavám nastupujúcej generácie výtvarníkov, jeho diela sú zastúpené v zbierkach v Európe, Amerike i Austrálii. Za jeden zo svojich najväčších umeleckých úspechov považuje zastúpenie na výstave československého výtvarného umenia v Múzeu moderného umenia mesta Paríž roku 1991. Neskôr ho zlákal svet reklamy a založil si vlastnú reklamnú agentúru. Na prelome milénií spoluzakladal neziskovú organizáciu Liga za duševné zdravie, kde dnes pôsobí ako predseda Správnej rady a ako konzultant sa stále venuje aj oblasti marketingovej komunikácie. 26. júna tohto roka otvorí v bratislavskej Umelke výstavu s názvom Duševňa Martina Knuta. V nasledujúcom rozhovore budeme preto slovíčko „duša“ skloňovať veľmi často…
Bývali časy, keď ťa verejnosť vnímala ako maliara, potom prišlo obdobie, keď si sa venoval predovšetkým svetu reklamy a zároveň si sa podieľal na založení Ligy za duševné zdravie. Hoci sme ešte len v polovici roka 2025, už máš za sebou dve výstavy a o chvíľu otváraš tretiu. Znamená to, že sa po takmer troch desaťročiach vraciaš k maľovaniu?
Na pohľad sa to tak môže javiť, ale faktom je, že od maľovania som nikdy celkom neodišiel, iba som dlhší čas nevystavoval a aj štetcom som dal na nejaký čas pokoj. Ale keď sa raz človek rozhodne byť maliarom, už je ním vlastne navždy, hoci nemusí tráviť čas výhradne maľovaním. Celé tie roky v reklame a pri iných aktivitách som maľoval aspoň v hlave, pretože všetko videné a zažité sa v človeku nejako ukladá – v mojom prípade do obrazov. A tie si stále nosím v sebe. A okrem toho, takmer na dennej báze som si do poznámkových blokov, či len tak na kúsky papiera, stále niečo kreslil, napríklad počas únavných porád vo firme. A vedel som, že raz príde čas, keď sa z toho všetkého stanú obrazy.
Na výstavách, ktoré si zatiaľ absolvoval tento rok, sa až na menšie výnimky objavuje aktuálna tvorba, ktorá vznikala zhruba od roku 2024. Kedy nastal ten okamih, že nad ostatnými aktivitami predsa len zvíťazilo výtvarné umenie?
Hoci sa človek dokáže venovať paralelne viacerým činnostiam, vždy si nejaká z nich vypýta väčšiu prioritu na úkor ostatných. Keď som sa začal živiť reklamou a neskôr som si založil vlastnú agentúru, maľovanie by som pri tom obrovskom objeme povinností a zodpovednosti nemohol robiť naplno. A keď človek nemôže robiť veci naplno, odrazí sa to na výsledku. V priebehu rokov sa svet reklamy neustále vyvíjal a menil, dnes už je to čosi úplne iné, než povedzme pred desiatimi či nebodaj dvadsiatimi rokmi. Keď som začiatkom 90. rokov vstupoval na územie marketingu, bola to terra incognita. Trhová ekonomika sa iba rozbiehala, bolo to niečo úplne nové, nepoznané, všetko sa človek musel učiť za pochodu, každý deň prinášal nové výzvy. Samozrejme, aj riziká, ale bez nich by to predsa nebolo ono. A to ma bavilo, vždy mi pripadalo vzrušujúce byť pri tom, keď sa rodia nové veci. Dnes, keby som to mal povedať veľmi zjednodušene, sa reklamná sféra na tomto našom malom, kolísavom trhu čoraz menej zaoberá dlhodobejšie budovanými stratégiámi a začína to byť skôr o taktike. A to pre mňa nepredstavuje nejaké veľké výzvy. Obrazne povedané, táto dnešná reklama už nie je pre starých…
Priority sa teda presunuli iným smerom…
