Toto je čítanie len pre silné žalúdky! Vy útlocitnejší sa mu radšej vyhnite, no vy, ktorí radi objavujete neobjavené, napäto čítajte. Lebo aj taká delikátna záležitosť ako vyprázdňovanie je nielen biologickým procesom nášho tela, ale dôležitou vecou ľudských dejín a kultúry. A ako každé dejiny, aj tie o vypázdňovaní (do čoho, s kým a ako) majú svoje výrazné osobnosti. Vizionárov, inovátorov, trendsetterov gamechangerov. Bude to poriadne nechutná jazda plná výkalov, exkrementov, fekálií, hovien a hovienok, srancov, kakancov či výmetov, ako povedal náš klasik Hviezdoslav. Pripraviť sa, pozóóór, ciky kaky!
Joseph Gayetty (1827 – 1895)
O čo sa zaslúžil: Vynašiel toaletný papier.
Čo bolo pred tým: Hocičo, čo bolo po ruke. Napríklad aj kukuričný klas.
Dejiny toaletného papiera sú dejinami nielen rôznych technických vychytávok okolo tejto dnes už bežnej výbavy našich domácností, ale aj dejinami toho, ako sme si my, ľudia, kedysi utierali (prepytujeme) zadky. Ako, či presnejšie čím. A tu zrazu obyčaj niečoho takého nudného ako zdrap papiera naberá na obrátkach, stačí citovať jedno starogrécke príslovie: „Tri kamene stačia na utretie.“ Čože?! Poďme však smelo ďalej a len tak spakruky menujme: mach, seno, lístie, tráva, hobliny, hlina, piesok, šupky zeleniny a ovocia, prosto hocičo, čo bolo práve poruke, sneh, ovčia vlna a iné zvieracie kožušiny, a teraz pozor, toto bude bolieť: kamienky, mušle, škrupiny z rôznych plodín, napríklad z kokosového orecha (aú!), kukuričné klasy (ale vylúpané, prosím!) a podobne. Ideálne, keď to na vás prišlo niekde v blízkosti vody, urobili ste to tam a fertig maryška!
Už starí Gréci v tom mali jasno
Gréci svoj toaletný papier nazývali pessoi. Boli to však kamienky, rôzne úlomky a často aj rozbitá keramika. Hlinené črepy ako zvyškový produkt z tzv. črepinových súdov (ostrakismos), v ktorých slobodní aténski občania demokraticky hlasovali za vyhnanie nepriateľov štátu z mesta. Prebiehalo to tak, že na črepinové úlomky každý oprávnený volič anonymne napísal inkriminované meno. Keď súd skončil, v rámci antickej recyklačnej politiky, šup s volebnými škrupinami do latríny! Pôžitok vykadiť sa na meno nepriateľa bol príjemným bonusom, ktorý zatienil aj fakt, že abrazívne účinky keramiky mohli jej užívateľom spôsobiť drobné poranenia či podráždenia kože. Šibrinkovať s pessoi v blízkosti niečoho takého delikátneho ako ľudský zadok, to si jednoducho vyžadovalo istý cvik, ale nikto, ani starý Grék, učený z neba nespadol, všakže…
Od Grékov sa posuňme, kam inak, k Rimanom. A od pessoi k tersoriumu. Výraz tersorium by sme mohli voľne preložiť ako „toaletná kefa na zadok“. Išlo o drevenú palicu, okolo konca ktorej bola obtočená morská hubka (špongia). Po vykonaní očisty sa odložila do vedra so slaným, poťažmo kyslým, zvyčajne octovým roztokom, zrejme za účelom dezinfekcie. Potiaľto, až na možnosť, že to mohlo aj riadne štípať, to dáva ako-tak zmysel. Ale bude aj horšie! Keďže rímske verejné záchody boli naozaj verejné a kadiaci občania tam sedeli družne vedľa seba ako v kine, deliac sa o spoločný priestor, spoločný smrad i všetky zvukové efekty vyprázdňovania, aj tersorium bolo spoločné. Inými slovami, jedna palica na iks zadkov, až kým sa nerozpadla za veky vekov, amen…