Áno. A istú úlohu v tom nepochybne zohráva práve vek. Nedávno som dovŕšil šesťdesiatku, a to sa človek nevyhne bilancovaniu. A zároveň začne rozmýšľať nad tým, ako chce stráviť zvyšok života. A mňa po tých hektických rokoch začalo priťahovať ticho ateliéru. Svet je čoraz zložitejší a zároveň agresívnejší a keď sa chce človek dopátrať nejakých odpovedí, asi je prirodzené, že začne vyhľadávať kontemplatívne prostredie. Bez toho stíšenia totiž človek nezíska odstup. Taký Cézanne šiel na to radikálne, okolo šesťdesiatky sa prakticky úplne odstrihol od vonkajšieho sveta a zo svojho ateliéru v Aix nevytiahol až do smrti päty. Považoval to za nevyhnutný krok pre sústredenie sa na tvorbu. Ja som až tak ďaleko nezašiel a ani by som nedokázal pretrhnúť všetky väzby s okolitým svetom, ale chápem, že tá poctivosť a zodpovednosť k vlastnej tvorbe môže viesť až k takýmto konzekvenciám. U Cézanna je to o to obdivuhodnejšie, že za života bol považovaný takmer za outsidera, jeho obrazom nik nerozumel a on tomu napriek všetkému až do konca života dával úplne všetko.
Asi aj preto je na jednom z tvojich obrazov text: „Zbytočné veci už odo mňa ustupujú“…
Áno, to je o tej potrebe kontemplácie, o nerozptyľovaní sa vecami, ktoré nestoja za to. Okolo nás je čoraz väčší rámus, či už vo verejnom priestore, alebo na sociálnych sieťach, ale pravda zvyčajne tíško sedí učupená v kúte.
Maliarom si neprestal byť ani v rokoch, keď si prakticky nemaľoval a nevystavoval. Ale predsa len – „vraciaš sa“ na scénu po dlhých rokoch a je zjavné, že prichádzaš s istou inováciou rukopisu. Z veľkých plátien si prešiel na menšie formáty a na tvojich obrázkoch pribudli ručne písané texty. A väčší akcent dostali aj perforácie obrazovej plochy, ktoré síce nie sú v tvojej tvorbe novinkou, ale predsa len s nimi teraz pracuješ výraznejšie. Ako prežívaš tento „návrat strateného syna“?
Dosť intenzívne. V prvopočiatkoch mojej tvorby sa na obrazoch často objavovala ľudská figúra uprostred veľkej prázdnej plochy. Keď sa ma pýtali na tento motív, zvykol som, nie celkom vážne, hovorievať, že je to malý Martin uprostred veľkého sveta. Ako chlapec, ktorý prišiel do Bratislavy z malého mesta, som sa tak síce niekedy cítil, ale tá symbolika, pochopiteľne, nebola len o tomto. Povedal som už, že svet je čoraz agresívnejší, čo ale neznamená, že ľahšie pochopiteľný, práve naopak. Možností, ako na túto skutočnosť reagovať, je niekoľko. Niekto na hrubosť odpovedá ešte väčšou hrubosťou, niekto na zložitosť sveta reaguje zjednodušeniami a absurditami, ako to robia napríklad konšpirátori. Niekedy mám pocit, že sme pohodlní nad vecami rozmýšľať, akoby každé vystúpenie z komfortnej zóny bola nejaká obeť. Istá inovácia rukopisu, ako si to nazval, súvisí možno s tým, že dnes už vediem s divákom priamejší dialóg, vlastne ho k tomu dialógu akoby vyzývam. Na mojich aktuálnych obrazoch sú výjavy z každodenného života, často je to také intímne nahliadnutie za oponu našich privátnych zón a to „dianie“ na obraze ešte sprevádza ručne písaný text. Sú to také sentencie, ktoré však nemajú ambíciu vysvetľovať, ponúkajú skôr ďalšie asociácie a možné interpretácie. Hovorím nahlas o svojich neistotách, nedokonalostiach, pochybnostiach, a takisto o rozpakoch z toho, kam sa svet v posledných rokoch uberá. Môj návrat na výtvarnú scénu má teda zatiaľ podobu troch výstav. Dve sa už uskutočnili, jedna pod názvom Izby v Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach, druhá v Galérii Schemnitz v Banskej Štiavnici niesla názov Diery do svetla. Tou treťou bude júnová výstava v bratislavskej Umelke a celú túto výstavnú „trilógiu“ som sám pre seba nazval Depeše z ministerstva môjho vnútra. Myslím, že už aj z toho názvu cítiť snahu o otvorený dialóg s divákom. Jedným z dôvodov, prečo dnešný svet tak škrípe, je nedostatok ochoty počúvať sa navzájom.
Tvoja aktuálna tvorba je ponukou na intímny rozhovor. Otázky, ktoré si kladieš, sa bytostne týkajú ľudskej každodennosti, medziľudskej interakcie, skrátka, prezrádzajú, že k existenciálnym témam máš blízko. Možno to trochu súvisí aj so skutočnosťou, že už 25 rokov si aktívny aj v Lige za duševné zdravie, neziskovej organizácii, ktorá pomáha v našej spoločnosti budovať funkčný a moderný systém starostlivosti o duševné zdravie. Ako si sa v roku 2000 – ako človek, pôsobiaci v reklamnej agentúre – dostal k práci pre túto organizáciu?
V roku 1991 Svetová federácia za duševné zdravie (WFMH) vyhlásila 10. október za Svetový deň duševného zdravia, s cieľom zvýšiť informovanosť verejnosti v otázkach duševného zdravia na celom svete. Niekedy v roku 1999 sa na mňa obrátil môj vzácny priateľ, MUDr. Peter Breier, vtedajší primár Psychiatrickej kliniky Univerzitnej nemocnice v Ružinove, či by som mu nevedel pomôcť s propagáciou tohto podujatia tu, na Slovensku. Rok 2000 sa mal navyše stať Medzinárodným rokom duševného zdravia. Mňa tá téma okamžite zaujala, zdala sa mi veľmi dôležitá a ochotne som súhlasil. Ale po čase som začal uvažovať, či takáto jednorazová akcia, na ktorú si už o pár dní nik nespomenie, naozaj splní účel. Skúsenosť s reklamou ma poučila, že keď sa istý typ informácie neposúva príjemcovi opakovane a strategicky, rôznymi kanálmi, efektivita posolstva sa stratí ako para nad hrncom. Rozmýšľal som teda, či by nebolo vhodné vytvoriť čosi ako strešnú organizáciu, ktorá by nielen zabezpečovala každoročné kampane, ale aj po ich skončení by mohla vyvíjať mnohé ďalšie aktivity, nielen na poli edukácie verejnosti, ale aj priamo pri zlepšovaní podmienok života ľudí, ktorých sa problém duševného zdravia bytostne dotýka. Tak sa začala za účasti významných slovenských psychiatrov konštituovať Liga za duševné zdravie, ktorej prvým predsedom bol prof. Dr. Ivan Štúr a ja som tejto organizácii na začiatku bezodplatne ponúkol aj priestory svojej agentúry aj kreatívny a strategický tím.
Bola naša spoločnosť v tých rokoch pripravená hovoriť nahlas o duševnom zdraví ako o probléme?