Letom svetom dejinami toaletného papiera
Očista po defekácii je stará ako ľudstvo samo, či už ste kresťan, luterán, žid, moslim, ateista, agnostik, budhista, hinduista, šintoista, zadok si niečím utrieť musíte. Napríklad aj tým, čo angličtina zhrnula do jednotného názvu „shit stick“ (preklad snáď nie je potrebný). Tieto drevené tyčky, kolíky, palice, prúty či špachtle priniesli do Číny a Japonska mnísi z Indie. Ich výhody sú zrejmé na prvú: dali sa použiť viackrát a boli priateľské prírode. Odkiaľ to vieme? Odtiaľto: v roku 2016 v čínskom meste Dunhuang, jednom zo strategických centier na Hodvábnej ceste, archeológovia vykopali pozostatky vojenskej základne z obdobia sto rokov pred Kristom. Okrem iných predmetov v nej našli aj rôzne toaletné paličky a to, čo z nich zoškrabali, posunulo ľudské bádanie opäť na vyšší level. Ukázalo sa, že črevá istého užívateľa onoho shit stick boli nielen zamorené rôznymi parazitmi, ale aj to, že napríklad taká motolica pečeňová sa v púštnom Dunhuangu vôbec nevyskytovala, takže osoba ňou obdarená sem musela docestovať zďaleka, podľa odhadov archeológov až z 1.500 km vzdialených močaristých oblastí čínskeho juhu. A hneď je na svete dôležitý objav o tom, že ľudstvo sa po Hodvábnej ceste hmýrilo sem a tam tisícky kilometrov už sto rokov pred Kristom! Spolu s iným tovarom vtedajší podnikatelia prepravovali aj infekčné choroby a všakovaké parazity, ktoré v zmumifikovaných fekáliách prežili tisícročia…
Louis Bourdaloue (1632 – 1704)
O čo sa zaslúžil: O vynález ženského pisoára, ale len veľmi vzdialene.
Čo bolo predtým: Nočné hrnce a jeden šikovný obedový omáčnik.
Tento osvietený pánko, profesor rétoriky, filozofie a morálnej teológie, vyštudovaný na rôznych jezuitských kolégiách, sa asi v hrobe obracia, v akých nechutných súvislostiach sa v dejinách spomína jeho meno! A skutočne, pani história si z neho riadne vystrelila, ale môže si za to tak trochu aj sám. Ako mu to hovorili? „Kráľ kazateľov a kazateľ kráľov.“ Monsieur Bourdaloue mal totiž dar reči priam od boha a jeho kázne boli také brilantné a pôsobivé, že chýr o nich sa dostal až ku kráľovi Slnko. Tak sa stalo, že Ľudovít XIV. pozval hviezdneho jezuitu do Versailles, kde z jeho kázní všetci padali na zadok a rozplývali sa nad briskným aforizmami, ktoré kňaz sypal ako z rukáva. Napríklad: Nie je nič vzácnejšie ako čas, pretože to je cena večnosti. Alebo: Priateľ každého nie je priateľ nikoho. Poprípade: Milujme pravdu, ktorá nás karhá a dávajme si pozor na to, čo nám lichotí. Jeho reči Versaillčania, jednoducho, žrali. Mali však jednu chybičku krásy – boli veľmi dlhé.