Práveže nebola. Duševné zdravie a veci s tým spojené boli v spoločnosti dlhodobo tabuizované. Ľudia zvyčajne nemajú problém priznať si vysoký krvný tlak alebo cukrovku, ale zveriť sa s tým, že mám psychické problémy, akoby sa rovnalo priznaniu, že som „blázon“. Takto to, žiaľ, bolo. A práve mnohé predsudky v minulosti napáchali veľmi veľa zlého. Počiatky edukácie obyvateľstva na túto tému vyžadovali mimoriadne citlivý prístup, bolo potrebné zbaviť ju tej stigmy, povedať, že mať problémy s duševným zdravím nie je hanba alebo niečo, o čom by sa v slušnej spoločnosti nemalo hovoriť nahlas. Liga dlhé roky používala slogan „Vykročme z hmly“, ktorý bol zámerne vymyslený tak, aby fungoval obojsmerne. Jednak hovoril o pomoci ľuďom, ktorým sa duševné problémy môžu javiť ako všadeprítomná hmla zastierajúca každodenný, normálny život a zároveň to bol apel na verejnosť všeobecne, aby sme na túto tému nepozerali cez hmlu predsudkov, nepochopenia či nebodaj odsudzovania. Aj po toľkých rokoch existencie našej organizácie je stále nutné vysielať do spoločnosti ako takú mantru, že vyhľadanie pomoci nie je prejavom slabosti či zlyhania, ale naopak sily a zodpovednosti za seba i svojich blízkych.
Ktoré z aktivít Ligy za duševné zdravie považuješ za najdôležitejšie?
Začnem našou „vlajkovou loďou“, ktorou je Linka dôvery Nezábudka. Tá zabezpečuje bezplatne, anonymne a nonstop kvalifikované poradenstvo prostredníctvom telefónnej linky prípadne e-mailu. Ľudia sa tu môžu obrátiť na odborníkov pri riešení náročnej životnej situácie, pri akútnom alebo dlhodobejšom strese, pocitoch beznádeje, úzkosti či vyhorenia. Okruh problémov, s ktorými sa ľudia môžu obrátiť na našich odborníkov, je vskutku široký, pokrýva rovnako tak rodinné, partnerské či všeobecne medziľudské vzťahy, vyrovnávanie sa so stratou či ochorením, osobnostnými problémami, ale aj šikanou, ostrakizáciou a podobne. O pomoc žiadajú ľudia, ktorí sú neraz sami zaskočení tým, čo sa im práve „deje“ v duši, ale rovnako tak ľudia s diagnostikovaným psychiatrickým ochorením. Pri problémoch s ľudskou psychikou je nesmierne dôležitý práve ten ľudský kontakt, možnosť vypočutia, prejavená empatia, prijatie, povzbudenie, ponúknuté riešenia. Popri množstve edukačných projektov, webinárov či školení mám napríklad veľkú radosť z toho, že sa nám podarilo spustiť Koalíciu Školy za duševné zdravie, čo je vlastne združenie škôl, ktoré sa rozhodli pre transformáciu na psychologicky bezpečné a duševne zdravé prostredie. Okrem iného im ide o zamedzenie patologickému či násilnému správaniu v školských komunitách a rovnako tak minimalizáciu negatívnych dopadov spoločenských javov a udalostí na duševné zdravie mladých. Od roku 2021 funguje aj analogický projekt Koalícia Zamestnávatelia za duševné zdravie, ktorý rieši podobný okruh problémov, tentoraz s dospelými na pracoviskách. Rovnako by som chcel spomenúť Dobrovoľnícky program Dobrá vôľa, budujúci komunitnú sieť ľudí, ktorá bude pôsobiť v rôznych mestách na Slovensku za účelom vytvárania podpory a osvety duševného zdravia. V neposlednom rade musím spomenúť program Prvá pomoc pre duševné zdravie. Ten sme pripravili v spolupráci s organizáciou Mental Health First Aid Australia a je to celosvetovo úspešný program, ktorí učí ľudí hovoriť o duševnom zdraví a pomáha laikom orientovať sa v tejto zložitej problematike. Prostredníctvom školiacich programov získajú jednotlivci vedomosti a zručnosti, ktoré im majú pomôcť pri podpore člena rodiny či priateľa alebo kolegu s duševným problémom. Liga takisto ponúkla rozsiahlu pomoc utečencom z Ukrajiny po začiatku ruskej invázie v roku 2022 a pomáhame im doteraz. Jednou z dôležitých aktivít sú aj bezplatné Kluby duševného zdravia Nezábudka v 13 mestách po celom Slovensku, ktoré vedú peer konzultanti Ligy. Ide o ľudí s vlastnou zažitou skúsenosťou s duševným ochorením, ktorí po zaškolení pomáhajú druhým na ceste k zotaveniu. Peer konzultanti sú dôležití v procese spolutvorby vytvárania novej koncepcie starostlivosti o duševné zdravie metódou zdola nahor. Tých aktivít a programov máme veľmi veľa, ale asi nemáme priestor menovať všetky…
Cítiš za tie roky v spoločnosti posun vo vnímaní témy duševného zdravia?