Už starý Bourdaloue v tom (ne)mal jasno
Boli také dlhočizné, alebo natoľko zaujímavé, že prítomné dámy nechceli z nich zmeškať ani slovíčko, no po niekoľkých hodinách sa už začínali skrúcať ako červíky, ich močový mechúr bol plný do poslednej kvapky, latríny či kríky v nedohľadne, nehovoriac o tom, ako rýchlo bolo možné dostať sa z tých ťažkých sukní až po zem, ktoré šľachtičné so sebou vláčili ako okovy. Nevedno, ktorej skrsol ten nápad ako prvej, ale bol to obyčajný omáčnik, ktorý dôvtipná dáma (možno) uchmatla z obeda, zverila slúžke aj s malou inštruktážou, ktorá v praxi vyzerala asi takto: madam mrkla na slúžku, tá za ňou vyštartovala aj s omáčnikom, pani sa uchýlila niekde do tmavého kúta kostola či kaplnky, s pomocou slúžky si vyhrnula sukne, šup, omáčnik strčila pod seba, ááách… Tá božská úľava, do pekla aj s kňazovými výlevmi! Ak si práve napísané rozmieňate na drobné, tak áno, celá tá vec sa udiala po stojačky. A nie, nohavičky vtedajším dámam neprekážali, lebo žiadne (resp. také ako my dnes) nenosili. Dámska mobilná toaletná nádoba „bourdalou“ bola teda na svete, praktický, v tvare malého člnka, s uškom na držanie sa dal použiť tak pohodlne, že vzápätí ho rozlietané dámy zaradili do svojho cestovného vybavenia. To sa už vo veľkom vyrábal presne pre takýto účel: ako malý, rozkošný, skladný ženský pisoár. Do koča, nie však do voza, lebo bourdalou bola záležitosťou predovšetkým dvorských paničiek. Ženy, ktoré sa prepravovali na vozoch, sedliačky, robotníčky, vidiečanky využívali obyčajné hrnce.
Letom svetom dejinami nočníkov
Etylomógia slova nočník naznačuje, že sa naň chodí najmä v noci. Aj po nemecky je nočník Nachttopf, angličtina a francúzština však uprednostňujú označenie chamber pot (le pot de chambre), čiže komorový hrniec, pričom komora je starší výraz pre spálňu. Tam totiž prebýval najčastejšie, hoci zastrčiť ho pod posteľ sa dalo iba v prípade, že ste posteľ vlastnili, po celé stáročia najmä nemajetní ľudia spávali väčšinou rovno na zemi. Nočné nádoby používal celý staroveký svet, prvý písomný, resp. obrazový dôkaz pochádza z 11. storočia pred naším letopočtom a čosi na túto nôtu po sebe zanechali aj obyvatelia nešťastných Pompejí. Na stene hostinca v Pompejach môžeme čítať aj tento názov: „Zasral som ti posteľ, milý krčmár, priznávam, ale pomýlil som sa. Ak chceš vedieť dôvod, tak preto, že tam nebol hrniec!“ Iný dôkaz o existencii rôznych podobných nádob ponúka vitrínka v berlínskom Altes Museum, v ktorej je vystavená grécka kylix, široká plytká čaša s dvoma uchami na držanie, obľúbená to nádoba na pitie vína. Ťažko povedať, čo sa preháňalo hlavou gréckeho umelca, keď ju maľoval, ale je na nej zobrazená nahá hetéra s rozkročenými nohami, postojačky cikajúca nad veľkým hrncom typu skyphos.
Pokiaľ sa nočníky používali na vidieku, v rámci kolobehu poľnohospodárskej a živočíšnej výroby ich obsah zvyčajne končil na hnojisku, poprípade sa ním kŕmili prasatá. Horšie to bolo v mestách, ktoré sa topili v odpade. Logicky platilo, že čím viac obyvateľov, tým viac nočníkov, ktoré sa málokto obťažoval vynášať ku stokám, niekde takým hlbokým, že nejeden opilec alebo zatúlané decko sa v nich utopilo. Najjednoduchšie bolo otvoriť oblok a šup s obsahom nočníka von. Tí lepšie vychovaní aspoň zakričali „Pozóóór!“, často však celá tá nechutná spŕška pristála okoloidúcemu neborákovi priamo na hlave. Plné nočníky neraz prišli vhod ako umravňujúci prostriedok na opilcov a hulákajúcu nočnú chásku. Neznesiteľný smrad bol spoločný menovateľ všetkých miest – šíril sa po uliciach bez kanalizácie, pretože všetok odpad z domácností sa vylieval na ulicu, obsah nočníkov sa miešal s trusom, lajnami a bobkami zvierat, so zvyškami z kuchýň a pomyjami, na ktorých hodovali tučné potkany. Ten odporný puch sa najmä v lete nedal vydržať a ľudí privádzal do mdlôb. Keď začalo pršať, splašky sa rinuli ulicami a tiekli do riek. Len pre predstavu: na konci 19. storočia po Manhattane klusalo asi 150.000 koní a pri údaji, že jeden kôň denne vykadí 12 kg trusu, celkom, znamená 1,5 tisíc ton za deň! Prejsť ulicou za takýchto podmienok bolo takmer nemožné, a tak mesto zamestnávalo zberačov konských lajen, ktorí ich nepretržite zhŕňali do obrovských kopcov. A odháňali muchy, potkany či inú háveď…
Ľudovít XIV. (1638 – 1715)
O čo sa zaslúžil: O vybudovanie Versailles, najsmradľavejšieho paláca vo Francúzsku.