Určite áno. Tá téma je už omnoho profesionálnejšie a citlivejšie komunikovaná napríklad v médiách, dnes spolupracujeme s množstvom organizácií a nadácií a aj to je dôkaz spoločenskej váhy, ktorú téma duševného zdravia získala.
Vráťme sa oblúkom k maľovaniu. Majú spoločenské udalosti podobného charakteru dopad na tvoju tvorbu?
Nie, snažím sa to pomerne striktne oddeľovať. Samozrejme, že som senzitívny na spoločenské dianie, považujem sa za angažovaného človeka, vyjadrujem sa verejne k mnohým aktuálnym problémom. Ale o nejakú priamu angažovanosť som v tvorbe nikdy neusiloval. Keď sme sa na začiatku nášho rozhovoru zhovárali o tom, že svet je čoraz agresívnejší a arogantnejší, že nás obklopuje množstvo negatívnych vecí a neochota počúvať sa navzájom, to človeka asi nemôže nechať ľahostajným. Reagovať sa dá na to rôzne, mňa ale baví dávať tým problémom univerzálnejšiu platnosť. Keď som do jedného zo svojich obrazov napísal text „Do tohto sveta, veriaceho na krásu, neustále veje hrôza z neľudských zlepšovateľov sveta“, ten výrok má, aspoň si to myslím, nadčasovú platnosť. V histórii mal všelikto chuť zlepšovať svet a vieme, k akým výsledkom to často viedlo. Dôležité je nenechať sa zlepšovateľmi nechať zlepšovať podľa ich predstáv. A ešte dôležitejšie je stále veriť na krásu.
Martin Knut
Výtvarník a iniciátor viacerých reklamných a filantropických projektov, narodil sa vo Vranove nad Topľou, vyštudoval architektúru a maľbu na VŠVU v Bratislave, kde pôsobil aj ako pedagóg. V 2. polovici 80. rokov 20. storočia patril k predstaviteľom neoexpresívnej maľby, do ktorej vniesol prvky postmoderny. Roku 1988 založil s Gabrielom Hošovským, Milošom Novákom a Rudolfom Sikorom umeleckú skupinu Syzýgia (1988 – 1990) a v roku 1994 s Lacom Terenom a Ivanom Csudaiom skupinu Trojštít. Od roku 1986 vystavoval v rešpektovaných galériách doma a vo svete, je zastúpený v SNG, v zahraničných i domácich súkromných zbierkach. Jeho výtvarný prejav je ovplyvnený poetikou detského sveta a individuálnou mytológiou. Jeho diela sú charakteristické figurálnymi obrysovými kresbami intímnych hravých mikropríbehov a symbolikou prázdna. Námety umiestňuje na vyprázdnenú plochu monochrómnej maľby monumentálnych pláten a aj na netradičné podklady malých rozmerov (vreckovky, papierové tácky). Okrem maľby a kresby využíva perforáciu plátna či kresbu bavlnkami. Patrí k zakladateľom reklamnej komunikácie na Slovensku, v ktorej pôsobí od polovice 90. rokov 20. storočia, spoluzakladal neziskovú organizáciu Liga za duševné zdravie a taktiež stál pri vzniku Galérie Priestor, edukačného projektu Art Academy.
Peter Uličný
foto Sofia Benczíková
Článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2025)