Čo bolo predtým: Komorník stolice, alebo vrátnik bavlny, podľa toho, či ste boli Angličan, alebo Francúz.
Kráľ Slnko prišiel na svet po štyroch mŕtvych deťoch svojich rodičov, Ľudovíta XIII. a Anny Habsburskej, nastúpil na trón ako štvorročný a uvoľnil ho po dlhých 72 rokoch. Razil heslo „Štát som ja“, vďaka ktorému zo svojej krajiny vykresal vzor absolutistickej monarchie. Ľudovít XIV. mal deň zorganizovaný do poslednej minúty, vládnutie ho zrejme vyčerpávalo nielen psychicky, ale aj fyzicky, lebo sa potil ako somár v kufri. Zo zásady sa nekúpal, a tak si iba menil spodnú košeľu, pokojne aj osemkrát denne. Bol pažravý až hrôza, a tak mu jeho osobný lekár zvykol predpisovať konské dávky preháňadiel, lebo z toho prejedania trpel úpornými migrénami a rôznymi zažívacími problémami i črevnými parazitmi. Raz si takto uľavil od pásomnice dlhej 15 cm. Príslovie „Kam aj králi chodia peši“ neuznával, mal vlastný prenosný trón v podobe vytapacírovanej truhlice s ritným otvorom, a to k dispozícii všade, kam sa vrtol. Aj s komorníkom na to špeciálne určeným.
Už starí (anglickí) králi v tom mali jasno
Bola to hodnosť na kráľovskom dvore považovaná za jednu z najvýznamnejších. Ten, kto ju vykonával a mal ku kráľovým intímnym partiám najbližšie, si užíval veľkú moc. Bol vysoko rešpektovaným členom kráľovskej družiny a kto sa mu znepáčil, tomu mohol u panovníka riadne zavariť, koho protežoval, ten mal veľkú šancu uspieť aj u kráľa. Čím viac sa točil okolo kráľovho zadku, tým väčší vplyv si užíval. Kto bol ten veľavážený muž, ktorý s panovníkom zdieľal tie najdôvernejšie chvíľky a akú agendu pokrýval, keď poznal všetky kráľovské tajomstvá? Groom of the stool (komorník stolice), tak znel jeho titul na anglickom dvore, vo Francúzsku sa ujal výraz le porte coton (nešikovný preklad „nosič bavlny“). Úlohou komorníka stolice bolo zabezpečiť panovníkovi dokonalý servis, keď si potreboval vyprázdniť črevá. V praxi to znamenalo starostlivosť o kráľov konečník najmä v podobe dostatočnej zásoby vlhčených uterákov, servírovaných na špeciálnom podnose (či bol tento chlapík doslova aj utierač vladárovho zadku, o tom vedú historici spory) a ich následnom odprataní spolu so vznešenou kráľovskou nakládkou, v ktorej sa ešte povŕtal osobný lekár jeho veličenstva. Komorník taktiež pravidelne informoval pána medikusa o frekvencii kráľovej stolice a ďalších detailoch s tým spojených. O titul groom of the stool sa uchádzali najmä mladí ambiciózni synovia významných šľachticov, mnohí takto odštartovali svoju hviezdnu kariéru, keď sa po kráľovom zadku vyšplhali do významných funkcií spojených s riadeným štátu. Nie každý však mal to šťastie. Anglický dvoran Henry Norris, ktorý sa na post komorníka stolice prepracoval v roku 1526, bol nielen kráľovým dôverníkom, ale i jeho najbližším priateľom. Žiaľ, v kauze Henrich VIII. verzus Anna Boleynová sa pridal na nesprávnu stranu a po tom, čom bol (krivo) obvinený z cudzoložstva s kráľovou manželkou, mu dal kráľ nekompromisne sťať hlavu. Šmitec a bolo po ňom!
Letom svetom dejinami Versailles
„Tam, kde pobýva kráľ, zhromažďuje sa celé Francúzsko,“ znel dobový bonmot, ktorý naznačoval, že akonáhle sa Ľudovít XIV. aj s celou svojou vládnou perepúťou presťahoval do Versailles, nasledovali ho aj ostatní šľachtici, celá masa vyšších i nižších dvoranov so služobníctvom, ktorí chceli bývať v blízkosti kráľa a z rôznych dôvodov sa uchádzať o jeho priazeň. Vo hviezdnych časoch vo Versailles žilo od tri až po desaťtisíc ľudí, napokon v samotnom paláci sa nachádzalo viac než 700 miestností. Versailles si zvyčajne predstavujeme ako honosné sídlo, veľkolepú kráľovskú rezidenciu s množstvom úchvatných reprezentačných komnát s pozlátenými štukatúrami, vzácnymi čínskymi tapetami, vyrezávanými drevenými stropmi, benátskymi zrkadlami a krištáľovými lustrami… Áno, to všetko tam bolo, ale len pre kráľa, jeho rodinu, milenky a najužší okruh protežantov. Prevažná väčšina dvoranov však žila v malých tmavých bytíkoch, kde sa v lete nedalo dýchať, bez akejkoľvek hygieny a predovšetkým bez záchodov. Niekoľko spoločných toaliet, ktorých obsah potrubím prúdil do neďalekých kloakových jám, sa na území zámku síce nachádzalo, ale na počet jeho obyvateľov ich bolo žalostne málo, boli ťažko dostupné a ich čistenie problematické. Preto služobníctvo obsah panských nočných hrncov vylievalo priamo z okien. Pokrik „Pozóóór, ide kráľ!“ sa vo Versailles udomácnil práve z tohto dôvodu – aby monarchovu urodzenú hlavu nezasiahol obsah nočníka niektorého z dvoranov. A nielen to. Nemecká princezná Šarlota, ktorá v roku 1702 navštívila Versailles, písala zhrozená: „Ľudia močia vo všetkým kútoch, aj nám priamo pred izbou. Je nemožné opustiť svoje komnaty bez toho, aby ste nevideli niekoho močiť.“ Áno, tak to bolo. Vo Versailles sa za vlády kráľa Slnko chodilo na malú i veľkú do každého možného kúta, cikalo a kadilo sa na chodbách, na schodoch, v rohoch galérií, na nádvoriach, pri tmavých stenách, z čoho sa šíril odporný zápach do celého zámku. Smrdeli dokonca aj povestné versaillské záhrady, za každým kríkom, sochou či fontánkou ste mohli stúpiť (prepytujeme) do hovna. Ľudského či zvieracieho. Á propos, zvieratá, domáci miláčikovia, psy a najmä mačky si uľavovali kade tade, v zdobných komnatách i barokových záhradách. Veci zašli až tak ďaleko, že Kráľ Slnko vydal nariadenie, podľa ktorého sa chodby versaillského zámku mali čistiť od výkalov. Až raz za týždeň!
Alexander Cumming (1733 – 1814)
O čo sa zaslúžil: Vynašiel splachovací záchod. Taký, čo nesmrdel.
Čo bolo predtým: Splachovací záchod. Taký, čo smrdel.
Sherlock Holmes by iba lakonicky špitol: „Very simple, my dear Watson“, teda pardon, „my dear Cumming!“ A skutočne, taká prkotina a koľká úľava pre všetky nosy, nošteky i nosiská, ktoré konečne prestal obťažovať morový zápach rinúci sa z toalety. Škótsky hodinár a zdá sa, že aj neoblomný domáci kutil, na to šiel tým najjednoduchším spôsobom – nastražil smradom z toalety pascu! Stačilo mu ohnúť rúru z potrubia do horizontálneho tvaru písmena S a vznikol tak vodný uzáver, čosi ako lapač smradu, v ktorom uviaznutá voda poctivo odolávala prenikaniu páchnucich plynov z kanalizácie do záchodu. Inými slovami, majster hodinár vynašiel hygienickú bariéru medzi kanalizačnou rúrou a záchodovou misou, ktorá sa prakticky používa dodnes. Popritom musel ešte popracovať na vylepšení už existujúceho splachovacieho mechanizmu sira Johna Harringtona, keď spojil prívodný ventil vody so splachovacím mechanizmom, takže vyprázdnenie misy, resp. spláchnutie a opätovné naplnenie potrubia vodou sa udialo potiahnutím za jedinú rukoväť, a to bola veľká vec! Pán objaviteľ si dal svoj vynález „water closet“ (po skratke: WC) patentovať a na britskom patentovom úrade bol v roku 1775 zapísaný pod číslom 814. Nerušený smradom z klozetu sa potom ďalej spokojne venoval hodinárstvu, v ktorom bol ešte väčší macher ako vo svojej záľube vŕtať sa v záchodových misách. Pre kráľa Juraja III. mal tú česť zostrojiť barometrické hodiny a v roku 1783 sa stal zakladajúcim členom Royal Society of Edinburgh, škótskej učenej spoločnosti pre podporu vied a umenia.
Už starý Harrington v tom mal jasno
Nandina je japonský krík, ktorý vonia tak krásne, že si vyslúžil pomenovanie nebeský bambus. Ťažko povedať, na čo ho používali v nebi, ale tu, na zemi, sa sadil v blízkosti latrín, aby prekryl smrad, ktorý sa z nich šíril ako všetkých desať rán egyptských dokopy. Mačací záchod bol tiež riešením. Vyhĺbite jamku, urobíte to či ono, prekryjete vrstvou zeminy, pochováte smrad. Mačací záchod sa vraj kedysi bežne používal v školách i vo väzniciach (príbuznosť oboch inštitúcií je čisto náhodná). Čo sa týkalo geniálneho nápadu vyhnať nevábnu kôpku prúdom vody kade ľahšie, tu si Alexander Cumming uchmatnúť prvenstvo nemohol. Zdokonalil iba to, čo dvesto rokov pred ním vynašiel istý extravagantný dvoran, príbuzný kráľovnej Alžbety, známy tiež ako jej „pochabý krstný syn“, učený, prešibaný John Harrington, ktorého dvorné intrigy kráľovnú rozzúrili do takej miery, že ho uvrhla do nemilosti. Kým sa tak stalo, Harrington svojej panovníčke daroval – Ajaxa. Nešlo však o žiadneho cudzokrajného papagája či závodného koňa, Ajax bol záchod ako lusk, doslova majsterštyk medzi kráľovninými predpotopnými truhlicami, na ktorých zvykla tróniť. Čo však urobil Harrington? K zamatovému trónu ukrývajúcemu príslušný chamber pot pripevnil nádržku s vodou, tú opatril ventilom, ktorý (popravde dosť hlučne) spláchol vznešené kráľovské výmety. Darček od krstniatka Alžbeta prijala v pomykove, niežeby sa hanbila, skôr nechápala, prečo by mala niečo meniť na svojich rokmi preverených kráľovských šerbľoch. Harrington sa však nedal a prekvapoval ďalej. Svojmu Ajaxu prisúdil dvojitý život: jednak v kráľovninej kúpeľni v Bathe, jednak ho povýšil na hlavného hrdinu svojho literárneho diela s veľavravným názvom Metamorfóza Ajaxu. Pod už aj tak extravagantnou témou bublala výbušná politická alegória: autor v nej rozoberá ľudské výkaly smradom otravujúcimi spoločnosť podobne, ako sú určité nemenované osoby z kráľovskej družiny (menovite nenávidený gróf z Leicesteru) schopné zamoriť odporným puchom všetko a všetkých vo svojom okolí…
Možno práve preto, že mu chýbala Cummingova pasca na smrad, Alžbete vynález „pochabého krstného syna“ nijako neprirástol k srdcu, a tak sa na dvesto rokov splachovací záchod ocitol na smetisku dejín. Až kým ho odtiaľ nevyhrabal zvedavý škótsky hodinár…
Simonetta Zalová
foto Wikimedia Commons
Celý článok si prečítajte v letnom dvojčísle MIAU (2025)